Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

22. 1. 2016

O nadradenosti Cirkvi nad štátom

Tommaso Maria Cardinal Zigliara, OP

I. Zmysel otázky. Náboženská spoločnosť, a Katolícka cirkev je náboženskou spoločnosťou, žije bok po boku s občianskou spoločnosťou a tak je duchovná moc Rímskeho biskupa v kontakte so svetskou mocou a tí, ktorí sú poddaní nejakej svetskej moci sú zároveň poddaní aj cirkevnej moci. Všeobecne sa uznáva, že štátna moc, v hraniciach, ktoré sú určené jej posledným cieľom, je nezávislá na Cirkvi a rovnako sa všeobecne akceptuje, že Cirkev, s ohľadom na je vlastný posledný cieľ, je nezávislá na každej štátnej moci. Je však absolútne nemožné, aby tieto dve spoločnosti existovali vzájomne nezávislé, teda bez toho, aby jedna nebola podriadená druhej. Je preto nutné, aby alebo Cirkev bola podriadená občianskemu štátu, alebo občiansky štát bol podriadený Cirkvi. To je otázka, ohľadom ktorej sme už veľa povedali v článkoch 61 a 63 a riešenie ktorej podávame v tomto poslednom článku, aby bol zreteľnejšie vysvetlený pojem etnarchie, ktorá náleží Katolíckej cirkvi. Uveďme teda záver:

II. Katolícka cirkev nie je nijakým spôsobom podriadená štátu, ale občiansky štát je podľa svojej prirodzenosti podriadený Katolíckej cirkvi. Toto tvrdenie je ľahko dokázateľné, ak si pripomenieme princípy, ktoré sme ozrejmili v predchádzajúcej kapitole. Pretože pojem, alebo prirodzenosť vzájomnej podriadenosti spoločností sa dedukuje z ich posledného cieľa. Pretože prirodzenosť spoločnosti vyvstáva z cieľa, ku ktorému je ona zameraná, tak tam, kde sú ciele dvoch spoločností vzájomne usporiadané, tam sú rovnako usporiadané aj spoločnosti. Spoločnosť, ktorej cieľ je podriadený vyššiemu cieľu druhej spoločnosti, je aj sama podriadená tejto druhej spoločnosti. To sú princípy, bez ktorých by nejestvovalo nič stabilné, čím by bolo možné stanoviť vymedziť prirodzenosť spoločnosti. Ale ciele náboženskej a občianskej spoločnosti sú navzájom usporiadané a to tak, že posledný cieľ štátu je podriadený poslednému cieľu Katolíckej cirkvi a nikdy nie naopak. Preto Katolícka cirkev nikdy nijako nepodlieha štátu, ale naopak, štát podlieha Katolíckej cirkvi. Premisa minor je dokázaná.

Cieľ občianskej spoločnosti a cieľ náboženskej spoločnosti sú navzájom usporiadané. Človek je súčasťou spoločnosti ale človek je zároveň tvorený dušou a telom. Občianskej spoločnosti náleží sa starať o externé zdokonalenie človeka, pretože nie je schopná preniknúť do vnútorných záležitostí svedomia a čo je dôležitejšie, pretože uvažuje o človeku žijúcom časný život v časnom svete, náleží jej  starať sa predovšetkým o jeho časné zdokonalenie. Cirkev katolícka je ako spirituálna spoločnosť zameraná predovšetkým na zdokonalenie duše a na privedenie ľudí do večnej blaženosti. Ale napriek tomu, je pravdou, že človek sa ani nedá ani nesmie rozdeľovať, ale tak ako duša slúži zdokonaleniu tela, tak aj telo slúži zdokonaleniu duše a tak sú telesné zdokonalenie, o ktoré usiluje štát a spirituálne zdokonalenie, ktoré Kristova cirkev štedro rozdáva, obe určené celému človeku. Preto ciele oboch spoločností, napriek tomu že sa vzájomne líšia, sa zhodujú v tom, že usilujú o zdokonalenie celého človeka a tieto ciele sú hierarchicky usporiadané. 

