Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

28. 9. 2015

List otcovi

Athanasius

Otec, 
po ekologickom prejave, ktorý pápež František predniesol pred prezidentom Obamom, si ma ako protestant požiadal o odpoveď na tieto otázky:

- Čo si veriaci katolíci myslia o pápežovi Františkovi?

- Ako mohla súčasná kríza v Cirkvi zájsť tak ďaleko?

- Prečo to Boh dopustil? (To si sa nepýtal explicitne, ale chcem vysvetliť, prečo Boh dovolil, aby sa to stalo a tiež tá otázka prirodzene plynie z prvých dvoch.)


O kritizovaní pápeža

Pre katolíkov nikdy nie je príjemné hovoriť o "nahote ich otca" (pozri Genesis 9:21). Tak, ako dvaja Noemovi synovia, tak aj veriaci katolík radšej zakryje hanbu svojho otca mlčaním. Avšak, keď sa otec (v tomto prípade pápež) opije a hanebne leží nahý na očiach celého sveta a naviac tieto svoje výčiny prezentuje ako by boli v zhode s dobrými mravmi, vtedy je nutné, aby jeho synovia, pre spásu duší, s láskou vystúpili proti tomu, čo ich otec urobil a ukázali, že jeho skutky nie sú v súlade s dobrými mravmi.

Podobne ako svätci minulosti, ktorí verejne karhali pápežov za ich hriešne činy, verím, že je nutné, pri zachovaní potrebnej úctivosti, verejne vystúpiť proti tomu, čo pápež robí,

Upozornenie

Chcem upozorniť, že tu netvrdím žiadnym spôsobom, že pápež František nie je platne zvolený pápež. Ani nechcem poprieť, že každá duša v záujme svojej spásy musí byť v spoločenstve so Sv. otcom. Naopak, verím, že ako neomylná dogma Katolíckej cirkvi učí, je pre spásu každej duše nutné, aby sa podriadila rímskemu biskupovi. A tiež nechcem vzbudiť zdanie, že neverím, že pápež si pre úrad ktorý zastáva, zasluhuje najvyššiu úctu. Ako duchovný otec všetkých kresťanov a Kristov pozemský zástupca si pre úrad ktorý zastáva, zasluhuje tú najvyššiu formu úcty, tak ako si aj Obama zasluhuje úctu pre svoj úrad a nie pre vlastnú hriešnosť a zločinnosť. 

Čo si myslia katolíci o pápežovi Františkovi?

Samozrejme nemám právomoc hovoriť za všetkých katolíkov, som len obyčajný laik. Ale ako katolík veľmi dobre informovaný, čo sa týka katolíckych novín a blogov, môžem povedať, že katolíci, ktorí berú vieru naozaj vážne, sú všeobecne veľmi znepokojení súčasným pontifikátom.

Niektorí sú znepokojení, ale snažia sa interpretovať to čo Pápež  robí v tom najlepšom možnom svetle. Iní sú znepokojení, ale myslia si, že to všetko sú snáď chyby v prekladoch pápežových rečí, prípadne len nešťastne zvolené slová, ktoré pápež pri svojich improptu prejavoch použil. Títo katolíci zatiaľ neuvažujú nad tým, že by snáď pápež mohol byť materiálny heretik, alebo robiť Cirkvi niečo škodlivé.

Iní sú veľmi znepokojení a verejne vystupujú proti tomu, čo Svätý otec robí. Aj ja patrím do tejto skupiny a k niektorým črtám tohoto pontifikátu som veľmi kritický. Moje odpovede na Tvoj list budú z tejto perspektívy, teda s vedomím, že mám morálnu istotu o tom, že Svätý otec škodí dušiam a že mu je treba verejne oponovať a odmietnuť, ak bude od katolíkov požadovať aby robili niečo v rozpore s vierou, hoci ak káže robiť to čo sa s vierou zhoduje, treba ho poslúchať (napr. ak ma požiada modliť sa za hladujúcich v Afrike tak poslúchnem, ak ma požiada zaprieť Nepoškvrnené počatie odmietnem).

Možno to bude prekvapujúce, ale verím, že tento pápež je pravdepodobne tým najhorším v dejinách Cirkvi. Uznávam, že sa líši od niektorých stredovekých pápežov, ktorí boli sexuálne zvrhlí a neraz i krvilační. Napriek jeho dobrým stránkam, chýba jeho náuke a tomu ako vedie vzpurných klerikov to podstatné.

Za prvé sa zdá, že tento pápež nemá dobré teologické vzdelanie a to pripustil aj  Fr. Lombardi, jeho súčasný hovorca. Preto sú jeho homílie i písané práce teologicky málo solídne a neraz sa zdá, že obsahujú materiálne herézy. Trochu to pripomína pontifikát Jána XXII, ktorý vo svojich kázňach učil herézu o blaženom videní  (mal šťastie, že ho rôzni teológovia napomenuli skôr, než zomrel). 

Nie len, že jeho kázňam a encyklikám chýba to podstatné, často sa sústreďuje na okrajové a nedôležité problémy a ignoruje "najťažšie otázky zákona" (teda, často hovorí o záchrane planéty, ale nepripomína nutnosť kajať sa zo svojich hriechov, veriť v Krista, ani nekáže proti sodomii, antikoncepcii, potratom atď. ) Pápež Felix III raz povedal "Neoponovať bludu znamená schvaľovať ho, nebrániť pravdu znamená potláčať ju." Toto je jeden z najväčších problémov tohoto pontifikátu. 

Okrem toho, súčasný pápež nie len že netrestá žalostne zvrátených biskupov a kňazov, ale ich dokonca povyšuje na kľúčové miesta v Cirkvi. Niektorí hovoria, že jeho poradcovia ho o charakteroch týchto klerikov neinformujú správne, ale je morálne isté, že v niektorých z týchto žalostných prípadov o nich vedel František dosť.

Tu si myslím, že podľa svätcov a teológov, ktorí študovali problém zlého pápeža, by mal byť pápež František kardinálmi, alebo neúplným koncilom napomenutý za herézu a ak by sa herézy odmietol zrieknuť, mal by byť vyhlásený za Bohom zbaveného úradu. To sa z rôznych príčin predpokladám nestane a budeme mať Františka na krku dlhší čas. 

