Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

2. 12. 2015

O slobode náboženského kultu

Tommaso Maria Cardinal Zigliara, OP

I. Pojem sloboda náboženského kultu. Sloboda kultu (verejnej bohopocty) je úzko spojená so slobodou svedomia. Lebo ak má každý občan právo vybrať si náboženstvo, a náboženstvo implikuje aj vonkajší výkon kultu, potom má každý právo svoje náboženstvo vyznávať akýmkoľvek externým kultom. A pretože Štát nesmie proti slobode svedomia zasiahnuť, tak nesmie obmedzovať ani slobodu kultu. Naopak, musí ju svojimi zákonmi potvrdiť. Tak učí liberalizmus, učenie, ktoré Cirkev zavrhla. A pretože sloboda kultu je založená na slobode slobode svedomia, je možné ju zavrhnúť rovnakým postupom, akým sme postupovali proti slobode svedomia. Preto uvádzame prvý záver.

II. Sloboda kultu, uvažovaná sama o sebe, je absurdná. Toto tvrdenie je dokázané už vyššie spomenutým. Sloboda kultu je odvodená zo slobody svedomia. Pretože sloboda svedomia je absurdná, aj sloboda kultu je absurdná. Sloboda kultu priznaná človeku odníma Bohu právo určiť a vyžadovať od ľudí istý druh bohopocty, uvaľuje na Boha povinnosť akceptovať, či aspoň schváliť akýkoľvek kult, ktorý mu ľudský rozum vzdáva. Ak ale Boh má právo nariadiť nejakú formu bohopocty, ak je zrejmé, že nám predpísal istú formu kultu, ak sa nijako nepredpokladá, že akceptuje vyfabrikované bohopocty, tak sa ľudia nemôžu postaviť božím príkazom bez zjavnej bezbožnosti a neúcty a ich kult je vzburou a v skutočnosti Boha tupí a teda sloboda kultu je bezbožnou poverou.
Je však bezbožné Bohu upierať schopnosť určiť presnú podobu kultu a uvaľovať na neho povinnosť bezvýhradne schváliť akúkoľvek formu bohopocty. Preto je sloboda kultu absurdná.
K tomu uvádzame ešte druhý záver

III. Hoci štátna moc môže slobodu kultu niekedy tolerovať, nesmie ju žiadnym spôsobom zákonne potvrdiť. Po tom, čo sme v predchádzajúcej kapitole povedali o slobode svedomia, nie je treba nič dodávať. Táto téza je dokázaná s ohľadom na povoľujúci aj prikazujúci zákon. Dokázali sme, že politický ateizmus je celkovo neprijateľný. Preto, tak ako každý občan, aj spoločnosť samotná, ako morálna osoba, má povinnosti k náboženstvu a pravému náboženstvu, ktoré sú obsiahuté v jej prirodzenosti. Náboženstvo predpokladá vonkajšiu bohopoctu, kult. Preto štátna moc, ktorej náleží vláda nad spoločnosťou, má najprísnejšiu povinnosťou zachovávať, nariadovať a šíriť tento kult. Tvrdím, že štátna moc je z povahy svojej spoločenskosti povinná súhlasiť s kultom, ktorý je verejný, spoločenský a nakoniec vlastný spoločnosti nakoľko je spoločnosťou i nakoľko je morálnou osobou.

Falošný kult ale nie je náboženstvo, je to povera a teda omyl a bezbožnosť. Preto schvaľovanie slobody kultu je schvaľovaním bezbožnosti a bludu. Preto schvaľovať slobodu kultu je schvaľovať slobodu bezbožnosti, a odmietať všetku spoločenskú bohopoctu je negácia náboženstva v spoločnosti, nakoľko je spoločnosťou. Preto štátna moc, hoci niekedy môže tolerovať slobodu kultu, nesmie žiadnym spôsobom ju potvrdiť zákonom.

Tieto veci sa mi vidia tak zrejmé, že sa čudujem, prečo to popierajú nie len racionalisti – ktorí popierajú existenciu Boha, alebo ju pripúšťajú iba slovne, a odmietajú akékoľvek náboženstvo – ale aj tí liberáli, ktorí sami seba volajú katolíkmi. Veď katolík musí vedieť, že Boha treba ctiť pravým kultom a že falošný kult sa nesmie podporovať, že Boh k ľuďom prehovoril a nariadil a určil kult, ustanovil Katolícku cirkev ako jedinú učiteľku vo veciach týkajúcich sa viery a teda že je neprípustné schvaľovať iný kult, ako ten čo nariadila Cirkev a prikázal sám Boh.

IV. Poznámka. Problém je vyriešený. Namieta sa, že vďaka slobode kultu môže Cirkev slobodne vykonávať svoju bohopoctu. A naopak, keď sa sloboda odstráni, Cirkev stratí aj svoju právnu slobodu. Odpovedám, že tento druh argumentu je falošný a mieša veci, ktoré sa líšia a potrebujú byť rozlišované. O slobode kultu sa dá hovoriť dvojako = absolútne a relatívne.

Relatívne, proti tým, ktorí proklamujú slobodu kultu a zároveň (ako sme počuli u Rousseaua o slobode svedomia) Cirkev kvária a zakazujú jej vykonávať vlastnú bohopoctu argumentujeme takto: Sloboda kultu alebo je naozajstný spoločenský princíp, alebo nie je. Ak je, potom je upieranie slobody katolíkom nespravodlivé a nerozumné. Ak ale sloboda kultu nie je základným spoločenským princípom, potom sa hlása ako veľkolepá lož. Táto argumentácia je správna a vyvracia našich oponentov. Preto ani Cirkev tento argument neodmieta, ale podporuje, aby mohla brániť nárok na svoju slobodu.
To ale neznamená, že katolíci môžu brániť absolútnu slobodu kultu. Sloboda kultu, uvažovaná sama o sebe, je absurdná a bezbožná, ako bolo hore dokázané. Preto je absurdné a bezbožné brániť ju absolútne. Napriek tomu, že z takej slobody občas plynie nejaký prospech, ako napríklad sloboda pre katolíkov, katolíci ju nesmú brániť ani hlásať, pretože nie je dovolené hovoriť bludy na ochranu pravdy.

« Ale ak moja lož dá vyniknúť Božej pravde na jeho slávu, prečo som ešte súdený ako hriešnik? Nie je to potom tak, ako o nás potupne rozširujú a ako niektorí tvrdia, že hovoríme: "Robme zlo, aby vzišlo dobro"? Ich odsúdenie je spravodlivé. » (Rim 3, 7-8).