Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

22. 1. 2016

O nadradenosti Cirkvi nad štátom

Tommaso Maria Cardinal Zigliara, OP

I. Zmysel otázky. Náboženská spoločnosť, a Katolícka cirkev je náboženskou spoločnosťou, žije bok po boku s občianskou spoločnosťou a tak je duchovná moc Rímskeho biskupa v kontakte so svetskou mocou a tí, ktorí sú poddaní nejakej svetskej moci sú zároveň poddaní aj cirkevnej moci. Všeobecne sa uznáva, že štátna moc, v hraniciach, ktoré sú určené jej posledným cieľom, je nezávislá na Cirkvi a rovnako sa všeobecne akceptuje, že Cirkev, s ohľadom na je vlastný posledný cieľ, je nezávislá na každej štátnej moci. Je však absolútne nemožné, aby tieto dve spoločnosti existovali vzájomne nezávislé, teda bez toho, aby jedna nebola podriadená druhej. Je preto nutné, aby alebo Cirkev bola podriadená občianskemu štátu, alebo občiansky štát bol podriadený Cirkvi. To je otázka, ohľadom ktorej sme už veľa povedali v článkoch 61 a 63 a riešenie ktorej podávame v tomto poslednom článku, aby bol zreteľnejšie vysvetlený pojem etnarchie, ktorá náleží Katolíckej cirkvi. Uveďme teda záver:

II. Katolícka cirkev nie je nijakým spôsobom podriadená štátu, ale občiansky štát je podľa svojej prirodzenosti podriadený Katolíckej cirkvi. Toto tvrdenie je ľahko dokázateľné, ak si pripomenieme princípy, ktoré sme ozrejmili v predchádzajúcej kapitole. Pretože pojem, alebo prirodzenosť vzájomnej podriadenosti spoločností sa dedukuje z ich posledného cieľa. Pretože prirodzenosť spoločnosti vyvstáva z cieľa, ku ktorému je ona zameraná, tak tam, kde sú ciele dvoch spoločností vzájomne usporiadané, tam sú rovnako usporiadané aj spoločnosti. Spoločnosť, ktorej cieľ je podriadený vyššiemu cieľu druhej spoločnosti, je aj sama podriadená tejto druhej spoločnosti. To sú princípy, bez ktorých by nejestvovalo nič stabilné, čím by bolo možné stanoviť vymedziť prirodzenosť spoločnosti. Ale ciele náboženskej a občianskej spoločnosti sú navzájom usporiadané a to tak, že posledný cieľ štátu je podriadený poslednému cieľu Katolíckej cirkvi a nikdy nie naopak. Preto Katolícka cirkev nikdy nijako nepodlieha štátu, ale naopak, štát podlieha Katolíckej cirkvi. Premisa minor je dokázaná.

Cieľ občianskej spoločnosti a cieľ náboženskej spoločnosti sú navzájom usporiadané. Človek je súčasťou spoločnosti ale človek je zároveň tvorený dušou a telom. Občianskej spoločnosti náleží sa starať o externé zdokonalenie človeka, pretože nie je schopná preniknúť do vnútorných záležitostí svedomia a čo je dôležitejšie, pretože uvažuje o človeku žijúcom časný život v časnom svete, náleží jej  starať sa predovšetkým o jeho časné zdokonalenie. Cirkev katolícka je ako spirituálna spoločnosť zameraná predovšetkým na zdokonalenie duše a na privedenie ľudí do večnej blaženosti. Ale napriek tomu, je pravdou, že človek sa ani nedá ani nesmie rozdeľovať, ale tak ako duša slúži zdokonaleniu tela, tak aj telo slúži zdokonaleniu duše a tak sú telesné zdokonalenie, o ktoré usiluje štát a spirituálne zdokonalenie, ktoré Kristova cirkev štedro rozdáva, obe určené celému človeku. Preto ciele oboch spoločností, napriek tomu že sa vzájomne líšia, sa zhodujú v tom, že usilujú o zdokonalenie celého človeka a tieto ciele sú hierarchicky usporiadané. 

