Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

30. 1. 2015

Slobodomurári (10. časť) 

Slobodomurárstvo v pokoncilovej ére
 

Pre pokoncilovú epochu Cirkvi je rozhodujúca skutočnosť, že ruka v ruke s duchovným sebapreformulovaním katolíckej Cirkvi ako takej (vrátane jej náuky) prebieha zároveň, v intenciách slobodomurárskych ideí, uspôsobovanie európskej politiky pre plán veľkého „svetového zbratania sa“. Sleduje sa základná idea lóže, zriadenie „chrámu človečenstva“, v ktorom nebude viac žiadnych vojen, žiadneho útlaku, žiadneho náboženského alebo iného fanatizmu, budú v ňom prebývať iba osvietení a tolerantní, dobroprajní človiečikovia. Slobodomurárska koncepcia je súčasťou plánu, podľa ktorého má ľudstvo spasiť seba samo - bez Boha - naplniac tým prapokušenie Luciferovo („...budete ako Boh“ Genesis 3, 5). Tým ale získa „stavba celosvetového ľudstva“ (a s ňou spojená možná budúca svetovláda) bytostné črty ríše Antikrista. Idea svetovej jednoty sa šíri v rôznych odtieňoch - spomeňme len napríklad Svetové kultúrne dedičstvo, Svetovú banku, Svetovú zdravotnícku organizáciu (WHO), Medzinárodný menový fond, Svetovú konferenciu o klíme, Svetovú organizáciu pre výživu a poľnohospodárstvo.... Sú to len niektoré z organizácií, ktoré tento nový cieľ nosia už vo svojom samotnom názve.

Predstavitelia Cirkvi a Nový svetový poriadok
 

Je desivé pozorovať, s akým elánom spolupracujú duchom Lóže poznačení predstavitelia pokoncilovej Cirkvi na cieli, ktorým má byť vytvorenie svetovlády (samozrejme, že svetovládcom nebude pápež, ale niekto úplne iný, cirkevní predstavitelia tu akurát často zohrávajú role Leninových „užitočných idiotov“). V jednom interview pre „Tagesschau“ (spravodajstvo nemeckého prvého verejnoprávneho programu) zo 7. júla 2009 povedal arcibiskup Robert Zollitsch (vtedajší predseda Nemeckej biskupskej konferencie): „Ide o to, že svet sa vďaka globalizácii unifikoval, zmenil sa v jedno veľké Jedno. Stále viac sa približujeme k svetovej spoločnosti a preto sú potrebné akési „zvodidlá“, napríklad pre oblasť finančných tokov; tieto „zvodidlá“ sú potrebné aj pre utváranie hospodárstva v zmysle sociálneho trhového hospodárstva a musí tu byť niekto, kto sa o tieto „zvodidlá“ postará. Preto požaduje pápež akúsi „svetovú vládu“, grémium, ktoré ponesie zodpovednosť, ktoré je zároveň schopné mať takúto zodpovednosť na zreteli a má tiež zodpovedajúcu plnú moc. Skutočne sa tu dá myslieť na to, ako by sa mohli ďalej vyvíjať Spojené národy - v zmysle svetovej vlády, ktorá ponesie celkovú zodpovednosť, bude si jej vedomá a bude mať aj zodpovedajúce kompetencie a plné moci, aby sa dokázala presadiť.“
 

Pre stratégov svetovlády vyvstáva teraz úloha, uspôsobiť ostatné „fanatické“ svetonázory na to, aby vyhovovali kritériám tolerancie. Arabská jar, ktorá prebehla v krajinách Severnej Afriky a Blízkeho východu fungovala ako katalyzátor západných vlád. Dôležitú rolu pritom nezohrávala len ideológia „zlepšovania sveta“, tak typická pre slobodomurárske hnutia („Demokracia pre všetkých!“), ale aj rukolapné záujmy na kontrole surovinovej základne týchto regiónov. Do tejto svetovej stavby však treba integrovať aj Čínu a Indiu. Na Čínu sa pritom nenazerá ani tak ako na nepriateľa, než skôr ako na určitý vzor. Komunizmus predsa rovnako postavil na miesto, vyhradené Bohu, človeka - hoci inak, ako to prebehlo v západnom svete. Na Západe stojí v popredí človek ako sebarealizujúci sa jedinec, v Číne je to človek ako súčasť sebarealizujúceho sa kolektívu. Takzvané „porušenia ľudských práv“, vyvstávajúce z protikladu „Sloboda prejavu jednotlivca versus Názor strany (komunistickej), reprezentujúcej kolektív“ hrajú pri posudzovaní situácie zo strany západného sveta podriadenú rolu, nakoľko hospodárske záujmy Západu prekryjú akúkoľvek kritiku.