Nepochybujem, že raz sa do Cirkvi zdravý rozum vráti a zvolí si v budúcnosti dobrého pápeža. František, ak bude pokračovať v nastúpenej dráhe, bude anathematizovaný a všetky jeho edikty budú odvolané a on bude budúcim pápežom vyhlásený za kacíra (To sa stalo pápežovi Honoriovi I za to, že nerozdrvil monothelitskú herézu, takže precedens existuje). To sa nedotkne doktríny o neomylnosti, pretože sa tá je vymedzená len na oblasť viery a mravov, v ktorej chce pápež výslovne a bez pochybností o užití charizmy neomylnosti, zviazať celú cirkev.

Pápež František zatiaľ neurobil nič, čo by pápežskú neomylnosť narušilo, ale povedal veci, ktoré sa zdajú byť materiálnou herézou. Ak by ho uvedené autority napomenuli a napriek tomu by herézu nezapudil, tak by sa tým skutkom stal Bohom zbaveným úradu a spomínané autority by mali povinnosť vyhlásiť ho za zosadeného a zvoliť nového pápeža.

Ako mohla súčasná kríza v Cirkvi zájsť tak ďaleko?

Ako každá, tak aj táto kríza v Katolíckej cirkvi ma viac rozmerov.

1. Podľa pápeža Pia X vieme, že modernisti (modernizmus - heréza zo začiatku 20.storočia ktorá odmieta všetky dogmy, hoci zachováva ortodoxné vyjadrovanie, aby nemohla byť odhalená) infiltrovali klérus. Pretože zachovávali navonok pravoverné vyjadrovanie a krivo prisahali prísahu proti modernizmu (napr. prisahali že veria v dogmu o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista, ale verili v niečo iné, ako katolíci vždy o zmŕtvychvstaní verili.), bolo takmer nemožné ich nájsť. Teda už na začiatku 20. storočia bolo medzi klérom nemálo kacírov.

Nakoniec tí z nich, ktorí dosiahli dôležité pozície v Cirkvi, úspešne sabotovali dekréty Druhého vatikánskeho koncilu (konal sa 1962-1965). Dekréty sú formulované mnohoznačným a nejasným jazykom, ktorý pripúšťa rovnako dobre pravoverný i heretický výklad. Keď koncil skončil, tak reforma, ktorú implementovali bola uskutočnená podľa heretickej interpretácie dokumentov a nie podľa pravoverného výkladu a tradičnej katolíckej viery. Zničili liturgiu, zničili kňazské povolania, zničili všetko, čo bolo osobitne katolícke, alebo urážalo nekatolíkov a potopili úsilie každého, kto zachovával ortodoxiu.

2. Vieme, že v 19. storočí vypracovali slobodomurári dokument zvaný Alta Vendita. V ňom načrtli plán, ako infiltrovať najvyššiu úroveň cirkevnej hierarchie a radikálne zmeniť Cirkev zvnútra. Extrémne množstvo dôkazov ukazuje, že kardináli a možno aj niektorí poslední pápeži naozaj slobodomurármi boli.

3. Tiež vieme, že v druhej polovici 20. storočia boli na dôležité miesta, napríklad v seminároch, zámerne inštalovaní homosexuáli, aby odmietali pravoverných adeptov na kňazstvo a úmyselne vyberali sexuálne zvrátených mužov. To je dôvod pedofilných škandálov v Cirkvi.

4. Po Druhom vatikánskom koncile šli katechézy prudko dolu vodou. Katolíci sa viere alebo dostatočne neučia, alebo sa spolu s vierou zámerne učia bludy. 

5. Liturgia, arcibiskupom Bugninim a jeho Consiliom (komisiou "odborníkov") zámerne sprotestantizovaná (a zoženštená) po koncile nahradila Rímsku liturgiu. Bugnini schválne potlačil všetko, čo ukazovalo na omšu ako na Kristovu obetu a že Kristus je skutočne prítomný v eucharistických spôsoboch (transubstanciáciu).

Sám výslovne povedal, že chcel liturgiu prispôsobiť a urobiť prijateľnou pre protestantov. Ak zoberieme do úvahy, že zákon modlitby je zákonom viery (lex orandi est lex credendi), tak vidíme, že táto zmena v liturgii zasiahla mnoho katolíkov a priviedla ich k zavrhnutiu katolíckej viery a prijatiu protestantskej verzie kresťanstva. 

Liturgická reforma sa tiež pokúsila desakralizovať omšu, čo priviedlo mnoho katolíkov k tomu, že nevidia omšu ako niečo posvätné, ale ako niečo úplne bežné. Preto mnohí stratili o omšu záujem a v zápätí aj o katolicizmus (ak je liturgia niečo obyčajné, prečo nezostať doma a nepomodliť sa tam?). V Cirkvi sa tak objavilo množstvo ľudí, ktorí sa navonok javia ako katolíci, ale vnútri s protestanti, maximálne nominálni katolíci.

6. Pokoncilná cirkev sa začala (nesprávne) vyhýbať akémukoľvek postoju, ktorý by mohol uraziť svet, aby mohla s týmto svetom viesť "dialóg". Tak museli základné prvky katolíckej viery ustúpiť kompromisom a neutrálnym posolstvám, ktoré nikoho ku kajúcnosti nevolajú. Preto pápež František pred Obamom nepovedal ani slovo o potratoch a sodomii.

7. V roku 1968, pápež Pavol VI vydal svoju encykliku Humanae Vitae, v ktorej výslovne zakázal používanie umelej antikoncepcie a ukázal, že toto je definitívna náuka riadneho a všeobecného magistéria Katolíckej cirkvi (teda že sa nesmie ani spochybňovať, ani neskôr vyvracať a že prijatie tejto náuky je podmienkou spásy).

Liberálni biskupi a teológovia ohŕňali nosy a hovorili veriacim, že je v poriadku odchýliť sa od tejto náuky a stále môžu byť dobrými katolíkmi. Veľa "katolíkov" už vtedy antikoncepciu používalo a preto radšej uverili biskupom a teológom, ktorí lahodili ich sluchu, ako pápežovi, ktorý im hovoril, že je to smrteľný hriech. To, ako už som povedal, viedlo k tomu, že väčšina katolíkov si myslí, že sa dá odchýliť sa od definitívneho učenia Cirkvi a pápeža a zostať dobrým katolíkom.

