Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

7. 3. 2016

Umberto Eco: smutný príbeh nominalistu

Roberto de Mattei


23.februára mal spisovateľ Umberto Eco, ktorý zomrel o štyri dni skôr vo veku 84 rokov, „civilný“ pohreb. Eco bol jedným s najhorších produktov talianskej/turínskej kultúry 20. storočia. Treba zdôrazniť jeho turínske korene, pretože zatiaľ čo v 19. storočí bol Piedmont žriedlom veľkých svätcov, stal sa zdrojom najväčších sekularistických a antikatolíckych intelektuálov 20.storočia.

Turínska škola, dobre opísana Augustom Del Noce, prešla od idealizmu k osvietenému marxizmu, a vďaka vplyvu Antonia Gramsciho (1891-1937) a Piera Gobettiho (1901-1925) si zachováva zásadnú protikatolícku esenciu. Po druhej svetovej vojne, získala táto kultúrna línia obrovský vplyv a stala sa príťažlivou pre nemálo katolíkov. Umberto Eco, sa narodil v Alessandrii v roku 1932, vo veku 16 rokov bol vedúcou osobnosťou diecéznej Katolíckej akcie, nebol len aktivistom, ale „denne pristupoval k eucharistii“. V roku 1948 sa účastnil volebnej kampane, vylepoval plagáty a roznášal protikomunistické letáky. Potom spolupracoval s vedením Katolíckej akcie v Ríme, a študoval na Turínskej univerzite, kde promoval v roku 1954 s prácou o estetike sv. Tomáša Akvinského, ktorá bola neskôr publikovaná a je to jediná jeho kniha hodná čítania. (Problém estetiky u sv. Tomáša, 1956). V roku 1954 tiež opustil katolícku vieru.

Ako dospel k apostáze? Bola určite odôvodnená, presvedčená a definitívna. Eco s pohŕdanim povedal, že stratil vieru pri čítaní Tomáša Akvinského. Vieru ale nestrácate. Vieru odmietate a pôvod Ecovho odcudzenia sa viere nie je sv.Tomáš, ale filozofický nominalizmus, dekadentná a deformovaná interpretácia Tomášovej náuky.

Eco bol až do samého konca radikálnym nominalistom, pre ktorého niet univerzálnej pravdy, ale sú len slová, mená, znaky, konvencie. Otec nominalizmu, William z Ockhamu je zobrazený ako William z Baskervilu, v jeho najslávnejšom románe, Meno ruže (1940), ktorý končí nominalistickým mottom «Stat rosa pristina nomine, nomina nuda tenemus». Esencia ruže (a všetkého ostatného) je len meno (slovo). Slová sú všetko, čo máme. Iná postava románu hovorí: «Gott ist ein lautes Nichts», “Boh je čisté nič”. Všetko je nakoniec len hra, tanec o ničom. Táto myšlienka sa opakuje v jeho filozofickom románe Foucaultove kyvadlo (1989). Za metaforou kyvadla sa skrýva Boh, ktorý je zjednotený s prázdnotou, zlom a absolútnou temnotou.

Skutočné kyvadlo Ecovho myslenia bolo jeho oscilovanie medzi absolútnym racionalizmom osvietenstva a iracionálnym okultizmom kabaly a gnózy, proti ktorým bojoval, ale ktoré ho morbídne priťahovali. Ak nominalizmus zbavuje realitu akéhokoľvek významu, jeho nevyhnutným  dôsledkom je pád do iracionality. Uniknúť tejto iracionalite možno len za cenu absolútneho skepticizmu. Ak bol Norberto Bobbio (1909-2004) novokantovskou verziou turínskeho osvietenstva dvadsiateho storočia, Umberto Eco stelesňuje jeho neo-libertínsku verziu.

Jeden z jeho posledných románov, Pražský cintorín (2010) je implicitnou apológiou mravného cynizmu, ktorý nutne sprevádza absenciu pravdy a dobra. Na piatich stovkách strán nie je ani jeden vášnivý ideál, ani jedna postava konajúca z lásky alebo idealizmu. "Nenávisť je skutočná prvotná vášeň. To láska je abnormálna situácia." Hovorí Račkovský, jedna z hlavných postáv.  