Technické prevedenie New World Order
 

Uskutočnenie idey svetovlády sa však čoraz citeľnejšie približuje, aj kvôli technickým možnostiam jej naplnenia. Informačný transfer dosiahol vďaka počítačovej komunikácii a internetu obrovských rozmerov. Desivý je objem databáz, ktoré sú (respektíve aspoň môžu byť) medzičasom zakladané u všetkých užívateľov PC. Všestranné možnosti má dohľad na ľudí skrze bezpečnostné kamery - tie sú dnes rozmiestnené skoro všade. Ich používanie však (zatiaľ) naráža na inštitút tzv. ochrany súkromia jednotlivca, ktorý patrí medzi inštitúty právneho štátu. Preto je ich používanie kde - tu obmedzované, ak to vôbec môžeme posúdiť. Zákony a predpisy Európskej únie môžu v tejto oblasti ale pokojne nastoliť hrozivé zmeny. Výnimočným a neslýchaným fenoménom, ktorý naberá rysy tajomnej moci v pozadí, je cenzurovanie a zglajchšaltovanie médií. V spravodajstve šírenom slovom, obrazom, či zvukom sa etabloval kódex, ktorý udáva, čo je ešte „politicky korektné“. To platí najmä o masmédiách. Aj bezprávie národných socialistov voči židovskému ľudu (tzv. šoa) nachádza svoje uplatnenie v systéme Nového svetového poriadku. Je považované za „Absolútne zlo“ ľudských dejín, ktoré sa nesmie nikdy zopakovať. „V mene ľudstva“ sa pripomínanie si týchto udalostí politicky inštrumentalizuje, pričom ako také naberá až istý „náboženský“ status, vytesňujúc všetky ostatné tragédie a genocídy rôznych epoch medzi udalosti „druhej kategórie“.
Podľa dostupných prameňov preložil a spracoval Ladislav Hajdu

27. 1. 2015

Pascendi

Godfrey Carney

Koľko z nás si prečítalo celú slávnu encykliku Pascendi Dominici Gregis? Viem o nej, čítal som z nej úryvky. Štyri krát som si obnovoval Prísahu proti modernizmu. Ale až teraz, vo svojej starobe, som ju prečítal celú.

Je to úžasné dielo, ktoré, ako zbraň proti modernizmu ohrozujúcemu Katolícku cirkev, napísal v roku 1907 sv. Pius X. Viem si predstaviť úzkostnú obavu, tohoto ušľachtilého pastiera Všeobecnej cirkvi, zo zrady zvnútra. V úvode píše, že sa niekoľkokrát pokúšal zneškodniť zradcov pokojne a po dobrom. Pozorujúc však, že námaha je márna a ďalšie mlčanie by bol zločin, ženie ho povinnosť “pred celou Cirkvou odhaliť skutočnú tvár tých mužov, ktorí sa skrývajú pod týmto ohavným prestrojením.” Pastier musí svoje stádo chrániť pred smrteľným jedom a kŕmiť čistou Pravdou.

Antiintelektuálny a agnostický

Pápež hovorí, že modernistické doktríny sa javia ako rozptýlené a nesúvislé, aby vzbudili obraz neurčitosti a vzájomnej nezávislosti. V skutočnosti sú súdržné a tvoria jeden systém. Preto ich pápež dôkladne, majstrovsky skúma a ten systém rekonštruuje. Pozoruje modernistu v mnohých jeho úlohách – ako filozofa, veriaceho, teológa, kritika, apologéta a reformátora.

Vo filozofii je už základný predpoklad (prvý z mnohých predpokladov) pre celý tento systém zhubný a otvorene protirečí náuke I. vatikánskeho koncilu, ktorá hovorí, že: “jediný pravý Boh, náš Stvoriteľ, sa dá spoznať svetlom ľudského rozumu zo stvorených vecí. ” Toto modernizmus popiera. Tvrdí, že ľudský rozum je uväznený výhradne v oblasti fenoménov (javov) – teda len v oblasti zmyslovo vnímateľnej a nedokáže sa pozdvihnúť k Bohu. Tak, spolu s prirodzenou teológiou, okráda celé externé Zjavenie o základný dôvod jeho kredibility.

Je to čistý agnosticizmus, príbuzný ateizmu. Boh a všetko božské, zázračné či nadprirodzené je potrebné odstrániť z vedy aj histórie, predovšetkým z biblickej histórie, zo Starého aj Nového zákona.

