Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

4. 8. 2015

Rozkvet mariánskej úcty v povojnovom Nemecku ( I. časť )

Polstoročie po Druhom vatikánskom koncile popisuje kardinál Walter Kasper vo Frankfurter Allgemeine Zeitung všedný (náboženský) život katolíckych laikov nasledovne: ...ale to, čo tam (v Cirkvi) okúsili, nebol žiaden nový rozlet, ani žiadna nová „jar“, ktorú vtedy mnohí tak očakávali... aspoň v Európe poukazuje mnohé na Cirkev, čo vyzerá skôr zimne, prejavujúc výrazné znaky krízy.  Pre mnohých katolíkov, ktorí v tejto „zimne vyzerajúcej Cirkvi“ dennodenne vykonávajú svoje povinnosti ako v práci, tak vo svojich rodinách, je pohľad späť na náboženskú jar prvých povojnových rokov mladej Spolkovej Republiky možno zaujímavým a osviežujúcim momentom, majúcim v sebe náboj objavu.  Z pohľadu katolicizmu v Nemecku považujú sociológovia roky 1945 (1949) až 1962 za jeho najzaujímavejšie obdobie v rámci 20. storočia. Z nevýslovného duchovného a materiálneho nivočenia povstal a rozkvitol totiž pestrý a rozmanitý náboženský život. Aký to paradox ! A ako ukazuje príklad kolínskej arcidiecézy, bol plný hlbokej mariánskej úcty a priam masovej zbožnosti, prítomnej naprieč všetkými spoločenskými vrstvami katolíckeho ľudu. Čo bolo takým typickým pre náboženský život týchto rokov? Čo to boli za korene, z ktorých dokázal vypučať tak rýchlo po skončení panstva násilia a vojny? A dokáže tento zabudnutý čas priniesť aspoň náznak obnovy Cirkvi pre dnešné časy?
                    
Ku cti Nepoškvrnenej
8. decembra (na sviatok Nepoškvrneného počatia) 1953 otvoril pápež Pius XII. v bazilike Santa Maria Maggiore (najvýznamnejšej mariánskej bazilike Ríma) Mariánsky rok. Ten mal byť celosvetovou prípravou na oslavu storočnice dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie, ktorú slávnostne vyhlásil pápež Pius IX. na sviatok počatia Panny Márie v roku 1854. „Storočné jubileum sa nás Kolínčanov dotýka osobitne, lebo Duns Scotus, veľký františkán a učenec, obhajca a podporovateľ tejto náuky pôsobil práve v Kolíne, spomínal neskôr na margo storočnice kardinál Josef Frings, arcibiskup Kolína v rokoch 1942 až 1969. Práve o otázke, akým spôsobom bola Panna Mária oslobodená od dedičného hriechu, aby mohla spoluúčinkovať na spásnom diele svojho Syna, sa v neskorom stredoveku rozhorel teologický spor medzi dominikánmi, ktorí až do 19. storočia vychádzali zo Sanctificatio Mariae (Božieho  posvätenia, očistenia Panny Márie) a františkánmi, hlásajúcimi Immaculata Conceptio (uchránenie Panny Márie pred dedičným hriechom v prvom okamihu jej počatia, ako to stáročia neskôr definoval pápež Pius IX.). Blahoslavený Johannes Duns Scotus OFM, kvôli svojej mariánskej zbožnosti nazývaný aj Doctor Marianus,  je pochovaný v kolínskom minoritskom kostole Počatia Panny Márie. Vo svojom filozofickom a teologickom diele vyvinul tézu, ktorú prebral aj Pius IX. v roku 1854: „Ide o tézu „predspasenia“, podľa ktorej predstavuje Nepoškvrnené počatie najkrajšie dielo spásy danej Kristom, pretože skrze silu jeho lásky a jeho spasiteľské pôsobenie bola jeho Matka uchránená pred dedičným hriechom“, vysvetľuje pápež Benedikt XVI.

Zjavenia Nepoškvrnenej


Oživenie náboženského života ranej Spolkovej republiky pramenilo v zjaveniach Nepoškvrnenej, o ktorých podávali svedectvá Catherine Labouré v Paríži, Bernadette Soubirous v Lurdoch, ako aj Lúcia dos Santos, Jacinta Marto a Francisco Marto  vo Fátime. Kto sa zaoberá skúmaním života týchto mladých ľudí, nemá pochybnosti o ich duševnom zdraví. Ak je dôvod na predpoklad, že jednotlivé zjavenie je naozaj tým, za čo sa považuje a nejde o podvod, musí byť brané vážne. Okrem toho sa tieto fenomény dotýkajú mnohých ľudí, bez ohľadu na ich pôvod alebo vzdelanie, v hĺbke ich duše. Triezvi pozorovatelia napriek tomu vedia, že nie každé zjavenie je reálne a môže ísť aj o prípady, kedy „zjavenie“ vďačí za svoje nadprirodzeno skutočnostiam, ktoré nemajú svoj pôvod u Boha, ale inde. Rozlišovanie duchov vychádza zo základného teologického princípu, podľa ktorého sa Božie Zjavenie, podané človeku vo Svätom Písme, považuje smrťou posledného apoštola za ukončené. Pravé zjavenia a posolstvá preto nesmú tomuto základnému Božskému v ničom odporovať alebo k nemu niečo pridávať. Ja som Nepoškvrnené počatie, predovšetkým skrze tieto slová, ktorými samo seba Máriino zjavenie v Lurdoch štyri roky po zverejnení dogmy o Nepoškvrnenom počatí Piom IX. nazvalo, sa dostalo uctievaniu Nepoškvrnenej nových mocných impulzov.       
Nepoškvrnená a Pius XII.           


