Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

18. 5. 2016

O štáte a Cirkvi
Jozef Duháček

Tak nás František Bergoglio zasa oblažil veľkým múdrom. Zdá sa, že niet kúta na tejto planéte, kde sa dá ukryť a žiť bez toho, aby sa tento - hmhm - "pápež" nepokúsil svojou veľkou erudíciou vyviesť pelagiánskeho, donatitistického, farizejského, zákonníckeho, nemilosrdného a neláskavého počítača ruženov z bludu a namontovať ho na správnu cestu tolerancie a humanizmu. Tentokrát nám Jorge vyložil novú, krásnu a odvážnu verziu katolíckeho učenia o vzťahu Cirkvi a štátu. “Konfesionálne štáty skončia zle … Verím, že sekularizmus sprevádzaný silným zákonom, ktorý zaručuje náboženskú slobodu, poskytuje rámec pre posun vpred,” vyhlásil pápež František v rozhovore s Guillaumeom Gouberteom, riaditeľom francúzskeho rímskokatolíckeho denníka La Croix. [1][2]
Nuž, veľká je to myšlienka, bratia z Veľkého Orientu ju už dlho hlásajú. Aby sme lepšie ocenili jej veľkosť, brilantnosť a prenikavosť, pripomeňme si, čo zatrpknutí podivíni 19. a 20. storočia, ktorí sa nejakým nedopatrením dostali na Petrov stolec, o tejto vskutku inšpiratívnej myšlienke súdili, a nebojme sa ich všetkých aspoň symbolicky priviazať na dlažbu pred Sv. Petrom a dvadsaťkrát po nich prejsť papamobilom. 



To, že štát musí byť odlúčený od Cirkvi, je téza absolútne falošná a blud maximálne škodlivý. Štát založený na princípe dištancovania sa od akéhokoľvek náboženského kultu je v prvom rade vinný obrovskou nespravodlivosťou voči Bohu. Veď Stvoriteľ človeka stvoril aj ľudské spoločnosti a zachováva ich pri živote, tak ako zachováva nás. Preto sme ho povinní uctievať nie len súkromnou, ale aj verejnou a štátnou bohopoctou. Pius X, Vehementer nos [3]

Cirkev musí byť odlúčená od štátu a štát musí byť odlúčený od Cirkvi. Pius IX, Syllabus omylov [4]

Keď pozorujeme zámery tých, ktorí vehementne túžia odlúčiť Cirkev od štátu a prerušiť tak vzájomnú zhodu medzi svetskou mocou a Cirkvou, tak nemôžeme povedať, že sa blížia dobré časy ani pre náboženstvo, ani pre štátnu moc. Je isté, že tohoto súladu, ktorý bol vždy prospešný aj pre Cirkev aj pre občiansky štát sa nehanební milovníci slobody obávajú. Gregor XIV, Mirari vos [5]

Veľmi dobre viete, ctihodní bratia, že dnes je nemálo tých, ktorí na občiansku spoločnosť aplikujú bezbožnú a absurdnú doktrínu "naturalizmu", ako ju volajú, a odvažujú sa učiť, že najlepšie usporiadanie spoločnosti a jej progres vyžadujú, aby bola ľudská spoločnosť spravovaná a vedená bez ohľadu na náboženstvo, tak ako by žiadne nejestvovalo, alebo aspoň bez rozlišovania medzi pravým a falošnými náboženstvami. Pius IX, Quanta cura [6]

