Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

8. 3. 2016


Zsolt Lipusz
MDŽ

           Pozdrav na deň Clary Zetkin alebo prečo by dnes nemal normálny katolík a pravičiar dávať ženám k „ich sviatku“ žiadne kvety.
             Každoročne sa v ôsmy deň prvého jarného mesiaca zaradia po celom svete milióny mužov na koniec radu pred kvetinárstvom, aby trpezlivo vystáli kľukatiaci sa rad a mohli tak svoju milú prekvapiť kytičkou kvetov k MDŽ. Bez akýchkoľvek pochybností ide samo o sebe o chvályhodné a nádherné gesto, plné nehy, na ktorom niet čo kritizovať. Vyjadrenie úcty k nežnejšiemu pohlaviu je už od čias staroveku, no ešte viac rytierskej epochy stredoveku súčasťou základov európskej kultúry. Problém je v načasovaní, v dátume. Patrí sa totiž pre nás, ktorí sa považujeme za katolíkov a pravičiarov, keď už sa každým krokom odvolávame na Tradíciu, kresťanské dedičstvo našej minulosti a iné Bohu milé hodnoty poznať a správne definovať ikony symbolickej sféry ako na našej strane, tak na strane bezbožnej dvojhlavej bolševicko-liberálnej hydry. Ide o vzory a dejinné udalosti, od ktorých sa odvíjajú súčasné postoje tej-ktorej strany večného konfliktu Dobra a Zla. O osobnosti - štátnikov, svätcov alebo len obyčajných ľudí, ktorí ovplyvnili dejiny na svojom malom poli pôsobenia, keď urobili správne rozhodnutia v správnom čase a na správnom mieste. Sú duchovnými majákmi, nasledovaniahodnými kompasmi, ukazujúcimi cestu dnešnému človeku, ktorý chce zostať normálnym v mori šialenstva, bláznivosti a deviácie.

            Pozrime sa teda, akými obskúrnymi figúrami a zákulisnými historickými udalosťami sa v skutočnosti spája onen ôsmy marec, deň, ktorému sa podarilo rozbehnúť celosvetovú kariéru, vedúcu k jeho masívnej popularite.

           Prvý medzinárodný deň žien sa oslavoval v roku 1911, keď istá sociálnodemokratičká politička v Nemecku stanovila jeho dátum na 8. marec. Meno tej ženy je Clara Zetkin. MDŽ sa oslavovalo najprv v Nemecku, Habsburskej monarchii, vo Švajčiarsku a v Dánsku. Spomínaná ľavicová politička uzrela svetlo sveta 5. júla 1857 v mestečku Wiederau (Saské kráľovstvo) ako Clara Josephine Eißner. Toto židovské dietko sa už vo svojej mladosti upínalo k čoraz väčšiu popularitu získavajúcim myšlienkam o sociálnej spravodlivosti. Po vzniku Nemeckej Ríše (1871) bola členkou viacerých drobných socialistických zoskupení. Po tom, ako železný kancelár Otto von Bismarck v roku 1878 zakázal činnosť všetkých socialistických združení, spolkov a hnutí (po dnes nasledovaniahodný to príklad !) na území Nemecka, utiahla sa Clara Eißner do emigrácie - najprv do Švajčiarska (Zürich), potom do Francúzska (Paríž). Po založení I. Internacionály v roku 1864 sa významne podieľala na rozširovaní deštruktívnych myšlienok a téz marxizmu. Stala sa životnou družkou ruského anarchistu a revolucionára, ako inak, židovského pôvodu Osipa Zetkina, ktorého priezvisko prijala za svoje a s ktorým mala dve deti - Maxima a Kosťu (Konstantina). Po návrate z Paríža, keď bola v roku 1890 znovu legalizovaná činnosť Socialistickej robotníckej strany Nemecka, teraz už premenovanej na Sociálnodemokratickú stranu Nemecka (SPD) pôsobila v jej ženskej organizácii, od roku 1907 stála na jej čele. V tom istom roku sa spoznala s Vladimírom Iljičom Uľjanovom, rečeným Lenin, s ktorým ju potom navždy spájalo tuhé súdružské priateľstvo.