8. Falošné chápanie "milosrdenstva" sa počnúc otváracím príhovorom Jána XXIII na Druhom vatikánskom koncile začalo v Cirkvi veľmi silno presadzovať. Klérus začal vidieť milosrdenstvo v opozícií voči napomínaniu, či exkomunikácií a to viedlo ku skreslenému videniu "lásky", "milosrdenstva" a tiež k tomu, že sa heretici prestali akýmkoľvek spôsobom napomínať a trestať.

9. Do pokoncilnej Cirkvi sa zaviedla dichotómia medzi náukou a praxou, ktorá hovorí, že je prípustné jedno učiť a robiť úplný opak. Toto presadzuje predovšetkým tlupa okolo kardinála Kaspera a onedlho na synode o rodine (volám ju synoda proti rodine), to môže viesť k veľkej schizme.

10. Po Druhom vatikánskom koncile ovládlo Cirkev falošné chápanie ekumenizmu. Stalo sa prakticky univerzálnym a viedlo k tomu, že sa už nehlása nutnosť konverzie ku Kristovi a Jeho Katolíckej cirkvi. Namiesto toho sa káže nekonečný "dialóg" s inými náboženstvami, ktorý vedie k dnes panujúcej mentalite "Ja som v pohode, ty si v pohode".

11. Do pokoncilnej cirkvi bolo zavedené aj falošné chápanie náboženskej slobody, ktoré prakticky zničilo pápežovu svetskú moc a tiež spôsobilo, že ľudia, vrátane katolíkov, si myslia, že je v poriadku v mene "náboženskej slobody" veriť čomukoľvek.

12. V istých častiach Cirkvi sa stala populárnou teológia šialeného kacíra Teilharda de Chardin. V podstate učil, že všetko, ľudia, zvieratá, ba i neživé veci sa vyvíjajú smerom k bodu omega, čo je Kristus. Tento univerzalistický názor vidí všetko ako smerujúce k Bohu, čoho výsledkom je všeobecná spása. Čiastočne je touto teológiou infikovaný aj dnešný pápež (čo možno vidieť v encyklike Laudato Si) a výsledkom je to, čo volám "vegetariánske evanjelium", posolstvo, ktoré dnes František šíri. Náhľad, že nakoniec bude všetko spasené vedie k opovrhovaniu pravým evanjeliom pokánia a viery a k presadzovaniu časných, ekologických záležitostí, ktoré boli nedávno súčasným pontifikom postavené do popredia.

13.Vieme, že pápež Lev XIII mal raz po omši videnie, v ktorom Satan dostal na 100 rokov povolenie sužovať Cirkev. Dnes pozorujeme dôsledky.

14. Podľa sestry Lucie, jednej z fatimských detí, Satan vedie útok predovšetkým na "konsekrované duše" teda na klérus a rehoľníkov, aby tak zničil duše, ktoré majú títo vo svojej opatere. Vidíme, že práve toto sa deje.

15. Väčšina z kléru má veľmi biedne teologické vzdelanie a vie viac o podnikaní ako o Svätom Písme, alebo Svätej Tradícií.

16. Pravoverný klérus ako celok sa bojí prehovoriť a vyučovať tých, ktorých má vo svojej starostlivosti.

17. Rahnerova mentalita diskontinuity so všetkým predkoncilovým (teda názor, že na koncile vznikla nová cirkev ktorá ruší všetko predkoncilné) prenikla do mnohých končín Cirkvi.

Všetko toto a ešte mnohé iné vydláždilo cestu tomu, aby niekto ako pápež František bol pozdvihnutý na trón. František je produkt týchto problémov a zdá sa, že sám tieto bludy zastáva (najmä body 5,6,8-11). To čo sa deje ale bolo predpovedané katolíckymi prorokmi starých čias, takže pre teologicky zdatného katolíka to neprišlo ako prekvapenie.. 

Preto leží Božie mesto  (Katolícka cirkev) v troskách a je ako vdova, ktorá bola kedysi kňažnou medzi provinciami (Nár 1:1). Preto, " má všetky brány spustnuté,  žalostia jej kňazi, jej panny sú skľúčené a ona? - ach, trpko jej je" a "Jej nepriatelia sa stali jej pánmi" (Nár 1:4-5). Pretože katolíci veľmi zhrešili, pohania vtrhli do jej svätyne (Nár 1:10),  jej nepriatelia a protivníci vtrhli do jej brán  (Nár 4:12) a "Sionskú dcéru opustila všetka jej nádhera" (Nár 1:6).

Prečo to Boh dopustil?

V Katolíckej cirkvi jestvuje náuka, ktorá sa dá vystopovať vo sv.Písme a ktorú zdôrazňoval sv. Augustín. Hovorí, že Cirkev opäť prežíva Kristov život (teda čo sa stalo Hlave stane sa aj telu samotnému). Skôr ako sa Cirkev bude tešiť zo zmŕtvychvstania, musí spolu s Kristom znášať Jeho utrpenie, najmä však Jeho ukrižovanie. 

Vieme, že Krista zradil Judáš, apoštol, a preto dnes zrádzajú Cirkev nástupcovia apoštolov (František a biskupi jemu podobní). Náš Pán bol verejne pokorený a pošpinený a presne tak je verejne pokorená Katolícka cirkev, tým že má neporiadneho pápeža a zvrátených biskupov a kňazov. 

Pána odmietol národ zmluvy a tak isto aj Cirkev odmietlo mnoho z nového "národa zmluvy" (nominálni a liberálni katolíci). Pán bol bitý a ukrižovaný Rimanmi a Židmi a aj Katolícka cirkev dnes zažíva dlhú, mučivú deštrukciu z rúk zlých mužov v nej i mimo nej.

Ale tak, ako sa Cirkev podieľa  na Kristovom utrpení, tak bude brať podiel a na jeho zmŕtvychvstaní a oslávení. Vtedy, keď Cirkev povstane zo stavu podobnému smrti, ku ktorému teraz smeruje, všetky národy s istotou spoznajú, že je božská a založená Bohom. 

Ešte by sa dalo povedať veľa, ale verím že toto stačí ako odpoveď, čo si verní katolíci myslia o pápežovi Františkovi, ako to mohlo zájsť tak ďaleko a prečo to Pán dopustil.

http://remnantnewspaper.com/web/index.php/articles/item/2027-a-letter-to-my-protestant-father-on-pope-francis

18. 9. 2015

Schizma na obzore

Antonio Socci


"Newsweek" nedávno zverejnil na titulnej strane fotku pápeža Františka s otázkou: “Je pápež katolík?”. Podtitul znel: “Samozrejme. Akurát to z jeho verejných vystúpení nedokážete spoznať.”