Viera ako nejasný cit

Odkiaľ teda pochádza náboženstvo? Náboženstvo je v človeku. Je imanentné. Boha nachádzame v zbožných citoch, citoch, ktoré vychádzajú z nášho podvedomia, z hnutí ľudského srdca. Tomu hovoria modernisti viera. Inak učí katolícka náuka: “Viera je úkon rozumu, ktorý na pokyn vôle súhlasí s Božím zjavením, pretože zjavujúci Boh je sám pravda.” Nie, agnosticizmus modernistom túto cestu zablokoval. Viera je emócia niekde v srdci. Tento zbožný cit vedie k náboženskej skúsenosti. Táto skúsenosť, to je zjavenie. Tento zbožný cit je teda pôvodcom náboženstva, všetkých náboženstiev, vrátane katolíckeho. Nejestvuje žiadne externé zjavenie.

Biblia je výraz skúsenosti. Sentimentálnej náboženskej skúsenosti patriarchov, prorokov, Krista, ktorý bol najväčším prorokom, hoci stále len človekom, človekom s mimoriadnym náboženským cítením. Z jeho nábožného citu, podobným spôsobom ako rastlina zo semena, vytryskla Cirkev so svojimi dogmami a sviatosťami.

Jej dogmy a definície vytvoril rozum, keď reflektoval nad zbožnými citmi (tu je miesto, kde rozumu dovoľujú vstúpiť do procesu). Tieto dogmy sú len symbolmi, nedokonalými formuláciami a preto sú, tak ako všetko, predmetom vývoja. Môžu a musia sa meniť, podľa čias a okolností, podla individuálnych aj kolektívnych potrieb povstávajúcich z rozličných odtieňov vnútorného nábožného cítenia. Magistérium Cirkvi tu je nato, aby ako istý konzervujúci element formovalo kolektívne cítenie, kolektívne vedomie, alebo vieru. Ak sa v kolektívnom vedomí uskutoční evolučná zmena, Magistérium musí ustúpiť a prijať ju (podľa vôle väčšiny, ako v demokracii)

Sviatosti sú znaky, ktoré pochádzajú z potreby viditeľnej manifestácie náboženstva a prostriedky pre jeho šírenie.

Syntéza všetkých heréz - ničiteľ všetkých náboženstiev

Pokúsil som sa, dosť neadekvátne, zhrnúť pápežov dlhý a detailný rozbor do pár jednoduchých riadkov. Čitateľovi tejto analýzy musí v prvom rade udrieť do očí, že systém ktorý odsúva ľudský rozum, tú najvyššiu moc, ktorou človek disponuje a nahrádza ju sentimentom a emóciami, musí tak podmínovať svoju vlastnú dôveryhodnosť. Bezdôvodné, predpojaté a rúhave rozlišovanie medzi “Kristom viery” a “ historickým Kristom” ešte zdôrazňuje túto absurditu. Oddelenie Viery od filozofie, vedy a dejín znamená, že modernista ako filozof, historik a kritik môže byť voči svojmu náboženstvu úplne agnostický (teda vôbec nedbať o to či je, alebo nie je pravé), ale zároveň v tom istom okamihu, spoliehajúc na svoje vnútorné emócie, môže hlásať niečo, čo pripomína katolícku náuku.

Túto absurditu modernizmus uskutočňuje tak, že vymedzil ľudskému poznaniu len empiricky skúmateľnú oblasť a Viere oblasť mimo empíriu. Tak sa veda a Viera nikdy nestretnú. Niet medzi nim sporu. Tak môžno tvrdiť, že Ježiš bol v skutočnosti len človek, ale vo svete viery sa k nemu modliť, ako k Bohu.To je modernizmom navrhovaná obnova náboženstva: adaptácia na moderný svet.

Na konci dlhej expozície tejto herézy pápež napísal:

"Môže byť snáď niekto, kto preskúmal celý ten systém, prekvapený, keď ho nazveme syntézou všetkých heréz? Ak by niekto zhromažďoval všetky bludy, ktoré kedy brojili proti Viere a vydestiloval z každého podstatu a zmiešal ich v jednu, neurobil by to lepšie ako modernisti. Ba oni urobili viac než to, lebo ich systém neznamená smrť len pre katolícke náboženstvo, ale pre všetky náboženstvá.”

Potom pápež pripojil niekoľko poznámok:

Sentiment: Odsúva nabok inteligenciu a rozum človeka, ktorý má už tak sklon nasledovať zmysly a robí ho ich otrokom. Zvyšky zdravého rozumu hovoria, že pri hľadaní pravdy je sentiment a emócia prekážkou a nie pomocníkom. Keď chýba rozum, ktorý by usmerňoval city, tie nás nutne oklamú.

Skúsenosť — ktorá tu znamená len vyššiu intenzitu sentimentu, k citu nepridáva absolútne nič. Čím intenzívnejší, tým sentimentálnejší.

