Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

17. 8. 2016

O povinnostiach a právach poddaných 

Tommaso Maria Cardinal Zigliara, OP

I. Povinnosti a práva všeobecne. Často sa hovorí, že spoločnosť treba usporiadať po spôsobe živého, organického tela, či lepšie povedané, po spôsobe ľudského jedinca. Preto tak, ako je nevyhnutné, aby sa v jedincovi údy navzájom podporovali a boli všetky podriadené duši, je nutné, aby občania, ktorí ako údy tvoria telo spoločnosti, sa navzájom milovali väčšou láskou, navzájom si pomáhali a podporovali sa a poslúchali autoritu - autoritu, ktorá je akoby dušou, ktorá oživuje telo spoločnosti a udržiava jednotu. Na druhej strane, autorita musí usilovne usilovať o jednotu a strážiť jednotu tela spoločnosti takým spôsobom, a takými prostriedkami, ktoré sme naznačili vyššie v pojednaní o autorite zákonodarcu.

II. Prvá otázka. Pri všeobecnom uvažovaní o týchto veciach vyvstáva prvá otázka: Aké sú povinnosti  poddaných k zákonodárnej moci? To znamená, či sú poddaní vo svedomí viazaní zachovávať zákony dané panovníkom, ktorý spravuje štát? Aby sa táto otázka správne pochopila, treba si uvedomiť, že zákony sa delia na morálne a penálne. Prvé sú tie, ktorých prestúpenie uvaľuje na človeka vinu (hriech). Druhé sú tie, ktorých prestúpenie neuvaľuje na človeka vinu, ale iba trest, ktorý treba vytrpieť. Ak  povinnosť, o ktorej teraz hovoríme, pochádza zo zákona čisto ľudského a ak je tento zákon výlučne penálny, je jasné, že ten čo ho prestupuje, naozaj si zasluhuje trest, ale nemá vinu. Hovorím,  ak je výlučne penálny, pretože vo všeobecnosti úmyslom ľudského zákonodarcu nie je len samotný trest, ale tiež má zvyčajne zámer zaviazať poddaných  k dodržiavaniu zákonov aj morálne. Preto ľudské zákony treba považovať vo všeobecnosti za morálno-penálne, ak z nejakého dôvodu nie je zrejmý opak.

Pri morálnych zákonoch preto otázka znie, čo viažu občana vo svedomí. Odpovedám:

III. Ľudské zákony
1 - ak sú spravodlivé, viažu vo svedomí
2 - ak nie sú spravodlivé, neviažu vo svedomí PER SE (ako také);
3 - stále ale môžu viazať PER ACCIDENS (skrze okolnosti), pokiaľ nie sú v rozpore s Božími zákonmi. Sv. Tomáš dokazuje túto tézu, vo všetkých jej častiach v  IIaIIae, q. 96, art. 4.

Prvá časť: Zákony sa nazývajú spravodlivé podľa svojho cieľa, keď sú usporiadané k dosiahnutiu spoločného dobra. A tiež podľa zákonodarcu, ktorý pri vydávaní zákona neprekračuje svoju zákonodarnú právomoc. A takisto podľa svojej formy, ak bremeno dosiahnutia spoločného dobra na občanov uvaľujú podľa rovnakých proporcií. Človek, ako občan, je členom spoločnosti. Ale časť, ak má byť uvažovaná ako časť, je zameraná na dobro celku. Preto samotná povaha časti predstavuje isté umenšenie, pokiaľ je to nevyhnutné k zachovaniu celku. Preto, ak sú ľudské zákony spravodlivé, viažu občanov vo svedomí na základe toho princípu, na základe ktorého sú viazaní k dobru spoločnosti.

