Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

11. 11. 2015

Demokracia  

Romano Amerio


Otázka demokratickej vlády bola od samého počiatku analyzovaná rozličnými prúdmi scholastickej teológie, vrátane školy Suarezovej, Bellarminovej a Mariannovej, ktorý vypracoval prvý filozofický náčrt suverenity ľudu. Nie je však mojím cieľom analyzovať tu tieto problémy podrobne. Treba poznamenať, že teórie týchto troch autorov sa zásadne rozchádzajú s moderným pohľadom na demokraciu. Tvrdia, že autorita zverená celému korpusu spoločnosti, je odvodená z Boha a podlieha Božiemu zákonu. Nepovažujú vôľu väčšiny za posledný zdroj autority, ako to robí moderný pohľad na demokraciu.

Ťažkosti, ktoré sprevádzajú demokraciu sa líšia druhom i dôležitosťou, majú však spoločný koreň: odmietajú fakt, že každá politická činnosť závisí predovšetkým na princípe spravodlivosti, ktorý je dôležitejší než verejná mienka, ba často je s verejnou mienkou v rozpore. Z toho vychádzajú pochybné premisy modernej demokracie:

1. Tvrdí sa, že ak sa na rozhodovaní o nejakej otázke podieľajú všetci, dosiahne sa tak rozumnejší a fundovanejší výsledok, lebo otázkou sa zaoberá väčší počet intelektov. Ale samotní politici vedia, že to tak nie je. Guicciardini (1) skrze Antonia da Venafroa hovorí: „Ak dáte dokopy šesť alebo osem múdrych mužov, tak sa zbláznia, pretože je najpravdepodobnejšie, že kôli neschopnosti na niečom sa zhodnúť akurát rozpútajú nekonečnú debatu.“ Teórie Gustave Le Bona o davovej psychológii tiež ukazujú, že priemerný jednotlivec dopadne horšie, ak funguje ako súčasť davu. (2)

2. Predpokladá sa, že všetci ľudia sú schopní zúčastňovať sa na rozhodovaní o všetkých záležitostiach týkajúcich sa vlády. Právo hovoriť do politiky údajne pramení z toho, že všetci ľudia sú slobodné duchovné bytosti, hoci v skutočnosti pramení z poznania a skúseností, ktoré niektorí ľudia vlastnoručne a prakticky získali. Toto právo je odvodené z historického vývoja niektorých ľudí, nie z prirodzenosti, ktorú máme všetci spoločnú. Je logickou chybou hodnotiť platnosť nejakého názoru bez prihliadnutia ku schopnostiam a vedomostiam osoby, ktorá tento názor postuluje. Túto chybu odsúdil už Platón, keď povedal, že ak by chcel vedieť niečo o koňoch opýta sa chovateľov koní, ak by chcel vedieť niečo o gymnastike alebo medicíne, osloví príslušných odborníkov. Ak treba správnu odpoveď, treba sa pýtať odborníka v danej oblasti. Problém prevádzkovania demokracie je umocnený zložitosťou a technickou náročnosťou spravovania štátu v modernom svete, ktoré nutne vyžaduje rady špecialistov. Ak experti vypracujú riešenie a tie sú predložené na schválenie všetkým občanom, ako sa stáva v priamych demokraciách (3), tak sa problém predkladá na posúdenie nekompetentnému orgánu, ktorý nedokáže správne rozhodnúť a ktorý alebo urobí neinformované rozhodnutie, alebo sa opäť odvolá na názor odborníkov.

