Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

5. 11. 2016

Negácia

Juan Donoso Cortés, markíz de Valdegamas (6.máj 1809 – 3.máj 1853), potomok conquistadora Hernanda Cortésa, autor, politický teoretik a diplomat. Pestoval kritiku liberalizmu ako Bonald a de Maistre. Vytvoril kontrarevolučné videnie sveta, v ktorom reflektoval nastupujúce socialistické hnutie ako prevrátené náboženstvo, ako satanskú teológiu. Ako prorok katastrofy (predpovedal ruskú revolúciu a následnú tyraniu) a obranca tradičnej náboženskej a politickej autority ovplyvnil napr. Carla Schmitta a Julia Evolu. Jeho najdôležitejšie dielo sú Esseje o katolicizme, liberalizme a socializme z ktorého je nasledujúci úryvok.

Tí istí revolucionári a socialisti úplne nevedomky skutkom dokazujú to, čo teoreticky popierajú. Keď Francúzska revolúcia vo svojej zúrivosti a krvilačnosti pošliapala všetku slávu národa, keď opojená svojimi triumfmi verila, že konečné víťazstvo je zaručené, zachvátila ju mysteriózna, aristokratická a nacionalistická pýcha, ktorá je v priamom rozpore so všetkými jej dogmami. Videli sme potom najslávnejších revolucionárov, pyšných rovnako ako ktorýkoľvek niekdajší feudálny barón, správať sa tak pohŕdavo, že privilégium vstúpiť do ich rodín bolo udeľované len s výhradami a veľmi neochotne. Moji čitatelia si spomenú na slávnu otázku, ktorú učitelia toho nového zákona kládli predstúpivším kandidátom: "Aký zločin si spáchal?" Kto by nesympatizoval s tým nešťastníkom, ktorý nespáchal žiaden zločin, a teda nemohol nikdy vystúpiť na  Kapitol, kde zasadali polobohovia Revolúcie, strašní vo svojom majestáte. Ľudstvo ustanovilo aristokraciu cnosti, revolúcia ustanovila aristokraciu zločinu


. . . Pozorujte všetky revolučné školy, jednu po druhej a zistíte že sa všetky zhodujú v snahe urobiť zo seba rodinu a nárokujú si aristokratický pôvod: šľachtic Saint-Simon je predkom jednej z nich. Slávny Fourier je predkom inej a Babeauf je otcom tretej. V každej z nich nájdete spoločného vodcu, spoločné dedičstvo, spoločnú slávu a spoločné poslanie. Každá skupina sa líši od inej, odtrhne sa od inej a vytvorí si odštiepeneckú skupinu, všetci členovia sú spojení úzkou solidaritou a hľadajú v hlbinách minulosti nejaké slávne meno, aby si z neho urobili bojový pokrik. Jedni si zvolili Platóna, personifikáciu múdrosti staroveku. Iní, a je ich mnoho,vyniesli svoje šialené ambície až do blasfemických výšin, a neostýchali sa znesvätiť presväté meno nášho Vykupiteľa! 

Chudobní a opustení na Neho možno zabudli. Ponížení Ním opovrhli. Ale vo svojej nadutej pýche nezabudli, že hoci bol chudobný, opustený a ponížený, predsa bol Kráľ a v jeho žilách prúdila kráľovská krv. Napríklad M. Proudhon, dokonalá ukážka socialistickej pýchy, ktorá je zasa prototypom  ľudskej pýchy - nechal sa vo svojej márnivosti uniesť ďaleko do najstarších čias a hľadá svojich prapredkov v časoch, ktoré neboli ďaleko od Stvorenia, v časoch keď medzi Židmi ešte platili Mojžišove ustanovenia.

V skutočnosti je jeho rodová línia a jeho meno oveľa starobylejšie a známejšie, ako si myslí. Aby sme odhalili jeho pôvod, musíme ísť ešte ďalej, za hranice dejín, k bytostiam, ktoré sú svojou dokonalosťou a dôstojnosťou neporovnateľne vyššie než ľudia.  Dnes stačí povedať, že socialistické myšlienkové školy nevyhnutne smerujú k rozpornosti a absurdite. Každý z ich princípov protirečí tomu, ktorý mu predchádza i tomu, ktorý ho nasleduje. Ich prax je úplným popretím ich teórií a ich teórie radikálne zavrhujú ich prax.

