Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

2. 12. 2015

O politickom ateizme

Tommaso Maria Cardinal Zigliara, OP

I. Pojem politického ateizmu. Už skôr sme v našom pojednaní rozlíšili medzi ateizmom teoretickým a praktickým, podľa toho, či je Božia existencia pozitívne popieraná, alebo či sa vedie život spôsobom, ako by Boh neexistoval. V druhom prípade skúmame politický ateizmus. Spoločnosť pozostáva z dvoch elementov: z vládnúceho, ktorý predstavuje moc a autoritu a ovládaného, alebo poddaného, ktorému vládca vládne pre dosiahnutie spoločného dobra (bonum communae). Môže v tomto ohľade vládnúci element, či už sa nazýva kráľ, knieža, vláda alebo inak, pri ustanovovaní zákonov, pri ich vykonávaní, alebo pri výkone súdnej moci, konať tak, ako by Boh neexistoval a nebrať ohľad na Božie zákony, či už sú prirodzené alebo pozitívne? To je otázka.

II. Princípy politického ateizmu. Na položenú otázku bude politický ateista odpovedať pozitívne. Nie je ťažké nájsť bludné princípy, z ktorých to logicky odvodil, pretože boli vymenované a odsúdené v mnohokrát vychválenom Syllabe, ktorý nám bol daný z autority svätého otca Pia IX. Podľa toho teda, či už je Božia existencia odmietaná, alebo, ako panteisti robia, zamieňaná s prírodou či svetom, alebo je Božia existencia uznaná, ale Jeho prozreteľnosť (Božie riadenie sveta) odmietnutá - Boh je v každom prípade zo sveta vylúčený a "akýkoľvek Boží zásah voči ľuďom a svetu je popieraný". (Prop. II)

Z toho plynie:

1. Ľudský rozum, bez akéhokoľvek ohľadu na Boha, je jediným arbitrom pravdy a omylu, dobra a zla. Je sám sebe zákonom a stačí svojim prirodzenými schopnosťami zaistiť dobro pre ľudí a národy. (Prop. III).

2. Všetky náboženské pravdy sú získané vrodenými schopnosťami ľudského rozumu. Preto je rozum najvyšším zákonom, ktorým človek môže a musí dôjsť k poznaniu všetkých právd v akejkoľvek sfére poznania. (Prop. IV).

3. Zákony mravnosti nepotrebujú žiadne Božie schválenie. A nie je vôbec nutné, aby ľudské zákony rešpektovali prirodzený zákon, alebo, aby ich prikazujúca moc pochádzala z Boha. (Prop. LVI).

4. Poznanie filozofické a mravné a tiež občianske zákony môžu, a majú byť vyňaté z Božej a cirkevnej autority (Prop. LVII).

5. Preto Štát, ako pôvodca a zdroj všetkých práv má ničím neobmedzenú právomoc (Prop. XXXIX).

6. Právo spočíva v materiálnej skutočnosti a všetky ľudské povinnosti sú len jalovými slovami, a všetky ľudské skutky sú samé zo seba oprávnené (Prop. LIX).

7. Prípadná nespravodlivosť nejakého skutku nespôsobuje nijakú újmu na posvätnosti zákona. (Prop.LXI).

8. Autorita nie je nič iné, ako suma materiálnej moci (Prop. LX).

Všetky tieto bludy sú navzájom prepojené, čo každý vidí: popretím Božej existencie človek prichádza k materializmu. Materiálna sila sa protiví individuálnemu právu a tyrania silnejšieho právam spoločnosti. To je politický ateizmus, v princípe i dôsledku. Voltaire nesúhlasil s Bayleom, ktorý sníval o ateistickej spoločnosti. Rousseau, v siedmej kapitole 4. knihy Spoločenskej zmluvy súhlasil  s Bayleom takmer úplne. Politici, ktorí argumentujú pre úplné odlúčenie Štátu od Cirkvi ich verne nasledujú. Proti nim všetkým uvádzame:

III. Politický ateizmus je absurdný. To je dokázané Politický ateizmus rozkladá spoločnosť ako takú, pretože sa protiví jednak poslednému cieľu a tiež podstatným prvkom spoločnosti. Preto je politický ateizmus absurdný.

Protiví sa poslednému cieľu spoločnosti. Posledný cieľ spoločnosti je zdokonalenie občanov, ktoré každý a všetci nedokážu dosiahnuť zo seba samých, ale dosahujú ho skrze spoločnosť. Táto dokonalosť spočíva najmä v poznaní povinností, ktoré každému náležia a v poznaní cností, ktoré sú potrebné k plneniu týchto povinností.

Dokázali sme už skôr (32, IV), že základom všetkých ostatných povinností, sú povinnosti náboženské. Preto v spoločnosti a skrze spoločnosť majú občania principiálne získavať prostriedky, ktorými môžu plniť svoje náboženské povinnosti. Politický ateizmus ale, alebo odmieta veci, ktoré patria náboženstvu, alebo je indiferentný a nestará sa o ne, čo je zároveň jeho definíciou. Preto politický ateizmus odporuje najzákladnejšiemu cieľu ľudskej spoločnosti.