Immanencia: Líši sa človek a Boh navzájom jeden od druhého, alebo nie. Ak áno, prečo modernisti odmietajú externé zjavenie? Ak nie, potom je svet panteistický (Panteizmus učí, že hmotný svet je Boh. Pan znamená grécky všetko a Theos znamená Boh. Kresťania samozrejme odlišujú Boha od toho, čo On stvoril. Svet je v čase. Boh je večná, prvá pričína všetkého stvorenstva.)

Príčiny a metódy
Potom pápež svoju pozornosť venoval príčinám modernizmu. Vzdialenými príčinami sú, podľa neho, zvedavosť a pýcha. Zvedavosť, túžba po novotách, zmenách, nových veciach. Dôležitejšia je pýcha, ktorá zaslepuje dušu. “Pýcha” hovorí “sídli v modernizme, ako vo svojom dome.” Pýcha im hovorí “Nie sme ako ostatní ľudia,” sme učenci, experti, tí čo vedia. Pýcha prináša neposlušnosť a totálne pohŕdanie autoritou.

Hlavnou intelektuálnou príčinou modernizmu je ignorancia, nevedomosť. Neznalosť scholastiky a cirkevnej Tradície. Osvojili si falošné moderné filozofie a opovrhujú filozofiou perennis, ktorá by im pomohla rozoznať pomýlené myslenie a sofistické triky.

Ich metódou je pohŕdanie troma základnými prekážkami, ktoré im stoja v ceste: Scholastickou filozofiou, autoritou Otcov a Tradície a Magistériom katolíckej cirkvi. S nimi vedú nekonečnú vojnu pomocou článkov, úvodníkov, vyučovaním na univerzitách a seminároch, zvodmi a pôvabmi noviniek si získavajú srdcia mladých, očierňujú svojich oponentov ako nemoderných, tvrdohlavých ignorantov.

Náprava

Nakoniec pápež navrhol prísne opatrenia. Prikázal, aby biskupi, predstavení a autority, zodpovedné za vzdelávanie po celom svete, s najvyššou horlivosťou podporovali zdravé štúdium, predovšetkým scholastickej filozofie, podľa metódy sv. Tomáša Akvinského. Nariadil im bdieť nad tými, ktorých ustanovia za učiteľov, nad tými ktorí sa pripravujú na svätenie, nad publikáciami, ktoré používajú v seminároch, školách a omnoho viac. V roku 1910 sv. otec pokračoval a zaviedol prísahu proti modernizmu, ktorú musel zložiť každý adept už pred ordináciou, pred menovaním za farára a pred inými dôležitými postami. Založil v Ríme Biblický inštitút pre štúdium sv. Písma. Encykliku ukončil úprimnou žiadosťou o odvahu a silu smerovanou k Ježišovi Kristovi, Pôvodcovi a Zavŕšiteľovi našej Viery a k Nepoškvrnenej Panne, premožiteľke všetkých bludov.

Dohra: Päťdesiat rokov jednoty, jasnosti a rastu

Musím dodať, že pri čítaní tohoto silného listu som cítil isté dejavu. Čitateľ samozrejme vie prečo. Áno, Pius X. urobil čo mohol, aby odstránil rakovinové bujnenie. Počul som ale, že Pius sa bál, že sa to opäť vráti. Napadajú ma slová z Macbetha: “hada sme len zranili, nezabili. Stiahne sa a zostane hadom.”

Táto encyklika je znepokojujúco aktuálna. Mohli by ju vydať dnes ráno (samozrejme, s maličkými zmenami vo frazeológii). Žiaľbohu, modernizmus sa vrátil, je silný a rozšírený ako nikdy predtým. Pod pláštikom fiktívneho “ducha koncilu” sa slobodne preháňa po scéne.

Je mierne pozmenený, ale podstata je stále tá istá. Dokonca používa rovnaký slovník: obnova, symbol, skúsenosť, skúsenosť je zjavenie, veľkonočná skúsenosť apoštolov, sebachápanie prvých kresťanov, atď.

Po Pascendi bolo exkomunikovaných len veľmi málo tých, ktorí čo tvrdošijne zostali v blude. Asi tridsať kňazov opustilo Cirkev, ostatní sa podriadili a vrátili ku katolíckej pravde. Možno, že pápežov obežník bol zrkadlom, v ktorom sa spoznali. Encyklika dala Cirkvi zhruba päťdesiat rokov jednoty, jasnosti a skutočného rastu. Ďakujem Bohu, že som bol vzdelávaný, vychovávaný a vysvätený práve v tom čase.

Kiež by sme si všetci užívali ešte jedno takéto leto. Čo najskôr.