Druhá časť: Zákony sú nespravodlivé doma spôsobmi. Prvý je, ak sa protivia ľudskému dobru. A to z cieľa, napríklad ak prezident vydá zákony, ktoré sú pre poddaných veľkým bremenom a neprispievajú ani tak ku spoločnému dobru, ako osožia jeho vlastnej žiadostivosti a sláve. Druhý je ak zákonodarca promulguje zákon, pričom prekračuje právomoc mu zverenú, alebo bremeno zákona neúmerne rozkladá na všetkých poddaných, i keby bol zákon zameraný k obecnému dobru. Vtedy sú takéto ľudské zákony skôr násilím ako zákonmi, a Augustín v prvej knihe De libero arbitrio, ch. 5, n. 11 hovorí, že sa mu zdá, že niet zákona, ktorý by bol nespravodlivý. (nespravodlivý zákon nie je zákonom. pozn. prekl.) Také zákony preto neviažu vo svedomí per se, pretože nikto nie je vo svedomí povinný podieľať sa na nespravodlivosti iného.

Tretia časť. Hoci nespravodlivé zákony per se vo svedomí nezaväzujú, ak by ich nerešpektovaním vzniklo pohoršenie či verejné nepokoje, občan je povinný nikoho nepohoršovať a nerušiť pokoj v spoločnosti. Z toho dôvodu je vo svojich verejných skutkoch povinný neodporovať týmto zákonom. V tomto prípade a z tohoto špeciálneho dôvodu  "človek musí ustúpiť i zo svojich vlastných práv, podľa Mat. 4:41: Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty nechaj aj plášť. A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve."

Štvtá časť. “Zákony môžu byť nespravodlivé aj keď odporujú Božím zákonom, ako zákony tyranov vedúce k idolatrii, či akýkoľvek iný zákon protiviaci sa Božskému zákonu. Také zákony nielen že vo svedomí nezaväzujú, ale nie je absolútne dovolené ich dodržiavať: lebo ako stojí v Skutkoch V: Boha treba poslúchať viac ako ľudí,” ako bolo povedané vyššie.

IV. Druhá otázka. Predchádzajúca konklúzia vytvára novú a najzásadnejšiu otázku, otázku odporu proti nespravodlivým zákonom panovníkov a následne otázku odporu k panovníkovi, ktorý stojí v čele spoločnosti, aby vládol a spravoval ju. Majú poddaní vôbec právo odporovať nespravodlivým zákonom panovníkov a následne samotnému tyranovi, či majú dokonca právo ho vyhnať aby nevládol viac v spoločnosti, ktorú utláča? Toť otázka, ktorej riešenie si žiada postupovať opatrne, krok za krokom, pretože jej chybné riešenie alebo prizná priveľa panovníkovi, alebo prizná priveľa poddaným, alebo ospravedlní tyraniu vládcu, alebo zradu poddaných.

V. Prvá predbežná poznámka. Odpor, vo všeobecnosti, je opozícia voči aktivite iného subjektu. Morálne vzaté to predstavuje neposlušnosť, lebo morálne sa niekomu odporuje tak, že sa mu odmietne poslušnosť. Ale existuje aktívny a pasívny odpor. Pasívny je, ak subjekt znáša násilie, ale jeho vôľa tým nie je premožená, ako napríklad mučeníci. Aktívny je, ak odpovedá násilím na násilie.

VI. Druhá predbežná poznámka. Otázka sa netýka pasívneho odporu. Ak sú ľudské zákony spravodlivé, zaväzujú vo svedomí a občan, ktorý im odporuje i pasívne, hreší.  A oveľa viac hreší ak vzdoruje aktívne exekutívnej moci samotných zákonov.

To isté platí aj ak jestvuje pochybnosť, o spravodlivosti vydaného zákona. V tomto prípade občanovi nenáleží posudzovať spravodlivosť zákona, pretože občanovi nenáleží starať sa o obecné dobro, to prísluší vládcovi.

Ak ale je zákon zjavne nespravodlivý tým, že otvorene sa protiví Božskému nariadeniu, v tomto prípade je človek svedomím zaviazaný neposlúchať a pasívny odpor je nielen zákonný, ale je prikázaný, ako sme so sv. Tomášom povedali v závere našej tézy a ako nás učia príklady mučeníkov. Stručne povedané, pasívny odpor je nariadený z mravnosti zákona. Preto sa otázka koncentruje na aktívny odpor voči zjavne nespravodlivému zákonu, či už nespravodlivému voči dobru spoločnosti, alebo proti božiemu dobru a tento odpor kladú poddaní násilným spôsobom výkonnej a v dôsledku toho aj legislatívnej moci. Otázka znie, či taký odpor môže byť zákonný?