Cieľ občianskej spoločnosti je podriadený cieľu Katolíckej cirkvi a nie naopak. Nič naozaj nebráni človeku, kompozitu tela a duše, aby si zaistil, spravodlivým spôsobom, všetko to, čo mu pomáha, aby žil pohodlný život. Je ale nerozumné a odpudivé podriadiť dušu telu takým spôsobom, akoby mala byť duša slúžkou tela a ceniť si menej jej intelektuálnu dokonalosť, tak že by telo žilo život po spôsobe sprostého dobytka. Telo má byť sluhom duše. Zaváňa demenciou myšlienka, že človek sa musí starať o časné šťastie, ktoré raz tak či tak stratí, a nemusí sa starať sa o získanie
večnej blaženosti. Veď čo osoží človeku, i keby celý svet získal a dušu svoju stratil? (Mt. 16:26). Veď tu nemáme trvalý príbytok, ale čakáme na ten, ktorý má prísť (Žid. 13:14). Preto nech človek usiluje v tomto živote o čokoľvek,  a nech to pre seba hľadá v občianskej spoločnosti a skrze ňu, hľadá zvrátene, pokiaľ to nepodriadi duchovnému a večnému zdokonaleniu duše. A keďže posledným cieľom Cirkvi je vnútorné a večné zdokonalenie človeka a posledným cieľom spoločnosti je jeho externé a časné zdokonalenie, preto nie je cieľ Cirkvi podriadený cieľom občianskej spoločnosti, ale je to naopak.  

III. Katolícka cirkev je etnarchická spoločnosť. Pred tým ako dokážem, že Cirkev je skutočne etnarchická (tj. vládne národom) a následne dokážem, že je v nej skutočná etnarchia, myslím bude vhodné zastaviť sa a predostrieť náuku sv. Tomáša o Kristovi, nakoľko je  Hlavou všetkých ľudí: Existuje rozdiel medzi prirodzeným telom človeka a mystickým Kristovým telom, teda Cirkvou. Údy prirodzeného tela sú všetky pokope, zatiaľ čo údy mystického tela nie sú všetky pokope. Nie s ohľadom na esenciu prirodzenosti, pretože telo Cirkvi  je zložené z ľudí, ktorí žili od začiatku sveta a budú žiť až do jeho konca. Ani nie podľa esencie milosti, lebo je i z tých, ktorí žijú súčasne, ale niektorí nemajú milosť, ktorú získajú neskôr a inú ju už majú. Preto teda sa údy mystického tela berú nie len nakoľko sú v uskutočnení, ale aj nakoľko sú v možnosti. Sú však aj také, ktoré sú v možnosti, ale nikdy ju neuvedú do uskutočnenia, zatiaľ čo iné uskutočnenie v tom, či inom čase realizujú. A to sa stáva trojakým stupňom: Prvý je skrze vieru, druhý skrze lásku cesty a tretí skrze prežívanie vo vlasti.
Preto je možné povedať, že všeobecne uvažované podľa celého času existencie sveta, tak Kristus je hlavou všetkých ľudí, ale rozličným stupňom. Predovšetkým je hlavou tých, ktorí sú s ním aktuálne zjednotení v sláve. V druhom stupni sú s ním aktuálne zjednotení skrze lásku a v treťom stupni sú s ním zjednotení aktuálne skrze vieru. Na štvrtom stupni sú tí, ktorí sú s ním zjednotení len v možnosti, ktorá ešte nie je uvedená v uskutočnenie, ale ktorá podľa Božieho predurčenia uskutočnená bude. V piatom stupni sú tí, ktorí sú s ním zjednotení skrze možnosť, ktorá však nikdy nedosiahne uskutočnenie, čo sú ľudia, ktorí žijú v tomto svete a ktorí neboli Bohom predurčení a ktorí odchodom z tohoto sveta prestávajú byť údmi Kristovými, pretože nie sú viac v možnosti zjednotiť sa s Kristom  (IIIa, q. 8, a. 3).

Naša téza je z týchto princípov ľahko dokázaná. Katolícka cirkev naozaj zahŕňa všetky národy, či v uskutočnení, či v možnosti, ako sme počuli sv. Tomáša. Podľa svojej prirodzenosti je to doktrinálna spoločnosť a má neomylné magistérium, ktoré stráži vieru a mravy. Je to spoločnosť, ktorej neviditeľnou hlavou je Kristus sám, človek a Boh. Viditeľnou hlavou je rímsky biskup, ozdobený nadprirodzenou dôstojnosťou, ktorý nepodlieha žiadnemu človeku, a ktorému naopak sú podriadené všetky štátne moci a ktorý za asistencie Ducha svätého vedie národy ku spáse. V Cirkvi preto je univerzalita, učiteľský úrad, dôstojnosť a zvrchovanosť: všetko čo je potrebné pre etnarchiu, teda pre platnú autoritu nad národmi a krajinami. Táto, pre dobro národov najmúdrejšia forma politického usporiadania, bola v stredoveku všeobecne rozšírená, keď skutočne kresťanské národy a králi prijímali a ctili si Rímskeho biskupa, Kristovho námestníka, ktorého meno, ako hovorí Izaiáš je zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja. (Iz 9:5)