Hľadiac na argentínskeho pápeža, ako sa modlí v mešite, alebo hovorí Scalfarimu “Nie je žiadny katolícky Boh”, sa táto otázka stáva úplne oprávnenou. Po ôsmom septembri narástlo v Cirkvi znepokojenie do enormných rozmerov. Dve motu propriá o anulácií manželstva sú Bergogliovým oficiálnym aktom, kde podľa autoritatívnych názorov, zavedením svojho druhu “katolíckeho rozvodu”, prekročil hranice.

Znamená to odmietnutie Kristovho príkazu o nerozlučiteľnosti manželstva a zrušenie dvetisícročného učenia Cirkvi. Aby sme správne chápali naliehavosť problému treba si pripomenúť, že Cirkev, ktorú v 16. storočí roztrhla krutá anglikánska schizma, úplne stratila Anglicko len preto, že pápež odmietol uznať rozvod kráľa Henricha VIII, chabo odôvodňovaný nulitou jeho prvého manželstva.

Spôsobí Bergogliove motu proprio novú schizmu? Mohlo by.

Sám kardinál Muller, prefekt bývalého Svätého Ofícia nedávno, v súvislosti so synodou, hovoril o možnej schizme, a strach zo schizmy je po ôsmom septembri ešte väčší. U Svätej Marty vidieť v posledných dňoch známky prudkých sporov s dôležitými kardinálmi. A synoda sľubuje výbušný priebeh.

Napriek slovne proklamovanej “kolegialite” Bergolio všetko rozhodol sám a ešte pred synodou, ktorá bola zvolaná špeciálne k tejto téme. Neplnil to čo biskupi v októbri 2014 žiadali, pretože komisiu, ktorá vypracovala motu proprio, vytvoril sám 27. augusta 2014, dva mesiace pred minuloročnou synodou.

A teraz praktická otázka – prečo treba z katolíckeho hľadiska napadnúť motu proprio?


MILIÓN ANULÁCIÍ

V prvom rade – ako vysvetľuje profesor De Mattei http://rorate-caeli.blogspot.com/2015/09/catholic-divorce-arrives-papal-marriage.html – reformy vo svojej celistvosti (zjavné zjednodušenie a zrýchlenie) idú proti tomu, čo Cirkev vždy robila. Je to úplne prevrátenie perspektívy: obrana Sviatosti manželstva už nie je prioritou (pre spásu duší), prioritou je zjednodušenie a zrýchlenie procesu anulácie. Zrušenie dvojitého rozsudku je postačujúcim dôvodom si to myslieť.

De Mattei píše: “Kardinál Burke pripomenul katastrofickú skúsenosť. V Spojených štátoch od júla 1971 začali platiť takzvané Dočasné normy, ktoré de facto eliminovali povinnosť dvoch potvrdzujúcich rozsudkov. Výsledkom bolo, že Biskupská konferencia nezrušila ani jednu z tisícov žiadostí o dišpenz a tak sa v ľudovom vnímaní tento proces začal nazývať “katolíckym rozvodom.“

Potom je tu, monsignor Pinto, Dekan Rímskej Roty a predseda komisie, ktorá motu proprio vytvorila, ktorý otvorene prehovoril o cieli tejto reformy http://rorate-caeli.blogspot.com/2015/09/important-admission-from-head-of.html . V Osservatore Romano uviedol, že Pápež Bergoglio žiadal “biskupov o pravdivú a príslušnú konverziu, zmenu v zmýšľaní, ktoré ich presvedčí v tom, že nasledujú Kristove volanie”.

Podľa monsignora Pinta “ Kristovo volanie, prítomné v ich bratovi, Rímskom biskupovi žiada prejsť od obmedzeného počtu niekoľko tisíc anulácií k nesmiernemu počtu nešťastníkov, ktorí by mohli získať vyhlásenie nullity. ”

To, že si Kristus želá “nesmierne” množstvo anulácií je neslýchaná vec. Z toho je zrejmé, že cieľom motu propria je široko dostupný rozvod, rýchlejší a lacnejší než rozvod štátny (už sa objavili špekulanti, ktorí vypočítavajú či sa neoplatí viac rozviesť sa cez kňaza.)

Až po Benedikta XVI. boli cirkevné tribunály často pápežmi karhané za to, že sú priveľmi zhovievavé a udeľujú priveľa anulácií. S Bergogliom sa všetko zmenilo a teraz budú karhané z opačného dôvodu. Továreň na anulácie vo veľkom začala pracovať.

Alessandra Moretti má pravdu keď triumfálne hovorí, že “táto pápežova epochálna reforma je v súlade so zákom o rýchlom rozvode, ktorý navrhla v Snemovni.” Zdôrazňuje spoločný pohľad Cirkvi a štátu na tento problém. Ale je tu ešte niečo.

ROZVOD

Motu proprio formuluje nové dôvody pre nulitu manželstva – bez akéhokoľvek teologického alebo magisteriálneho základu, a tie prakticky popierajú úlohu Cirkvi samotnej. Cirkev prestáva byť tou, ktorá zisťuje a potvrdzuje pôvodnú neplatnosť sviatostného manželstva v Božích očiach, ale stáva sa entitou, ktorá pre dnes vymyslené dôvody de facto “rozväzuje” sviatostné manželstvá. De Mattei píše, že v motu proprio je fakticky “Teoretické potvrdenie nerozlučiteľnosti manželstva sprevádzané praktickým udelením právomoci deklarovať nullitu akéhokoľvek nefunkčného manželstva. Na to aby Cirkev uznala manželstvo za neplatné stačí, aby ho človek vo svojom svedomí za také pokladal.”

Bombu, ktorá rozmetá pravidlá celej, doteraz platnej procedúry, nachádzame najmä v článku 14 kde je “nedostatok viery” oboch stránok predkladaný, ako možný dôvod pre falošný, alebo mylný súhlas, ktorý je potrebný k platnému sobášu a teda nedostatok viery je dôvod neplatnosti manželstva.