Ústa pochlebujúce zvrchovanosti ľudu a kladúce za nositeľa politickej autority demokraciu, alebo ako hovoria väčšinu, budú tvrdiť že áno. Zákony, ktoré sa im nepáčia vyhlásia za nespravodlivé, tak, že si privlastnia právo vyburcovať väčšinu a vzbúriť sa proti zákonným panovníkom. Postupne objasníme, čo si o tejto veci treba myslieť.

VII. O tyranovi. Tyran τύραννος označuje to isté ako kráľ či panovník, teda človeka ktorý má nad svojimi poddanými plnú moc. Spočiatku bolo toto slovo chápané v pozitívnom zmysle, čo dokazuje Aristotelova Politika, či Militiades od Cornelia Nepota. V tom zmysle Vergílius v Aneide VII, 265-6,
hovorí: Nech príde, nech sa jeho tvár pred priateľmi nechveje - Pretože k mieru patrí, aby podali pravú ruku tyranovi, ktorým je Aeneas - V priebehu dejín však slovo tyran získalo prevrátený význam a označuje panovníka, ktorý arogantne zneužíva svoju moc, nevládne spravodlivými zákonmi ale násilím a istou bezuzdnosťou duše. (Cf. Lexicon latinum,etc., in usum Seminarii Patavini, Tyrannus). V tomto zmysle opisuje povahu tyrana Tullius v De amicitia, cap. XV: «Taký je život tyranov, v ktorom bezpochyby niet viery, niet lásky, niet dôvery v trvácnosť dobrej vôle. Všetko je vždy v podozrení a nepokoji. Niet tam miesto pre priateľstvo.»

VIII. O tyranskej vláde a o uzurpácii. Tyrani v tejto negatívnej konotácií sa obyčajne rozdeľujú na tyranov vládnucich a tyranov uzurpujúcich. Vládnuci tyran je ten, ktorý sa k najvyššej moci v nejakom štáte dostal zákonnou cestou, ale spravuje ju skrze zákony zjavne nespravodlivé. Uzurpátor je tyran, ktorý sa k moci dostal skrze svoje ambície alebo iným nezákonným spôsobomm ako hovorí sv. Tomáš pri výklade 1 Rim. 13.

IX. O odpore voči urzurpátorovi. «Ten, ktorý vládu ukradol násilím, nie je skutočným prelátom ani vládcom. A ak jestvuje spôsob, možno takúto vládu odstrániť, pravda pokiaľ ho nemožno urobiť pravým panovníkom, či už konsenzom poddaných, či autoritou nadriadeného. » Tak uvádza sv. Tomáš v II Sent., dist. XLIV, q. 2, art. 2: z toho je jasné, že uzurpátor sa môže stať zákonným vládcom ak všetci súhlasia. Ale naša otázka sa tohoto netýka.

Opäť, tyrana uzurpátora možno uvažovať dvoma spôsobmi. V akte uzurpácie, teda v akte vojny nespravodlivo vedenej proti štátu. A po uzurpácii, keď sa pomery v štáte upokojili a tyran vládne a vydáva zákony nie preto že má na to právo ale napriek tomu, pretože nie je legitímnym vládcom. V akte uzurpácie je tyran nespravodlivý útočník. A tak ako sa jednotlivec má právo postaviť proti násiliu násilím, o to viac aj Respublica (používam klasický termín Respublica , ktorý má voči modernému pojmu republika trochu inú konotáciu. pozn. prekl.), voči ktorej je páchané násilie, má právo odraziť násilie násilím a zabiť tyrana. Hovorím Respublica, alebo občania, nie súkromná autorita, ale verejná autorita, s výslovným alebo tichým súhlasom zákonného vládcu, alebo jeho legitímneho nasledovníka. Pretože neprísluší súkromnému úsudku občanov ale verejnej autorite rozhodovať o dobre Respublicy.  - V tomto zmysle hovorí sv. Tomáš na mieste uvedenom vyššie v odpovedi na piatu námietku: «Ak niekto uchvátil vládu pre seba, poddaní nesúhlasia, či sú k súhlasu nútení, a ak nie je možnosť odvolať sa k vyššej moci, ktorá by mohla vec uchvatiteľa rozsúdiť, potom ten, ktorý zabije tyrana aby oslobodil vlasť si zasluhuje chválu a odmenu.»

