Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

15. 12. 2015

O slobode prejavu*

Tommaso Maria Cardinal Zigliara, OP

* slobodou prejavu sa myslí sloboda neobmedzene rozprávať, zverejnovať v tlači a médiach a vyučovať v školách akýkoľvek názor, sloboda prejavu, sloboda tlače, sloboda slova sú tu brané ako analogické pojmy.

I. Otázka. Podobne, ako pri slobode svedomia a kultu, hlása moderný liberalizmus slobodu prejavu, najmä čo sa týka prostriedkov, ktoré sa na to principiálne používajú, teda hlása slobodu tlače.
Preto sa pýtame, či je taká sloboda spravodlivá a má byť potvrdená štátnou mocou. Tu opätovne zdôrazňujem, že debata sa nevedie o tolerovaní tejto slobody ale o jej uzákonení. Zlo obecne možno niekedy tolerovať, avšak len dobro možno schaľovať.

II. Prvá predbežná poznámka. Už sme niekoľkokrát poznamenali, že človek sa zrodil pre život v spoločnosti a len v spoločnosti a skrze spoločnosť môže dosiahnuť dokonalosť. Dokonalosť človeka sa týka najmä jemu vlastných intelektuálnych zložiek, konkrétne POZNANIA a LÁSKY. Poznávať pravdu a milovať dobro. Preto brániť človeku v poznávaní pravdy a získavní cností je istým sposobom intelektuálnou vraždou.

III. Druhá predbežná poznámka. Existujú však náuky, ktoré nevzdelávajú ale kazia a pod pláštikom pravdy zaťahujú duše do bludu. Ak uvážime, že človek je svojou prirodzenosťou pudený k pravde a má právo ju hľadať a povinnosť vyhýbať sa omylom, má zároveň právo, aby ho iní pod zdaním pravdy nezvádzali k bludu. Preto je sloboda pravdy úctyhodná, ale sloboda bludu je smrťou pre dušu, ako povedal sv.Augustín a nepatrí jej názov sloboda, ale svojvôľa.

IV. Zmysel otázky. Preto sa zmysel otázky o slobode vyjadrovania koncentruje nie na slobodu hlásať a učiť pravdu, ale na slobodu šíriť a učiť čokoľvek, pravdu i omyl. Má byť taká sloboda potvrdená štátnou mocou? Na takto položenú otázku odpovedám nasledovným záverom:

V. Sloboda prejavu, písmom či slovom, je vo svojej podstate absudrdná a hanebná. Pretože je vnútorne absurdné a hanebné udeľovať rovnaké práva pravde i omylu, je absurdné a hanebné ak rovnaké práva omylu i pravde priznáva štátna moc. Je rovnako absurdné a hanebné, ak štátna moc dobrovoľne nebráni občanov pred skazou rozumu a srdca. Je tiež absurdné a hanebné, ak štátna moc dovoľuje to, čo je samé zo seba hodné odsúdenia a trestu. Ale sloboda prejavu je presne taká. Preto je vo svojej podstate absurdná a hanebná. Premisa minor je dokázaná.

Sloboda prejavu priznáva rovnaké práva pravde aj omylu. To je esencia jej prirodzenosti, presne tak, ako ju chápe liberalizmus. Vo svojom rozsahu postihuje všetko, či to patrí svetu, Bohu, náboženstvu, mravnosti, individuálnemu alebo spoločenskému životu. Nie je treba dokazovať, že ľudia môžu zblúdiť aj v tých najdôležitejších veciach, ktoré prirodzený rozum prikazuje brániť a zároveň zastávať. Právo hlásať čokoľvek, dáva bludu právo šíriť sa i keď to uškodí pravde. Ba väčšie, pretože pravda smie ku svojmu šíreniu použiť len čestné a vhodné prostriedky, zatiaľ čo pre blud sú všetky spôsoby šírenia prípustné. Nikto súdny nemôže nevidieť, ako absurná a hanebná táto vec je. Ak existuje právo na pravdu, potom je omyl, ako nedostatok pravdy zároveň je nenaplnením tohoto práva.

