Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

28. 3. 2016

Pápež, ktorý sa chce stať Bohom
Antonio Socci


Bude post synodálna exhortácia, ktorú pápež Bergoglio už podpísal, ale ktorá ešte nevyšla, znamenať pre Cirkev revolúciu? Bude, nie na dobrej novine Ježiša Krista, ale na slovách progresívnych katolíkov, ako pápež Bergoglio a Walter Kasper založená "nová cirkev" ?

Vskutku. Veľký protivník Josepha Ratzingera, kardinál Kasper ohlásil pravú "revolúciu". Bergoglio použil Kaspera vo februári 2014, aby v konzistóriu odpálil fantastickú novinu o  sv. prijímaní pre rozvedených a znova zosobášených. To neznamená, že by sa Bergoglio obzvlášť starostil o rozvedených, ktorí chcú prijímať Eucharistiu, ale malo to byť baranidlo, ktoré malo zatriasť katolíckou sakramentálnou teológiou. 

Minulý pondelok, na stretnutí v Lucce, v predvečer podpisu spomínanej exhortácie, sa Kasper neudržal. "Bude to prvý krok v reforme, ktorá po 1700 rokoch obráti stránku v dejinách Cirkvi."
Exhortácia bude zverejnená v polovici apríla, ale Kasper, ktorý obsah pozná, už ohlasuje víťazstvo. "Ten dokument sa bude spomínať, ako najväčšia revolúcia v Cirkvi za posledných 1500 rokov."
Stránky Vatican Insider tiež citovali Kasperov výrok: "Bude to revolúcia"
Vskutku, Bergoglio, ktorý miluje provokácie, povedal 24. decembra pre Scalfariho Repubblicu: "Som revolucionár." (Repubblica je taliansky ľavicový denník a Scalfari je jeho šéfredaktor.)

Varenie žaby


Ak je Bergogliov plán na prevrat v Cirkvi očividný, tak je tiež očividné, že si uvedomuje potrebu postupovať prefíkane, veci správne načasovať, aby v nejakej spornej otázke nevystupoval ako "heretický pápež". Kanonické právo ale presne toto prikazuje, so všetkým čo to prináša. V skutočnosti sa Bergoglio rád zobrazuje takto: "Môžem povedať, že som celkom prefíkaný. Viem, ako dosiahnuť to, čo chcem." A to by vysvetlilo zmysel včerajšieho článku Alberta Melloniho v Repubblice.

Dozvedeli sme sa tam, čo sa dalo aj čakať, že exhortácia neprináša žiadnu formálnu zmenu doktríny, pretože pápež nijako nemôže explicitne povedať, že Evanjelium a dvetisícročná náuka Magistéria o nerozlučiteľnosti manželstva a prístupu k Eucharistii je zrelá na smetisko. Takto by sám seba zbavil legitimity. Takže čo nám, podľa Melloniho, exhortácia povie? Všetko bude legitímne, pod pláštikom zdanlivo neškodnej, pastoračnej starostlivosti a povolaniu k "plnšej účasti" rozvedených a znova zosobášených na živote Cirkvi.  

Meloni začína s (fantastickým) predpokladom, že "takmer každý farár" už dáva prijímanie rozvedeným a znova sobášeným a tak to bude "iba" zlegitimizovanie praxe, ktorá tu už je, bez toho aby jej to dávalo teologické odôvodnenie. Ide o "milosrdenstvo", samozrejme. V skutočnosti sa tak legitimizuje nekatolícka teológia sviatosti Eucharistie, manželstva a pokánia, bez toho, aby sa otvorene priznala heretická povaha tejto teológie, bez toho, aby sa vyložili karty na stôl.  

Podľa Melloniho, Bergoglio "volá biskupov, aby prevzali zodpovednosť a odovzdáva im k tomu všetky právomoci." Urobil to v Motu proprio o "anulácii manželstva". Možno, že na biskupov prenesie právomoc povoliť prístup k Eucharistii aj rozvedeným a znova zosobášeným, bez potreby zaviazať sa k životu "ako brat a sestra", čo od nich doposiaľ Cirkev vyžadovala. Pápež Bergolio by takto delegoval na biskupov právo (hoci ani sám takú právomoc nemá) zaviesť novú sakramentálnu disciplínu. To by, potichu, legitimizovalo druhé (alebo tretie) manželstvo a zatriaslo samotnými základmi Eucharistie a sviatosti pokánia. A tiež by to prakticky oslobodilo od povinnosti dodržiavať Božie prikázania, a takú moc nemá nikto na zemi.