Ak je už tyran pri moci, hoci nie ako zákonný vládca, tak v absolútnom zmysle má utláčaná Respublica, prípadne zákonný vládca, ak jestvuje, právo povstať proti tyranovi a vyhnať nespravodlivého uchvatiteľa z kráľovstva. Hovorím v absolútnom zmysle. Pretože ak by odstránenie tyrana nemohlo prebehnúť bez veľkých verejných škôd, bez krajného ohrozenia Respublicy, potom ani zákonný vládca nesmie proti tyranovi vystúpiť, ale musí ho trpezlivo znášať. Lebo vládca jestvuje len pre dobro Respublicy. Ak by zákonný vládca viedol voju s tyranom na veľkú újmu Respublicy, nekonal by pre jej dobro, ale pre dobro vlastné. A tak by v boji proti tyranii sám seba urobil tyranom. V tejto hypotéze si legitímny panovník naďalej podrží právo vládnuť, ale výkon tohoto práva je na čas suspendovaný.

Ohľadom tyranom vydaných zákonov, ktorými externe spravuje štát múdro poznamenáva  Francisco Vitoria, v Relection. theol., Relect. III De potestate civili, no. 23: «Pretože Respublica je tyranom utláčaná , nedokáže vydávať zákony ani vykonávať tie už vydané. Pokiaľ nebude tyrana poslúchať, potom utrpí veľké škody. Zdá sa, že zákony, ktoré by Respublica inak schválila zaväzujú, hoci ich vydal tyran. Nie preto, že ich vydal tyran, ale skrze súhlas Respublicy, pretože je zbožnejšie, ak sa tyranom vydané zákony poslúchajú, než aby sa nedodržiavali žiadne. A bolo by k nepochybnej skaze štátu, keby tyran okupoval kráľovstvo, v ktorom by nebolo súdov, v ktorom by sa netrestali zločinci a nenútili k poslušnosti (lebo tyran nie je zákonný sudca), ak by jeho zákony nezaväzovali.»

X. O odpore k vládnucemu tyranovi. Naša otázka je predovšetkým sústredená na vládnuceho tyrana. Je teda taký aktívny odpor poddaných k tyranovi, ktorý by ho obral o kráľovstvo, či potrestal smrťou, zákonný?
Majme na pamäti učenie Katolíckej cirkvi. V ôsmom zasadaní Kostnického koncilu a v konštitúcii Martina V.  Inter cunctas, je zavrhnutá táto propozícia (sedemnásty zo 45 Wyklefových článkov): «Ľud má právo, podľa svojej vlastnej vôle, zvrhnúť zákony porušujúcich vládcov.» —  V pätnástom zasadaní toho istého koncilu a v konštitúcií Pavla V.  Cura dominici gregis zo 14.1.1615, je odsúdené takéto učenie: «Tyrana môže a mal by zákonne a chvályhodne zabiť ktorýkoľvek jeho vazal alebo poddaný. I keby to bolo skrze tajné sprisahanie, zákerné lichotenie a pochlebovanie, bez ohľadu na akékoľvek sľuby a dohody s ním uzatvorené v minulosti, bez potreby rozsudku či poverenia od nejakého sudcu.» — Cf. Roselli, Ethica, ult. q., art. 5. Odkazuje sa tam aj na výroky Piateho Toledského koncilu - Tyranicída vykonaná zo súkromnej autority je nezákonná a odsúdeniahodná. Je teda vôbec nejaký aktívny odpor proti tyranovi zákonný?