. . .Fundamentálne socialistické popieranie je popieranie hriechu, negácia toho veľkého uznania hriechu, ktoré je centrálnym katolíckym vyznaním. To logicky implikuje celú sériu ďalších negácií. Niektoré sa týkajú Božskej osoby, iné ľudskej osoby, iné človeka v spoločnosti. To najpodstatnejšie z nich je toto: Socialisti  odmietajú nie len skutočnosť hriechu, ale aj možnosť zhrešiť. Z tejto dvojitej negácie plynie negácia ľudskej slobody, ktorá nemá žiaden zmysel ak popierame ľudskému jedincovi danú moc voliť medzi dobrom a zlom a padnúť zo stavu nevinnosti do stavu hriechu.

Popieranie slobodnej vôle vedie k zrieknutiu sa všetkej ľudskej (mravnej) zodpovednosti. Mravná zodpovednosť človeka je popieraná, tresty za hriechy sú tiež popierané a z toho pramení odmietnutie akejkoľvek božskej vlády nad svetom, z čoho zasa pramení negácia každej ľudskej vlády. Preto ak skúmame otázku vlády, treba povedať že negácia hriechu končí nihilizmom. Popieranie zodpovednosti jednotlivca v domácej, politickej aj ľudskej sfére je popieraním solidarity jednotlivca v rodine a štáte.  Je to popieranie jednoty v druhu(ľudskom), v štáte, v rodine i v človeku samotnom, pretože medzi princípom solidarity a jednoty je úplná identita, a jedno nemožno myslieť izolovane bez ohľadu na princíp solidarity a naopak. Čo sa otázky jednoty týka, negáciou hriechu končí v nihilizme. Absolútne popieraná jednota implikuje negáciu ľudskosti, rodiny, spoločnosti a samotného človeka. 

Je faktom, že nič nejestvuje pokiaľ to nie je "jedno", teda existencia rodiny, spoločnosti, ľudskosti je postulovateľná len pod podmienkou, že je uznaná jednota rodiny, politická a ľudská jednota. Ak sú popierané tieto jednoty, negácia týchto troch vecí musí nasledovať. Tvrdiť že jestvujú a zároveň popierať ich jednotu je kontradiktórne. Každá z týchto vecí je nutne jedna, inak nemôže existovať. Teda ak tieto veci nie sú každá "jedno", nejestvujú a ich samotné pomenovanie je absurdné, lebo je to slovo, ktorým nemožno označiť ani opísať nič.

Negácia individualizmu tiež plynie z negácie tohto princípu jednoty, hoci inakšie. Len ľudský jedinec môže, do istej miery, existovať bez toho aby bol "jeden" a bez toho aby bol solidárny so svojimi druhmi. V tomto prípade, keď je popieraná jeho jednota a solidarita s ľudstvom, je popierané to, že v rozličných okamihoch jeho života to je stále tá istá osoba. Ak nejestvuje žiadne jednotiace puto medzi minulosťou, súčasnosťou a budúcnosťou, tak potom človek existuje len v tomto momente. Ale
táto hypotéza (že človek jestvuje len v prítomnom momente) chápe bytie človeka skôr ako fenomenálne než reálne. Ak nežijem v minulosti, pretože pominula a pretože niet žiadneho spojenia medzi minulosťou a prítomnosťou, ak nežijem v budúcnosti, lebo budúcnosť ešte nejestvuje a keď bude existovať nebude to budúcnosť, ak žijem len v prítomnosti, a prítomnosť nejestvuje, lebo v okamihu, keď sa chystám uznať jej existenciu tak už pominula, tak je moja existencia zjavne len teoretická a nie praktická. Lebo ak neexistujem vo všetkých časoch, neexistujem v žiadnom. Čas myslím len v jednote jeho troch foriem, nemôžem ho myslieť, ak minulosť, budúcnosť a prítomnosť separujem. Čo je minulosť ak nie niečo, čo už nejestvuje? A čo je budúcnosť ak nie niečo, čo ešte nejestvuje? A kto pozdrží prítomnosť dosť dlho, keď už vyskočila z budúcnosti, aby neutiekla do minulosti, aby som mohol prehlásiť, že je tu?

Postulovať existenciu človeka a zároveň popierať jednotu času robí z ľudskej existencie len špekulatívnu existenciu matematického bodu. Takto teda negácia hriechu končí nihilizmom, či sa jedná o existenciu indivídua, rodiny, politického útvaru, či ľudstva. Takto v každej oblasti, všetky socialistické náuky, presnejšie povedané všetky racionalistické doktríny musia nutne končiť v nihilizme.