Apostáza
Je ťažké si predstaviť, že by toto Cirkev akceptovala. Nie je vôbec pravda, že rozvedení a znova sobášení bežne dostávajú prijímanie. Každý vie, že sv. Písmo (a teda aj Cirkev) to zakazuje, pokiaľ daná dvojica nežije v celibáte. Biskupi, ktorí postupovali proti tomuto zákazu, páchali ťažký priestupok (a vieme že kardinál Bergoglio z Buenos Aires bol jeden z nich). A tiež je nemožné oddeliť doktrínu od praxe, pretože ak je legitimizovaná nejaká prax v rozpore s katolíckym zmýšľaním, ako napríklad sviatostná disciplína, potom je automaticky predkladaná heterodoxná doktrína. Je pravda, že Bergoglio už explicitne vyslovil isté čudné teórie o sviatostiach, bez toho, aby ich formálne ustanovil skrze Magistérium. 
V novembri 2015, pri príhovore k rímskym luteránom, tvrdil, že protestantská a katolícka Eucharistia sa líšia len rozličnými "interpretáciami" a dodal, že "život je však viac, ako vysvetlenia a interpretácie." (tak znížil katolícku dogmu na úroveň obyčajného "názoru" a postavil na roveň názorom protestantov)  

11. februára, v príhovore k rímskemu kléru prišiel s  mimoriadne čudnou myšlienkou o sviatosti pokánia. Povedal, že aj keď niekto zamlčí isté hriechy, mal by dostať rozhrešenie, lebo "za neho hovorí čin, teda to, že prišiel na spoveď." Samozrejme, katolícka náuka hovorí presný opak.
Bergoglio ale zašiel ešte ďalej a povedal, že spovedník by nemal požadovať od kajúcnika predsavzatie už viac nehrešiť (čo Cirkev požaduje), pretože opäť, podľa Bergoglia, stačí fakt, že prišiel na spoveď.
Potom uviedol príklad, ktorý nás zasa vedie k rozvedeným a znova sobášeným. "A ak človek povie: "Ja to nemôžem sľúbiť", tak sa dostávame do neriešiteľnej situácie a vtedy platí princíp "ad impossibilia nemo tenetur" teda, "od nikoho nemožno žiadať nemožné.""

Možno, že toto je "nový" typ Bergogliovej spovede a rozhrešenia pre rozvedených a opäť sobášených, ale ako si môže niekto myslieť, že toto sú platné sviatosti?

Bergogliovo moralistická teória ‘ad impossibilia nemo tenetur’ nemá nič spoločné s katolíckou vierou a bola výslovne zavrhnutá Tridentským koncilom: “Ak niekto hovorí, že Božie prikázania je, dokonca aj pre toho, kto je ospravedlnený a obnovený milosťou, nemožné dodržať, nech je prekliaty.”

Kasperovo víťazstvo

Ak Bergoglio naozaj podpísal to, čo Melloni tvrdí, potom je to presne to, čo Kasper navrhoval v konzistóriu vo februári 2014. Vtedy v konzistóriu bol Kasperov návrh, napriek plnej a nadšenej Bergogliovej podpore, vetovaný 75 percentami kardinálov. Vetovali ho aj dve následné synody, v rokoch 2014 a 2015.

Pápež by tak napriek toľko oslavovanej synodalite podpísal Kasperov návrh, biskupmi a kardinálmi tri krát odmietnutý. (Odhliadnuc od toho, že tento návrh rozhodne odmieta celé Magistérium a Sväté Písmo). Ak by zverejnili takýto dokument, otvára to pre Cirkev dramatické scenáre možného vývoja.

V tom istom čase vyšiel v Španielsku knižne rozhovor s prefekt Kongregácie pre náuku viery, Gerhardom Muellerom, ktorý potvrdil, že prístup k prijímaniu nie je pre rozvedených a znovu sobášených možný, pretože "to nedovoľuje Boží zákon, ktorý ustanovil manželstvo ako nerozlučiteľné." Človek sa mýli, ak si myslí, že pápež môže zmeniť zjavenú pravdu Cirkvi. Také právo nemá. On je len sluhom tejto pravdy.

