Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

29. 12. 2015

Novodobá demokracia ako 
nástroj na zničenie kresťanstva (III.)

Branislav Michalka

Ak podľa vzoru svätého Augustína ponímame dejiny sveta ako boj dvoch mocností a dvoch typov ľudských spoločností: štátu Božieho a štátu svetského a predpokladáme, že štát Boží mal a má svojich profétov, svoje dejinné znaky a symboly, ktorými vopred uvádzal, ohlasoval a predznamenával svoje budúce deje, tak by nás nemalo zarážať, že aj druhá strana tohto konfliktu má svoje  znamenia, prorokov a uvádzačov, ktorí prednímajú budúce deje, ktorí zasievajú drobné semienka zla, z ktorých neskôr vyklíčia kvety gigantických rozmerov. Obrovská tapiséria dejín sa pred nami rozprestiera ako mapa Božieho plánu, kolosálneho teatra mundi, v ktorom je nám dovolené a odporúčané, hľadať a odkrývať súvislosti. Predovšetkým súvislosti rázu metafyzického. Niet dôvodu vyňať práve demokraciu z tohto skúmania metafyzických súvislostí, skôr naopak: jej deštruktívny charakter vzhľadom ku kresťanstvu nás k tomu priam ponúka. Pravda, naše skúmania a závery z nich odvodené, budú sa, po tristoročnej praxi tejto uťahanej demokratickej hrdinky, javiť v trochu odlišnom svetle ako blúznenia Tocquevillove, Actonove, Sangnierove a Lamennaisove, ktorí videli v nástupe demokracie ohlasovanie sa toho "pravého" kresťanského zriadenia vecí spoločenských.

Udivuje nás zaiste onen sekulárno-mesianistický charakter  aténskej demokracie, taký netypický pre svet staroveku. Kde sa vzala, v obkľúčení otrokárskym pragmatizmom a zotrvačnosťou pohanského rutinného zla, tá anomália, tie lži o rovnosti a slobode, ktoré s nesmiernou infernálnou drzosťou zachovávajú brutalitu otrokárskeho štátu a pritom kvetnatým jazykom blúznia o "novom" a "nikdy nevídanom" spôsobe spoločenského obcovania? Máme veriť, že to bol začiatok "pokroku", veriť tomu ohrkotanému verklíku pokrokárskej mytológie, ktorý už dvesto rokov súka niť evolučných zlátanín, vidiac svet očami infantilného majiteľa ďalekohľadu, obzerajúceho si ďaleké krajiny obrátenou sústavou šošoviek, takže všetko prítomné a blízke mu pripadá veľké a očarujúce a všetko vzdialené sa mu zdá byť malým a úbohým? Máme veriť, že napredujeme od horšieho k lepšiemu? Že aténska demokracia bola vrcholným javom otrokárskeho sveta, ktorý v marxistickom duchu musel zákonite zaniknúť, ale ešte pred zánikom nám ráčil zanechať túto demokratickú perlu v pudilári, aby sme sa mali za dvetisíc rokov čím inšpirovať vo vylepšovaní sveta? 

To by sme museli jedným šmahom odhodiť dvetisíc rokov kresťanskej práce. V skutočnosti výsledkom jej snaženia sú tie základy techniky a vedy, ktoré činia  život moderného európskeho človeka (ako aj mnohých jeho parazitov) takým pohodlným, až k úplnému zhlúpnutiu. A na základe akého bláznovstva by sme mali toto všetko odhodiť a prehliadať? Či nie je evidentné, že bez vedy, ktorá sa rozvíjala od stredoveku a naberala silu v dobe absolutistických monarchií, upevňovala sa a bujnela až do 20. storočia v nedemokratických pomeroch, by bola akákoľvek reinkarnácia demokracie len smiešnou kópiou otrokárskeho humbuku spred dvetisíc rokov? Pretože práve táto veda, splodená nedemokratickým kresťanstvom a autoritatívnymi systémami, umožňuje súčasným demokratickým pokrytcom poskytovať masám chlieb, hry a záhaľku, ktoré sugerujú davu pocit slobody a rovnosti. A to masám veľmi obmedzeným čo do počtu, pretože ak by sme si dali dolu z nosa ružové okuliare, prirovnajúc v mysli aténsku polis k tej časti sveta, v ktorej dnes žijeme na "vyššej" úrovni a antickú neslobodnú masu v polis prirovnali k tým masám zo súčasného mimoeurópskeho zvyšku sveta, či by nám nevyšlo, že tá "polis" sa len rozrástla do celoplanetárnych rozmerov a že oná sladká "demokracia" menšiny je možná len vďaka tomu, že zvyšok sveta sa hemží miliónmi lacných "pracovných síl", predávajúcich za pár centov svoju prácu, rodinu, ženy a keď je treba aj vnútornosti? Nehovoriac o tom ako by asi tá demokracia fungovala, keby neboli tie predchádzajúce stáročia nedemokratických výbojov a kumulácie vybojovaného bohatstva, z ktorého napája demokracia hrkot svojej zotrvačnosti? Des, ktorý čítame v tvári demokracie keď pomyslí na to, že sa raz objaví dno vybrakovanej pokladnice, keď prehajdáka všetky predkami nahonobené statky a bude treba účtovať, nám dávaj tušiť, že si je dobre vedomá celej tej šalby, trasúc sa pred hodinou pravdy a teda dobre vie o závislosti svojej pretvárky na predchádzajúcich nedemokratických dejinách.