Cirkev až doposiaľ nedostatok viery, ako príčinu invalidity manželstva vždy odmietala. Cirkev nerobí nič iné, len pozdvihuje prirodzené manželstvo na úroveň sviatosti. Benedikt XVI. vysvetľuje: “Aby bol nerozlučiteľný zväzok medzi mužom a ženou sviatostný, nevyžaduje osobnú vieru uzatvárajúcich strán. Vyžaduje, ako nutnú minimálnu podmienku, zámer robiť to, čo robí Cirkev. To znamená, mať úmysel zosobášiť sa.”

Pre túto pravdu Cirkev tiež uznáva zmiešané manželstvá za sviatostné, hoci sú uzatvárané s ateistickou stranou, prípadne stranou s iným náboženstvom. Všetko čo je nutné, je túžba po prirodzenom manželstve.”

Teraz sa všetko zmenilo. V súlade s Bergogliovým štýlom sú použité vágne, nejasné a obojaké formulácie, aby si katolícky svet myslel, že doktrína sa nezmenila.

Deviateho septembra, v oficiálnych novinách talianskej biskupskej konferencie Avvenire, kanonický právnik Paolo Moneta obhajoval fakt, že “nedostatok viery nebol, a ani dnes nie je dôvodom pre neplatnosť manželstva”. V rovnakom čase monsignor Pinto, pri prezentácii motu propria chválil “inovácie pontifikátu pápeža Františaka” a rozprával o “sviatosti vysluhovanej bez viery” ktorá prinesie “nesmierny” počet anulácií spôsobený “ zjavným nedostatkom viery, ktorá je mostom k poznaniu a tak aj ku slobodnej vôli (nutnej) pre udelenie sviatostného súhlasu.”

Toto bez pochybností otvára dvere miliónom anulácií. Miliónom. Veď odkedy je potrebné byť svätcom, alebo mať doktorát z teológie z Gregoriánskej univerzity, aby sa človek mohol oženiť? Cirkev pre uznanie sviatostnéhho manželstva vyžadovala len slobodné rozhodnutie uzatvoriť prirodzené manželstvo. Vždy učila, že duchovné dispozície snúbencov (osobná svätosť) majú dopad na plody, ktoré sviatosť prináša, ale rozhodne nie na jej platnosť.

Dnes sa všetko zmenilo. Medzi okolnosťami, ktoré otvárajú široke možnosti superrýchleho rozvodu je “krátkosť manželského spolužitia”, či fakt, že pár sa zosobášil, “lebo žena nechcene otehotnela.” Čo to má dočinenia so súhlasom?

Tento neuveriteľný zoznam končí s “et cetera”. Znamená to, že ho možno ľubovoľné rozšíriť? Cenu za túto, rodinu destabilizujúcu revolúciu, zaplatia slabší, ženy a deti, ktoré už aj tak čelia ťažkým útokom bezbožného sveta.

Sestra Lucia z Fatimy raz povedala kardinálovi Caffarovi: “Otče, príde čas, kedy sa rozhodujúci boj Satana s Kristom zvedie o manželstvo a rodinu”

Je tu.

Ak je toto hodina “biskupa v bielom” potom budú trpieť všetci (spomínate na víziu mesta v troskách?).




11. 9. 2015

"Aký múdry a rozumný je tento národ"!

(Kázeň o imigrantoch)

L. Slaninka SJ

Drahí bratia a sestry,

v dnešnom evanjeliu vidíme, ako Ježiš vyučuje. Čo je na jeho učení zaujímavé, že reaguje na to, čo je aktuálne pre ľudí v jeho čase. Robí to dokonca aj takým spôsobom, že riskuje, že si znepriatelí autority náboženského a spoločenského života, keď farizejov a zákonníkov nazýva pokrytcami. Počas týždňa sme v evanjeliu čítali, že sú akoby „vybielenými hrobmi“, totiž že nápisy na hroboch sú také vyblednuté, že už nie je vidno, čo je na nich napísané, nemožno z nich vyčítať identitu ľudí. Inými slovami – Ježiš kritizuje farizejov a zákonníkov, pretože sú pokrytcami, pretože stratili svoju autentickosť, svoju pravdivosť a hoci vedia možno naspamäť Písmo, tak nedokážu jeho ho dnoty pretaviť do každodenného života. Inými slovami, chýba im opravdivá životná múdrosť.

A ako sa možno stať naozaj múdrym? Odpoveď nachádzame v dnešnom prvom čítaní, kde sa Boh prostredníctvom Mojžiša prihovára Izraelitom týmito slovami: „Zachovávajte prikázania Pána, svojho Boha, ktoré vám ja dávam. Strážte ich a uskutočňujte! Lebo len tak budete múdri a rozumní v očiach národov. Budú počuť o všetkých týchto prikázaniach a povedia: Skutočne múdry a rozumný je tento veľký národ“. (Dt 4,6-8)

A teraz sa ocitáme pred dôležitou otázkou: Ako toto slovo prehovára do nášho konkrétneho, dnešného života? Myslím, že Boh nás pozýva, aby sme sa stali múdri, a aby sme touto múdrosťou vynikali osobitne v konfrontácii s problémami, v ktorých sa v súčasnosti ocitáme. Aby sme pri riešení problémov boli na jednej strane opravdivými poslucháčmi Božieho slova a zároveň úprimne, poctivo, opravdivo a autenticky hľadali riešenia pre problémy súčasného života.

Tak sa o to pokúsme. Položme si otázku: Aké sú najväčšie problémy súčasnosti, pre nás, pre Slovensko, pre Európu? Asi sú viaceré, ale za posledné týždne stále dolieha na nás, respektíve na celú Európu nový problém, problém tisícov migrantov. Je to vážny, aktuálny a úplne nový problém pre všetkých, čo žijú v Európe. A nik z ľudí nevie ako ho riešiť, a teda ani ja neviem a neponúkam správnu odpoveď na jeho riešenie. No riešiť ho musíme alebo budeme musieť riešiť, a otázka znie ako? – Ak chceme byť múdri, musíme sa stávať múdrymi a musíme vychádzať z Božieho slova, ako sme o tom počuli v prvom čítaní. Ale tiež mus&iac ute;me byť úprimní, autentickí a pravdiví aj s tým rizikom, že nás niekto neprijme, tak ako sme o tom čítali v dnešnom evanjeliu. Nezabúdajme, že najväčšou múdrosťou je „milovať Boha“, resp. počúvať jeho hlas: predovšetkým zo Svätého Písma, ale aj z učenia Cirkvi, z vlastného svedomia, vlastného rozumového úsudku, skúsenosti iných, z našich dejín, z našich koreňov, a taktiež z múdrosti tých, ktorí svojim životom dokázali, že sú naozaj múdri.