Ctihodný Pio Brunone Lanteri, veľký obranca pápežstva otvorene povedal: "Niekto povie, že Svätý Otec môže urobiť hocičo  ‘quodcumque solveris, quodcumque ligaveris etc (čokoľvek zviažeš, čokoľvek rozviažeš, atď.)’, a má pravdu, ale pápež nesmie urobiť nič proti božským zákonom Cirkvi. On je Kristov správca, ale nie je Boh, ani nesmie ničiť Božie dielo." 

Iný veľký muž Cirkvi, kardinál Journet o istej prastarej teologickej poučke povedal: "Čo sa axiómu "kde je Peter, tam je Cirkev" týka, tak tento platí len vtedy, keď sa pápež správa ako pápež a hlava Cirkvi. Ak koná inak, tak ani on nie je v Cirkvi ani Cirkev nie je v  ňom, "
Libero, 20.03.2016

8. 3. 2016


Zsolt Lipusz
MDŽ

           Pozdrav na deň Clary Zetkin alebo prečo by dnes nemal normálny katolík a pravičiar dávať ženám k „ich sviatku“ žiadne kvety.
             Každoročne sa v ôsmy deň prvého jarného mesiaca zaradia po celom svete milióny mužov na koniec radu pred kvetinárstvom, aby trpezlivo vystáli kľukatiaci sa rad a mohli tak svoju milú prekvapiť kytičkou kvetov k MDŽ. Bez akýchkoľvek pochybností ide samo o sebe o chvályhodné a nádherné gesto, plné nehy, na ktorom niet čo kritizovať. Vyjadrenie úcty k nežnejšiemu pohlaviu je už od čias staroveku, no ešte viac rytierskej epochy stredoveku súčasťou základov európskej kultúry. Problém je v načasovaní, v dátume. Patrí sa totiž pre nás, ktorí sa považujeme za katolíkov a pravičiarov, keď už sa každým krokom odvolávame na Tradíciu, kresťanské dedičstvo našej minulosti a iné Bohu milé hodnoty poznať a správne definovať ikony symbolickej sféry ako na našej strane, tak na strane bezbožnej dvojhlavej bolševicko-liberálnej hydry. Ide o vzory a dejinné udalosti, od ktorých sa odvíjajú súčasné postoje tej-ktorej strany večného konfliktu Dobra a Zla. O osobnosti - štátnikov, svätcov alebo len obyčajných ľudí, ktorí ovplyvnili dejiny na svojom malom poli pôsobenia, keď urobili správne rozhodnutia v správnom čase a na správnom mieste. Sú duchovnými majákmi, nasledovaniahodnými kompasmi, ukazujúcimi cestu dnešnému človeku, ktorý chce zostať normálnym v mori šialenstva, bláznivosti a deviácie.

            Pozrime sa teda, akými obskúrnymi figúrami a zákulisnými historickými udalosťami sa v skutočnosti spája onen ôsmy marec, deň, ktorému sa podarilo rozbehnúť celosvetovú kariéru, vedúcu k jeho masívnej popularite.

           Prvý medzinárodný deň žien sa oslavoval v roku 1911, keď istá sociálnodemokratičká politička v Nemecku stanovila jeho dátum na 8. marec. Meno tej ženy je Clara Zetkin. MDŽ sa oslavovalo najprv v Nemecku, Habsburskej monarchii, vo Švajčiarsku a v Dánsku. Spomínaná ľavicová politička uzrela svetlo sveta 5. júla 1857 v mestečku Wiederau (Saské kráľovstvo) ako Clara Josephine Eißner. Toto židovské dietko sa už vo svojej mladosti upínalo k čoraz väčšiu popularitu získavajúcim myšlienkam o sociálnej spravodlivosti. Po vzniku Nemeckej Ríše (1871) bola členkou viacerých drobných socialistických zoskupení. Po tom, ako železný kancelár Otto von Bismarck v roku 1878 zakázal činnosť všetkých socialistických združení, spolkov a hnutí (po dnes nasledovaniahodný to príklad !) na území Nemecka, utiahla sa Clara Eißner do emigrácie - najprv do Švajčiarska (Zürich), potom do Francúzska (Paríž). Po založení I. Internacionály v roku 1864 sa významne podieľala na rozširovaní deštruktívnych myšlienok a téz marxizmu. Stala sa životnou družkou ruského anarchistu a revolucionára, ako inak, židovského pôvodu Osipa Zetkina, ktorého priezvisko prijala za svoje a s ktorým mala dve deti - Maxima a Kosťu (Konstantina). Po návrate z Paríža, keď bola v roku 1890 znovu legalizovaná činnosť Socialistickej robotníckej strany Nemecka, teraz už premenovanej na Sociálnodemokratickú stranu Nemecka (SPD) pôsobila v jej ženskej organizácii, od roku 1907 stála na jej čele. V tom istom roku sa spoznala s Vladimírom Iljičom Uľjanovom, rečeným Lenin, s ktorým ju potom navždy spájalo tuhé súdružské priateľstvo.