            Vždy sa radila k radikálnemu, ľavicovému krídlu SPD. Spolu s Rosou Luxemburg (najznámejšou predstaviteľkou radikálneho nemeckého marxizmu a proletárskeho internacionalizmu, židovkou z vtedy ruského mesta Замосць, ležiacom dnes v Poľsku ako Zamość) a ďalšími súdruhmi založila v roku 1916 zoskupenie „Spartakovci“. To zase spojením s ďalšími ultramarxistickými a revolučnými zoskupeniami splynulo v novovytvorenú Komunistickú stranu Nemecka (KPD), ktorá vznikla v prvý deň roka 1919 a v ktorej Clara Zetkin nemohla chýbať. V časoch tzv. Weimarskej republiky bola jednou z komunistických poslankýň v Reichstagu (roky 1920 až 1933).               

            Na jeseň 1920 uverejnila svoj rozhovor s Leninom, v ktorom išlo najmä o politické a morálne otázky, dotýkajúce sa žien a ich spoločenského pôsobenia. V rozhovore sa preberala účasť a aktívna činnosť žien v robotníckom hnutí, neobišla sa ani téma sexuality, sexuálnej morálky, problematika manželstva a vzťahu žien k mužom vôbec a náčrt, ako by mal vyzerať nový spoločensko-politicko-ekonomický systém, ktorý sa boľševici jali nastoľovať v Sovietskom Rusku a ktorý slúžil za vzor ako predstava nadchádzajúceho „nového života“ spoločnosti aj komunistom v iných krajinách Európy. V rokoch 1921 až 1933 bola členkou výkonného výboru Kominterny (III. Internacionály), zoskupenia komunistických strán, ktorého cieľom bola propagácia myšlienok komunizmu so snahou exportovať boľševický hospodársko-politický systém, ako ho poznáme zo Sovietskeho Zväzu aj do ďalších štátov Európy a sveta. V roku 1933, za svetiel horiaceho Reichstagu pochopila, že v „Tretej Ríši“ jej vavrínové vence nik nepodaruje, ba práve naopak a preto sa rozhodla emigrovať do pozemského raja každého bolševika - krvavého impéria gulagov „červeného cára“ Stalina. Draho ctená a milovaná feministická hrdinka neskoršieho bábkového štátu Sovietov na nemeckej pôde - NDR - skonala ešte v to leto (20. júna 1933) a urna s jej popolom je umiestnená na vskutku symbolickom mieste, v nekropole na kremeľskom múre, v blízkosti dodnes stojaceho mauzólea súdruha Vladimíra Iľjiča Lenina, pod ochranou jeho nehynúcej posmrtnej aury.

            Medzinárodný deň žien teda založila osobne Clara Zetkin onoho ôsmeho marca 1911. Ale v tom, prečo sa po počiatočných „prevádzkových problémoch“ napokon presadil až podnes práve tento dátum ako sviatok všetkých žien so svojím oficiálnym kánonom a všetkým, čo k nemu patrí, zohrávala úlohu ešte jedna udalosť, ktorou sa história určite nepýši. V tento deň roku 1917 vypukla v Petrohrade tzv. „prvá revolúcia“, počas ktorej demonštrovali za chlieb a za mier, okrem iných, aj ženy. Ako vieme, tieto udalosti boli predvojom iných, novembrových, ktoré v tom istom roku viedli k vzniku najohavnejšieho režimu dejín, ktorý si vyžiadal okolo sto miliónov obetí. Neľudský komunizmus je v metafyzickej rovine len dovedenie bezbožného materialistického liberalizmu do stavu ad absurdum. Otázka „súkromné vlastníctvo versus centrálne plánovaná ekonomika“ je v tejto rovine iba podružným, vyslovene technickým problémom. Dôkazom toho sú aj rádoví komunisti, resp. aj deti a vnuci komunistov, ktorí patria (nielen) v stredoeurópskom priestore k najexponovanejším zástancom ideí ľavicového, marxistického liberalizmu so všetkými tézami, nápadmi, koninami a perverzitami, ktoré človek vidí, počuje a vníma okolo seba. Multikulturalizmom počnúc, feminizmom, sekularizmom pokračujúc, ekoterorizmom a sociálnou deštrukciou klasickej spoločnosti končiac. „Ochrana“ kadejakých menšín (okrem samozrejme etnických autochtónnych), mentorovanie rodičov za spôsob výchovy ich detí, sodomizácia a pornografizácia spoločnosti sú plody marxistickej revolúcie, ktorá nikdy nekončí, vždy sa vyvíja, pokračuje, dospieva do stále nového a nového štádia. Kto by chcel zostať stáť, kto chce byť zajtra považovaný za včerajšieho?