23. 1. 2015

Slobodomurári (9. časť)  

Sviatosti ako oslava bratstva
 

Vo vysluhovaní sviatostí vidíme dnes v prvej línii oslavu „spoločenstva ľudí“, ktoré zároveň nepriamo podporuje aj utváranie „spoločenstva človeka s Bohom“. Napríklad za najdôležitejší účinok krstu sa u novokrstenca považuje jeho „prijatie do farského spoločenstva“ a málokedy sa spomenie to pravé - zmazanie dedičného hriechu, kedy sa človek stáva „Božím dieťaťom“. Aj ostatné sviatosti sú čoraz viac redefinované v zmysle akéhosi „bratstva“, ako vyjadrenie svornosti „bytia jedného pre druhého“ v rámci farských spoločenstiev lokálnej cirkvi. Všetko sú to nové vzorce, základy ktorých položil Druhý vatikánsky koncil. A tak už ani na pohreboch nepočuť prakticky nič o očistci, pekle, osobnom súde, záhrobí, smrti. Miesto toho sa zdôrazňuje, aké dôležité je poskytnúť v týchto ťažkých chvíľach (púhu) ľudskú útechu.
 

Moderné hodiny prípravy na birmovku sa vo väčšine západoeurópskych krajín zaoberajú rýdzo spoločenskými témami, akými sú rasizmus, nevraživosť voči cudzincom, plač nad „holokaustom“, segregácia a vzájomné etnické vyhraňovanie sa niektorých komunít v rámci spoločnosti a neľudské životné podmienky v Afrike. U nás to je taká zmes etiky a soft-opatrného výkladu určitých religióznych princípov. Výsledkom sú "pobirmovaní katolíci" hlásiaci sa ku katolicizmu, avšak hlásajúci kadejaké sektársko-okultistické voloviny (viera v reinkarnáciu), či nebodaj spoločensky nebezpečné teoretické konštrukty s požiadavkami tolerancie deviantného správania.
Kňaz je definovaný ako „predstavený obce“. Katolícke chápanie kňaza, ktorý prostredníctvom nadprirodzenej vysviacky prináša najsvätejšiu Obetu a ktorému bola daná moc odpúšťať hriechy, ustupuje čoraz viac do úzadia. Dnes sú ľudské komponenty natoľko dominantné, že kňaz je často vnímaný iba ako „veriaci sociálny pracovník“. Takto sa potom dá pochopiť aj požiadavka kňazského svätenia žien. Veď ak je kňaz iba obyčajný „vylepšovač sveta“, potom niet dôvodov váhať a neuznať, prečo by táto činnosť mala byť odopretá ženám.
                                                                 

Bratstvo v hierarchii - Kolegialita

Formovanie „bratstva“ v radoch kléru - predovšetkým medzi biskupmi - je novou náukou o kolegialite. Nezahŕňa iba diecéznych biskupov, ktorí sú skrze domnelé „demokratické“ poslanie biskupských konferencií viac-menej oberaní o svoju samostatnosť, ale aj rolu pápežstva. Ďalšiu formu vnútrocirkevného „bratstva“ je možné badať v snahe o vybudovanie neautoritatívnej, teda „demokratickej“ Cirkvi (viď to, čo bolo povedané pri zmienke o princípe rovnosti). Presne toto sa aj dnes uskutočňuje, a to celoplošne - na úrovni veriaceho ľudu a najnižšieho kléru. Všade vznikajú kadejaké farské rady, laické rady, čoraz viac a viac mizne bytostne hierarchické (sviatostné) kňazstvo, ktoré je nahradzované laikmi, majúcimi voči kňazom rovnocenné postavenie. Extrémna pozícia ultraľavicových kruhov v Cirkvi („Wir sind Kirche“ a pod.) však zachádza ešte ďalej - požaduje úplnú reštrukturalizáciu Cirkvi v plne demokraticky organizované spoločenstvo. A tak sa aj práve tie hlasy, ktoré sa snažia o úplnú zmenu poňatia pápežského úradu (=pápež sa má stať „bratom medzi seberovnými“) odvolávajú na „bratstvo“ a „rovnosť“, ako bola formulovaná na poslednom koncile.
 