Sloboda prejavu korumpuje myseľ aj srdce. Aby som to dokázal predpokladám dve veci:

1. že ľudia, si vďaka svojej poškodenej prirodzenosti radi osvojujú teórie, ktoré lahodia ich vášňam
2. že väčšina ľudstva je per se neschopná sama sa oslobodiť od túžby po poznaní ani sa nedokáže vymaniť z falošnej argumentácie a chybných sofizmov.

Kto by toto popieral, popieral by to čo je zjavné a viditeľné všetkými.

1. zo slobody prejavu pochádza sloboda mýliť sa a ako bolo vyššie uvedené, skrze slobodu mýliť sa sú vášne uprednostňované pred intelektom. A ak sa mýli intelekt, je nemožné, aby sa nemýlil celý človek

2. na základe slobody prejavu sú ľudia denne vystavovaní nebezpečenstvu omylu vo veciach, ktoré im treba poznať a o ktorých majú uvažovať správne - ako Boh, ľudská duša, morálka a náboženstvo. Keď falošní učitelia útočia na tieto pravdy s nehanebnou drzosťou, tak vačšina z ľudstva sa ich sofistikám nedokáže ubrániť. Preto so sklonom ku zlému na jednej strane a neschopnosťou uvažovať vedecky na strane druhej sa nemôže stať, aby sloboda, lepšie povedané opovážlivosť, šírenia akéhokoľvek názoru neviedla celkovo a veľmi účinne, ku skaze myslí i duší občanov. Občania ale majú právo, aby ich vládna moc chránila pred tak veľkým nešťastím a ani štátna moc nemá slobodu neplniť si v tomto smere svoju povinnosť, inak pácha zločin. O koľko absurdnejšie potom a hanebnejšie je, keď štátna moc hlása túto mrzkosť vo svojich zákonoch, ktorú pomocou neprijateľného zneužitia slov volajú sloboda šírenia názoru?

Sloboda prejavu je štátnou mocou povoľovaná a trestaná zároveň. Na jednej strane sa sloboda podporuje, na strane druhej tí, ktorí zverejnia niečo, čo je, alebo čo sa zdá byť proti vôli vládnej moci sú trestaní. Ale sloboda prejavu, či písmom, či slovom musí byť, alebo zavedená v celom svojom rozsahu, alebo ju naopak treba ohraničiť, aby sa predišlo zlým dôsledkom. Ak musíme pripustiť jej plný rozsah, prečo sú potom niektorí trestaní za to čo hovoria? Ak ju treba ohraničiť, aby sa nezmenila v svojvôľu, potom:

1. ju treba preventívne obmedziť tak, aby nespôsobovala zlo, a tiež treba trestať keď sa zlo spácha. Ba je lepšie ju obmedzovať, lebo zlo je vo väčšine prípadov nenapraviteľné.

2. jej hranice sa musia definovať len podľa pravdy a integrity. Preto ak je zneužitie slobody prejavu proti štátnej moci trestané, potom o to viac musí byť zavrhnuté a potrestané, ak tá istá sloboda útočí na Boha, náboženstvo, morálku a skutočnú slobodu občanov, pretože štátna moc nie je väčšia než Boh, náboženstvo, morálka či pravda a ani nie je horšie haniť vládcov nad mestami a kráľovstvami, ako haniť Boha, náboženstvo a pravdu, bez ktorých niet autority ktorá vládne, ani spoločnosti, ktorej je vládnuté

VI. Poznámka. Riešenie ťažkostí.
Prvá námietka. V človeku je vrodená potreba podeliť sa s inými o objavy, ktoré urobil vlastným nadaním. Táto potreba však nie je uspokojená inak, ako slobodou prejavu (vyučovania). Preto sloboda prejavu korešponduje s prirodzenou ľudskou potrebou.