            Vždy sa radila k radikálnemu, ľavicovému krídlu SPD. Spolu s Rosou Luxemburg (najznámejšou predstaviteľkou radikálneho nemeckého marxizmu a proletárskeho internacionalizmu, židovkou z vtedy ruského mesta Замосць, ležiacom dnes v Poľsku ako Zamość) a ďalšími súdruhmi založila v roku 1916 zoskupenie „Spartakovci“. To zase spojením s ďalšími ultramarxistickými a revolučnými zoskupeniami splynulo v novovytvorenú Komunistickú stranu Nemecka (KPD), ktorá vznikla v prvý deň roka 1919 a v ktorej Clara Zetkin nemohla chýbať. V časoch tzv. Weimarskej republiky bola jednou z komunistických poslankýň v Reichstagu (roky 1920 až 1933).               

            Na jeseň 1920 uverejnila svoj rozhovor s Leninom, v ktorom išlo najmä o politické a morálne otázky, dotýkajúce sa žien a ich spoločenského pôsobenia. V rozhovore sa preberala účasť a aktívna činnosť žien v robotníckom hnutí, neobišla sa ani téma sexuality, sexuálnej morálky, problematika manželstva a vzťahu žien k mužom vôbec a náčrt, ako by mal vyzerať nový spoločensko-politicko-ekonomický systém, ktorý sa boľševici jali nastoľovať v Sovietskom Rusku a ktorý slúžil za vzor ako predstava nadchádzajúceho „nového života“ spoločnosti aj komunistom v iných krajinách Európy. V rokoch 1921 až 1933 bola členkou výkonného výboru Kominterny (III. Internacionály), zoskupenia komunistických strán, ktorého cieľom bola propagácia myšlienok komunizmu so snahou exportovať boľševický hospodársko-politický systém, ako ho poznáme zo Sovietskeho Zväzu aj do ďalších štátov Európy a sveta. V roku 1933, za svetiel horiaceho Reichstagu pochopila, že v „Tretej Ríši“ jej vavrínové vence nik nepodaruje, ba práve naopak a preto sa rozhodla emigrovať do pozemského raja každého bolševika - krvavého impéria gulagov „červeného cára“ Stalina. Draho ctená a milovaná feministická hrdinka neskoršieho bábkového štátu Sovietov na nemeckej pôde - NDR - skonala ešte v to leto (20. júna 1933) a urna s jej popolom je umiestnená na vskutku symbolickom mieste, v nekropole na kremeľskom múre, v blízkosti dodnes stojaceho mauzólea súdruha Vladimíra Iľjiča Lenina, pod ochranou jeho nehynúcej posmrtnej aury.