             Niežeby nám šlo o deheroizáciu, ale pri dátume 8. marca nemožno nespomenúť ani vplyv počasia, pri vedení revolúcie a stanovení jej dátumu totiž hrali svoju rolu aj zdanlivo podružné faktory. Stalo sa totiž, že priemerná teplota, ktorá dosahovala v tých časoch začiatkom marca bežne okolo tých mínus štrnásť stupňov Celsia vyskočila v onen rok 1917 na nevídaných plus osem stupňov. Ľudia, ktorých dovtedy mrazivé počasie týždne a mesiace držalo v ich zle vykúrených obydliach vyšli do ulíc, aby si konečne vychutnali teplo a slnko. Už z dobových prameňov vieme, že onen víchor, vyvolaný hnutím más čoskoro šikovne do svojich plachiet zachytili boľševici. Cárovná Alexandra Fjodorovna oboznamuje cára Mikuláša II. o udalostiach v Petrohrade takto: „To, čo sa tu deje, je obyčajné vandalstvo. Malí chlapci a dievčatá pobehujú a vykrikujú, že nemajú chlieb - to všetko iba preto, aby tým ešte viac vystupňovali napätie - a robotníci bránia ostatným v práci. Ak by bolo vonku chladné počasie, všetci títo by sedeli doma.“ Celé pokračovanie tohto všetkého, majúce tragickým spôsobom vplyv na budúcnosť Ruska a celého ľudstva je nám už známe. 8. marec oslavovali niektoré kruhy už na sklonku Habsburskej monarchie, v období tesne pred vojnou.

            U nás sa stal Medzinárodný deň žien (ôsmy marec) všeobecne oslavovaným sviatkom až v období socializmu, hoci určité postavenie a imidž mal už aj za prvej československej republiky. Tento komunistický „sviatok“ zažíval svoju najväčšiu slávu v ére socializmu, prežil ale aj takzvanú nežnú revolúciu a stále sa teší veľkej úcte a obľube. Podnes je oslavovaný, podobne ako 8. máj, či 29. august - teda sviatky, pri ktorých sa definitívne ujalo boľševické myšlienkové pozadie, výklad a ideologická paradigma. Nečudo, že aj OSN má MDŽ na čestnom mieste vo svojom zozname „svetových dní“.

             Z tohto krátkeho zhrnutia by malo byť jasné, že katolík a pravičiar s tradicionalistickou identitou by nemal mať s týmto „medzinárodným dňom“, založenom komunistickou Clarou Eißner Zetkin a jej anarchistickými a boľševickými kumpánmi, vrátane s ním spojeného celého jeho ideového podhubia zhola nič spoločného. Ponechajme tento internacionalisticko-kozmopolitný evergreen skorej jari pokrokárom: súdruhom socialistom a ich ideovým starším bratom, pánom liberálom, ako ich ružovo-karafiátový dníček, „slávnu“ to pamiatku prvej ruskej revolúcie (8. marec 1917 ako deň zvrhnutia cárskeho režimu a nastolenie provizórnej vlády; podľa juliánskeho kalendára pripadol tento deň na 23. február).