Každopádne, hoci kniha prekypuje množstvom opovrhnutia hodných postáv a zločinných aktivít, chýba na jej stránkach ten tragický tón, ktorý je nutný pre každé veľké dielo. Tón je sarkastický a pripomína komédie, kde sa autor vysmieva zo všetkého a všetkých a vyzerá, že jediné v čo naozaj verí sú filets de barbue sauce hollandaise konzumovaný v Laperouse al quais des Grands-Augustin, le écrevisses bordelaises alebo le mousses de Volailles at Café Anglais v rue Gramont a filets de poularde piqués aux truffes v Rocher du Cancale v rue Montorgueil. Jedlo je jediná vec, ktorá vychádza zo stránok tohoto románu víťazne a je nepretžite oslavované protagonistom, ktorý hovorí "Jedlo ma vždy uspokojovalo viac ako sex. Možno to je stopa, ktorú na mne zanechali kňazi." Nie je náhoda, že v roku 1992 bol Eco hospitalizovaný a takmer zomrel pre kolosálne zažívacie ťažkosti.

Eco bol technicky skvelý žonglér ak uvážime, že sa vedel vysmiať z každého: z čitateľov, z kritikov a predovšetkým zo všetkých tých katolíkov, ktorí ho pozývali na konferencie, ako nejakého proroka.

Počas referenda o rozvode v roku 1974 sa žartovne prihováral zástancom rozvodu zo stĺpčekov v Espresse*, odkiaľ ich nabádal, aby rozumne plánovali svoju propagandistickú kampaň slovami: "Kampaň musí byť bez nepodložených teórií, bez škrupulí a riadená tak, aby dosiahla cieľ v čo najkratšom čase. Musí byť zacielená na verejnosť, ktorá je ľahkou korisťou citového vydierania, musí predávať pozitívny obraz rozvodu, ktorý vyvráti emotívne výzvy opozičnej strany […]. Témami tejto "predajnej" kampane musí byť: rozvod je dobrý pre rodinu, rozvod je dobrý pre deti, rozvod je dobrý pre ženy […]. Talianski tvorcovia reklamy už roky trpia krízou identity. Vzdelaní a dobre informovaní vedia, že sú subjektom sociologickej kritiky, ktorá ich ukazuje ako sluhov konzumu […]. Pokúšajú sa o verejné kampane za záchranu životného prostredia a darovanie krvi. Ale stále sa cítia vylúčení z veľkých problémov svojich čias a odsúdení predávať mydlo. Bitka o referendum bude dôkazom úprimnosti mnohých, často deklarovaných občianskych ašpirácií. Stačí len skupina odborníkov, silných, bezohľadných demokratických agentúr, ktoré by koordinovali a financovali takýto druh kampane. Stačí kolo telefonických hovorov, dva mítingy a mesiac intenzívnej práce. Zničenie tabu v priebehu pár mesiacov je výzva, ktorá nenechá kľudným žiadneho reklamného agenta, ktorý má rád svoju prácu.[…].

Tabu, ktoré malo byť zničené bola rodina, ktorá pre relativistu ako bol Eco, nemá žiaden dôvod existovať. Od roku 1974 sa zničenie rodiny konalo v niekoľkých postupných fázach. Eco mal to šťastie ich všetky prežiť a opustil scénu doslova v predvečer schválenia homosexuálnych manželstiev, konečného výsledku zavedenia rozvodu, pred štyridsiatimi rokmi. Prirodzená rodina bola nahradená neprirodzenou. Relativizmus oslavuje veľké víťazstvo.

Umberto Eco významne prispel k desakralizácií prirodzeného, kresťanského poriadku, hoci to, za čo sa musí teraz zodpovedať nie je ani tak zlo, ktoré spáchal, ako dobro ktoré nevykonal a mohol by, keby nebol odmietol Pravdu. K čomu je štyridsať honoris causa titulov a tridsať miliónov predaných výtlačkov jednej knihy (Meno ruže) ak stratíte večný život? Mladý aktivista Katolíckej akcie mohol byť novým Františkom Xaverským na misijnom územií, ktorým je dnes Európa. On však neprijal slová, ktoré sv. Ignác povedal sv. Františkovi Xaverskému a ktoré Boh opakuje v každom kresťanskom srdci? "Čo osoží človeku, ak získa celý svet, ale stratí svoju vlastnú dušu?"


[*Espresso – týždenník, ktorý vydáva denník “La Repubblica” ]
prevzaté z www.rorate-caeli.blogspot.com