Boh nás uchovaj od všetkých tých pokrokárskych naivít a detinskostí, od viery, že demokracia je výsledkom samovoľnej kvalitatívnej spoločenskej evolúcie. Nie. Už to len bude podľa všetkého tak, že tá naša krehká kvetinka aténskej demokracie, uprostred antického pareniska, nebola žiadnym plodom samovoľného pokroku. Nie, to sa len vopred ohlasoval ten, čo dnes zhusta vládne v štátoch, prvý z trockistov a z permanentných revolucionárov ten najpermanentnejší a najrevolučnejší. Kedysi prvý z anjelov. Vypúšťal pokusné balóniky, lebo vedel, že sa blíži skutočné vyvrcholenie dejín - príchod Syna Božieho. A tak zasadil semienko, aby čakalo v zemi na vlahu ľudskej hlúposti. Keď sa tá dostavila, počalo prospievať. Zanechal v aténskej demokracii jednu zo stôp, znak, znamenie, symbol, komické kuriózum pre filozofov a literátov, opovrhované Platonom, Aristotelom, sv. Tomášom, Parmenidom i Herakleitom, Aristofanom i Dantem, sv. Augustínom ako aj Xenofanom, takmer všetkým čo kedy udržalo brko v ruke a pobralo trochu rozumu. Počas tisícročí bola demokracia u každého, kto vedel trochu čítať a nemal otupené elementárne zmysly, predmetom pohŕdania, posmechu a neveriackeho krútenia hlavou, súc radená v politických teóriách k degeneratívnym trendom vedľa tyranie a oligarchie. Je možné, aby sa niečo tak neživotné a nereálne prebralo po dvetisíc rokoch pobytu v sarkofágu z antických kulís, akoby umelo hodené na zem, bez koreňov, bez kontinuity a to všetko bez zásahu transcendentnej mocnosti?

Aby sme si však dobre rozumeli: pre nás zaiste demokracia nevystupuje na javisku dejín v roli jediného diablovho kopyta, na ktoré sa dajú natiahnuť všetky problémy sveta. To by sme upadli do trestuhodnej monománie a zároveň trápne podcenili súpera.Naopak, je to len jedna z jeho stávok do lotérie. Že si s chuťou osedlá cisára aj žobráka, diktátora či roľníka, o tom netreba pochybovať. Od toho má tyraniu namiesto monarchie, oligarchiu namiesto aristokracie a nakoniec aj tú demokraciu, s ktorou mu dnes tak dobre ide karta. Kresťan nepozná ideálnu politiku a ideálny systém, či optimálnu, ak chcete. Na podobné chúťky po dokonalosti má kresťan Kráľovstvo nebeské. Avšak máme tu teraz demokraciu a tak sa musíme zaoberať demokraciou. Až jej nebude, čo je možno realita nie taká vzdialená, ako by si niekto myslel, tak sa popozeráme po iných nástrojoch večného nespokojenca.

