Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

15. 4. 2017

Ako má žiť katolík?  1 časť.
Karol Korper

Katolícka mravouka nás učí, ako máme žiť. Dáva nám smernice, zásady a predpisuje nám povinnosti. Kto koná, hovorí alebo čo aj myslí proti týmto zásadám, hreší. Hriech je škvrna na duši, preto sa má oľutovať a vo spovedi odstrániť. Katolík musí vždy ísť cestou Bohom a zdravou prirodzenosťou predpísanou. Pozná zásady katolícko-kresťanského života a z nich vyplývajúce povinnosti.

Zásady

1. Základom mravného poriadku je Boh

Nie sme na svete, aby sme život akosi prežili a smrťou sa navždy stratili. Máme na život vyšší názor. Máme Bohom stvorenú dušu, ktorá neumrie. Ona je tu spojená s telom a je na ceste k Bohu. Spôsob tejto cesty rozhoduje o tom, či k Bohu skutočne aj príde, alebo či bude z jeho blízkosti naveky vylúčená.
Náš cieľ je teda Boh, jeho sláva.
Chceme byť blažení a spokojní. Ale úplnej blaženosti a spokojnosti tu na zemi niet. Jediná úplná blaženosť je: mať Boha, byť u Boha, vidieť Boha. Teda aj cieľ našej túžby po blaženosti je Boh.
K nášmu cieľu dôjdeme, keď konáme podľa vôle Božej. Boh nám dal predovšetkým prirodzenosť a chce, aby sme konali v zmysle tejto prirodzenosti. A tak je naša ľudská prirodzenosť bezprostredným a najbližším základom našej ľudskej povinnosti. Podľa tohoto základu je dobré všetko, čo zodpovedá tejto prirodzenosti, a zlé je všetko, čo je proti tejto prirodzenosti. Ale posledný zmysel mravnosti je v Bohu. On chce, aby sme zachovali ním ustanovený mravný poriadok.

Mravný poriadok viaže každého človeka a preto má aj svoje sankcie.  Dáva do výhľadu odmenu, dobré svedomie a život večný - ale hrozí aj trestami: hryzením svedomia, očistcom a najmä peklom, večným zatratením. A to je zrejmé, veď Boh je spravodlivý, odmeňuje a tresce podľa zásluh.  Kto ho miluje, ten nemyslí predovšetkým na odmenu a trest, ale koná jeho vôľu z lásky a zo šľachetnosti ducha a už aj týmto nesebeckým zmýšľaním si zasluhuje odmenu.  Ale na druhej strane, musí sa splniť aj vôľa toho, kto celý život Boha odmieta a schválne koná proti jeho vôli v zákonoch a prirodzenosti prejavenej. Nechce Boha - a tak ho ani nebude mať, -  a to je večné zatratenie, to je peklo. Sme slobodní a preto nám Boh nevnucuje ani seba, ani svoju vôľu.

Tí, čo nemajú vieru, hľadajú pre seba tiež akúsi morálku, lebo veď bez mravných smerníc nemožno žiť. Len zviera nepotrebuje pravidlá, lebo má pud. Človek musí mať nejaké názory na svoje skutky. Morálka nevercov, takzvaná sekulárna morálka, neberie na náboženstvo žiaden ohľad.  V tých lepších prípadoch je to vlastne naša kresťanská morálka, lenže je z nej vynechaný posledný cieľ, Boh a nespomínajú sa sankcie. Sú to akési náhodne pozbierané predpisy zdvorilosti, ktoré si každý môže zostaviť podľa svojej chuti, každý deň ich meniť a pritom podľa nich konať, alebo aj nie, bez bázne a bez zodpovednosti. Je isté, že poriadok tohoto sveta nehodno založiť na takejto morálke. Trocha vedeckejšie znie, keď mnohí chcú nahradiť kresťanskú morálku a jej zásady povinnosťami k štátu, rase, spoločnosti, národu atď. Takéto veci iste dokážu oduševniť davy a môžu ich prinútiť aj na najväčšie obete -  ale vnútorne neuspokojujú ani jednotlivca, ani spoločnosť samú. Táto sociálna, rasová alebo štátna morálka neuspokojuje človeka, lebo každý vie, že tieto jednotky, už či celá spoločnosť, či rasa, či národ, majú tiež svoje poslanie Bohom ustanovené a preto slúžiť cieľom národným a spoločenským je v konečnom dôsledku tiež služba Bohu, ktorý stvoril spoločnosť ako takú a určil jej zákony a povinnosti. A tak nemožno zabrániť človeku, aby vedľa svojej povinnosti k štátu a národu nemyslel aj na najvyšší mravný cieľ, na Boha, ktorý s istotou určuje postoj človeka k spoločenským útvarom.