            Samozrejme, že reč tu nie je o tom, žeby sme ženu považovali za niečo menejcenné, ako je raz na plné ústa, inokedy medzi riadkami konzervatívcom ľavičiarmi neustále podsúvané, lebo nastolenie takejto otázky je už samo osebe úplná somarina. To je, akoby sme sa pýtali, či je voda nadradená ohňu. Muž, ktorý sa považuje za „pravičiarsky zmýšľajúceho“ nahliada na ženu tak, ako to zodpovedá rytierskej etike vrcholného stredoveku. Rytierska etika gotickej éry vytvorila nový ideál človeka, priniesla vlastný kódex správania, nové normy upravujúce medziľudské vzťahy. Ich základom bolo povýšenie takých vlastností ľudskej povahy, akými sú vernosť, hrdinstvo, zbožnosť, odvaha, hrdosť, česť, obetavosť na etalón mravnosti. Rytierstvo je ideál i inštitúcia v jednom, odvážny kresťanský bojovník so srdcom láskyplného romantika. Ideál rytierstva sa dostáva i do literárnych diel a svojou príťažlivosťou pretvára celý vtedajší život. Po niekoľko stáročí bola stredoveká kultúra, vychádzajúca z rytierskych príbehov a eposov, povýšená na kultúru kráľovského dvora. Celospoločenský poriadok tejto epochy stál na myšlienkovom systéme, hlásajúcom vieru v Boha, lásku a úctu voči Nemu. Táto láska k Bohu sa prejavuje cnostným životom a praktickými prejavmi lásky k človeku ako k Božiemu tvorstvu. Láska je prameňom všetkého Dobra, ktoré zušľachťuje dušu. V systéme, stavanom na rytierskych cnostiach má láska kľúčovú rolu - v kráse milovanej ženy sa zračí krása Božieho stvorenstva. Celý svet ožaruje Láska. U francúzskych trubadúrov, nemeckých minnesängerov, či u talianskych básnikov „Dolce stil novo“ („Nového sladkého štýlu“) je láska nielen všemocná, nielen prameňom všetkého Dobra, ale má i akúsi principiálnu moc zušľachťovať srdcia. Nie nadarmo sa vraví, že je vlastná len ušľachtilým srdciam. „V srdci cnostnom a šľachetnom vždy prebýva láska.“, spieva Guido Guinizelli, taliansky básnik a trubadúr z 13. storočia.

            Na láske a z nej vyvierajúcich ďalších cností je založený systém medziľudských vzťahov s presne stanovenými formami správania, ktorý súhrnne nazývame cortesiou - zdvorilosťou. Nie nadarmo sa slovo „zdvorilosť“ spája so slovom „dvor“, teda s kráľovským dvorom, elitou, úzkou skupinou ľudí pohybujúcich sa na najvplyvnejšom mieste štátu, na ktorú boli kladené vysoké nároky aj po morálnej stránke. Ťažké je toto všetko pochopiť súčasnému človeku, masírovanému bežne rozšíreným mýtom, podľa ktorého je stredovek stelesnením všetkého zaostalého, zadubeného, barbarského, násilného a tmárskeho. A že po objavení Ameriky a Lutherovej deformácii stúpa ľudstvo už len „vejš a vejš“ na pomyselných schodíkoch progresu smerom do v nekonečných výšinách tróniaceho blaha. Cortesia je nositeľkou étu, kódexu cností, na ktorých stavia aristokratická spoločnosť, založená na úcte k svojim koreňom, identite a tradíciám. Je ideálnym obrazom kultúry správania, z ktorej vzišli stále platné normy, upravujúce vzájomné vzťahy medzi ženou a mužom, rodičmi a deťmi, starými a mladými generáciami. Práve tieto normy sú dnes vystavené obrovskej erózii zo strany neomarxistických síl, operujúcich úplne inými predstavami o fungovaní spoločnosti a snahou nastoliť úplne iné, asociálne formy spoločenských vzťahov. Ovocím týchto snáh rozhodne nebude šťastná spoločnosť a človek, tešiaci sa rešpektu a dôstojnosti. V duchu povedaného, venujme ženám kvetinu na znak vyjadrenia našej lásky, obdivu, oddanosti a ušľachtilých citov, ktoré voči nim prechovávame. Urobme symbolicky ich dňom ktorýkoľvek z 364 (raz za štyri roky 365) dátumov v roku. Samozrejme, okrem onoho Zetkinovského „medzinárodného“.
Preklad a doplnenie textu: Ladislav Hajdu