Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

10. 4. 2017

Aký je osud potratených detí
Francisco Romero Carrasquillo


Quaeritur: Nedávno som sa zúčastnil diskusie o potratoch a dostal som otázku, čo učí Katolícka cirkev o večnom osude duší potratených detí. Prosím Vás o pomoc s odpoveďou. Vďaka!

Respondeo: Je to smutné, ale väčšina dnešných katolíkov svätorečí duše potratených detí predpokladom, že pretože nespáchali hriech, idú automaticky do Neba. Alebo úplne zabúdajú na dedičný hriech a nutnosť krstu, alebo tento problém riešia poukazom na Božie milosrdenstvo, ako názorný dôkaz toho, že sú naozaj v Nebi, bez ohľadu na to čo Boh o tejto veci zjavil. V skutočnosti je však príkry rozpor medzi týmto novými teologickými tendenciami (širené najmä nouvelle theologie) a tým, čo o tomto hovoria zdroje Zjavenia. 


Zdroje Zjavenia ukazujú, že pojem Limbo detí  (limbus puerorum)---je treba odlíšiť od pojmu  Limbo patriarchov (limbus patrum), kam zostúpil Kristus po svojej smrti. Limbo samotné nie je dogma (i.e., nie je de fide, ale len sententia certa, alebo dokonca doctrina catholica); je však odvodené z iných zjavených náuk, ktoré sú de fide definita, ako nemožnosž spásy pre toho, kto zomrie v dedičnom hriechu. 

Predovšetkým, je definovanou dogmou, že duše tých, ktorí zomrú v dedičnom hriechu, hoci aj nespáchali žiaden aktuálny hriech (to zahŕňa všetkých, ktorí zomreli bez krstu a pred dosiahnutím veku, v ktorom sa užíva rozum) nemôžu vstúpiť do Neba. Avšak nebudú trpieť ani telesné pekelné tresty. 

Gregor X. na II. lyonskom koncile vyhlásil:

“Duše tých, ktorí zomreli v smrteľnom hriechu, alebo len s dedičným hriechom, zostupujú do pekla ale budú trestané rozlične.” (Denzinger 464 [858]).
Túto náuku s charizmou neomylnosti vyhlásil a ratifikoval Eugen IV na florentskom koncile (pozri. Denzinger 693 [1306].) Táto dogma, že duše tých čo majú len dedičný hriech budú trestané inak, ako duše tých, ktorí spáchali smrteľný hriech je základom pre konštantnú náuku o Limbe. Celkom dôkladná teologická obrana Limba, s odkazom na mnohé zdroje a Magistérium a konsenzus uznávaných teológov tu.

Tým sa netvrdí, že Limbo je tretia forma existencie vo večnosti, prídavok k Nebu a Peklu, ako sa neraz omylom predpokladá. Hypotéza, že Limbo je separátny stav mimo Nebo a Peklo bola zavrhnutá. Na konci vekov zostanú len dve, Nebo a Peklo.(Čítal som dokonca argumentáciu, ktorá sa usilovala vyvrátiť existenciu Limba tým, že citovala toto zavrhnutie a predpokladala, že tým bolo zavrhnuté samotné Limbo. Zavrhnutie sa ale týkalo tvrdenia, že Limbo je popri Nebi a Pekle tretím stavom - pozri Pius VI, Auctorem Fidei; Denzinger 1526 [2626].) Nie, Limbo je v skutočnosti časťou Pekla. V Limbe nemajú duše Blažené nazeranie Boha a to je vlastnou esenciou Pekla, hoci sa 
k tomu v tomto prípade nepripája strašné fyzické utrpenie, ktoré si zvyčajne spájame s Peklom a ktoré je len akcidentálnym aspektom jeho esencie

Sv. Tomáš Akvinský rozlišuje v medzi pekelnými trestami, utrpenie zmyslov (poena sensus) od utrpenia zo straty-odlúčenia (poena damni), ktoré nie je skutočnou "bolesťou": duše so smrteľným hriechom trpia oboje, ale duše len s dedičným hriechom trpia len to druhé: nevidia Boha z tváre do tváre, ale zažívajú isté prirodzené šťastie, kde sú ich telesno duševné mohutnosti naplnené podľa ich prirodzených možností. Toto veriaci poznajú pod menom Limbo (z latinského limbus, hranica), a spopularizoval to v katolíckej obrazotvornosti Dante, ktorý obdivuhodne opisuje Limbo, ako prvý z kruhov Pekla. (pozri Summa theologiae Ia-IIae, q. 87, a. 4; IIIae Supp., q. 97, a. 5.)