Cieľ Cirkvi ako spoločenstva
Vychádzajúc z „bratstva“, je aj Cirkev ako spoločenstvo veriacich nanovo definovaná. Ak bola pred rokom 1965 jedinou cestou k Otcovi, po ktorej sa mal každý spasenia chtivý človek vydať skrze Krst a vieru, dnes je akýmsi „Božím ľudom“ - spoločenstvom ľudí, nachádzajúcich sa „na pútnickej ceste“. Táto nová ekleziológia o „Božom ľude“ je postavená ako kontrahent starého katolíckeho chápania Cirkvi ako jediného sprostredkovateľa spásy človeka. Cirkev sa dnes vidí na „pútnickej ceste viery“ medzi mnohými, bratsky zjednotenými spoločenstvami veriacich Kresťanov a s ostatnými kresťanskými denomináciami uprostred veľkej „ľudskej rodiny“, kde každý kráča po svojej vlastnej „pútnickej ceste viery“, ktorá je samozrejme rovnocenná (!) s tou kresťanskou. Novým cieľom Cirkvi po Druhom vatikánskom koncile už nie je záchrana duší pred večným zatratením, ale spolupráca na budovaní „veľkej ľudskej rodiny“ v duchu humanity a porozumenia.
 

V Gaudium et spes sa píše: „Zároveň vzrastá vo svete presvedčenie, že ľudstvo nielen môže a má čím ďalej tým viac upevňovať svoju moc nad stvorenstvom, ale že má aj nastoliť taký politický, spoločenský a hospodársky poriadok, ktorý by čoraz lepšie slúžil človeku a umožňoval by jednotlivcom i spoločenstvám uplatniť a rozvíjať ich vlastnú dôstojnosť.“ (Gaudium et spes 9)
 

„Potom bude ešte zrejmejšie, že Boží ľud a ľudstvo, do ktorého je začlenený, si vzájomne preukazujú služby. Takto sa ukáže náboženský a tým aj nanajvýš ľudský charakter poslania Cirkvi.“ (Gaudium et spes 11)
 

„Len takto, s nevyhnutnou pomocou Božej milosti, môžu vzniknúť naozaj noví ľudia a budovatelia nového ľudstva.“ (Gaudium et spes 30)
               

„A tak tým, ktorí veria Božej láske, dáva istotu, že cesta lásky je otvorená všetkým ľuďom a že snaha o nastolenie všeobecného bratstva nie je márna.“ (Gaudium et spes 38)                 

Pri všetkých tých ódach na „ciele ľudstva“ však dochádza k jednej ďalekosiahlej chybe - v koncilových textoch sa nikde nespomína dedičný hriech. Uznáva sa síce, že poznávacia schopnosť človeka „je následkom hriechu čiastočne zatemnená a oslabená“ (Gaudium et spes 15), pojem dedičného hriechu a z neho vyplývajúcich rán je však kompletne zamlčiavaný. Za následok to má bezhraničné sebapreceňovanie človeka, presne v intenciách vyjadrení v texte Gaudium et spes. Človek verí tomu, že je schopný uskutočniť nastolenie dokonalej „ľudskej rodiny“ vlastnými silami. Dnes, 50 rokov, čo uplynulo od tohto fatálneho omylu, sú dôsledky zrejmé a viditeľné. Skrz dedičný hriech a predovšetkým z neho vyplývajúcej náklonnosti človeka ku zlu môžeme dnes namiesto ohlasovanej novej „ľudskej rodiny“ vidieť akurát tak extrémnu korupciu, chamtivosť, mamonárstvo, zneužívanie, túžbu po moci, drancovanie všetkých kontinentov, oligarchizmus, vojnu, globálny obchod so zbraňami, obchodovanie s ľuďmi, pornografiu, bankové špekulácie bez akýchkoľvek zábran, lúpežný kapitalizmus, škodlivé zložky v potravinách, bezohľadné drancovanie surovín, podvody v politike, génové manipulácie, hospodársku kriminalitu a prázdne kostoly ... ten výpočet by mohol pokojne pokračovať ďalej a ďalej. Prapríčinou celého tohto zla je popieranie dedičného hriechu. Pretože človek, ktorý si o sebe namýšľa, že je „od prírody dobrým“, logicky odmieta nadprirodzenú ponuku Spásy, ktorú mu núka Cirkev. Odmieta, ba posmieva sa z modlitby, ľútosti za hriechy, pôstu, pokánia, spovede. Tým preňho neexistuje božský korektív správania a celá spoločnosť upadá hlbšie a hlbšie do perverzie (sodomizácia spoločnosti, vraždenie nenarodených, embryonálne pokusy, eutanázia...).