Cieľ občianskej spoločnosti je podriadený cieľu Katolíckej cirkvi a nie naopak. Nič naozaj nebráni človeku, kompozitu tela a duše, aby si zaistil, spravodlivým spôsobom, všetko to, čo mu pomáha, aby žil pohodlný život. Je ale nerozumné a odpudivé podriadiť dušu telu takým spôsobom, akoby mala byť duša slúžkou tela a ceniť si menej jej intelektuálnu dokonalosť, tak že by telo žilo život po spôsobe sprostého dobytka. Telo má byť sluhom duše. Zaváňa demenciou myšlienka, že človek sa musí starať o časné šťastie, ktoré raz tak či tak stratí, a nemusí sa starať sa o získanie
večnej blaženosti. Veď čo osoží človeku, i keby celý svet získal a dušu svoju stratil? (Mt. 16:26). Veď tu nemáme trvalý príbytok, ale čakáme na ten, ktorý má prísť (Žid. 13:14). Preto nech človek usiluje v tomto živote o čokoľvek,  a nech to pre seba hľadá v občianskej spoločnosti a skrze ňu, hľadá zvrátene, pokiaľ to nepodriadi duchovnému a večnému zdokonaleniu duše. A keďže posledným cieľom Cirkvi je vnútorné a večné zdokonalenie človeka a posledným cieľom spoločnosti je jeho externé a časné zdokonalenie, preto nie je cieľ Cirkvi podriadený cieľom občianskej spoločnosti, ale je to naopak.  

III. Katolícka cirkev je etnarchická spoločnosť. Pred tým ako dokážem, že Cirkev je skutočne etnarchická (tj. vládne národom) a následne dokážem, že je v nej skutočná etnarchia, myslím bude vhodné zastaviť sa a predostrieť náuku sv. Tomáša o Kristovi, nakoľko je  Hlavou všetkých ľudí: Existuje rozdiel medzi prirodzeným telom človeka a mystickým Kristovým telom, teda Cirkvou. Údy prirodzeného tela sú všetky pokope, zatiaľ čo údy mystického tela nie sú všetky pokope. Nie s ohľadom na esenciu prirodzenosti, pretože telo Cirkvi  je zložené z ľudí, ktorí žili od začiatku sveta a budú žiť až do jeho konca. Ani nie podľa esencie milosti, lebo je i z tých, ktorí žijú súčasne, ale niektorí nemajú milosť, ktorú získajú neskôr a inú ju už majú. Preto teda sa údy mystického tela berú nie len nakoľko sú v uskutočnení, ale aj nakoľko sú v možnosti. Sú však aj také, ktoré sú v možnosti, ale nikdy ju neuvedú do uskutočnenia, zatiaľ čo iné uskutočnenie v tom, či inom čase realizujú. A to sa stáva trojakým stupňom: Prvý je skrze vieru, druhý skrze lásku cesty a tretí skrze prežívanie vo vlasti.
Preto je možné povedať, že všeobecne uvažované podľa celého času existencie sveta, tak Kristus je hlavou všetkých ľudí, ale rozličným stupňom. Predovšetkým je hlavou tých, ktorí sú s ním aktuálne zjednotení v sláve. V druhom stupni sú s ním aktuálne zjednotení skrze lásku a v treťom stupni sú s ním zjednotení aktuálne skrze vieru. Na štvrtom stupni sú tí, ktorí sú s ním zjednotení len v možnosti, ktorá ešte nie je uvedená v uskutočnenie, ale ktorá podľa Božieho predurčenia uskutočnená bude. V piatom stupni sú tí, ktorí sú s ním zjednotení skrze možnosť, ktorá však nikdy nedosiahne uskutočnenie, čo sú ľudia, ktorí žijú v tomto svete a ktorí neboli Bohom predurčení a ktorí odchodom z tohoto sveta prestávajú byť údmi Kristovými, pretože nie sú viac v možnosti zjednotiť sa s Kristom  (IIIa, q. 8, a. 3).

