Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

27. 11. 2015

O slobode svedomia

Tommaso Maria Cardinal Zigliara, OP


I. Pojem náboženskej slobody. Tí, čo vyznávajú liberalizmus, dnes všade hlásajú nutnosť slobody svedomia. Nemálo katolíkov liberálneho smeru, ako to sami nazývajú a ktorí sami seba označujú za liberálnych katolíkov, zdieľa názor liberálnych racionalistov. Čo je ale sloboda svedomia? Podľa jej zástancov, sa tak vo všeobecnosti nazýva možnosť vo sfére Boha a náboženstva myslieť a robiť to, čo konkrétnemu človeku viac vyhovuje, viac ho teší. Preto sa pýtame, či človek naozaj právo na takú slobodu má. Zdôrazňujeme v tejto otázke slovo PRÁVO.

II. Prvá predbežná poznámka
. Ako prvé uvádzame, že vieru nemožno žiadnemu neveriacemu násilne nanútiť proti jeho vôli, pretože viera je úkon vôle, ako hovorí sv. Tomáš v IIaIIæ, q. 10, a. 8. Preto toledský koncil rozkázal: “Čo sa Židov týka, tento svätý snem nariaďuje, aby nebol nikto násilím nútený veriť, lebo Boh sa zmiluje nad kým chce a trestá koho chce. (porov. Francisco Victoria, Relect. V. de Indis, §. XV) ” (Preto Katolíckú cirkev naozaj neprávom ohovárajú tí, čo hovoria, že číní násilie na svedomí iných, aby ich získala pre vieru. Násilie tu zaiste bolo, ale trpela ním a stále trpí Cirkev. Ona ho nevyvolala, ako dejiny mučeníkov a prenasledovaní zreteľne dosvedčujú)

III. Druhá predbežná poznámka. Pre náš cieľ - teda aby sa mohla realizovať skutočná sloboda - je nutné, aby sa nezanedbala nijaká povinnosť, pretože sloboda nie je pre konanie zla, ale pre konanie dobra. (Ž. 50, XIV). Preto, kým ju človek zneužíva na konanie zla, nie je možné volať ju slobodou, ale skôr prostopášnosťou. A tak pýtať sa, či je sloboda svedomia legitímna je to isté, ako sa pýtať, či sloboda myslieť si a konať vo veciach týkajúcich sa náboženstva a Boha podľa ľubovôle je zanedbávaním naších povinností voči samotnému Bohu. To je presný zmysel otázky a z tohoto zorného uhla sa musí riešiť. Riešenie tejto otázky nie je jednoduché.

IV. Tretia predbežná poznámka. Takto postavená otázka skúma vec
- absolútne – teda uvažuje slobodu svedomia samú o sebe
- relatívne – teda uvažuje slobodu svedomie s ohľadom na spoločnosť.
Naši oponenti bránia predovšetkým tú druhý bod. Uveďme teda prvý záver.

V. Sloboda svedomia, sama o sebe, je nanajvýš bezbožná. Človek je v skutočnosti vedený najprísnejšou povinnosťou svojej prirodzenosti, aby zmýšľal o Bohu a veciach týkajúcich sa náboženstva, správne, teoreticky i prakticky. (33, II). Úmyselne sa vzoprieť tejto najprísnejšej povinnosti nie je sloboda, to je svojvôľa. Ak v našom dôkaze analyzujeme dobrovoľné prestúpenie povinnosti voči Bohu, tak vyššie spomínaná svojvôľa je bezbožnosťou. A pretože skrze slobodu svedomia je človeku dané právo myslieť si o Bohu čokoľvek sa mu zľúbi, tak práve sloboda svedomia je naozajstnou bezbožnosťou. Hoci, tento prvý záver naši protivníci tvrdo odmietajú, to čo bolo povedané ako dôkaz pozstačuje. Prejdime k druhému záveru.

VI. Slobodu svedomia, uvažovanú spoločensky, ak aj je možné za istých okolností tolerovať, nemožno schvaľovať a už vôbec nie chrániť, či kázať. To, že je možné ju za istých okolností trpieť je ľahko prijateľné. Mnohé iné zlá sú tolerované a netrestané (tolerovať neznamená schvaľovať ani dovoľovať, ale znamená to netrestať). Ba niekedy sa stáva, že musia byť tolerované, aby sa predišlo ešte väčšiemu zlu. Ale táto tolerancia nesmie byť schvaľovaním, ochranou ani hlásaním slobody svedomia. Téza je dokázaná. Sloboda svedomia, uvažovaná spoločensky, je obsiahnutá práve v politickom ateizme a je pre spoločnosť najviac škodlivá a protirečí sama sebe. Preto slobodu svedomia, uvažovanú spoločensky, nemožno žiadnym spôsobom schvaľovať. Predchádzajúci bod je dokázaný.