Sám Rousseau píše proti Bayleovi, a v skutočnosti aj proti sebe samému, že "nikdy nikde nebol založený Štát na inom základe, ako náboženskom." Ak je ale náboženstvo základom spoločnosti, potom vylúčenie náboženstva nutne spôsobí kolaps spoločnosti.

Protiví sa podstatným prvkom spoločnosti. Elementy spoločnosti, ako sme už povedali, sú vláda a poddaní. Vláda vládne a poddaní ju podľa zákonov poslúchajú. Podľa hypotézy politického ateizmu, štátna moc nespočíva na žiadnych mravných základoch, teda nemá žiaden dôvod svojej existencie. A to je ten problém. Štátna moc nie je len sumou materiálnych síl (51, V), ale je niečím esenciálne morálnym, nárokujúcim si právo vládnuť nad spoločnosťou. A preto nepochádza z individuálneho rozumu, ktorý sám zo seba nemá nijakú autoritu vládnuť nad inými, ani nepochádza z neosobného zdroja, ktorý je abstraktný a fantastický, ale pochádza bezprostredne z Boha, ako podiel a účasť na Božej moci (ibid. IV). Preto sa politická moc nedá poňať ateisticky, lebo týmto aktom by sama seba negovala. To isté sa stane, ak uvažujeme štátnu moc ohľadom práva vydávať zákony. Občianske zákony sú nemravné, pokiaľ nie sú vyjadrením, alebo upresnením prirodzeného zákona (25, VIII): prirodzený zákon ale nie je nič iné, ako účasť na večnom zákone, z ktorého berie autoritu každý iný zákon. Preto je politický ateizmu odmietnutím autority ako takej. Je to odmietnutie ľudského zákonodarstva, ktoré je bezmocné, lebo podľa tejto hypotézy nemá žiadnu moc mravne zaväzovať. Nakoniec je treba dodať, že štátna moc, pokiaľ sa v akejkoľvek miere vzdiali od Boha, nezávisí na ničom inom, než na sebe. To je ale Štát-teizmus, alebo, ako sa v ľudovom jazyku hovori, il Dio Stato, Božský Štát, čo vo svojej podstate nie je nič iné, ako individuálny rozum respektíve vôľa panovníka, ktorá nepodlieha morálke ani inému vyššiemu princípu, ale iba sile zbraní a silnejšiemu panovníkovi.

Je zjavné, že v politickom ateizme, nie je ľudská spoločnosť riadená mravnou autoritou, ale len vôľou vládnuť a individuálnym rozumom, presne tak, ako je to medzi divými zvieratami.

Rovnaký záver potvrdíme, ak uvažujeme poddaných. Poddaní sú ľudia, mravné bytosti, ktoré majú byť vo svojom živote spravované nie násilím, ale zákonom. Ak teda štátna moc vyznávajúca ateizmus nezávisí na žiadnych mravných princípoch a zákony, ktoré vydáva nezáležia na inom, ako na individuálnom rozume, občania, uvažujúci ad hominem spôsobom (L.41, XI), nemôžu túto moc chápať ako nadriadenú a jej zákony nepovažujú za mravne záväzné, ale svojím individuálnym rozumom sa vzpierajú individuálnemu rozumu vládcu. Preto ostáva len materiálna sila, ktorej má viac vládca. Násilie ale nie je žiadnym spoločenským putom. Preto, sa mu dá zlovoľne vyhnúť, ale nedá sa premôcť . Tak bezbožní a nerozumní panovníci dokážu silou zbaviť občanov dôstojnosti a zneužiť to proti Bohu. A tak sa stáva, že štátna moc bezbožne sa vzbúriac proti Bohu, podozrieva svojich poddaných zo vzbury proti sebe samej.

Nehovorím o bezbožnosti politického ateizmu, pretože tá je samozrejmá. Ak je bezbožné aby občan odmietal svoje povinnosti voči Bohu a náboženstvu, je viac bezbožné, ak tieto povinnosti odmieta ten, ktorý vládne. Nakoľko sú panovníci ľuďmi, sú povinní plniť si povinnosti, ktoré má človek voči Bohu. Nakoľko sú vládcami, sú povinní svojich poddaných viesť a udávať im príklad cnosti a zbožnosti. Sú vládcami pre dobro spoločnosti a preto nesmú ignorovať náboženstvo, ale s celou svojou mocou ho musia šíriť, aby ich poddaní neutrpeli od spoločnosti nejakú škodu. Poddaní majú právo skrze spoločnosť usilovať o mravnú dokonalosť v tom, čo dokonalosť najviac potrebuje - náboženstvo a večná spása nesmrteľnej duše.