            Medzinárodný deň žien teda založila osobne Clara Zetkin onoho ôsmeho marca 1911. Ale v tom, prečo sa po počiatočných „prevádzkových problémoch“ napokon presadil až podnes práve tento dátum ako sviatok všetkých žien so svojím oficiálnym kánonom a všetkým, čo k nemu patrí, zohrávala úlohu ešte jedna udalosť, ktorou sa história určite nepýši. V tento deň roku 1917 vypukla v Petrohrade tzv. „prvá revolúcia“, počas ktorej demonštrovali za chlieb a za mier, okrem iných, aj ženy. Ako vieme, tieto udalosti boli predvojom iných, novembrových, ktoré v tom istom roku viedli k vzniku najohavnejšieho režimu dejín, ktorý si vyžiadal okolo sto miliónov obetí. Neľudský komunizmus je v metafyzickej rovine len dovedenie bezbožného materialistického liberalizmu do stavu ad absurdum. Otázka „súkromné vlastníctvo versus centrálne plánovaná ekonomika“ je v tejto rovine iba podružným, vyslovene technickým problémom. Dôkazom toho sú aj rádoví komunisti, resp. aj deti a vnuci komunistov, ktorí patria (nielen) v stredoeurópskom priestore k najexponovanejším zástancom ideí ľavicového, marxistického liberalizmu so všetkými tézami, nápadmi, koninami a perverzitami, ktoré človek vidí, počuje a vníma okolo seba. Multikulturalizmom počnúc, feminizmom, sekularizmom pokračujúc, ekoterorizmom a sociálnou deštrukciou klasickej spoločnosti končiac. „Ochrana“ kadejakých menšín (okrem samozrejme etnických autochtónnych), mentorovanie rodičov za spôsob výchovy ich detí, sodomizácia a pornografizácia spoločnosti sú plody marxistickej revolúcie, ktorá nikdy nekončí, vždy sa vyvíja, pokračuje, dospieva do stále nového a nového štádia. Kto by chcel zostať stáť, kto chce byť zajtra považovaný za včerajšieho?

             Niežeby nám šlo o deheroizáciu, ale pri dátume 8. marca nemožno nespomenúť ani vplyv počasia, pri vedení revolúcie a stanovení jej dátumu totiž hrali svoju rolu aj zdanlivo podružné faktory. Stalo sa totiž, že priemerná teplota, ktorá dosahovala v tých časoch začiatkom marca bežne okolo tých mínus štrnásť stupňov Celsia vyskočila v onen rok 1917 na nevídaných plus osem stupňov. Ľudia, ktorých dovtedy mrazivé počasie týždne a mesiace držalo v ich zle vykúrených obydliach vyšli do ulíc, aby si konečne vychutnali teplo a slnko. Už z dobových prameňov vieme, že onen víchor, vyvolaný hnutím más čoskoro šikovne do svojich plachiet zachytili boľševici. Cárovná Alexandra Fjodorovna oboznamuje cára Mikuláša II. o udalostiach v Petrohrade takto: „To, čo sa tu deje, je obyčajné vandalstvo. Malí chlapci a dievčatá pobehujú a vykrikujú, že nemajú chlieb - to všetko iba preto, aby tým ešte viac vystupňovali napätie - a robotníci bránia ostatným v práci. Ak by bolo vonku chladné počasie, všetci títo by sedeli doma.“ Celé pokračovanie tohto všetkého, majúce tragickým spôsobom vplyv na budúcnosť Ruska a celého ľudstva je nám už známe. 8. marec oslavovali niektoré kruhy už na sklonku Habsburskej monarchie, v období tesne pred vojnou.

            U nás sa stal Medzinárodný deň žien (ôsmy marec) všeobecne oslavovaným sviatkom až v období socializmu, hoci určité postavenie a imidž mal už aj za prvej československej republiky. Tento komunistický „sviatok“ zažíval svoju najväčšiu slávu v ére socializmu, prežil ale aj takzvanú nežnú revolúciu a stále sa teší veľkej úcte a obľube. Podnes je oslavovaný, podobne ako 8. máj, či 29. august - teda sviatky, pri ktorých sa definitívne ujalo boľševické myšlienkové pozadie, výklad a ideologická paradigma. Nečudo, že aj OSN má MDŽ na čestnom mieste vo svojom zozname „svetových dní“.

             Z tohto krátkeho zhrnutia by malo byť jasné, že katolík a pravičiar s tradicionalistickou identitou by nemal mať s týmto „medzinárodným dňom“, založenom komunistickou Clarou Eißner Zetkin a jej anarchistickými a boľševickými kumpánmi, vrátane s ním spojeného celého jeho ideového podhubia zhola nič spoločného. Ponechajme tento internacionalisticko-kozmopolitný evergreen skorej jari pokrokárom: súdruhom socialistom a ich ideovým starším bratom, pánom liberálom, ako ich ružovo-karafiátový dníček, „slávnu“ to pamiatku prvej ruskej revolúcie (8. marec 1917 ako deň zvrhnutia cárskeho režimu a nastolenie provizórnej vlády; podľa juliánskeho kalendára pripadol tento deň na 23. február).