Nachádza sa v politickom ateizme. Ako bolo povedané v predchádzajúcom bode, sloboda svedomia je právo dané jednotlivcom svojvoľne zmýšlať o Bohu, a vo veciach týkajúcich sa Boha a viery si vyberať také povinnosti, ktoré pramenia zo svojvoľných úvah a rozhodnutí individuálneho svedomia, ktoré je takto pozdvihnuté na základné kritérium náboženskej viery. Ale tu, ako aj v mnohom inom, človek sa mýli nie len z nevedomosti, ale aj zo zlého úmyslu. Vo veciach náležiacich náboženstvu, a v tých dokonca viac než v iných, pretože náboženstvo so sebou nesie prísne povinnosti, voči ktorým zločinné vášne kladú odpor, tieto omyly, teoretické aj praktické predstavujú bezbožnosť. Ale pretože, ako bolo povedané, základné kritérium slobody svedomia je individuálny rozum, právo na slobodu svedomia je právom na omyl a bezbožnosť. Toto právo ale žiadna spoločnosť nemôže schvaľovať, pokiaľ už pred tým v nej nevládne náboženský skepticizmus, alebo politický ateizmus.

Je najviac škodlivá pre spoločnosť. Pokiaľ sa nejaký čin udial len vo svedomí, náleží jednotlivcovi a spadá výhradne pod Boží súd. Pokiaľ je však skutok zjavný, vzťahuje sa nejako ku členom spoločnosti a následne spôsobuje členom spoločnosti nejaké zlo, spadá do súdnej moci existujúcej spoločenskej autority.

Ľudia trpia pohoršením a neprávosťami spôsobenými nepoctivosťou iných, tým viac trpia pohoršením a neprávosťou verejnej a netrestanej nepoctivosti, a ešte oveľa viac trpia dovoleným a schvaľovaným šírením bludov a bezbožností, ktoré prekážajú dosiahnutiu mravnej a intelektuálnej dokonalosti. Preto nebránenie, ba dokonca schvaľovanie takýchto bludov a škandálov, je horšie než iné telesné újmy, je nielen bezbožné voči Bohu, ale je to aj prevrátenie samotného spoločenského poriadku.

Protirečí sama sebe. Právo na slobodu svedomia alebo je, alebo nie je. Ak nie je, prečo sa jej tak hlasito dožadujú? Ak je, prečo je potom obmedzená? V obmedzovaní slobody svedomia si jej obhajcovia otvorene protirečia, pretože oni ju nie len obhajujú, oni ju vnucujú i v oblasti občianskeho práva, ohľadom kráľa a podobne. Ale ani zákony, ani spoločnosť nie sú viac než BOH. Ak sa odstráni Boh, všetko ostatné sa zrúti a morálka sa stane alebo absurditou, alebo zákonom silnejšieho (29, II). Preto, ak je sloboda svedomia právom s ohľadom na náboženské povinnosti k Bohu a politická autorita je škrupulózna v obrane neporušiteľnosti tohto práva, nie je politická autorita sama o sebe schopná zabrániť bez zjavnej kontradikcie a zjavného násilia tomu, aby toto právo bolo uplatnené v celej svojej šírke s ohľadom na práva kráľa, na občianske práva a samotnú spoločnosť ako takú. A ak sa hovorí, že sloboda svedomia musí byť obmedzená, aby neutrpeli povinnosti voči spoločnosti, pripájam, že nie sloboda ale svojvôľa svedomia musí byť obmedzená, aby neboli obmedzené povinnosti k Bohu, ktoré sú dôležitejšie než spoločenské povinnosti, a bez ktorých by povinnosti voči spoločnosti neexistovali.

VII. Dôsledky. Preto sú v Syllabe Pia IX oprávnene zavrhnuté nasledujúce tézy, ktoré deklarujú slobodu svedomia a náboženskú ľahostajnosť:

«Každý človek má slobodu vybrať si a vyznávať náboženstvo, ktoré, vedený svetlom svojho rozumu, považuje za pravé » (Prop. XV).

«Ľudia môžu nájsť cestu ku spáse vyznávaním akéhokoľvek náboženstva a tak dosiahnuť večné spasenie. » (Prop. XVI).

VIII. Poznámka. Riešenie ťažkostí. To, čo súčasní liberáli učia o slobode svedomia v spoločenskom systéme vôbec nie je nové. Už Rousseau to píše v Spoločenskej zmluve, kniha IV. 8. Vypočujme si teda vlastné slová tohoto sofistu, aby sme sa tak oboznámili s argumentami tých čo prišli po ňom: «Poddaní nie sú povinní odôvodňovať štátnej moci svoje názory, pokiaľ sa netýkajú komunity. Je ale v záujme Štátu, aby každý občan vyznával náboženstvo, ktoré mu do srdca vtlačí lásku k povinnostiam. Ale dogmy tohoto náboženstva sa netýkajú ani Štátu, ani jeho občanov, okrem prípadov, keď hovoria o morálke a povinnostiach, ktoré viažu občana vo vzťahu k iným občanom.»