Odpovedám. Rozlišujem premisu major: v človeku je vrodená túžba podeliť sa o objavy, ktoré urobil vlastným nadaním v medziach pravdy - to pripúšťam, mimo medze pravdy - to odmietam.
Rozlišujem premisu minor: táto prirodzená potreba sa nedá uspokojiť inak, ako slobodou prejavu (vyučovania) správne pochopenou, teda slobodou, ktorá neprotirečí pravde - to pripúšťam; že sa prirodzená potreba nedá uspokojiť inak, ako slobodou prejavu (vyučovania) nesprávne pochopenou, teda slobodou, ktorá protirečí pravde - odmietam
Prirodzenosť nepripúšťa sklon ku zlu, ani sklon k omylu. Ak je sklon ku zlu poškodením prirodzenosti a musí byť pod kontrolou, potom to platí aj pre perverzný sklon k omylu. Sloboda omylu ale nie je skutočnou slobodou, je to zneužitie slobody a opovážlivosť a musí byť zavrhnutá a obmedzená.

Druhá námietka. Vďaka slobode prejavu, slovom i písmom, sú skúmané rôzne názory, ktoré potom pomáhajú vyjasneniu pravdy. Niečo také však nie je len zlé, ba naopak, je s tým spojené veľké dobro. Preto je treba slobodu prejavu podporovať.

Odpovedám. Oponent na prvom mieste uzatvára, že z dobrých aspektov slobody prejavu plynie celková dobrota tejto slobody. Tento záver sa ale nedá z uvedeného vyvodiť, ako sme potvrdili v bode IV. predchádzajúceho článku. Rozlišujem v premise minor: Niečo také však nie je len zlé, ba naopak, je s tým spojené veľké dobro iba v prípade, že skrze slobodu prejavu su iba skúmajú názory a nebránia bludy - to pripúšťam. Ak by sa však tak bránil blud, tak to odmietam. Už bolo povedané, že omyl nemá právo,  naopak omyl je bezprávím. Ak je sloboda prejavu priznaná omylu, potom to nie je právo, ale zjavná nespravodlivosť voči pravde, ktorá nie je týmto osvetľovaná, ale odmietaná.

Tretia námietka. Odmietnutím slobody prejavu sa Štát ustanovuje ako sudca nad tým čo možno a čo nemožno verejne hlásať. Ale Štát nie je sudcom a nesmie si získať monopol súdiť názory, iba ak za cenu najväčšej tyranie. Preto treba slobodu prejavu povoliť.

Odpovedám. Odmietam premisu major. Pripúšťam minor a odmietam záver, že slobodu treba uznať ako právo na pravdu i omyl zároveň, ako tvrdí oponent. — Pripúšťam, že sekulárny Štát ako taký nemá žiadnu právomoc rozhodovať, čo sa môže a čo nemôže verejne hlásať. Tvrdím ale, že netreba mať právomoc vyučovať, alebo inak povedané magistérium, aby sa dalo rozlíšiť evidentné zlo samo o sebe i vo vzťahu k spoločnosti. Je to podobné, ako keď niekto bráni nevinného pred nespravodlivým útočníkom. Vtedy nie je treba, aby ho niekto ustanovil za sudcu medzi tými dvoma, človek dokáže aj bez toho napadnutému pomôcť.

Čo sa týka prejavu a vyučovania, existujú isté neresti, teda zjavné bludy, ktoré Štát môže, ba musí rozpoznávať a trestať, bez toho aby si nárokoval magisteriálnu právomoc. V skutočnosti je magistérium nad Štátom, a to učiteľský úrad Katolíckej cirkvi a Najvyšší pontifex. Preto bludy, ktoré zavrhuje Cirkev musí zavrhovať aj Štát, ktorý sa musí podriadiť učiteľskému úradu Katolíckej cirkvi.

Štvrtá námietka. Sloboda prejavu nijako nepoškodzuje práva občanov, ktorí ľahko môžu odmietnuť bludné doktríny. A to, čo nepoškodzuje práva nikoho, musí byť povolené. Preto treba slobodu prejavu povoliť.