3. Tak ako predpoklad, že vôľa väčšiny je nutne spravodlivá a správna existuje aj iná univerzálna, avšak mylna domnienka, že vôľa väčšiny predstavuje vôľu celého politického útvaru.Toto je sofistická synekdocha toho druhu, ktorý Manzoni ukázal v La Rivoluzzione francese del 1789 keď kritizoval názor Abé Sieyesa (4), že zástupcovia Tretieho stavu predstavuju väčšinu národa a preto majú právo naozaj sa považovať sa za celý národ. To je ekvivalent tvrdenia, že pojem „niektori ľudia“ znamená „všetci ľudia“. Potom sa revolučné počiny Národného zhromaždenia označujú za počiny „národa“ a malé a opovrhnutiahodné kliky v tomto zhromaždení dokázali ospravedlniť svoje výčiny tým, že ich zakryli autoritou „národa“ ako celku. (5)
Je tiež zrejmé, že väčšina nemá vždy pravdu a že spravodlivosť nie je synonymom pre vôľu ľudu. V katolíckom chápaní nie sú občianské zákony separovanými absolútnymi princípmi, ale sú to veci, ktorých platnosť závisí na zhode s princípmi spravodlivosti. Zákony spravodlivosti viažu aj mimo medze dané občianskym zákonom a dokonca i v rozpore s ním. Ako Cicero povedal: Illud stultissimum, existimare omnia iusta esse quae sita sint in populorum institutis aut legibus. (6) Väčšina nie je skutočným zdrojom zákona, pretože morálna autorita zákona nespočíva v počte tých, ktorí tento zákon presadzujú, ale zdroji vyššom, čo katolícka náuka inštruovaná božským Zajvením vždy vyjadrovala formulou: Omnis potestas a Deo (7)
Dalo by sa namietať, že zákon jednomyselne podporovaný celou spoločnosťou by mal mať väčšiu mravnú autoritu, ako zákon, ktorý podporuje len väčšina. Sofistické zamieňanie časti a celku sa v takom prípade nevyskytuje. Boh však stále musí zostať ako zdroj všetkého spravodlivého a záväzného zákona. Že morálna autorita naozaj nepochádza z väčšiny dokazuje aj skutočnosť že sa ľudia častokrát odvolávajú proti rozhodnutiu väčšiny a odkazujú na „dynamickú väčšinu“ ktorá je v skutočnosti štatistickou menšinou. Tieto menšiny si nárokujú zhodu s historickým vývojom, zhodu z požiadavkami budúcnosti, alebo s vôľou ľudu, s duchom doby, so znameniami čias a iné podobné slogany.To sú všetko pseudokoncepty a metafory, ktoré sa používajú aby poskytli posledný zdroj morálnej autority, ktorý v čistej demokracii poskytuje početná vačšina. Do štruktúry zastupiteľských systémov sú votkané, verejnú mienku formujúce, menšiny. Od počiatkov existencie moderného štátu jeden názorový prúd učí, že zvolený zástupca ľudu musí za každú cenu presadzovať to, čo on sám považuje za dobré pre národ, bez ohľadu na to, či tomu národ rozumie alebo nie. Druhý prúd naopak tvrdí, že musí konať vždy podľa vôle ľudu. Ak by sme prijali prvý koncept a zároveň vyznávali demokratickú ideológiu, dostávame sa do paradoxného stavu, keď zvrchovaný ľud je poddaný zvrchovanému zástupcovi, ktorého si sám vybral, ale ktorý má právo meniť, riadiť a protirečiť vôli tohoto ľudu. Cicero kedysi povedal: magistratus populi utilitati magis quam voluntati consultat. (8) Pretože je uprostred meniaceho sa prúdu protichodných názorov nemožné nájsť spoločný filozofický základ pre politickú autoritu, sú moderné demokracie nútené zakladať samé seba v pragmatizme, čo otvára brány každej forme cynického a machiavelistického správania. Tu nachádzame pôvod opovrhnutiahodného druhu politiky, ktorá „učí ľudí systematicky konať proti zákonom spravodlivosti, ak tak možno získať nejakú výhodu a keď táto opakovaná nespravodlivosť zavedie spoločnosť do ťažkostí, potom učí, že čokoľvek, čo vyrieši tú zúfalú situáciu je legitímne. (9) “

4. Ešte tu je Rosiminiho námietka proti demokracii, pokiaľ je to demokracia založená na straníckom princípe. Pretože strany vyjadrujú rozdelenie panujúce v spoločnosti, nemôžu zaistiť potrebnú jednotu a integráciu politického útvaru. Niekedy strany dokonca zastávajú vzájomne protichodné chápanie toho, čo je zmyslom a cieľom občianskej spoločnosti a aké prostriedky je možné použiť pre dosiahnutie tohoto cieľa. V takomto prípade môže jedna strana ustúpiť druhej iba ak uzná, že jej vlastná vízia spoločnosti je menej presná ako vízia, ktorú má konkurenčná strana. Prípadne ak nemá dostatok odvahy bojovať. A naozaj poznáme prípady, ked ohrozenie národa spôsobilo, že strany pre dobro krajiny odložili vzájomnú nevraživosť (10)




1. F. Guicciardini, La Historia d'Italia, Turin, 1971
2. G.Le Bonn Dav, Štúdia uvažovania ľudu, 1895
3.Autor má na mysli isté pasáže Švajčiarskej ústavy
4. Emmanuel Joseph Sieyes (1748-1836). Odpadlý kňaz a revolučný teoretik
5. Pozri Opere, Nationale Efition, Vol. III, str. 307. Celú túto otázku pozri v Morale Cattolica, ibid, str 299. Táto sofistika, ktorú ukázal Manzoni pripomína Condorcetov paradox ktorý hovorí, že suma racionálnych rozhodnutí urobených jedincami je horšia ako rozhodnutie urobené kolektívne.
6. Cicero, De Legibus, I, XV, 42 "Je veľmi hlúpe si myslieť, že všetko, čo je zachovávané v zvykoch a zákonoch rôznych národov je spravodlivé"
7. Všetka moc pochádza z Boha
8.Cicero, De Republica. Turin 1944, str 140. Vládca musí viac myslieť na dobro poddaných ako na to, čo naozaj chcú.
9.Manzoni, Moralle Cattolica, National Edition Vol.II, prvá časť, kap. VII, str 129
10. Vo Švajčiarsku je volebný systém, ktorý produkuje vládnucu väčšinu dnes otvorený kritike, ktorá v 19. storočí, keď boli len dve strany, nebola na mieste. Hoci jestvuje viac strán, volič má len jeden hlas a nemá možnosť vyjadriť svoj názor na všetky strany preferenčnou voľbou. Pozri moje poznámky v L´anacronismo elletorale, v I giorni e le voci, Locarno 1980 pp.33ff .