Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

7. 5. 2015

Kardinál Kasper a milosrdenstvo
(dojmy z prednášky, alias jedna hodina milosrdenstva v štýle „pokoncilovej obnovy“)

Začiatkom tohto roka mala v meste Mainz prednášku Jeho Eminencia kardinál Walter Kasper. Podujatie s názvom „Milosrdenstvo je kľúčom našej kresťanskej existencie“ sa uskutočnilo na pozvanie miestnej diecézy. Kardinál približne hodinu rečnil o rozličných aspektoch milosrdenstva z pohľadu Svätého Písma, kresťanskej náuky a s ohľadom na aktuálny pontifikát pápeža Františka. „Milosrdenstvo je stredom Evanjelia. Je kľúčom našej kresťanskej existencie a tým Najväčším, čo nám vie kresťanské posolstvo odkázať“. Okrem toho je podľa W. Kaspera  „leitmotívom pontifikátu pápeža Františka“. Ako Jeho eminencia zdôraznila, pápež označuje milosrdenstvo za „Meno nášho Boha“. František tak stojí v tradícii pápežov, počínajúcou Jánom XXIII. Túto konštantu v „náuke“ pokoncilových pápežov zdôraznil kardinál hneď dvakrát a nezabudol pri tom zdôrazniť, že „milosrdenstvo je bázou Druhého vatikánskeho koncilu“. Kardinál síce spomenul v ten večer všetky skutky milosrdenstva - ako telesného, tak i duchovného -  ale bližšie rozoberal, plne v intenciách postojov súčasného pápeža, len tie prvé.
            O úsmevy na tvárach účastníkov prednášky sa postarala úplne mimovoľná, obecenstvu smerovaná poznámka, „no veď áno, tie skutky milosrdenstva ešte všetci isto poznáme z Katechizmu“. Bodaj by aj nemal pravdu, nik v sále totiž nemal menej ako 60 rokov a bol teda dieťaťom éry, kedy sa ešte aké-také vedomosti z Katechizmu u mladých prijímateľov sviatostí Eucharistie, či birmovania vyžadovali. Kardinál Kasper stál v rokoch 2001 až 2010 na čele Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov a preto počas prednášky neprišiel skrátka ani vzťah k protestantom, samozrejme, „vo svetle milosrdenstva“.

               Pre rok 2017 dúfa kardinál v konanie „spoločnej bohoslužby“, „spoločného vyznania hriechov“ , ako aj „spoločne odriekaného vyznania viery“ s protestantmi tak, ako bolo, podľa Kasperových slov „príkladne“ konané už za Jána Pavla II. Stému výročiu zjavenia Matky Božej vo Fátime sa v súvislosti s rokom 2017 spomenutia nedostalo.