Preložil a spracoval Ladislav Hajdu


15. 1. 2015

 Slobodomurári (8. časť)

 Princíp bratstva  
 

Skrze falošnú náuku o ekumenizme sa Cirkev pripravila o svoj vlastný cieľ - ohlasovanie Pravdy a obrátenie všetkých ľudí ku Kristovi. Keďže podľa nového („ekumenického“) chápania vedú k Bohu rôzne cesty, stáva sa akékoľvek misionárske snaženie zbytočným. Tým vymizlo nielen vedomie poslania, ktoré Cirkev má, ale i povedomie výsady ako „jedinej cesty, prinášajúcej človeku spásu“. Cirkvi musel byť preto nutne poskytnutý nový cieľ. Týmto cieľom sa stal človek sám. Človek ako nový cieľ - toto si vyžaduje príkaz (všeľudského) bratstva. Centrálne zameranie katolíckej Cirkvi na človeka je všeobsiahlo formulované v koncilovej konštitúcii Gaudium et spes a v tom, čo Cirkev začala po koncile hlásať je prakticky všadeprítomné. Text konštitúcie Gaudium et spes je v mnohých častiach formulovaný tak, že sa s ním môže stotožnit aj slobodomurár. Základný antropocentristický princíp je na mnohých miestach konštitúcie zarážajúco jasne vyjadrený:

 „Ide totiž o záchranu človeka a o obrodu ľudskej spoločnosti. Stredobodom celého nášho výkladu bude teda človek v jeho jedinečnosti a integrite, človek s telom a dušou, so srdcom a svedomím, s rozumom a vôľou. A tak tento posvätný cirkevný snem tým, že hlása vznešenosť povolania človeka a potvrdzuje, že je doň vložené akoby Božie semeno, ponúka ľudstvu úprimnú spoluprácu Cirkvi na budovaní všeobecného bratstva, ktoré má zodpovedať tomuto povolaniu.“ (Gaudium et spes 3) „Veriaci i neveriaci takmer jednomyseľne uznávajú, že všetko na zemi má byť usmernené na človeka ako na svoj stredobod a vrchol.“ (Gaudium et spes 12) „Zároveň vzrastá povedomie výnimočnej dôstojnosti, ktorá patrí ľudskej osobe, keďže ona prevyšuje všetky ostatné veci a jej práva i povinnosti sú všeobecné a nedotknuteľné. Preto treba človeku sprístupniť všetko, čo potrebuje, aby mohol žiť naozaj ľudským životom...“ (Gaudium et spes 26) . Ani slovo o Bohopocte.
 

Človek je zároveň stredobodom samotného Zjavenia: „Kristus, nový Adam, tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie.“ (Gaudium et spes 22) V odseku 57 sú potom Kresťania vyzývaní „spolupracovať so všetkými ľuďmi na budovaní ľudskejšieho sveta.“ (Gaudium et spes 57) Svet, ktorého je človek stredobodom a zároveň cieľom a v ktorom majú všetci a všetko prispievať k uskutočneniu pozemského raja, je svetom, ktorý plne zodpovedá slobodomurárskemu obrazu a predstavám o svete. Pápežovi Pavlovi VI. sa pripisuje hymnus na počesť pristátia človeka na Mesiaci: „Sláva buď človeku, sláva mysleniu, sláva vede, sláva technike, sláva práci, sláva ľudskej odvahe. Sláva buď človeku, kráľovi Zeme a dnes kniežaťu neba.“ Tieto slová by mohli úplne v pohode pochádzať i z úst ktoréhokoľvek zásterou opásaného veľmajstra.     
 

Liturgia ako služba Boha človeku
 

Aj pokoncilové ohlasovanie Viery a vysluhovanie sviatostí je plne zamerané na človeka. Celkové liturgické a sakramentálne preformovanie po roku 1965 by sa dalo zhrnúť ako naplnenie cieľa, ktorým je plné antropocentristické zameranie kultu a vierouky. Zatiaľ čo pojmovým stredobodom a základom katolíckej obety Svätej Omše je Boh sám, pričom kňaz, sprevádzaný veriacim ľudom prináša úplnú a dokonalú obeť Ježiša Krista, je pokoncilová „oslava Poslednej večere“ zameraná úplne na človeka. Všetky navonok viditeľné zmeny („obetný stôl“, ľudový jazyk miesto Latinčiny, odstránenie pojmu „zmiernej obety“ atď.) slúžia vyjadreniu tohto nového cieľa. Nemecký liturgický inštitút na svojej webovej stránke píše: „Bohoslužba sa (týmto) chápe ako služba Boha človeku.“ A ďalej: „Nemôžu prestať spievať o svojej nádeji a snívať a vidieť v tom (v Bohoslužbe) nenahraditeľnú službu ľudstvu. Neoslavujú ju (tú Bohoslužbu), aby unikli všednosti, ale aby aj vo všedných dňoch v sile Božej obstáli vo svojej službe blížnemu.“ Nie sú aj tie moderné mládežnícke gitarové šabalaby na Omšiach presadzované s "argumentom", aby sa človek na Omši cítil dobre a aby tu zažíval niečo, čo je jemu blízke?