Naša téza je z týchto princípov ľahko dokázaná. Katolícka cirkev naozaj zahŕňa všetky národy, či v uskutočnení, či v možnosti, ako sme počuli sv. Tomáša. Podľa svojej prirodzenosti je to doktrinálna spoločnosť a má neomylné magistérium, ktoré stráži vieru a mravy. Je to spoločnosť, ktorej neviditeľnou hlavou je Kristus sám, človek a Boh. Viditeľnou hlavou je rímsky biskup, ozdobený nadprirodzenou dôstojnosťou, ktorý nepodlieha žiadnemu človeku, a ktorému naopak sú podriadené všetky štátne moci a ktorý za asistencie Ducha svätého vedie národy ku spáse. V Cirkvi preto je univerzalita, učiteľský úrad, dôstojnosť a zvrchovanosť: všetko čo je potrebné pre etnarchiu, teda pre platnú autoritu nad národmi a krajinami. Táto, pre dobro národov najmúdrejšia forma politického usporiadania, bola v stredoveku všeobecne rozšírená, keď skutočne kresťanské národy a králi prijímali a ctili si Rímskeho biskupa, Kristovho námestníka, ktorého meno, ako hovorí Izaiáš je zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja. (Iz 9:5)

10. 1. 2016

Potrebuje aj Boh milosrdenstvo?

Fr. Brian Harrison, O.S.

V tradičnom latinskom obrade sa sviatok Svätej rodiny oslavuje v nedeľu po Zjavení Pána. V novus ordo kalendári je tento sviatok o dva týždne skôr, v nedeľu vo vianočnej oktáve; pápež František sa rozhodol 27. decembra verejne slúžiť omšu v bazilike sv. Petra. Evanjelium tohoto sviatku je v novom aj starom ríte to isté – správa sv. Lukáša o nájdení Ježiša v chráme – teda piate tajomstvo radostného ruženca.

Terajší rímsky biskup sa na nešťastie rozhodol predniesť kázeň, ktorá bola pre mnohých veriacich katolíkov, vrátane autora tohoto článku, vyliatím vedra ľadovej vody na hlavu, odplavila vianočnú radosť a nahradila ju znechutením, neistotou a obavami. František tu pokračuje v nekonečnej sérii svojich radikálne novátorských vyhlásení a činov, ktorých sa jeho predchodcovia neodvážili a sotva by čakali, že raz zaznejú z úst Petrovho nástupcu.

Aby sme pochválili, čo si chválu zasluhuje, tak František povedal aj niektoré veľmi dobré veci v tejto kázni. A jeho verejné príhovory takmer vždy obsahujú aj veľa dobrých, pravdivých a duchovne osožných vecí. Istotne by nebol zvolený do najvyššieho úradu na zemi, keby za ním ostávali len bláznivé, falošné, podozrivé a heterodoxné prejavy. Na druhej strane, aj malá kvapka jedu urobí z bohatého a lahodného vianočného koláča  životu nebezpečnú vec. Aj jedno šokujúce tvrdenie môže z pápežovej kázne spraviť znepokojujúcu a nebezpečnú nášmu duchovnému zdraviu.

Teraz povedal pápež niečo, čo otriaslo mnohými z nás. Niečo, z čoho sa nedá len tak ľahko vyviniť, čo prinajmenšom na vecnej rovine predstavuje rúhanie. Či zámerne, či nie, pápež slovami, ktoré v ich prirodzenom a násilne nezmenenom význame implikujú, že Boží Syn spáchal hriech.

Pápež kázal v taliančine a komentoval udalosť z evanjelia takto: "Vieme, čo vtedy Ježiš urobil. Namiesto návratu domov spolu s rodinou zostal v Jeruzaleme, v chráme a tak spôsobil Márii a Jozefovi, ktorí ho nevedeli nájsť, veľké trápenie. Ježiš musel pravdepodobne prosiť svojich rodičov o odpustenie (dovette chiedere scusa) tejto malej 'eskapády' (questa 'scappatella'). Evanjelium to síce nehovorí, ale myslím, že to môžeme predpokladať."