Že to Rousseau písal z nenávisti ku Katolíckej cirkvi je zrejmé. Hneď vidno rozpory a absurditu, ktorú nachádzame v slovách jeho vlastných a slovách jeho napododobňovateľov. Je nepochybné, že ak je náboženstvo zatvorené výhradne do svedomia človeka, je ukryté pred civilnou i cirkevnou mocou a len Boh sám ho bude súdiť. Ale ak sa náboženstvo stáva zákonom pre mravnosť, už týmto samotným skutkom sa dotýka celej komunity. V tomto zmysle Rousseau predpokladá prítomnosť Štátu, aby každý občan mohol vyznávať náboženstvo, ktoré do neho vtlačí lásku k povinnostiam. Lenže iba pravé náboženstvo dokáže vtlačiť občanom lásku k povinnostiam. Preto v rozpore s tým, čo Rousseau ideologicky uzatvára, sa musí povedať, že pre Štát je nie len dobré, aby pravdivé náboženstvo vyznávali všetci občania aspoň navonok a šíritelia bezbožnosti a falošných náuk boli odstránení, ale že je to hlavná a najdôležitejšia povinnosť.

Rousseau sám, obhajca slobody, či svojvôle svedomia, sám ničí to, čo bráni, keď trvá na existencii všemohúceho Štátu - na Štátolatrii:

«Preto je treba pripustiť čisto občianske vyznanie viery a suverénovi patrí právo určiť články tohoto vyznania, nie ako náboženské dogmy, ale ako sentimenty socialibility, bez ktorých nemožno byť dobrým občanom a verným poddaným. Suverén nemá právo násilne vynucovať vieru v ním ustanovené krédo, ale má možnosť poslať do vyhnanstva každého, kto neverí, nie ako bezbožníka, ale ako toho, ktorý je nesocializovateľný a neschopný milovať zákony a spravodlivosť a položiť svoj život, ak treba, pre splnenie svojich povinností.A ak niekto verejne prijal tieto dogmy a zároveň žije, ako by v ne neveril, nech je potrestaný smrťou, lebo spáchal naväčší zločin – klamal pred zákonom: qu’il soit puni de mort: il a commis le plus grand des crimes, il a menti devant la loi.»

Takto hovori Rousseau a tí, ktorí napodobňujú jeho sofistiku. Vychádzajú z princípu: Suverén sa nestará o náboženské názory svojich poddaných, pokiaľ je ich vonkajší život v súlade s povinnosťami voči spoločnosti. Dodáva sa však vzápätí: náboženský zákon určuje Suverén, musí zahŕňať pozitívne dogmy, ako je existencia Boha, budúci život, odmena za dobré a trest za zlé skutky; a negatívne dogmy ktoré Rousseau redukuje výhradne na netoleranciu. A nakoniec uzatvára, že nesmú byť tolerovaní, a majú byť vyhnaní alebo popravení tí, ktorí nevyznávajú túto občiansku vieru, hoci by inak plnili všetko, čo náleží ich povinnostiam voči iným.

Teda, zo Štátu je vylúčené, na základe slobody svedomia, náboženstvo, ako by sa Štátu princípy pravého náboženstva nijako netýkali. Na základe spoločenskosti je náboženstvo podriadené svojvôli Suveréna a svojvôli Suveréna vo veciach náboženstva sa musia občania slepo podrobiť, inak skončia vo vyhnanstve alebo na šibenici!

Alebo sa to dá zhrnúť ešte inak. Sloboda svedomia, ak je uznaná, odporuje ako pravému náboženstvu, tak aj skutočnému blahu štátu. Lebo niet mravnosti bez Boha a niet povinnosti bez náboženstva. Ak je ale vláda vo veciach náležiacich náboženstvu odobratá Božej Cirkvi, je nutné, aby prešla na štátnu moc. Tá však, nemajúc v náboženských veciach autoritu, nastolí nad svedomím svojich poddaných vlastnú tyraniu a tak bude skutočná sloboda duší nivočená a utláčaná princípmi falošnej slobody svedomia, ktorú hlása Rousseau a jeho nasledovníci. — Cf. Principes du Droit politique mis en opposition avec le Contrat social de J-J. Rousseau,par Honoré Torombert, etc., Lib. IV, par M. Lanjuinais, p. 335 (Paris, 1825).