Nuž pozrime sa teraz konkrétnejšie na otázku migrantov. Myslím, že odpoveď na ňu asi dnes nenájdeme. No dôležité je si túto otázku položiť a začať o nej zodpovedne uvažovať. K tomu by som vám rád dnes ponúkol 10 podnetov:

1. Pre nás kresťanov, by sa táto otázka na prvý pohľad mohla zdať celkom jasná, keďže v Písme čítame, že cudzincov sa máme ujímať a preukázať pomoc tomu, kto ju potrebuje. Zákon Kristovej lásky nás teda pohýna urobiť všetko preto, aby sme pomohli tým, ktorí sa ocitli v núdzi.

2. Nie je to však také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad mohla zdať. Je treba byť múdry, a ako by povedal sv. Ignác z Loyoly, je potrebné rozlišovať. – Je dobré uvedomiť si, že niekedy pomoc niektorým ľuďom nie je ľahká – ak ide napríklad o tzv. neprispôsobivých občanov, ktorých máme na Slovensku už teraz desať percent z celkového obyvateľstva. – Koľko kresťanov a koľko rehoľníkov sa rómskym obyvateľom na plný úväzok a po mnoho rokov snaží pomôcť, možno povedať, že pre nich obetujú svoje životy a aký je výsledok? Žiaľ často minimálny.

3. Nuž a aby sme boli naozaj opravdiví a múdri pokiaľ ide o otázku utečencov, bude dôležité vypočuť aj hlasy iných. Napríklad Austrália, keď pred dvoma rokmi čelila problému utečencov, tak autority rozhodli, že im nedovolia ani sa vylodiť na kontinent, a lode s utečencami obrátili naspäť. – Je tiež zaujímavé, že austrálsky premiér, Kevin Rudd, svojho času vyzval moslimov, ktorí chcú dodržiavať islamský zákon Sharia, aby opustili krajinu. Vyzval, aby tí, ktorí nechcú rozprávať anglicky, ktorí sa nechcú prispôsobiť spôsobu života občanov ich krajiny, ktorým vadia kríže na stenách a kresťanské korene, na ktorých Austrália vyrástla, nech si nájdu krajinu na zemi, kde chcú žiť po svojom.

4. Počas komunizmu aj mnohí ľudia z našich krajín emigrovali a stali sa utečencami. Väčšinou šlo o politických utečencov, a mohli by sme si položiť otázku, ak pomohli v minulosti iní nám, prečo by sme nepomohli teraz my iným. To je jedna strana, na strane druhej, práve tento týždeň som stretol manželov, ktorí v roku 1968 naozaj emigrovali do Kanady: on pricestoval už so skončenou vysokou školou v oblasti počítačov a so znalosťou angličtiny, ona ako medička – teda ľudia šikovní a úspešní, ktorí mohli byť pre krajinu veľmi osožní – no vraveli, že vôbec nebolo pre nich ľahké, aby ich v Kanade prijali, museli prejsť utečeneckými táborom, mnohými testami a preverovaním, až sa im nakoniec podarilo, aby tam ostali. – A ani dnes to nie je ľa hšie, práve naopak. Vie sa, že existuje dvadsať miliónov žiadostí o prijatie do krajiny len v Číne. Zdalo by sa, že rozlohou druhá najväčšia krajina na svete, ktorá má „len“ tridsaťpäť miliónov obyvateľov, by ich aspoň z časti mohla prijať. No nerobí tak, a ak niekoho prijme, vyberie si ľudí podľa starostlivého a opatrného výberu. – Asi vedia prečo tak robia.

5. Ďalší argument, ktorý zaznieva častejšie v médiách, že terajší utečenci neprechádzajú žiadnym skúšobným, prijímacím procesom, že sa často správajú agresívne a arogantne, že sa zdá, že nie sú vôbec tak chudobní, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať.

6. Niektorí tiež tvrdia, že ľudia, ktorí prežili v domácej krajine násilie, pred ktorým teraz utekajú, tak toto násilie si nosia vo svojich srdciach a prinesú ho so sebou aj do nových prostredí, kde sa usadia.

7. Počul som tiež názor, keďže ide o ľudí prevažne moslimského vyznania, že ide o novodobú islamizáciu Európy v zmysle myšlienky: „keď sa nám nepodarilo dobyť Európu v stredoveku mečom, teraz sa nám to podarí iným spôsobom, využijúc slabiny súčasného európskeho obyvateľstva.“ Tento názor asi tiež netreba podceňovať, keď si uvedomíme fakt, že severná Afrika bola za čias života sv. Augustína kresťanskou, no po príchode moslimov sa rokmi stala krajinou moslimskou, dnes s mnohými nepokojmi a utečencami.

8. A určite je dobré nezabudnúť na fakt, že kresťania sú ešte aj dnes prenasledovaní a zabíjaní práve v moslimských krajinách.

9. Otázkou tiež ostáva, prečo utečenci moslimského vyznania nežiadajú o prijatie v bohatých islamských krajinách ako sú napr. Spojené arabské emiráty či Egypt?

10. A ešte je možno dobré mať na pamäti, že v Cirkvi do dnes slávime 7. október ako sviatok Ružencovej Panny Márie od čias, kedy v roku 1571 pápež Pius V. vyzval všetkých kresťanov k modlitbe ruženca a kresťanské vojská zamedzili historickému rozmachu islamskej viery do Európy, v známej námornej bitke pri Lepante.

Nuž toľko z rozličných názorov, ktoré ste možno aj vy za posledné týždne zachytili. Z tých všetkých názorov by som nakoniec uviedol ešte dva. Tým prvým sú slová z prejavu probošta kolegiálnej kapituly Všetkých svätých na pražskom hrade, profesora Petra Piťhu: „Som tu ako človek obdarovaný rozumom, svedomím a zodpovednosťou. (…). Pred vami tu stojím, aby som konal to, čo mám konať. Hovorím tu aj pred tými, ktorí už zomreli a ktorí sa rozhodli svoj život obetovať. Títo ľudia zomreli preto, lebo si včas nepripustili, že sú ohrození. Je treba sa poučiť, lebo sme opäť ohrození a opäť si to nechceme priznať. (…) Vo svojej hlúposti a pýche poučujeme celý svet. Hovoríme, že nábožensk&ea cute; vojny sú stredovekým nezmyslom, a čakáme, že oni odhodia svojho Boha, pretože sme to my urobili. Ale oni to neurobia, lebo vidia, kam to vedie, že totiž vymierame.“

Prevzaté zo stránok www.lumendelumine.cz


3. 9. 2015

Koho je to vina?