Áno, okamžite počujem inštinktívnu odpoveď katolíkov, ktorí sú pripravení hneď vyskočiť a brániť  pápeža, nech už povedal, alebo urobil čokoľvek. Budú tvrdiť, že nejasné pápežove vyhlásenia treba vždy chápať v tom lepšom možnom význame (prezumpcia neviny, in dubio pro reo) a preto treba kázeň z 27.decembra chápať v neškodnom slova zmysle.

Ja tiež tvrdím, že treba prezumpciu neviny aplikovať vždy, keď je pochybnosť o vine oprávnená. A predovšetkým to platí o pápežoch. Ale aký priestor pre pochybnosť tu zostal? Moji neokatolícki kritici budú protestovať, že tejto kázni dávam ten najhorší možný význam. Že slová "malá eskapáda" dokazujú, že pápež nepovažuje skutok malého Ježiša za niečo ťažko hriešne. Ťažko hriešne? Prepáčte ale aj všedný hriech, ako z neho chceme obviniť Božieho Syna, je obrovský a zásadný problém. Je absolútne neprijateľné viniť z hriechu Boha. Okrem toho, ak ten údajný hriech "spôsobil veľké trápenie" Božej Matke a sv. Jozefovi, znie to, ako niečo triviálne?

Odpovedia mi, že možno František vôbec nechcel pripísať nášmu Pánovi hriech. Možno si treba myslieť, že tým "prepáčením", o ktoré mal Ježiš prosiť mienil to, o čo prosíme, keď omylom urobíme niečo nevinné, čo však bez akéhokoľvek nášho zámeru niekomu ublíži.

Prepáčte, ale ani to neprejde. Ponajprv, ak je toto to, čo mal František na mysli, prečo to nepovedal jasne a zreteľne? Je naozaj príliš očakávať od Kristovho námestníka, aby bol citlivejší k fundamentálnej zjavenej pravde, že náš Boh a Pán je "bez hriechu" ?  (porovnaj. Žid 4:15, 2 Kor 5: 21, a veľa iných biblických textov) Dosť citlivý na to, aby dokázal predvídať, že niektoré slová môžu uvrhnúť na zjavenú pravdu pochybnosť a môžu tak pohoršiť veriacich? Dosť citlivý, aby alebo nepoužíval také slová, alebo aby starostlivo vysvetlil pravoverný zmysel v akom ich použil?

A tiež, čo je ešte dôležitejšie, hore uvedené ospravedlnenie ani tak nepomôže celú vec vysvetliť. Ak mal pápež na mysli úplne nevinný omyl, ktorý malý Ježiš urobil, sotva by ho nazval eskapádou - slovom, ktoré slovník vysvetľuje ako bezstarostné, bezohľadné, nezodpovedné dobrodružstvo, alebo žart.

Nezodpovednosť či bezstarostnosť je vždy aspoň všedným hriechom proti kardinálnej cnosti rozvážnosti (múdrosti, prudentia). A aj kontext celého rozprávania robí toto ospravedlnenie nedostatočným. František v nasledujúcej vete prirovnáva to odpustenie, o  ktoré mal údajne Ježiš prosiť, k tomu, o aké prosíme v našich rodinách, odpustenie, ktoré je spôsobené našimi hriechmi. Hovorí:


"Takéto chvíle sú súčasťou púte každej rodiny; Pán transformuje tieto momenty v príležitosť rásť, prosiť o odpustenie a získavať ho, ukázať lásku a poslušnosť. V roku milosrdenstva sa stane každá rodina privilegovaným miestom pre túto púť  radosti a odpustenia."

Skrátka, tieto vysvetlenia so pokusom ospravedlniť neospravedlniteľné. Ako to dieťa, čo pochopilo že cisár je nahý, tak aj dnes každé dieťa chápe, že keď niekomu poviete že musí prosiť o odpustenie, tak urobil niečo zlé. Že zhrešil.