Ale neuspokojuje sociálna a rasová morálka ani spoločnosť samu, lebo ju rozdeľuje na vrstvy proti sebe stojace a sebecké, a stane sa žriedlom nespravodlivosti a vraždiacich vojen. Čo je dobré podľa zákonov Božích, podľa predpisov kresťanskej morálky, to osoží aj štátu, rase, národu a spoločnosti a čo je proti tejto morálke, to je úzkoprsé, jednostranné a neisté, i keď prináša dočasné hmotné alebo mocenské výhody tej-ktorej spoločnosti, alebo rase, a nakoniec sa predsa vypomstí a škodí celému ľudstvu.  A koniec koncov, každá takáto sociálna morálka je iba diktátom jednotlivcov a jej uplatnenie podlieha mocenskému teroru.

A potom, teória je len teória. Iná vec je veda a iná povinnosť. Ani najkrajšie vedomosti o národe a spoločnosti nám nepomôžu, ak nebudeme konať svoje povinnosti -  a ony sa najlepšie a najspoľahlivejšie konajú podľa mravného poriadku Bohom určeného a Cirkvou zachovávaného.

Preto sa katolík pevne pridržiava svojej katolíckej mravouky a jej zásad.

2. Zodpovední sme za svoje ľudské činy

Ľudský čin pochádza z nášho rozumu a z našej vôle, preto má vzťah k mravnému poriadku a je teda mravným činom, dobrým alebo zlým. Plnú zodpovednosť máme za svoje ľudské činy, pri ktorých sme nehatene použili svoj rozum a svoju vôľu, teda také činy, na ktoré sme mali obrátenú celú svoju pozornosť a plne sme s nimi súhlasili. Taká pozornosť a taký súhlas je potrebný pre smrteľný hriech. Ale nemusia byť bezprostredné, na plnú zodpovednosť stačí aj nepriama pozornosť a nepriamy súhlas. Nieť zodpovednosti, ak ide o neodstrániteľnú nevedomosť vo veciach mravných. Ale ak sa niekto schválne nechce dať poučiť, aby nemal zodpovednosť, má hriech. Niet zodpovednosti, alebo je aspoň zmenšená, ak ide o násilie, strach, vášeň, chorobu, neurastenické a hysterické záchvaty, dedičné zaťaženie atď., skrátka pri činoch, kde chýba užívanie zdravého rozumu alebo jasnej vôle.
Každý náš ľudský čin je alebo dobrý, alebo zlý, podľa toho, čo má za predmet, za cieľ, alebo za akých okolností sa koná. Predmet, cieľ a okolnosti sú prameňom mravnosti našich skutkov.
Podľa predmetu: modliť sa je čin dobrý, kradnúť je čin zlý.
Podľa cieľa: modliť sa za Božiu pomoc pri krádeži je čin zlý, kradnúť pre kostol je tiež zlý čin. Indiferentné veci s stávajú mravne dobrými, keď majú dobrý cieľ, ale na druhej strane, nijaký dobrý cieľ neurobí zlý čin dobrým, teda cieľ neposväcuje prostriedok.
Podľa okolností: robiť zle pred deťmi je väčší hriech, ako keby bol spáchaný v tajnosti, lebo kazí a pohoršuje iných.