            Samozrejme, že reč tu nie je o tom, žeby sme ženu považovali za niečo menejcenné, ako je raz na plné ústa, inokedy medzi riadkami konzervatívcom ľavičiarmi neustále podsúvané, lebo nastolenie takejto otázky je už samo osebe úplná somarina. To je, akoby sme sa pýtali, či je voda nadradená ohňu. Muž, ktorý sa považuje za „pravičiarsky zmýšľajúceho“ nahliada na ženu tak, ako to zodpovedá rytierskej etike vrcholného stredoveku. Rytierska etika gotickej éry vytvorila nový ideál človeka, priniesla vlastný kódex správania, nové normy upravujúce medziľudské vzťahy. Ich základom bolo povýšenie takých vlastností ľudskej povahy, akými sú vernosť, hrdinstvo, zbožnosť, odvaha, hrdosť, česť, obetavosť na etalón mravnosti. Rytierstvo je ideál i inštitúcia v jednom, odvážny kresťanský bojovník so srdcom láskyplného romantika. Ideál rytierstva sa dostáva i do literárnych diel a svojou príťažlivosťou pretvára celý vtedajší život. Po niekoľko stáročí bola stredoveká kultúra, vychádzajúca z rytierskych príbehov a eposov, povýšená na kultúru kráľovského dvora. Celospoločenský poriadok tejto epochy stál na myšlienkovom systéme, hlásajúcom vieru v Boha, lásku a úctu voči Nemu. Táto láska k Bohu sa prejavuje cnostným životom a praktickými prejavmi lásky k človeku ako k Božiemu tvorstvu. Láska je prameňom všetkého Dobra, ktoré zušľachťuje dušu. V systéme, stavanom na rytierskych cnostiach má láska kľúčovú rolu - v kráse milovanej ženy sa zračí krása Božieho stvorenstva. Celý svet ožaruje Láska. U francúzskych trubadúrov, nemeckých minnesängerov, či u talianskych básnikov „Dolce stil novo“ („Nového sladkého štýlu“) je láska nielen všemocná, nielen prameňom všetkého Dobra, ale má i akúsi principiálnu moc zušľachťovať srdcia. Nie nadarmo sa vraví, že je vlastná len ušľachtilým srdciam. „V srdci cnostnom a šľachetnom vždy prebýva láska.“, spieva Guido Guinizelli, taliansky básnik a trubadúr z 13. storočia.

            Na láske a z nej vyvierajúcich ďalších cností je založený systém medziľudských vzťahov s presne stanovenými formami správania, ktorý súhrnne nazývame cortesiou - zdvorilosťou. Nie nadarmo sa slovo „zdvorilosť“ spája so slovom „dvor“, teda s kráľovským dvorom, elitou, úzkou skupinou ľudí pohybujúcich sa na najvplyvnejšom mieste štátu, na ktorú boli kladené vysoké nároky aj po morálnej stránke. Ťažké je toto všetko pochopiť súčasnému človeku, masírovanému bežne rozšíreným mýtom, podľa ktorého je stredovek stelesnením všetkého zaostalého, zadubeného, barbarského, násilného a tmárskeho. A že po objavení Ameriky a Lutherovej deformácii stúpa ľudstvo už len „vejš a vejš“ na pomyselných schodíkoch progresu smerom do v nekonečných výšinách tróniaceho blaha. Cortesia je nositeľkou étu, kódexu cností, na ktorých stavia aristokratická spoločnosť, založená na úcte k svojim koreňom, identite a tradíciám. Je ideálnym obrazom kultúry správania, z ktorej vzišli stále platné normy, upravujúce vzájomné vzťahy medzi ženou a mužom, rodičmi a deťmi, starými a mladými generáciami. Práve tieto normy sú dnes vystavené obrovskej erózii zo strany neomarxistických síl, operujúcich úplne inými predstavami o fungovaní spoločnosti a snahou nastoliť úplne iné, asociálne formy spoločenských vzťahov. Ovocím týchto snáh rozhodne nebude šťastná spoločnosť a človek, tešiaci sa rešpektu a dôstojnosti. V duchu povedaného, venujme ženám kvetinu na znak vyjadrenia našej lásky, obdivu, oddanosti a ušľachtilých citov, ktoré voči nim prechovávame. Urobme symbolicky ich dňom ktorýkoľvek z 364 (raz za štyri roky 365) dátumov v roku. Samozrejme, okrem onoho Zetkinovského „medzinárodného“.
Preklad a doplnenie textu: Ladislav Hajdu

7. 3. 2016

Umberto Eco: smutný príbeh nominalistu

Roberto de Mattei


23.februára mal spisovateľ Umberto Eco, ktorý zomrel o štyri dni skôr vo veku 84 rokov, „civilný“ pohreb. Eco bol jedným s najhorších produktov talianskej/turínskej kultúry 20. storočia. Treba zdôrazniť jeho turínske korene, pretože zatiaľ čo v 19. storočí bol Piedmont žriedlom veľkých svätcov, stal sa zdrojom najväčších sekularistických a antikatolíckych intelektuálov 20.storočia.