               Ako sa už neraz pri takýchto akciách ukázalo, prítomnosť tradicionalistov vyvoláva u viacerých organizátorov alebo účastníkov prejavy nespokojnosti, nervozity, ba až nevoľnosti a vedie k praktickým ukážkam ich poňatia „milosrdenstva“. Kardinála Kaspera si prišlo vypočuť dvanásť takýchto večnevčerajších katolíkov, vrátane jedného kňaza. Bolo medzi nimi viacero mladých ľudí (to boli tí jediní v obecenstve, čo ešte neoslavovali šesťdesiatku).  Keď  kardinál ukončil svoj príhovor, nasledovala „voľná diskusia“, čiže kladenie otázok. Z celkovo šiestich otázok toho večera položili tradicionalisti tri, viac menej všetky sa týkali Kasperových názorov na milosrdenstvo pri „pastorácii rozvedených a znovu zosobášených“. Spomenul sa aj aspekt skutkov duchovného milosrdenstva - poúčanie nevedomých, zvlášť v tejto postmodernej ére, keď sa už pápežom a biskupmi autentická katolícka náuka (aj v tejto oblasti ľudských partnerských vzťahov) temer nehlása. Bezbrehej nedovzdelanosti rádoby hippie katolíkov sa ustupuje a mainstreamom sa stávajúca rozvodovosť a žitie na psiu knižku sa s miernym pokašliavaním a priblblým úsmevom toleruje  s tým, že teraz tomu „ideme nachystať“ aj nejaké to oficiálne obkecanie, rozumej „zdôvodnenie“. Samozrejme, založené na vajataní o pastoračnej citlivosti tohto celého problému.
              Po odznení úvodných slov prvej otázky (pokojným a vecným tónom) sa moderátor večera, prof. Peter Reifenberg dostal do pomykova, ktoré prerástlo v znepokojenie. Príkro prerušil otázku kladúceho slovami „Poznáme týchto kritikov kardinála Kaspera a nepotrebujeme to počúvať teraz aj tu“. Milosrdenstvo bolo razom v háji. Nepočítal však s prejavmi nesúhlasu u publika, ktoré sa začalo mrviť, pokašlievať, mrmlať a šumieť, čím reagovalo na Reifenbergovu nemilosrdnú a zároveň nepochopiteľnú reakciu na obyčajnú otázku. Otázka mohla byť teda položená celá. Kardinál Kasper, zvyknutý na takéto ojedinelé situácie odpovedal uvoľnene a suverénne a poskytol všetkým zúčastneným lekciu z „modernizmu v praxi“.
             1. Nechce položiť svoju ruku na nerozlučiteľnosť manželstva, veď predsa ide o sľub daný navždy, navyše pred Bohom. Ale je to milosrdné, odmietnuť hriešnikov?  Cirkev musí opustiť teoretické predpisy a posunúť sa smerom k praktickým riešeniam pre ľudí. Nie je všetko iba čierne alebo biele a každý prípad je preto nutné posudzovať osobitne. 
              2. Áno, nevedomých sa patrí poúčať, všetko ostatné je „milosrdenstvo light“, čo ani on (kardinál Kasper) nepovažuje za správne, ale to poúčanie musí byť konané milosrdne a šetrne, teda tak, aby sme tých poúčaných nezaťažili, či dokonca neodstrašili.
             3. Áno, v posledných rokoch je náuka Cirkvi ohlasovaná príliš zriedkavo a menej jasne.
             Správne výroky sa v kardinálových odpovediach striedali so „zmäkčovaním“ cirkevnej doktríny, niekde dokonca prechádzali do protikladu s ňou. 

             Svätý pápež Pius X. sa viac ráz zmieňoval o modernistoch a ich spôsoboch prejavu. Upozorňoval na to, že títo sú schopní obsiahnuť viacero rolí, hoci aj v jednom človeku. Ich náuky totiž nie sú systematické, nie sú jednotné a práve táto zdanlivá pružnosť v sebe ukrýva najväčšie nebezpečenstvo, aby im teologicky nedovzdelaní laici masovo sadli na lep. Stačí pootočiť krkom a vidíme to všade okolo seba. Od debát na pracovisku, či pri rodinných oslavách až po internetové fóra sú „názory“ mnohých katolíkov ešte úbohejším svedectvom ustupovania „duchu doby“, než klasická agitka neveriacich, či Cirkvi fanaticky nepriateľsky naladených, isto dobre známych kruhov. Človek prikývne na nejaký rozumne formulovaný a morálne správny názor, aby o minútu prehliadol nejaký, do hávu odborného teologického, či filozofického vyjadrovania sa odetý prasprostý blud a omyl.     
               Kardinál sa dotkol pokračovania Synody o rodine, dôležitej to udalosti tohtoročnej jesene. Je presvedčený o tom, že sa na synode podarí dosiahnuť u väčšiny otázok potrebné dvojtretinové kvóra, aby sa mohlo začať s uskutočňovaním „konverzie Cirkvi v zmysle pápeža Františka“, ohlásenej v Evangelii gaudium [„Radosť z evanjelia“, ide o prvú apoštolskú exhortáciu súčasného pápeža, ktorá bola promulgovaná koncom novembra 2013 a nesie podtitul „O ohlasovaní Evanjelia v dnešnom svete.]. Veď nie nadarmo sa už na minulých zasadnutiach s veľkou istotou očakávalo, že sa dá potrebná väčšina synodálnych otcov dokopy, teraz sa ešte viac považuje za isté, že sa chýbajúce hlasy niekde získať podarí.