3. Treba sa modliť za milosť Božiu

Bez pomoci Božej by sme neobstáli v mravnom ohľade, preto musíme sa stále modliť podľa príkladu a príkazu Spasiteľa, aby nám Boh vždy poskytoval svoju milosť. Modlitba je riadnym prostriedkom na dosiahnutie Božej pomoci, preto ju netreba zanedbávať

4. Musíme zachovávať zákony

Boh spravuje tento svet svojimi večnými zákonmi. Keď sa rozumný tvor, človek, riadi podľa týchto večných zákonov, zachováva prirodzený zákon. Prirodzený zákon je známy každému človeku, i nevercovi od chvíle, čo začne užívať rozum, preto tento zákon je povinný zachovávať každý človek. Okrem toho, Boh sám aj svojím  ZJAVENÍM kodifikoval prirodzený zákon vo svojom Desatore, veď napr. bohoslužba, úcta k rodičom, starostlivosť o život vlastný aj cudzí, to sú vlastne predpisy prirodzeného zákona. Prirodzený zákon sa nedá zmeniť, iba v jeho aplikácií môžu nastať zmeny, nakoľko vyššie záujmy, vyššie životné prirodzené zákony vždy požadujú prednosť. Napr. možno zabiť človeka, ktorý útočí na môj vlastný život, možno vziať cudzí majetok, ak je ohrozená aj minimálna existencia mnohých iných, možno, ba treba brániť vlasť proti nespravodlivému útočníkovi.
Okrem zákona prirodzeného nám Boh dal aj Božské zjavené zákony. Také sú zákony, ktoré hlása Spasiteľ v evanjeliu, užívanie sviatostí a členstvo v Cirkvi svätej.
Ľudské zákony viažu človeka, keď ich vyniesol legitímny zákonodarca, napr. pápež pre celú Cirkev, štátne zákonodarné snemy pre svoje územie, - keď slúžia všeobecnému dobru, keď sú z mravného hľadiska spravodlivé a bezchybné - a napokon, keď sú náležite promulgované, vyhlásené. Ak týmto požiadavkám vyhovujú, treba ich považovať za nepriamu Božiu vôľu.
Či jednotlivé zákony a predpisy viažu aj vo svedomí, to závisí od prirodzenosti zákona. Napr. sú zákony, ktoré sú čisto trestné, sem patria trestné poplatky za rôzne priestupky, potom sú zákony, ktoré určujú iba právoplatnosť v niektorých veciach, napr. predpísaná forma testamentu atď. Vo svedomí nikto nie je povinný zachovávať predpísanú formu, iba riskuje platnosť alebo neplatnosť. Vo všeobecnosti ale treba zachovávať všetky legitímne ľudské zákony, nakoľko sú vradené do svetového poriadku, Bohom stvoreného a chceného.  Dišpenzy, výsady, fyzická alebo morálna nemožnosť, alebo keby zachovaním zákona vznikli také škody, ktoré ani zákonodarca sám nemienil zaviniť, to všetko oslobodzuje človeka od zachovávania zákona.
Keď sa pominie cieľ zákona, zaniká aj zákon sám. Zákonodarca môže zákon odvolať alebo zrušiť, ba aj dlhotrvajúca tolerancia inej praxe môže abrogovať starý zákon a nahradiť ho novým.

5. Musíme konať podľa svojho správneho svedomia

Svedomie je praktický úsudok nášho rozumu, ktorý nám pred činom naznačuje, či máme voľačo vykonať, alebo nie. Svedomie musí byť správne, lebo len správne svedomie môže správne súdiť, či je niečo dobré alebo zlé. Nesprávne svedomie majú tí, ktorí mylne pokladajú dobré za zlé a naopak :
- Tí čo majú voľné, laxné svedomie pokladajú za dovolené aj to, čo je zakázané
- Tí čo majú prísne úzkostlivé svedomie, vidia aj vo všedných hriechoch hriechy smrteľné
- Škrupulanti, ktorí majú vo svedomí stále ťažkosti a nepokoje
- Tí ktorí medzi dvoma povinnosťami, ktoré sa navzájom vylučujú, si nevedia rady, sú zmätení a myslia si, že v každom prípade musia spáchať hriech (perplexné svedomie)
Zvláštna špecialita je farizejské svedomie, ktoré býva v maličkostiach úzkostlivé, ale nerobí si nič z ťažkého prestúpenia mravných zákonov.
V každom prípade, hlavnou regulou je, že treba konať podľa svojho svedomia a nikdy proti nemu. Ale keď zbadáme, že je mylné, treba ho napraviť a informovať, treba sa spravovať radami a predpismi skúsených ľudí, najmä dobrého spovedníka. Naše svedomie musí byť aj isté. Istotou nám musí naznačiť, čo máme robiť a čo nie. V prípade nejasnosti a pochybnosti treba robiť to, čo je pravdepodobnejšie. Inak pochybný zákon neviaže, ale naša statočnosť požaduje, aby vtedy, keď sa nepokladáme byť viazaní zákonom, bola pravdepodobnosť našej neviazanosti aspoň toľká, ako pravdepodobnosť, že nás zákon viaže.