Turínska škola, dobre opísana Augustom Del Noce, prešla od idealizmu k osvietenému marxizmu, a vďaka vplyvu Antonia Gramsciho (1891-1937) a Piera Gobettiho (1901-1925) si zachováva zásadnú protikatolícku esenciu. Po druhej svetovej vojne, získala táto kultúrna línia obrovský vplyv a stala sa príťažlivou pre nemálo katolíkov. Umberto Eco, sa narodil v Alessandrii v roku 1932, vo veku 16 rokov bol vedúcou osobnosťou diecéznej Katolíckej akcie, nebol len aktivistom, ale „denne pristupoval k eucharistii“. V roku 1948 sa účastnil volebnej kampane, vylepoval plagáty a roznášal protikomunistické letáky. Potom spolupracoval s vedením Katolíckej akcie v Ríme, a študoval na Turínskej univerzite, kde promoval v roku 1954 s prácou o estetike sv. Tomáša Akvinského, ktorá bola neskôr publikovaná a je to jediná jeho kniha hodná čítania. (Problém estetiky u sv. Tomáša, 1956). V roku 1954 tiež opustil katolícku vieru.

Ako dospel k apostáze? Bola určite odôvodnená, presvedčená a definitívna. Eco s pohŕdanim povedal, že stratil vieru pri čítaní Tomáša Akvinského. Vieru ale nestrácate. Vieru odmietate a pôvod Ecovho odcudzenia sa viere nie je sv.Tomáš, ale filozofický nominalizmus, dekadentná a deformovaná interpretácia Tomášovej náuky.

Eco bol až do samého konca radikálnym nominalistom, pre ktorého niet univerzálnej pravdy, ale sú len slová, mená, znaky, konvencie. Otec nominalizmu, William z Ockhamu je zobrazený ako William z Baskervilu, v jeho najslávnejšom románe, Meno ruže (1940), ktorý končí nominalistickým mottom «Stat rosa pristina nomine, nomina nuda tenemus». Esencia ruže (a všetkého ostatného) je len meno (slovo). Slová sú všetko, čo máme. Iná postava románu hovorí: «Gott ist ein lautes Nichts», “Boh je čisté nič”. Všetko je nakoniec len hra, tanec o ničom. Táto myšlienka sa opakuje v jeho filozofickom románe Foucaultove kyvadlo (1989). Za metaforou kyvadla sa skrýva Boh, ktorý je zjednotený s prázdnotou, zlom a absolútnou temnotou.

Skutočné kyvadlo Ecovho myslenia bolo jeho oscilovanie medzi absolútnym racionalizmom osvietenstva a iracionálnym okultizmom kabaly a gnózy, proti ktorým bojoval, ale ktoré ho morbídne priťahovali. Ak nominalizmus zbavuje realitu akéhokoľvek významu, jeho nevyhnutným  dôsledkom je pád do iracionality. Uniknúť tejto iracionalite možno len za cenu absolútneho skepticizmu. Ak bol Norberto Bobbio (1909-2004) novokantovskou verziou turínskeho osvietenstva dvadsiateho storočia, Umberto Eco stelesňuje jeho neo-libertínsku verziu.

Jeden z jeho posledných románov, Pražský cintorín (2010) je implicitnou apológiou mravného cynizmu, ktorý nutne sprevádza absenciu pravdy a dobra. Na piatich stovkách strán nie je ani jeden vášnivý ideál, ani jedna postava konajúca z lásky alebo idealizmu. "Nenávisť je skutočná prvotná vášeň. To láska je abnormálna situácia." Hovorí Račkovský, jedna z hlavných postáv.  