Demokracia a počiatky kresťanstva

V čase príchodu Syna Božieho na svet, čo je a malo by byť pre každého kresťana samozrejmým vyvrcholením dejín, ako ním samozrejme nie je nejaký evolučný pokrok, nezostalo vo svete po akejkoľvek demokracii, ani tej tzv. "otrokárskej", ako ju nazývali radi súdruhovia, ani stopy. V tom čase bola demokracia už len položkou v zoznamoch politických teórií, kdekoľvek na svete neznámou a v Rímskej ríši vyučovanou na hodinách filozofie. Imperátor budoval, vládol, dobýjal a držal všetkých svojich spolupohanov v Európe pekne pod krkom. 

Hľa, vec nadovšetko zvláštna: idea, teória, systém, ktorý je dnes  neustále podsúvaný kresťanom ako optimálna aplikácia kresťanského náhľadu na spoločenské usporiadanie, nebol Svätou Trojicou uznaný za vhodný, aby sa v ňom realizovalo vyvrcholenie plánu spásy. Zvláštne, veď ak by sme mali veriť, že tento systém je najpriaznivejší pre šírenie kresťanstva, ako nás dnes a denne uisťujú, tak by predsa bolo najistejšie, aby sa Vtelenie uskutočnilo práve v tomto požehnanom usporiadaní vecí obecných! To by potom bola raketová evanjelizácia! Avšak Všemohúci Boh si vybral Rímske impérium. Zvláštne. Že by nepoznal a nevedel oceniť slasti demokracie?

Táto nápadná nezrovnalosť v hodnote, ktorú prisudzujú demokracii súčasní kresťania, prijímajúci v podstate evolučné teórie koreniace v hegelianizme a operujúce neustálym skvalitňovaním svetového a teda aj spoločenského ducha, v porovnaní s nezáujmom kresťanov o akúkoľvek demokraciu v ich počiatkoch, ako aj počas nasledujúcich 1700 rokov, je do očí bijúca. Táto zarážajúca nezrovnalosť zaiste nikomu tak nevŕtala v hlave, ako práve kresťanským demokratom 19. storočia, ktorí sa s bolestnou urputnosťou snažili tento elementárny fakt prekričať rôznymi falzifikáciami typu: apoštoli boli rybári a sv. Jozef tesár, kresťanstvo hlása askézu a obraňuje chudobu, nuž, sme demokrati. Akoby existencia a obhajoba chudoby apriori obsahovala v sebe prvok demokracie a nie skôr zmierenie sa s prirodzenou hierarchiou a nerovnosťou. Ak boli inteligentnejší a bolo im jasné, že kresťanské dejiny vykazujú naprostú absenciu demokratického princípu, pokúšali sa, ako napr. Tocqueville, argumentovať nástupom demokracie ako Božím plánom, ktorému sa treba podriadiť s orientálnym fatalizmom muslimského felaha, nerozlišujúceho medzi Božou vôľou a Božím dopustením. Opäť sa jednalo len o modifikáciu hegeliánskych panteistických domýšľavostí, aplikovaných na tzv. spoločenský vývoj a pokrok, kde starú, neživotnú, vyčerpanú a teda zlú spoločnosť, nahradzuje nová a lepšia. Každopádne, v tom či onom prípade, či už Cirkev považovali za rybársku demokratickú komúnu, alebo spoločnosti prisúdili schopnosť neustáleho seba-skvalitňovania, čím vlastne zapriahli Cirkev do vleku spoločenského vývoja, pretože zlepšovanie ľudského údelu sa akosi odohrávalo mimo Cirkev, otročiacu autoritatívnosti, všetci títo veštci pokroku boli zajedno v tom, že v demokracii Cirkev rozkvitne do nebývalej krásy. 

Dnes samozrejme všetci milovníci krásy majú už možnosť posúdiť mieru rozkvetu modernej Cirkvi v záhradke demokracie a tak sa podobné očakávania pomaly a nezadržateľne odkladajú do archívu kuriozít, aby ich nahradilo otvorené priznanie vieroučného pluralizmu, synkretického ekumenizmu, novej pastorácie, inak povedané: deštrukcie Cirkvi, zdôvodňované často akousi, záhadne sa vynorivšou, "krízou" v Cirkvi a vo svete, ktorá predsa nemala podľa očakávaní milovníkov otvorenosti vôbec nastať. Spev o nových Turíciach sa pomaly, ale isto vytratil a nikto si neláme hlavu s tým, že by položil zodpovedným prelátom otázku: kam sa podeli vaše ohlasované "nové" Turíce zo 60.-tych rokov? Avšak zanechajme verbálny masochizmus moderného utrápeného katolíka a venujme sa radšej minulosti. Späť k Impériu.