6. Naše skutky musia byť záslužné

V stave milosti posväcujúcej, teda vtedy, keď sme sa ťažkým hriechom nevylúčili z Božieho spoločenstva, sú naše dobré skutky záslužné a vedú nás istotne bližšie k nášmu večnému cieľu.
Duševným životom nadobúdame cnosti. Cnosť je stála náklonnosť k dobrému. Prirodzené cnosti nadobúdame stálym opakovaním dobrých skutkov, nadprirodzené cnosti do nás vlieva Boh spolu s milosťou posväcujúcou, aby naše skutky boli záslužné pre večnosť. Božské cnosti sa vzťahujú na Boha a sú to viera, nádej a láska. Mravné cnosti sa vzťahujú na náš život. Hlavné sú štyri základné cnosti, múdrosť, spravodlivosť, miernosť a statočnosť(sila). K nim sa pridružujú ako nadprirodzené cnosti, dary Ducha svätého.

7. Nesmieme páchať hriechy

Hriech je ľudský čin protiviaci sa vôli Božej, ktorá sa navonok javí ako Božský alebo ľudský zákon, vnútri ako svedomie.
Hriech proti prikázaniu, ktoré nás prísne a vo vážnej veci zaväzuje, spáchaný s plným vedomím rozumu a plným súhlasom vôle, je hriech smrteľný. Volá sa tak, pretože ním duša stráca svoj nadprirodzený život milosti a je vydaná večnej smrti, peklu. Je to najväčšia trúfalosť človeka proti Bohu, hrubá neposlušnosť,  duševná samovražda, ba aj bohovražda, lebo veď smrteľný hriech je príčinou Spasiteľovej smrti.
Inak máme všedné hriechy, ktoré sú následkami našej nedbalosti, alebo ľudskej slabosti, robia nám ťažkosti v dosiahnutí večného cieľa, ale nás od neho neodvracajú. Nemáme smrteľný hriech, keď sa previníme vo veci menšieho významu, alebo keď sa vo vážnej veci previníme v malej miere, napr. krádež maličkosti. Krivá prísaha, heréza, bohorúhanie a smilstvo takú menšiu mieru nepripúšťajú. Tvoria vždy smrteľný hriech.
Nemáme smrteľný hriech, ak sa previníme vo vážnej veci a s úplným súhlasom rozumu, ale nie s úplným súhlasom vôle. V týchto prípadoch ide o všedné hriechy. Ale pozor: kto ľahko pácha hriechy bez toho aby sa ich stránil, bez bázne a hanby, ten s nimi iste súhlasí.
Sú rozličné druhy hriechov, podľa osôb a okolností. Je veľký rozdiel medzi jednoduchou lžou a takou lžou, ktorá spôsobuje nášmu blížnemu mravnú alebo materiálnu skazu. Počet hriechov závisí od toho, koľko ráz zasahuje naša vôľa a dáva súhlas na nový čin. Keď je medzi hriechmi časový odstup, vtedy je zrejmejší ich počet.
Páchame aj vnútorné hriechy, obrazotvornosťou, pamäťou a žiadosťami. Ale hlas pokušenia ešte nie je súhlas! Proti cnostiam sú postavené hriešne náklonnosti človeka, takých je sedem hlavných hriechov: pýcha, lakomstvo, smilstvo, závisť, obžerstvo, hnev a lenivosť.
Príležitosti k hriechu sa musíme vyhýbať práve tak, ako hriechu samotnému, lebo v mnohých prípadoch bez príležitosti niet hriechu, kto teda príležitosť vyhľadáva, alebo v nej zotrváva, s hriechom súhlasí.

Pokračovanie nabudúce

Z knihy Prameň z Boha, SSV 1947