Odpovedám. Odmietam premisu major. Ako dôkaz uvádzam, že ak by aj každá osoba bola schopná odhaliť zákerné úskoky sofistov a tých čo sú v blude, ešte stále sa nedá povedať, že treba zaistiť každému právo na šírenie bludu, rovnako ako nikto negarantuje inému právo na nespravodlivý útok, hoci by aj bolo isté, že nevinná obeť má vždy dosť síl a prostriedkov sa brániť proti nespravodlivému agresorovi. Za druhé tvrdím, že nie je pravda, že každý dokáže prehliadnuť úskoky sofistov, najmä ak sofisti nahrávajú vášňam, ba naopak, vidíme v skutočnosti mnohých, a nie len nízkych ľudí, ale aj vzdelaných a skúsených, ktorý sú v osídlach falošných doktrín.

Piata námietka. Cirkev samotná si žiada slobodu prejavu a nalieha, aby jej túto slobodu Štát zákonom potvrdil. Preto je sloboda prejavu, ktorá je dobrá pre náboženstvo, dobrá aj pre civilnú sféru.

Odpovedám. Rozlišujem premisu major: Cirkev žiada skutočnú slobodu prejavu, to pripúšťam, ale odmietam, že by žiadala falošnú slobodu prejavu, o ktorej hovoríme v tejto otázke. Cirkev sa nikdy nevzpierala slobode pravdy, ale právom sa vzpiera slobode, či lepšie povedané svojvôli, bludu. Ale je správne, keď pre seba žiada absolútnu slobodu prejavu, pretože ona je, nech už si oponenti myslia čo chcú, správkyňou pravdy.

Čo sa slobody prejavu, v zmysle akom ju chápu naši oponenti, týka, Cirkev ju žiada tak, ako žiada slobodu kultu. Teda že je mimoriadne nespravodlivé, ak je magistérium Katolíckej cirkvi, ktorá je nositeľkou pravdy vylúčené z tej slobody, ktorá sa skrze zákony udeľuje bludom.

Náš najsvätejší otec pápež Pius IX v tejto súvislosti napísal 19. júla 1875 biskupovi z Oreláns Felice Dupanloupovi list ohľadom slobody prejavu, ktorú katolíci vo Francúzsku žiadali a dostali od vlády v roku 1875:
"Hoci je na škodu večným zákonom spravodlivosti a zdravého rozumu, keď pravde a omylu majú byť dané rovnaké podmienky a rovnaké práva, a keď neprávosť doby priznáva právo (ktoré prísluší zo svojej povahy len pravde) aj bludu, a slovo sloboda, samo o sebe nenáležité zaručuje bludu právo hlásať, zverejňovať a vyučovať svoje výmysly, prikazujeme Vám Ctihodný brat, aby ste sa usilovali šikovne a náležite zmeniť tento jed, ktorý na Vás uvalil sekulárny, štát na liek, ktorým ho budete liečiť. A ak je naskutku zákonné, aby kdejaký pomätenec verejne pod ochranou zákona propagoval svoje fantázie, a využil to pre obranu takzvaných vedeckých dogiem, nejestvuje dôvod, pre ktorý by nebolo zákonné brániť takto aj pravdu. Ani nie je dôvod, pre ktorý by niekto, hoci by sa len hnal za bájkami a nenávidel pravdu - pokiaľ by nebol úplný blázon - mohol upierať pravde právo na tú istú zákonnú ochranu.

K nevývratnej sile toho argumentu pristupuje v nie malej miere aj pevnosť, či už z výčitiek, ktoré vznášate ohľadom prekážok - na úkor vedy- uvalených na toľko talentovaných duší, pri nasledovaní ich ideí, či zo skúsenosťou potvrdeného faktu, že jestvuje sklon - daný vrodenou inklináciou k pravde - k písaniu či vyším umeniam a tiež drzosť, s ktorou sa hlásajú zásady nanajvýš zhubné pre nie len náboženstvo, ale aj ľudskú spoločnosť. Tieto straty, ak ich máme oplakávať, pre opovážlivosť, s ktorou sa bludy všade kážu ľudu, sú bezpochyby smrteľné pri výchove mládeže a mladých mužov, čím sa kazí samotný koreň ľudskej spoločnosti, ktorá potom prináša len skazené ovocie, ktoré ju, už chorú, nakoniec privedie do skazy, ruín a záhuby»