Tu je vhodné pripomenúť vzájomný vzťah medzi duchovnou a svetskou mocou, pretože veľa duší dnes ohľadom tejto veci upadá do dvojakého bludu. Niektorým nestačí rozlišovanie medzi politikou a náboženstvom, ale úplne oddeľujú a izolujú jedno od druhého. Chcú aby nemali nič spoločné a aby vzájomne sa nijako neovplyvňovali. Títo sa len málo líšia od tých, ktorí chcú Boha, Stvoriteľa a Vládcu nad všetkým úplne vylúčiť z ústavy a riadenia štátu. Blud, ktorý šíria je o to škodlivejší, pretože oddeľujú štát od zdroja jeho najväčšieho prospechu. Vo chvíli, keď sa odstráni náboženstvo, oslabia sa tie nutné princípy, na ktorých spočíva verejné dobro a ktoré svoju silu berú predovšetkým z náboženstva. Medzi nimi je najdôležitejšia spravodlivá a zhovievavá vláda, poslušnosť založená na zmysle pre povinnosť, skrotenie vášni cnosťou, dávanie každému, čo mu patrí a uchovanie a ochrana toho, čo kto vlastní. Lev XIII, Cum multa [7]

Dlhotrvajúcim a rozvratným úsilím sa podujali (slobodomurári) dosiahnuť tento cieľ, menovite, aby magistérium a autorita Cirkvi nemali v občianskom štáte žiaden význam. A preto to hlásajú národom a tvrdia, že Cirkev a štát musia byť absolútne oddelené. Takým spôsobom odstraňujú zo zákonov a zo spoločnosti všetok vplyv katolíckeho náboženstva a následne si predstavujú, že štáty musia byť ustanovené bez akéhokoľvek prihliadnutia k zákonom a predpisom Cirkvi.Lev XIII, Humanum genus [8] 

Božia autorita sa mlčky opomína, akoby Boha nebolo, alebo akoby sa On o ľudskú spoločnosť vôbec nestaral. Alebo akoby ľudia, či ako jednotlivci, či v rámci sociálnych zväzkov, neboli Bohu ničím zaviazaní, či ako by jestvovala vláda, ktorej pôvod, autorita a moc nespočíva v Bohu samotnom. Tak sa štát nestáva ničím iným ako davom, ktorý si je pánom aj zákonodarcom. A pretože ľud sa deklaruje za držiteľa a pôvodcu všetkých práv a moci, tak potom štát sa necíti byť Bohu zaviazaný žiadnou povinnosťou. Verí sa, že štát nie je povinný verejne sa prihlásiť k akémukoľvek vierovyznaniu, ba ani skúmať, ktoré z mnohých vyznaní je pravé, ba ani preferovať niektoré z náboženstiev. Naopak, štát je povinný každému náboženstvu garantovať rovnaké práva, aby sa verejný poriadok nenarušoval nejakou konkrétnou formou náboženskej viery.  Lev XIII, Immortale Dei [9]

S veľkým smútkom sme sa dozvedeli, že tam bolo hneď na začiatku otvorene vyhlásené, že štát nemá žiadne oficiálne náboženstvo a tak bola opätovne potvrdená rozluka Cirkvi a štátu, ktorá, ach beda, bola zanesená do španielskej ústavy. Bez meškania tu opakujeme, že je vážnym bludom tvrdiť, že táto odluka je zákonná a dobrá sama o sebe, a už vôbec nie v takmer čisto katolíckom národe. Odluke, ak o tom dobre pouvažujeme, je len zavrhnutiahodný dôsledok - čo sme často opakovali a najmä v encyklike Quas primas - laicizmu, či lepšie povedané apostázy spoločnosti, ktorá sa vzdialila od Boha a tak aj od Cirkvi. Pius XI, Dilectissima nobis [10]

Prečoje tvrdenie, že Cirkev a štát sa musia nutne odlúčiť nebezpečnou a bludnou teóriou? V tvrdení, že Cirkev a štát musia nutne fungovať oddelene, je nebezpečný omyl:

Prvý dôvod:
To, že štát musí byť odlúčený od Cirkvi, je téza absolútne falošná a blud maximálne škodlivý. Štát založený na princípe dištancovania sa od akéhokoľvek náboženského kultu je v prvom rade vinný obrovskou nespravodlivosťou voči Bohu. Veď Stvoriteľ človeka stvoril aj ľudské spoločnosti a zachováva ich pri živote, tak ako zachováva nás. Preto sme ho povinní uctievať nie len súkromnou, ale aj verejnou a štátnou bohopoctou.