Každopádne, hoci kniha prekypuje množstvom opovrhnutia hodných postáv a zločinných aktivít, chýba na jej stránkach ten tragický tón, ktorý je nutný pre každé veľké dielo. Tón je sarkastický a pripomína komédie, kde sa autor vysmieva zo všetkého a všetkých a vyzerá, že jediné v čo naozaj verí sú filets de barbue sauce hollandaise konzumovaný v Laperouse al quais des Grands-Augustin, le écrevisses bordelaises alebo le mousses de Volailles at Café Anglais v rue Gramont a filets de poularde piqués aux truffes v Rocher du Cancale v rue Montorgueil. Jedlo je jediná vec, ktorá vychádza zo stránok tohoto románu víťazne a je nepretžite oslavované protagonistom, ktorý hovorí "Jedlo ma vždy uspokojovalo viac ako sex. Možno to je stopa, ktorú na mne zanechali kňazi." Nie je náhoda, že v roku 1992 bol Eco hospitalizovaný a takmer zomrel pre kolosálne zažívacie ťažkosti.

Eco bol technicky skvelý žonglér ak uvážime, že sa vedel vysmiať z každého: z čitateľov, z kritikov a predovšetkým zo všetkých tých katolíkov, ktorí ho pozývali na konferencie, ako nejakého proroka.

Počas referenda o rozvode v roku 1974 sa žartovne prihováral zástancom rozvodu zo stĺpčekov v Espresse*, odkiaľ ich nabádal, aby rozumne plánovali svoju propagandistickú kampaň slovami: "Kampaň musí byť bez nepodložených teórií, bez škrupulí a riadená tak, aby dosiahla cieľ v čo najkratšom čase. Musí byť zacielená na verejnosť, ktorá je ľahkou korisťou citového vydierania, musí predávať pozitívny obraz rozvodu, ktorý vyvráti emotívne výzvy opozičnej strany […]. Témami tejto "predajnej" kampane musí byť: rozvod je dobrý pre rodinu, rozvod je dobrý pre deti, rozvod je dobrý pre ženy […]. Talianski tvorcovia reklamy už roky trpia krízou identity. Vzdelaní a dobre informovaní vedia, že sú subjektom sociologickej kritiky, ktorá ich ukazuje ako sluhov konzumu […]. Pokúšajú sa o verejné kampane za záchranu životného prostredia a darovanie krvi. Ale stále sa cítia vylúčení z veľkých problémov svojich čias a odsúdení predávať mydlo. Bitka o referendum bude dôkazom úprimnosti mnohých, často deklarovaných občianskych ašpirácií. Stačí len skupina odborníkov, silných, bezohľadných demokratických agentúr, ktoré by koordinovali a financovali takýto druh kampane. Stačí kolo telefonických hovorov, dva mítingy a mesiac intenzívnej práce. Zničenie tabu v priebehu pár mesiacov je výzva, ktorá nenechá kľudným žiadneho reklamného agenta, ktorý má rád svoju prácu.[…].

Tabu, ktoré malo byť zničené bola rodina, ktorá pre relativistu ako bol Eco, nemá žiaden dôvod existovať. Od roku 1974 sa zničenie rodiny konalo v niekoľkých postupných fázach. Eco mal to šťastie ich všetky prežiť a opustil scénu doslova v predvečer schválenia homosexuálnych manželstiev, konečného výsledku zavedenia rozvodu, pred štyridsiatimi rokmi. Prirodzená rodina bola nahradená neprirodzenou. Relativizmus oslavuje veľké víťazstvo.

Umberto Eco významne prispel k desakralizácií prirodzeného, kresťanského poriadku, hoci to, za čo sa musí teraz zodpovedať nie je ani tak zlo, ktoré spáchal, ako dobro ktoré nevykonal a mohol by, keby nebol odmietol Pravdu. K čomu je štyridsať honoris causa titulov a tridsať miliónov predaných výtlačkov jednej knihy (Meno ruže) ak stratíte večný život? Mladý aktivista Katolíckej akcie mohol byť novým Františkom Xaverským na misijnom územií, ktorým je dnes Európa. On však neprijal slová, ktoré sv. Ignác povedal sv. Františkovi Xaverskému a ktoré Boh opakuje v každom kresťanskom srdci? "Čo osoží človeku, ak získa celý svet, ale stratí svoju vlastnú dušu?"


[*Espresso – týždenník, ktorý vydáva denník “La Repubblica” ]
prevzaté z www.rorate-caeli.blogspot.com