J. Potocký

Počernejší a náboženstvo istého arabského zbojní...uf..pardon...proroka vyznávajúci moreplavci, ktorí zo subsaharskej afriky a krajín pred i za Eufratom podozrivo ľahko, a v obrovských množstvách prichádzajú na pobrežie Stredozemného mora, sa stali témou i príčinou siahodlhých a nikam nevedúcich debát, článkov, výziev, demonštrácií a prihlúpleho inzerátu istého kysuckého pubescenta, ktorý nedávno cez internet ponúkal skromný obnos za fyzickú likvidáciu v Gabčíkove ubytovaných cudzincov. Pobrežie Stredozemného mora, až donedávna ťažko stonajúce pod vládou krutých tyranov ako Asad, Mubarak, a Kaddáfí, ktorí robili  presne to isté, čo  ich predchodcovia a predchodcovia ich predchodcov počítané od chvíle, keď oného zbojní ... ó nie už zas.... proroka obyvatelia Mekky, otrávení jeho maniermi a podivnou novou vierou, vyhnali. On im to neskôr v duchu svojho náboženstva mieru a lásky spočítal. Ale to odbočujem. Južné a východné pobrežie Stredozemného mora sa v rámci arabskej jari dožili importu liberálnej demokracie, mierumilovnými euroamerickými súdruhmi expresne doručenej a starostlivo zasadenej do úrodnej pôdy saracénskeho sveta a teraz tam žnú plody toľko žiadanej, cenenej a milovanej slobody. Je tam teraz skutočne bombovo, o čom sa presvedčili aj naši dovolenkári. A tak títo cestovatelia, pokiaľ sa im podarí vyhnúť mínovým poliam, nejakej tej prestrelke, a smrti z rúk ortodoxnejšieho vyznávača náboženstva mieru, ktorý nosí pod kaftanom niekoľko kíl plastelíny, z ktorej trčia akési drôtiky, zložia miestnemu podnikavému korzárovi, oslobodenému spod oceľového jarma nedemokratickej vlády, patričný obnos, vyfasujú bárku a hybaj za lepším životom. Lepším životom sa mieni povaľovanie niekde v Nemecku alebo Švédsku, poberanie podpory a nenávisť k tej odpornej pohanskej krajine, ktorá ich živí a domorodým džaurom, čo ju obývajú. Krajinu je treba zabrať, pohanov podrobiť, tak ako prorok káže. Pakistán bol hinduistický, Afgánistán budhistický, Irán bol zoroastrijský, Malá Ázia, Levant a severná Afrika boli katolícke. Kedysi.

V Európe sa toto sa deje už pár desaťročí, a každý, kto mal možnosť pozrieť sa kúsok za naše humná, napríklad do Viedne, vie svoje. Ale až dnes sa stal zvýšený prísun multikultúrneho obohatenia témou pre každého. Kto je tomu celému na vine? Táto otázka ešte nahlas nepadla, ale už visí, ako Damoklova šabľa z pravej damascénskej ocele, v európskom povetrí. Logisticky skvelo zorganizovaná akcia, ktorú  naviac bruselskí marxisti so svojimi nohsledmi odmietajú riešiť podľa panujúcej verejnej mienky, ktorú zvyčajne, v snahe udržať si hlasy stále spustlejších voličov, ochotne poslúchajú.

Kto je teda na vine? Kto je na vine, že sa z Európy stáva a stane nová Arábia, so všetkými arabskými vymoženosťami? (Vymoženosťami myslím bordel, násilie na uliciach, znásilňovanie žien, atentáty,  rabovačky, podpaľovanie automobilov, tlupy agresívnych adolescentov terorizujúce okolie, štvrte kde panuje šarija a aj polícia sa tam bojí vstúpiť a iné arabské špecialitky.) 

V prvom rade katolíci. Ján Zlatoústý kedysi povedal, že nad nami víťazia nie preto, že by ich viera silnela, ale preto, že naša viera slabne. Povedal to síce o inej vetve Abrahámových potomkov, ale platí to aj o ich nelegitímnych bratoch. A Belloc povedal, že Európa bude katolícka, alebo žiadna. Máme tu osvietených teológov, ktorí učia, že Allah je ten istý ako pravý Boh, máme tu pontifikov, ktorí sa muckajú s imámmi, bozkávajú korány, máme tu komisie pre medzináboženský dialóg, kde si vypasení preláti navzájom klamú, len aby nemuseli čeliť pravde. Dennodene produkujú tony poloheretických, či úplne heretických kázní, prejavov, dokumentov, encyklík, za čo im moderný svet tlieska a lepí ich ksichty, sťa osobností roka, na obálky dekadentných magazínov. Stratili vieru a tá ktorú majú, nie je katolícka.

Ale ryba smrdí aj nižšie. Máme tu katolícke davy, ktoré sa lačne pasú na každej pokoncilnej spustlosti. Časť z nich aktívne nivočí Cirkev,  teda v Bellocovej intencii aj Európu, modernistickým prasením a podporu kdejakej nekatolíckej zvrátenosti. Časť na vieru zvysoka kašle, žije horšie od mohamedána, ktorého sa bojí a so zvrátenou rozkošou hľadá akýkoľvek prešľap, ktorého sa ten či onen cirkevný hodnostár kedy dopustil, aby to vzápätí použila na ospravedlnenie svojho poživačníckeho lotrovstva. Ani tí nemajú vieru. A možno ani nikdy nemali. A časť sú len užitoční idioti, oklamaní a veriaci, že vykastrovaný, prihriaty katolicizmus, plný flagelantskej tolerancie a falošnej lásky je ten pravý liek pre svet.