Nech by sme sa snažili demokraticky prešraubovať dejiny kresťanstva akýmkoľvek rafinovaným spôsobom, vždy sa dostaneme k onomu bodu, ktorý sa nedá odmontovať, aj keby sme na tom strhali  všetky ideové račne sveta. Tým bodom je skutok Konštantína Veľkého, ktorým otvoril Cirkvi a kresťanstvu cestu k ovládnutiu Rímskeho impéria. Áno, vďaka jednému mužovi, ktorý sa naprosto nedemokraticky rozhodol, že povýši kresťanstvo na štátne náboženstvo, sa otočil údel kresťanov o 180 stupňov. Z týraných a utláčaných sa stali preferovaní a vládnuci. Neexistuje žiadna evolučná ani materialistická logika, ani dialektika, ktorá by bola schopná vysvätliť prirodzene tento obrat. Marxistické reči o tom, že hmota a societa sa tak dialekticky pozvŕtali, až sa kresťanstvo pre masy stalo najadekvátneším vyjadrením socio-ekonomických vzťahov, môžu uspokojiť jedine hysterického profesorského moľa, ktorý musel v detstve nedobrovoľne miništrovať, či mendíkovať a teraz si lieči svoje detské mindráky popieraním zjavného, snáď v strachu pred možnosťou, že ak by sa zase dostali tí tmári k moci, musel by nastúpiť, ovenčený šedinami a prenášať misál z jedného rohu oltára na druhý. Realita bola však taká, že kresťania tvorili v Rímskom impériu sotva 1/3 obyvateľstva. Ergo, o žiadnej vývojovej nutnosti nemôže byť ani reči, veď ide predsa o vôľu más, či nie? A kedže masy boli zhusta pohanské a na vidieku zubami-nechtami pohanské, ako o tom svedčí slovo "pagano" (pohan), označujúce roľníka a človeka z vidieka, ich dialektické potreby boli pravdepodobne diametrálne odlišné od predstáv dialektických a iných materialistov. 

Boh a nie masy, si vyvolil za svoj nástroj cisára a jeho matku, sv. Helenu, Boh a nie masy zariadil vec tak, že nie všobecným ľudovým hlasovaním bolo prijaté kresťanstvo za štátne náboženstvo, ale úplne nedemoraticky a proti všetkej prirodzenej pohanskej nálade väčšiny. Bez ohľadu na voľu väčšiny a jej chúťky. Môže niečo viac odporovať predstave, že Cirkev a demokracia sú si pre seba dejinami súdené? Aké bláznovstvo by nás mohlo viesť k takej úvahe, keď vidíme a boli sme vždy Cirkvou učení, že nie skrze masy ale skrze Bohom vyvolených mužov a ženy, uskutočňoval Boh svoje plány? Či snáď sa hlasovalo o sv. Jozefovi, alebo nebodaj o Panne Márii? Alebo nechal Pán Ježiš hlasovať všobecným hlasovaním o tom kto bude apoštolom? A apoštoli sa prečo nepýtali vo všobecnom hlasovaní kto ich má viesť, ale si sami vybrali zo svojho stredu? Neboli tam iní kresťania či dokonca utláčané ženy? Čo je to za demokraciu keď sa dvanásti medzi sebou poradia a rozhodnú o celej Cirkvi? 

Mohli by sme sa motať dejinami kresťanstva ešte veľmi dlho a narážali by sme stále na jedno a to isté vo vzťahu k tzv. demokracii: o naprosto odmietavý postoj Cirkvi voči podobným politickým teóriam. Ešte raz treba zopakovať, lebo pamäť niektorých je krátka: milovať chudobných, pozdvihovať ich, pomáhať im, bez ohľadu na stavovskú nerovnosť, umožňovať cirkevnú kariéru aj pastierovi kôz až po najvyšší post, neznamená byť demokratický. Znamená to byť len kresťanom. Zmätok, ktorý zamieňa lásku k blížnemu s politickou teóriou demokracie je jedným z koreňov súčasného cirkevného a spoločenského marazmu. 