XI. Prvý názor. Autori v tejto ťažkej veci podávajú rozličné názory. Zločinní vládcovia sú bezpochyby Bohom ustanovení, aby vládli degenerovaným národom, ako stojí v Oziášovi XIII, 11: Vo svojom hneve ti dám kráľa.  A tiež v Jóbovi XXXIV, 30: Dal vládu pokrytcovi pre hriechy ľudu ( Vulgata:  Qui regnare facit hominem hypocritam propter peccata populi. Nova Vulgata má na tomto mieste úplne odlišnú vetu. pozn. prekl). Z toho sv. Tomáš z toho múdro uzatvára v De regimine principum I.6, že aby bol odstránený mor tyranie, treba najskôr odstrániť hriechy ľudu. — Toto všetko ale vôbec neospravedlňuje vládcu. Beda Asýrsku, je prútom môjho hnevu a palicou v ich rukách je moja prchkosť. K rúhavému národu ho posielam, proti ľudu môjho hnevu dávam rozkaz, aby koristil korisť a zbíjal zboj a aby ho rozšliapal ako blato ulíc. Iz 10:5
Ale  «Keď Pán doplní celé svoje dielo na vrchu Sion a v Jeruzaleme, navštívim pyšný výplod srdca asýrskeho kráľa a nadutú hrdosť jeho očí. Iz 10:12. Naša otázka tak zostáva nedotknutá.

XII. Druhý názor. Hovorí sa, že tyranský útlak je treba trpezlivo znášať, tak ako choroby a iné zlá, ktorými je život ľudí na tomto svete sužovaný. Ale táto odpoveď otázku nerieši, len mení. Lebo sa pýtame na spravodlivosť a odpoveďou je trpezlivosť. Okrem toho medzi tyraniou a inými zlami je rozdiel. Tie ostatné sú na nás Bohom dopustené a s Ním sa nemôžeme prieť. Pred ním nemáme žiadne práva. Ale poddaní majú zákonný a veľmi prísny nárok na to, aby im panovník vládol spravodlivo. A tak pod tyranom, ktorý je najzločinnejší, trpia nespravodlivosť hoci by aj Boh dopustil aby im vládol tyran, ako stojí vyššie. Nakoniec, ja ochotne uznávam, že nespravodlivosť je potrebné trpezlivo znášať, ale trpezlivosť neruší nárok trpiaceho na spravodlivosť. A ak toto platí medzi jednotlivcami, minimálne tak isto to platí aj vo vzťahu štátu a panovníka. Otázka preto stále stojí.

XIII. Tretí názor. Iní hovoria, že občania majú právo protestovať, odvolávať sa a používať podobné prostriedky. To je vskutku okúzľujúce, pretože
1. Tyran, ktorý skrze otvorene nespravodlivé zákony (v tejto hypotéze, ak si spomínate, hovoríme výlučne), ničí spoločné dobro a ruší práva občanov, s istotou zabráni občanom aby si zákonne nárokovali svoje práva. Teda problém sa nám vracia
2. Otáľanie môže byť nebezpečné. Uvažujme, že tyran by s istotou vydal štát do rúk cudzincom, alebo vydal zákony aby nimi zruinoval všetkých občanov, alebo niečo podobné. V takom prípade mu treba alebo odporovať, alebo sa mu podrobiť. Je odpor dovolený? Ak je nezákonný, tak potom právo občanov na spravodlivú vládu je hlúposť.  Ak je zákonný, potom majú občania garantované nejaké práva, ktoré nie sú len právami na protest či odvolávanie sa. Tvrdím preto, že existuje prísna povinnosť využiť všetky pokojné prostriedky aby tyran odvolal zákony otvorene zločinné a spoločnosť nivočiace. Ale v prípade, že tieto prostriedky sú neúčinné nevidím riešenie našej otázky.

 XIV. Štvrtý názor. Poukazuje sa na to, že odpor voči tyranovi ľahkomyselne uvaľuje na spoločnosť väčšie zlo. Ak ozbrojený odpor neuspeje, vyprovokuje tyrana k ešte väčšiemu besneniu ako hovorí sv. Tomáš v  De regimine principum I.6;  Ak uspeje, ako na tom istom mieste svätý učiteľ hovorí, «z toho často pochádzajú medzi ľudom tie najhoršie rozbroje, či už počas samotného boja proti tyranovi, či po jeho zvrhnutí, ľud sa rozdelí do viacerých skupín a sporí o usporiadaní vlády. Tiež sa stáva, že ľud sa zbaví tyrana s pomocou človeka, ktorý sa potom sám ustanoví tyranom a v strachu, že by sa mu stalo to, čo jeho predchodcovi, utláča poddaných ešte väčšmi.  — Tento dôvod skúsenosť potvrdzuje. Aby sa vyhlo menšiemu zlu rozum káže nevyvolávať väčšie zlo, najmä to, ktoré nivočí spoločnosť. A teda ak tyrania nie je prehnaná, treba ju tolerovať, lebo medzi dvoma nevyhnutnými zlami treba vybrať to menšie. Myslíme si však, že je treba pár vecí dodať.