Ale už dosť o tomto. Je stále slávne vianočné obdobie, tak mi dovoľte navrátiť radosť z tohoto tajomstva a ponúknem vám alternatívny výklad nájdenia v chráme, výklad, ktorý sa pridŕža bezchybnej nevinnosti Ježiša i Jeho svätej Matky.  Samozrejme, že všetky okolnosti, ktoré viedli k tomu, že Ježiš zostal v Jeruzaleme nepoznáme. Ale naša katolícka viera s istotou hovorí, že v tom nebol hriech neposlušnosti, ani hriech nerozvážnosti a ani u Ježiša a Márie v tom nebol hriech zanedbania nejakej povinnosti. Ba je pravdepodobné, že ani u sv. Jozefa nebol v tomto prípade žiaden hriech.

Jeden možný scenár sa dá vyvodiť so samotných Ježišových slov, ktorými odpovedal Márií a Jozefovi na otázku, prečo im to urobil: "Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?" Môžeme sa domnievať, že mladý Ježiš si bol tak vnútorne a hlboko vedomý svojho vlastného, jedinečného Synovstva vo vzťahu k Otcovi že, na úrovni svojho ľudského poznania detsky úprimne očakával, že Mária a Jozef to chápu a budú ho prirodzene hľadať najskôr v dome Jeho Otca, v jeruzalemskom chráme.

Ale môžeme si byť istí, že dôvodom, pre ktorý nebol v karaváne, čo odchádzala do Nazareta nebola neposlušnosť rodičovských príkazov.  Taká neposlušnosť by bola hriešna. V tej dobe neboli presné nástroje na meranie času a mohlo dôjsť k nedorozumeniu ohľadom odchodu karavány, možno bol mladý Ježiš vnútorne volaný zaskočiť ešte do chrámu, ako dnes na letiskách chodia zbožní ľudia do kaplnky, keď majú dlhšiu chvíľu do odletu a predpokladal, že si ho tam rodičia vyzdvihnú. Je možné aj to, že Ježiš niekoho požiadal, aby Márii a Jozefovi odkázal, že je v chráme a odkaz nebol odovzdaný. 
A keď si Ježiša nevyzdvihli, múdro sa uchýlil do chrámu, kde ho nakoniec našli. V meste, kde galilejský chlapec nikoho nepoznal, by ísť inam znamenalo veľké nebezpečenstvo. Učitelia a zákonníci v chráme múdreho a prorockého chlapca určite nakŕmili a postarali sa o neho.

Ako sa stalo, že karavána odišla bez Ježiša a že si to nevšimla ani naša Pani je vec, o ktorej Lukáš tiež mlčí. Určite ale existuje vysvetlenie. Dejepiscom sa nepáčia rekonštrukcie udalostí, ktoré  sa spoliehajú na niečo nepravdepodobné. Odvolávajú sa na princíp Occamovej britvy - najednoduchšie a najmenej komplikované, najschodnejšie vysvetlenie je s najväčšou pravdepodobnosťou pravdivé.

Život ale prináša veľa "nepravdepodobných" udalostí a zážitkov, zlých i dobrých. Pred pár rokmi som letel zo St. Louis do Atlanty, a dohodol som sa s priateľmi, že ma vyzdvihnú na letisku. Dal som im číslo letu a čas príletu, a kedže let nemeškal, krátko po prílete som sedel v priateľovom aute a odchádzal z letiska. Ak by o tejto udalosti vedel historik len toto, čo by povedal? Nič zvláštne sa nestalo, stretol som priateľovd ako som plánoval a všetko prebehlod ako som očakával.