Nezabúdajme ani na neomarxistickú revolúciu, na Západe už takmer dokonanú. Kaviarenskí povaľači, a intelektuáli Halíkovského typu, ktorí sa tak radi pretŕčajú v kadejakých mienkotvorných plátkoch a kanáloch a ktorí podľa novej paradigmy poslušne papagájujú osvedčené floskule liberálneho humanizmu, úspešne dosiahli, že Západ je hnilý ako v komore zabudnuté minuloročné jablko. Horlivý boj proti zdravému rozumu a podpora kdejakej intelektuálnej perverzie zaistili, že tupé stádo eurokonzumentov už netuší, či je rozdiel medzi ženu a mužom, dobrom a zlom, pravdou a lžou, prirodzeným a neprirodzeným. Všetko je relatívne, všetko je dovolené, len aby to bolo dosť zvrátené a čo najviac proti prirodzenosti. Títo nás svorne s hordou "neziskových" mimovládnych organizácií, ktoré sú zväčša nacucnuté na štedrý prsník filantropa Sorosovského typu a rasy, prípadne na nejaký bruselský fond, presviedčajú, že islam je náboženstvo mieru a Boko Haram, Islamský štát, Al Kaida a podobné zoskupenia nereprezentujú skutočný islam. A dokladajú to osvedčenými argumentami - krížové výpravy, inkvizícia, náboženské vojny, kolonializmus -  hľa, zločiny kresťanov v ničom nezaostávajú.  A presviedčajú nás úspešne, lebo zglajchšaltovaná štátna škola produkuje polokreténov bez schopnosti čítať v dejinách a poučiť sa z nich. Preto si nedokážu spojiť, že zakladateľ a prvá generácia kalifov tento islam šírili takým istým teroristickým spôsobom, aký praktizujú ich moderní nasledovníci. Rezali hlavy, pálili za živa, narážali na koly.  A že tento spôsob je v plnom súlade s koránom, ba je koránom oslavovaný a odmeňovaný. To ale neplatí o kresťanoch, ktorí ak šírili vieru násilím, tak konali to, čo im vlastná viera zakazuje.

Politická reprezentácia osvietenej sekulárnej demokracie, Churchillom ospevovanej ako to najlepšie možné zriadenie, tiež nedáva veľa nádeje. Skorumpované tlupy zlodejov, pardon demokratické strany, ktoré sa každé štyri roky pokúšajú dostať k príležitosti beztrestne si deliť korisť, ktorú daňové úrady vydreli z poddaných, sú alebo marxistickí hlupáci zahalení do sociálno-liberálno-demokratických, alebo v lepšom, ale len mierne lepšom prípade, neokonzervatívci, ktorí sa v hlbokej adorácií demokracie pripájajú ku svojim liberálnym kumpánom. Okrem toho, pomaly už niet čo ukradnúť a keď sa minú peniaze, udrie posledná hodinka demokracie.

No a spomínaní bruselskí i lokálni marxisti nás už pekných pár rokov zaplavujú zvesťami, ako Európa starne a vymiera, a nedostatok pracovnej sily, ktorá je potrebná na štedré dôchodky vlastné deti odmietajúcich, prípadne ešte pred narodením vraždiacich, Európanov, vyriešia práve migranti. Tí sú zároveň vďačným elektorátom socialistov, ktorí ich programovo štedro dotujú.

Podhubie, z ktorého toto všetko vyrástlo, je dvojaké. Bludy protestanské a bludy modernej filozofie. Prvé popierajú pravdy zjavené, druhé popierajú pravdy prirodzené. Tieto dve stoky sa obdivuhodným spôsobom zliali a svojou kalnou vodou zaplavujú zem. Vylievajú sa ako pekelný Níl a z bahna, ktorým pokryli svet, klíčia ich hrôzostrašné klasy, ktoré ten svet čo nevidieť zožerú.

Posledná bašta, ktorá stála a bránila Európu padla. Tým myslím Katolícku cirkev. S ňou zomrela aj Európa a o jej mŕtve telo sa teraz bijú supy a šakaly. Všetko čo pozorujeme dnes, pozorovali Rimania kedysi dávno. Občania, holdujúci obžerstvu a zhýralosti, už neboli ochotní podstúpiť námahu a strasti a svoje osudy zverili, hoc nepriamo, do rúk barbarských žoldnierov a ešte horších cisárov. A z ríše, ktorá sa kedysi rozprestierala od Gibraltaru po Eufrat nezostalo nič. Lebo nebolo nikoho, kto by mal dosť viery a zmužilosti. Toto je stret dvoch náboženstiev, dvoch ideí. Katolíckej a islamskej. Tento boj sa so striedavým úspechom vedie už 14 storočí. Proti viere možno postaviť len vieru.  Márne sa vzdelaní liberálni pravičiari, u ktorých je vrcholom mužnosti nadávať na diskusnom fóre, lajkovať na Facebooku a hejtovať čo nie je hejtfrí, pohoršujú nad tým, aké je náboženstvo zlo. Tu je ateizmus a liberálny sekularizmus absolútne bezzubý. A keďže Európania sa svojej viery vzdali, budú sa musieť vzdať aj Európy. Márne budete otáčať bárky utečencov, márne ich budete selektovať a triediť, márne by ste ich aj všetkých odviezli naspäť. Nezvíťazíte. Túto vojnu ste prehrali a nakoniec vás zničia. Vidíte snáď v Sýrii, Afganistáne či Iraku nejaké enklávy liberálnych sekularistov, ktorí žijú v mieri a prosperite a pestujú moderný humanizmus? Myslíte si snáď, že také enklávy budú tolerované v Európe? Myslíte si, že vaši noví kalifovia budú pochodovať na buzna prájdoch a mávať dúhovými zástavkami ako americkí veľvyslanci? Európa zomrela už dávno. Zomrela, keď odvrhla vieru, ktorá ju vybudovala, vieru, ktorá ju scivilizovala, vieru, ktorá ju osvietila, vieru, ktorá jej dala nádej. To čo vidíme nie je Európa. Zákonom posvätené vraždenie nenarodených a bezmocných, zákonom posvätené sodomitské "manželstvá", zákonom posvätené cudzoložstvá, rúhania a ohavnosti najrôznejšieho druhu, to nie je Európa, ktorá si zaslúžila prežiť.

My, tradiční katolíci nemáme dôvod zúfať. My vieme, že tento svet nie je večný. Že tento svet nie je náš domov, ale len loď na ktorej sa k domovu plavíme a že naším poslaním je zobrať kríž a niesť ho až do chvíle, kým nás naň nepribijú. A ten kríž musíme nie len niesť, my ho musíme milovať.