XV. Ofenzívny a defenzívny odpor. Tento rozdiel je nutný, hoci sa zdá, že slovo odpor mierne znásilňuje, lebo odpor znamená obranu, nie útok. Ofenzívny odpor je ten, ktorý spôsobuje násilie. Defenzívny je ten, ktorý násilie odráža. Zobrazme to príkladom. Pri akte nespravodlivej agresie ten, ktorý je nespravodlivo napadnutý, odrazí silu silou. To je defenzívny odpor. Ale mimo akt nespravodlivej agresie, ten, kto v očakávaní agresie neodráža silu silou, ale sám zaútočí, hoci aj preto, aby zamedzil agresii, ten odporuje ofenzívne.

XVI. Ofenzívny odpor poddaných proti vládnucemu tyranovi je absolútne nezákonný. Dôvody uvedené v štvrtom názore to dokazujú. Naviac ak poddaní vystúpia ako poddaní proti tyranovi násilím, potom vykonávajú svoj súd nad ním a podrobujú ho svojmu privátnemu úsudku. Ale to je nezákonné, pretože hoci tyran nie z moci svojej autority (lebo tá je per se ustanovená k dobru), ale skrze svoju pokrivenú vôľu vykonáva tyraniu, ešte stále je zákonným vládcom a je jurisdikčne nad svojimi poddanými a nepodlieha im. Preto je ofenzívny odpor absolútne nezákonný. Vládnuci tyran zneužíva právo vládnuť, ale toto zneužitie neznamená, že to právo stratil. Vládnuci tyran, hoci právo vládnuť zneužíva, stále to právo má. A je nezákonné odobrať niekomu nejaké právo len na základe privátneho úsudku. Preto sú rebélie poddaných, ktorí sa pokúšajú zbaviť kráľa a potrestať ho smrťou, totálne nezákonné

Sv. Tomáš v De regimine principum I.6. navrhuje tri prostriedky proti excesívnej tyranii.

1. «Ak náleží medzi právomoci nejakej vyššej autority, aby ľudu ustanovila kráľa, tak liek proti tyranii treba žiadať od neho. » Právo brániť práva ľudu ale vo zvrchovanej miere prísluší Cirkvi, to znamená Kristovmu námestníkovi, Rímskemu biskupovi, nech už o tom svárlivci, ktorí ako poddaní hľadajú spôsob ako ospravedlniť rebéliu a ako vládcovia usilujú o tyraniu, ktorou by udržali v štáte svoju zvrchovanú moc, tárajú čokoľvek.

2. «Ak náleží medzi právomoci ľudu, aby si ustanovil kráľa, potom ustanovený kráľ môže byť týmto ľudom, nie nespravodlivo, zosadený, alebo jeho moc obmedzená, ak tyransky zneužíva kráľovskú právomoc. Ani nie je dôvod tvrdiť, že ľud pri zosadení tyrana koná zradne, i keby sa už bol predtým zaviazal tyranovi večnou poslušnosťou. Sám si to zaslúžil tým, že sa pri vláde nad ľudom sám správal zradne a nie tak, ako si žiada úrad kráľa, takže tento úrad, ktorý mu bol udelený poddanými mu viac nepatrí.» — Všimnite si slová sv. Tomáša : ak náleží medzi právomoci ľudu. Ako by chcel povedať: Ak právo súdiť a zosadiť kráľovskú osobu (teda ak je toto základným zákonom kráľovstva) prísluší ľudu. Je to len hypotéza, ktorú Anjelský učiteľ skúma. Netvrdí, že táto podmienka vždy platí. Naopak, z povahy hypotézy predpokladá, že aj opak môže platiť, ako sa všeobecne pripúšťa.