Preložil a spracoval Ladislav Hajdu
 

9. 1. 2015

Slobodomurári (7. časť)
 
Princíp rovnosti
 

Tento druhý pilier slobodomurárskeho svetonázoru našiel v koncilových textoch svoje vyjadrenie v ekumenizme. Pod ekuménou v jej pôvodnom význame sa rozumie kresťanské hnutie, snažiace sa o celosvetové zjednotenie rozličných kresťanských spoločenstiev a vyznaní. Ekuména v širšom zmysle, v súlade s pokoncilovou praxou, však predstavuje taký duchovný postoj, ktorý vychádza z premisy, že všetky náboženstvá a vierovyznania sveta predstavujú rovnocenné cesty k spáse človeka. Táto premisa predstavuje jednu z kľúčových ideí slobodomurárstva. Vznikla pod vplyvom vnútrokresťanských náboženských vojen a je najznámejším príkladom osvietenského myslenia 18. storočia. Lessing, sám slobodomurár, postavil na tejto myšlienke divadelnú hru „Mudrc Nathan“, v ktorej sa rovnocennosť náboženstiev aplikuje na tri monoteistické vierovyznania - Kresťanstvo, Islam a Judaizmus.
 
V rámci celého dialógu medzi Vatikánom a tradicionalistickým Kňazským Bratstvom Svätého Pia X. nie je žiaden pojem až natoľko nesprávne chápaný ako pojem „náboženskej slobody“. Tradičná náuka Cirkvi učí, že k viere v Krista nesmie byť nik prinucovaný (dokonca ani v katolíckom štáte!). Čo je však nutné odmietnuť, je falošne chápaná „náboženská sloboda“, spočívajúca na „práve verejného šírenia bludov“.
 
Anderson ako otec moderného slobodomurárstva zakotvil princíp rovnosti všetkých náboženstiev v zakladajúcej konštitúcii z roku 1717: „Nech je teraz za primeranejšie a účelnejšie uznané, zaviazať bratov len tým náboženstvom, s ktorým by súhlasili všetci ľudia a ktoré každému ponecháva jeho vlastnú mienku“. Týmto sú povedané dve veci: Prvá - každý smie veriť „podľa svojej mienky“ a druhá - založené má byť nové celosvetové náboženstvo. Ono bude stáť na rovnoprávnosti všetkých náboženstiev, ponechávajúcej im rovnocennú možnosť pracovať „v službách ľudstva“. A táto idea je zachytená aj v nasledovných koncilových dokumentoch: v ekumenickom dekréte Unitatis redintegratio, v dekréte Nostra aetate, ospevujúcom cudzie náboženstvá, ako aj v dvojznačných formuláciách konštitúcie Lumen gentium. Miesto toho, aby bolo povedané, že „Katolícka Cirkev je Cirkev Kristova“, v texte Lumen Gentium nájdeme - „Táto Cirkev ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť jestvuje (subsistit in) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi, ktorí sú v spoločenstve s ním, hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy, ktoré – ako dary vlastné Kristovej Cirkvi – pobádajú do katolíckej jednoty.“ (Lumen gentium 8) Takáto formulácia prirodzene necháva otvorenú otázku: Jestvuje snáď Cirkev Ježiša Krista aj v iných spoločenstvách?
 
Smutným vrcholom takto chápaného „ekumenizmu“ v najširšom možnom význame bolo v pokoncilových časoch medzináboženské stretnutie v Assisi, konané 27. októbra 1986. Pápež Ján Pavol II. sem pozval predstaviteľov rôznych kultov, vier a vyznaní na spoločné modlitbové stretnutie. Katolícke chrámy poskytli svoje sväté priestory kadejakým pohanským kultom na rozličné obrady a zariekania, čím bola naplnená skutková podstata sakrilégia (znesvätenia). Na oltár v kostole Svätého Petra bola položená socha Buddhu. Od tých čias nachádza idea rovnocennosti všetkých náboženstiev svoje vyjadrenie v každoročne konaných medzináboženských stretnutiach.
 
Extrémna pozícia
 
Aj tu môžeme vidieť príklad extrémnej pozície: propagovanie absolútnej rovnosti vnútri Cirkvi, teda zastieranie rozdielov medzi mužom a ženou, kňazom a laikom, učiteľským úradom Cirkvi a pospolitým ľudom, svätcami a obyčajnými ľuďmi. Aj po koncile šírená, Karlom Rahnerom vytvorená teória o anonymných kresťanoch, či teória všeobecnej spásy všetkých ľudí nie je vo svojej podstate ničím iným, ako konzekventným uplatňovaním myšlienky absolútnej rovnosti na celé ľudské pokolenie. Akékoľvek rozlišovanie medzi „dietkami Božími“ a „deťmi hriechu“ by vraj automaticky znamenalo diskrimináciu.

 Preložil a spracoval Ladislav Hajdu