To je tradičná náuka a ako vidíte, moderná precitlivenosť ju považuje za príliš tvrdú a medzi modernými teológmi a najmä predstaviteľmi nouvelle theologie, je silná potreba nahradiť ju "milosrdnejším" pohľadom. Niektorí súčasní teológovia špekulujú, že tak ako je "krst túžby", ktorým sa zachránia katechumeni, ktorí zomreli bez krstu a my sa nádejáme, že došli spásy, tak by mohol byť aj istý zástupný krst túžby pre tie deti, ktoré neboli pokrstené, ale ktoré Cirkev túži pokrstiť.

KKC, ktorý je marinovaný v nouvelle theologie túto myšlienku presadzuje (a neučí tradičnú náuku o Limbe) v parag.1261. V predchádzajúcich paragrafoch je pozoruhodne "mäkký" ohľadom nutnosti krstu ku spáse (ak to porovnáme s encyklikami, teológmi, učiteľmi a katechizmami minulého tisícročia) a v tom kontexte odporúča tých, ktorí zomreli s len s dedičným hriechom do Božieho milosrdenstva:

1261 Pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, ako to robí v pohrebnom obrade za ne. A vskutku, veľké milosrdenstvo Boha, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení“ (1Tim 2,4), a Ježišova nežnosť k deťom, ktorá mu vnukla slová: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im…“(1257) (Mk 10,14), dovoľujú nám dúfať, že jestvuje cesta spásy pre deti, ktoré zomreli bez krstu. Tým naliehavejšia je teda výzva Cirkvi, aby sa nebránilo deťom prísť ku Kristovi(1250) prostredníctvom daru svätého krstu

Tieto hypotézy sú problematické. Sú motivované typicky moderným (a čiastočne mylným) chápaním Božej spravodlivosti a nezaslúžiteľnosti spásy. V prípade istých teológov dokonca aj implicitným popieraním reality dedičného hriechu. Moderné myslenie považuje za nepredstaviteľné, že by Boh "nevinné" dieťa nevpustil do Neba. Napokon - tvrdia - tieto deti nespravili nič zlé, prečo by im Boh upieral to, čo pre ne stvoril? Nebolo by to od Boha nefér, keby ich zatratil?

Ale v pozadí sa skrývajú dva veľmi bludné predpoklady:
a) dedičný hriech neberie týmto dušiam nevinnosť
b) Boh im dlží spásu, pretože spása je to, čo si duša prirodzene zasluhuje, automaticky, pokiaľ toto právo nestratí hriechom.

Tieto predpoklady sú samozrejme falošné a bludné. Väčšina teológov by ich otvorene nedeklarovala, ale ľudia ich naivne prijali. Hoci to uráža našu precitlivenosť, je to naopak. Katolícka náuka hovorí, že tieto duše nie sú nevinné, ale sú poškvrnené hriechom a tak nehodné nebeskej slávy. Naviac Boh nedlží Nebo vôbec nikomu. Spása je dar a nikto si ju nemôže zaslúžiť(de condigno). 
Okrem toho, niet tu žiadnej neférovosti. Boh je v skutočnosti mimoriadne milosrdný, Boh tieto duše netrestá za to čo nespáchali, ale milostivo im udeľuje večné a hojné prirodzené šťastie, ktoré si nijako nezaslúžili. Božia spravodlivosť, dedičný hriech, nezaslúžiteľnosť spásy: tieto doktríny sa nám nemusia pozdávať, ale tak ich Boh zjavil. Ak by sme ich prijali, nepotrebovali by sme "šokujúcu" náuku o Limbe, ktorú nám Tradícia odovzdávala celé veky, nahrádzať nejakom prázdnou "nádejou" odvodenou z našej nekatolíckej útlocitnosti.