Druhý dôvod:
Táto téza je zjavnou negáciou nadprirodzeného rádu. Obmedzuje pôsobenie štátu na zabezpečovanie verejného blaha iba v tomto živote, čo je blízky cieľ politickej spoločnosti. Vonkoncom sa nezaoberá posledným cieľom, ktorým je večná blaženosť, ktorá má prísť, keď sa tento krátky život pominie. Ale pretože súčasné usporiadanie vecí je len dočasné a je podriadené najvyššiemu a absolútnemu dobru človeka, preto nielen že svetská moc nesmie klásť prekážky dosiahnutiu tohoto posledného cieľa, ale musí aktívne napomáhať jeho dosiahnutiu.

Tretí dôvod:
Táto téza prevracia Božou prozreteľnosťou ustanovený poriadok vo svete, ktorý žiada harmonickú zhodu medzi oboma spoločnosťami. Obe, svetská aj náboženská spoločnosť majú tie isté subjekty, hoci každá účinkuje v vlastnej sfére pôsobenia. Z toho nutne plynie, že jestvuje veľa vecí, v ktorých medzi nimi jestvuje vzťah. Ak sa zhoda medzi Cirkvou a štátom odstráni, tak vzájomný stret záujmov spôsobí počiatok svárov a konfliktnosť na oboch stranách vzrastie. Stane sa ťažšie určiť, kde je pravda a s istotou začne rásť zmätok.

Štrvtý dôvod:
Táto téza spôsobí samotnej spoločnosti obrovské škody, pretože tá nemôže prosperovať ani nepretrvá dlho, ak sa náboženstvu, ktoré je najvyšším pravidlom a zvrchovaným pánom v otázkach o právach a povinnostiach ľudí, neprizná jeho náležité miesto. Ako je možné tvrdiť, že odluka Cirkvi a štátu je absurdná? Pokiaľ štát odmieta dávať Bohu čo je Božie, nutne bude odmietať dávať občanovi, čo je podľa spravodlivosti občanovo, pretože či už to uzná alebo nie, nedá sa poprieť, že ľudské práva človeka pramenia v jeho povinnostiach voči Bohu. Odtiaľ plynie, že štát, ktorý nemá toto spojenie s hlavným zdrojom svojho ustanovenia nakoniec popiera sám seba a tým, popiera dôvod svojej existencie. Tieto zvrchované pravdy sú tak jasne hlásané dokonca i hlasom prirodzeného rozumu, že ich nutne uznáva každý, kto nie je zaslepený násilnou vášňou.
Pius XII: Alokúcia k talianskym katolíckym právnikom, Dec. 6, 1953


[1] http://www.hlavnespravy.sk/papez-frantisek-sekularizmus-je-lepsi-ako-stat-viazany-na-nabozenstvo/782260
[2] http://www.la-croix.com/Religion/Pape/Le-pape-Francois-a-La-Croix-Un-Etat-doit-etre-laique-2016-05-16-1200760526
[3] http://w2.vatican.va/content/pius-x/en/encyclicals/documents/hf_p-x_enc_11021906_vehementer-nos.html
[4] http://www.papalencyclicals.net/Pius09/p9syll.htm
[5] http://www.papalencyclicals.net/Greg16/g16mirar.htm#par20
[6] http://www.papalencyclicals.net/Pius09/p9quanta.htm
[7] http://w2.vatican.va/content/leo-xiii/en/encyclicals/documents/hf_l-xiii_enc_08121882_cum-multa.html
[8] http://w2.vatican.va/content/leo-xiii/en/encyclicals/documents/hf_l-xiii_enc_18840420_humanum-genus.html
[9] http://w2.vatican.va/content/leo-xiii/en/encyclicals/documents/hf_l-xiii_enc_01111885_immortale-dei.html
[10] http://w2.vatican.va/content/pius-xi/en/encyclicals/documents/hf_p-xi_enc_03061933_dilectissima-nobis.html