Lenže v skutočnosti toto nebol ten prípad. Ak by náš historik aplikoval na udalosť Occamovu britvu, odrezal by veľkú a dôležitú časť skutočnosti. Lebo čo sa stalo na letisku v Atlante bolo zložitejšie a málo pravdepodobné. Let síce prišiel načas, ale môj priateľ si zmýlil miesto, kde som si bol zobrať batožinu a kde sme sa mali stretnúť. A keďže je to veľké letisko, bol odo mňa dosť ďaleko. Čakal som ho niekoľko minút, ale miesto neho som stretol iného kňaza. Videl ma v klerike a uvedomil si že niekoho čakám. Pozdravil ma a povedal: "Predpokladám, že nečakáte José a Mercedes Perezovcov?" Prekvapený som odpovedal, že veru čakám. On povedal, že je kňazom v ich farnosti a pred chvíľou ich stretol na letisku. Povedali mu, že prišli vyzdvihnúť priateľa kňaza, ktorý ich prišiel navštíviť. Tento kňaz mi ešte povedal kde ich nájdem a tam ma moji priatelia očakávali. Zasmiali sme sa a poďakovali Bohu, že nás ušetril dlhého čakania. Pointa tohoto príbehu ale je, v jeho obrovskej nepravdepodobnosti. Spisovateľ by nevymyslel takú reťaz udalostí, pretože by sa mu zdala nemožná a príbeh by príliš vykonštruovaný a neuveriteľný. Ale uisťujem ťa drahý čitateľ, že presne to sa mi stalo.

Preto by sme sa nemali zdráhať uveriť, že Božia Prozreteľnosť dovoľuje aj nepravdepodobným udalostiam, aby sa prihodili a bez akejkoľvek odsúdeniahodnej rodičovskej nedbanlivosti na strane Márie a Jozefa sa stalo, že karavána odišla bez svojho najdôležitejšieho člena. Pamätajme si niekoľko vecí. Najskôr, že ľudia na blízkom východe vtedy aj dnes robia veci oddelene - muži a ženy. Potom, širšie rodinné zväzky sú u nich dôležitejšie než u nás, kde je po stáročia jadrom rodiny len muž, žena a ich deti. A tiež je možné, že karavána bola zložená z viac, než len Nazaretčanov. V časoch zbojníkov a divokých zvierat ohrozujúcich pútnikov je možné, že viac galilejských miest putovalo na sviatky do Jeruzalema v jednom, veľkom, možno aj niekoľkotisícovom konvoji.

Dá sa ľahko predstaviť scenár, v ktorom oddelené skupiny mužov a žien zložené zo stoviek ľudí cestujú oddelene. Deti nemuseli byť nutne pod priamym dohľadom svojich rodičov. V tejto kultúre väčší chlapci cestovali s mužmi, menší s dievčatami v ženskej skupine. Ježiš mal 12, čo je vek, kedy už mohol cestovať s mužmi, ale ešte mohol cestovať aj so ženami. Lukáš hovorí, že prvý deň si Mária s Jozefom mysleli, že je v karaváne. Každý si zjavne myslel, že je v druhej skupine.  Tento predpoklad mohol byť podporený aj nepravdivým svedectvom. Niekto možno Panne Márii povedal, že zazrel Ježiša u mužov a ona až do večera tomu verila, kým sa neutáborili a rodina sa nezišla. A Jozef si mohol myslieť, že Ježiš je medzi ženami. A možno bol, je to nepravdepodobné ale možné, tiež uistený niekým, kto Ježiša "zazrel" v ženskej skupine.

A tak málo pravdepodobná zhoda okolností mohla spôsobiť, že Jeho svätá Matka a Jeho pestún celý deň kráčali a mylne sa domnievali, bez akejkoľvek viny, že Ježiš bezpečne cestuje s nimi.

V každom prípade Božia Prozreteľnosť využila situáciu a nechala budúcim kresťanom vzácne a jedinečné svedectvo z Pánovho detstva a toho ako veľmi skoro zjavil svoju nadprirodzenú múdrosť a vedomie, že je Synom Boha, ktorého nazýva "Svojím Otvom" absolútne jedinečným spôsobom.

Je preto mimoriadne znepokojujúce, ba vskutku hlboko ostudné, keď Nástupca sv. Petra zbavuje tajomstvo radostného ruženca radosti a odvažuje sa svetu hlásať slová, ktoré v kontexte i svojom vlastnom zmysle vrhajú pochybnosť na nepoškvrnenú čistotu a bezhriešnosť samotného Božieho Syna.


http://remnantnewspaper.com/web/index.php/articles/item/2246-even-god-needs-mercy-a-troubling-homily-by-pope-francis