Vidíme teda Cirkev počas jej dejín ako baštu hierarchie a autority. Vidíme dokonca sv. Ambrózia odmietajúceho vpustiť do chrámu samého cisára Teodózia, bez ohľadu na jeho moc a postavenie, vidíme boje o investitúru. Či by niekto rozumný predpokladal, že takáto inštitúcia, neberúca ohľad na chúťky a poklesky mocných, je predurčená Prozreteľnosťou na to, aby brala ohľady na chúťky a poklesky náladového davu, snažila sa mu "priblížiť" a vyjsť jeho chúťkam v ústrety? Cirkev ako garant všeobecného hlasovania o hocičom? O potratoch, o legalizovanej sodomii, perverzii akéhokoľvek druhu? Hlasovania o dobrovoľnej sociálnej sebevražde, o rozvrate, o vláde tupého nažratého bachora a neukojiteľných pohlavných orgánov nad Duchom? Kto by sa to odvážil v Cirkvi povedať ešte pred 150 rokmi? A dnes sme nabádaní cirkevnými predstaviteľmi aby sme podporovali toto právo na demokraciu, na všeobecné hlasovanie más o čomkoľvek. Právo náladového davu, ženúceho sa za človekom, ktorý mu sľúbi tie najväčšie svetské rozkoše a blaho. Vec nevídaná to v dejinách kresťanstva.

Počas takmer dvoch kresťanských tisícročí spinkala demokracia sladkým spánkom. Nič ju nevyrušovalo z prachu foliantov a šaľabachtrov, stredovekí mnísi pomaličky iluminovali písmená v útržkoch a vytrhnutých citátov z Aristotelovej Politiky a Platónovho Štátu. Predstava politickej "rovnosti" všetkých a "práva" všetkých na presadzovanie svojich názorov a chútiek bola taká vzdialená kresťanskému mysleniu, že ani len myšlienku na nejaký pluralizmus, či všobecné právo más rozhodovať o štýle života spoločnosti, nenachádzame nikde. Sektárske komunity a hnutia, ako aj radikálne mníšske hnutia, ktoré niektorí vo svojej naivite vydávajú za akési proto-demokratické útvary stredoveku, boli natoľko autoritatívne a fanaticky netolerantné, bez milosti postihujúce akýchkoľvek oponentov, že ich môže považovať za anticipantov súčasného demokratizmu len jedinec v pokročilom štádiu mozgovej ochabnutosti. 

Hľaďme na reprezentantov kresťanstva a nachádzame počas dvetisíc rokov to isté: naprostá neochota podriadiť sa mienke davu, či mocného, či slabého. Vidíme svätcov, osamotených v boji proti bludom prijatým masami, svätcov odhodlaných neustúpiť ani o milimeter všeobecnému ľudovému názoru. Svätcov obhajujúcich samovládnu moc pápežov, cisárov a kráľov, svätcov desiacich sa predstavy Cirkvi vydanej napospas chúťkam davu. Kde sú tí zastáncovia demokracie medzi tými, ktorých príklad máme nasledovať? Niet ich. Od počiatku kresťanstva nenájdeme jediného svätca a sväticu nabádajúcu k podpore nejakej demokracie. Sv. Pavol? Sv. Ján Chrizostomos? Sv. Lev Veľký? Sv. Augustín či snáď sv. Tomáš Akvinský? Sv. Terézia z Ávilly či sv. Katarína Sienska? Sv. Ignác z Loyoly? Sv. Bernard? Dosť! Bol by to zbytočný, smiešny a trápny výpočet, preplietať sa tisíckami mužov a žien a na konci zistiť, že medzi týmito duchovnými aristokratmi  kresťanstva sa nenachádza nikto, kto by zapadal do schémy obhajcu demokracie. Odmyslime si teraz samozrejme niektoré postavy konca 19. a 20. storočia, vezúce sa na súvekom rozklade a snáď vo svojej nevinnosti nepostrehnuvšie smerovanie a príčiny súčasného stavu. Berme ich skôr ako obete moderného poblúdenia, než ako typických predstaviteľov Cirkvi. Ibaže by sme so zaslepenou ochotou pubertálneho výrastka chceli veriť, že posledných 50 rokov "mladosti" prinieslo viac ako 2000 rokov "staroby" a že všetci starí boli hlúpi a všetko čo sa narodilo za posledných 100 rokov je vyvrcholením duchovných dejín ľudstva. Beda, aj tu je naporúdzi osvedčené: po ovocí poznáte ich. Hľa, ovocie už dozrieva a čoskoro padne pánom demokratom na hlavu. Nám zostáva len zaželať dobrú chuť a zostať kresťanmi. 

Pokračovanie