S Fátimou a jej blahodarnými účinkami je úzko spätá aj cirkevná kariéra Eugenia Pacelliho. Jeho biskupská vysviacka v Sixtínskej kaplnke, v ktorej bude o 22 rokov neskôr zvolený za pápeža a príjme meno Pius XII., sa uskutočnila 13. mája 1917. „V tej istej hodine došlo na fátimskom kopci k prvému zjaveniu Bielej Kráľovnej najsvätejšieho Ruženca, píše Pius XII., akoby chcela týmto Matka Milosrdenstva naznačiť, že v búrlivých časoch, v akých sa očakáva, že bude náš pontifikát prebiehať, uprostred veľkých kríz svetových dejín, predsa budeme mať neustále materinské a bdelé zastanie veľkej Víťazky všetkých Božích bitiev.  Jeden zo svojich rozhlasových prejavov zakončil Pius XII. 31. októbra 1942 zasvätením Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie, tak ako bolo vyslovené jej prianie vo Fátime. Toto zasvätenie zopakoval 8. decembra 1942 a nariadil, aby bolo  zasvätenie ľudského pokolenia Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie vykonané aj vo všetkých diecézach sveta.  Na tento akt sa napríklad katolíci diecézy Rottenburg (pri Stuttgarte) pripravovali vo svojich farnostiach po niekoľko mesiacov triduami a dňami pokánia. Aby toto zasvätenie ľudského pokolenia ukotvil aj liturgicky, predpísal pápež Pius XII. v roku 1944 sviatok Nepoškvrneného srdca Panny Márie na 22. august, na deň oktávy sviatku Nanebovzatia Panny Márie pre celú Cirkev ako sviatok druhej triedy. (Po roku 1969 bol tento sviatok preložený na tretiu sobotu po Turíciach, na deň po sviatku Najsvätejšieho srdca Ježišovho, zatiaľ čo 22. augusta sa slávi sviatok Maria Regina [Mária Kráľovná]).
Vyhlásenie dogmy o Nanebovzatí Panny Márie
         
Dogma o tom, že nepoškvrnená, vždy panenská Matka Božia Mária bola po uplynutí jej pozemského života so svojim telom i dušou prijatá do nebeskej blaženosti logicky vychádza z viery v jej nepoškvrnené počatie.  Pius XII. túto pravdu viery o tom, že Mária bola s telom vzatá do neba slávnostne vyhlásil 1. novembra 1950  Apoštolskou Konštitúciou "Munificentissimus Deus" za temer jednohlasného súhlasu svetového episkopátu. K 50. výročiu smrti Pia XII. (rok 2008) boli zverejnené jeho písomné poznámky a časť korešpondencie, v ktorých sa spomína okrem iného aj slnečný zázrak, ku ktorému malo dôjsť krátko pred i krátko po vyhlásení tejto dogmy. „Ja som slnečný zázrak videl, je to čistá pravda, poznamenáva si pápež Pius a odvoláva sa pritom na fenomén, ktorý bol Matkou Božou na 13. októbra 1917 ohlásený aj fátimským pastierikom a ktorý v ten deň aj naozaj videlo a dosvedčilo niekoľko tisíc ľudí. „Slnko, ktoré stálo ešte stále vysoko, vyzeralo ako bledá guľa, neprepúšťajúca svetlo, úplne obklopená svetelným kruhom, popisuje pápež svoje dojmy 30. októbra 1950. Ten istý fenomén vnímal aj 31. októbra a 1. novembra, čiže v deň vyhlásenia dogmy a opäť aj 8. novembra a „potom už viac nie, ako píše. Slnečný zázrak očividne spája fátimské zjavenie s apokalyptickou ženou odetou slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd“ (Zjavenie Sv. Jána 12, 1). 7. júla 1952, na sviatok slovanských apoštolov Cyrila a Metoda zasvätil Pius XII. národy Ruska (myslené na celý Sovietsky Zväz) Nepoškvrnenému Srdcu Máriinmu. „Aby sme vám dali dôkaz našej zvláštnej priazne, zasväcujeme dnes všetky národy Ruska tomu istému Nepoškvrnenému srdcu, tak, ako sme pred niekoľkými rokmi Nepoškvrnenému srdcu panenskej Božej Matky zasvätili celý svet.“ Kvôli chýbajúcej jednote svetového episkopátu ako esenciálnej podmienky však niektorí toto zasvätenie nepovažujú za splnenie Máriinho želania z Fátimy.

Podľa Pius.info
Ladislav Hajdu