3. «Ale ak niet proti tyranovi možná žiadna ľudská pomoc (podľa predchádzajúcich hypotéz), potom zostáva len utiekať sa k Bohu, kráľovi všetkých vecí, ktorý pomáha v časoch súženia. V jeho moci je zmeniť kruté tyranovo srdce, podľa Šalamúnových slov, Prís XXI,1: Sťa vodná struha je srdce kráľa v ruke Pánovej, vedie ho, kamkoľvek chce.

XVII. Proti excesívnej tyranii, môže byť DEFENZÍVNY odpor zákonný. Hovorím, proti excesívnej tyranii, lebo ako sv. Tomáš v  De regimine principum I.6, zdôrazňuje, ak je tyrania umiernená, je osožnejšie  po istý čas tolerovať mierneho tyrana, ako si povstaním proti tyranovi koledovať o mnohé nebezpečenstvá, horšie než samotná tyrania a tak uchrániť občanov pred týmito nebezpečenstvami, samozrejme pokiaľ by dobro Respublicy nebolo ohrozené. — Týmto dokazujeme našu úvodnú tézu. Všeobecne sa uznáva, že poddaní majú právo na pasívny odpor proti zjavne nespravodlivým zákonom. Preto sv. Tomáš v  IaIIae, q. 96, art. 4, ad 3, hovoriac o zákone, ktorý uvaľuje na poddaných nespravodlivé jarmo, na ktoré sa nevzťahuje poriadok božsky danej moci (obtiažne zákony ktoré neprispievajú spoločnému dobru ale žiadostivosti či sláve zákonodarcu, či zákony prekračujúce právomoc zverenú zákonodarcovi) tvrdí, že v takých prípadoch človek nie je povinný poslúchať zákon, ak tým nespôsobí pohoršenie, alebo väčšiu škodu. To všetko sme uviedli v III. Preto je isté, že poddaní majú právo pasívne odporovať, teda neposlúchať spomínané tyranské zákony. Tyran však často prekračuje nielen svoje legislatívne právomoci, ale aj svoje exekutívne právomoci a násilím núti poddaných podrobiť sa tyranským zákonom. V takom prípade právo na pasívny odpor dáva poddaným právo odporovať násilím exekutívnej moci tyrana a odraziť násilie násilím, čo sme vyššie pomenovali ako defenzívny odpor. Inak by právo na pasívny odpor bolo absurdné, veď by nebolo pred nespravodlivým útokom nijako bránené. V tomto prípade nejde o odpor proti autorite, ale proti násiliu. Nie odpor proti právu, ale proti zneužitiu práva. Nie odpor proti panovníkovi, ale proti nespravodlivému útočníkovi. Je to právo konať proti agresii.

Treba tu ale postupovať riadnym spôsobom. Pretože podľa toho, čo sme vyššie dokázali (49, V), bezprostrednými prvkami občianskej spoločnosti nie sú jednotlivci ani rodiny, ale mestá či provincie, ktoré sú dokonalými spoločnosťami  (ktorým - pokiaľ nejaké základné zákony nekážu inak - náleží právo voliť si nového panovníka, nie ľudu), a ktoré sú prostredníkmi medzi svetskou mocou a rodinami. Nie jednotlivcom ani rodinám, ale provinciám, či mestám, ktoré majú, čo sa rodín týka skutočnú autoritu, patrí právo uplatniť pasívny odpor a postaviť sa, so spojenými silami, násiliu tyrana. Ak by však provincie alebo mestá namiesto ochrany a obrany poddaných vstúpili do služieb tyranie, potom je treba tyranii vzdorovať len pasívnym odporom, a treba zanechať defenzívny odpor, nie pretože by to bolo nezákonné, ale pretože by to priviedlo spoločnosť do väčšieho zla. V takom prípade je treba utiekať sa k Bohu, kráľovi všetkých vecí, ktorý pomáha v časoch súženia, ako sme so sv. Tomášom uviedli vyššie.