                 Moderátor večera, prof. Reifenberg ukončil tento večer nepeknou narážkou na adresu konzervatívnych, tradičnej vierouky držiacich sa veriacich. Ubezpečil prítomného kardinála Kaspera o loyalite a poslušnosti svojej diecézy voči nemu i voči pápežovi Františkovi v ich spomínanom spoločnom úsilí o „konverziu Cirkvi“ a odmietol tých, čo voči tejto konverzii bojujú rôznymi „knihami a pamfletmi“. Pri východe zo sály rozdávali mladí tradicionalisti odchádzajúcim hosťom rôzne letáky na tému jesennej synody o rodine, Tradície a jej postavenia v Cirkvi, k duchovným cvičeniam, ktoré organizuje FSSPX, či k tzv. „tridentskej“ liturgii. Veľká väčšina prednášku opúšťajúcich návštevníkov si letáky so záujmom vzala, poďakujúc si ich prezerala, mnohí sa pristavili pri mladých na slovíčko, niektoré rozhovory boli celkom zaujímavé a podnetné. Ak budú veriaci o týchto veciach doma v pokoji uvažovať a premýšľať, už nemožno hovoriť o premárnenom čase, či námahe. V príkrom kontraste k návštevníkom sa prejavili zamestnanci domácej diecézy, ktorí zdrapili jedného mladíka, čo zamieril ku kardinálovi, aby sa s ním porozprával a keď ten na ich otázku, či je tunajší (teda či patrí tiež do farnosti v rámci diecézy Mainz) odpovedal záporne, vyziapali sa naňho, aby odtiaľto prášil, keďže tu „nemá čo hľadať“. Milosrdenstvo v praxi? Jasné, ľavicoidný dvojitý meter - žiadnu toleranciu voči netolerantným! - ako vyšitý. Najlepšia reklama je ich chovanie v reále, len oči a uši väčšiny občanov sú zalepené tuhým šmalcom.

Tento večer je praktickou ukážkou, svedectvom krízy v Cirkvi, ktorá nielenže stále trvá, ale sa v období tohto pontifikátu ešte vyostruje. „Nová teológia“, ktorá ide po ruke všeobecne rozšíreným prejavom nerestí, hriešnosti a infantility slávi triumf a nič dobré nemožno očakávať ani od nadchádzajúcej jesene, resp. od synody, ktorá sa má na jeseň konať a ktorej závery pravdepodobne významne znegujú všetko to, čo sme sa učili o morálke, manželstve a šiestom Božom prikázaní na hodinách náboženstva a katechizmu. Pod tým „my“ myslím dietky rokov sedemdesiatych a staršie, tí, čo prišli po nás dostali už len katechézu „light“ a niektoré dnešné deti nevedia poriadne odriecť jeden Otčenáš (čerstvá skúsenosť u štvrtákov z istej nemenovanej bratislavskej cirkevnej základnej školy).


               Ale udalosť, o ktorej je aj tento článok ukázala ešte inú skutočnosť - potrebu hovoriť, nutnosť vyjsť do ulíc a presviedčať aspoň tých, ktorí si určité fakty, princípy a záležitosti vysvetliť dajú. Potrebujeme katolíkov, ktorí vedia, prečo veria a Komu veria. Ide o duše, záchranu životov, večných životov. Mnohé duše chcú počúvať pravdu a nezriedenú katolícku náuku ochotne príjmu za svoju. V boji o hlásanie Pravdy ich nesmieme nechať v štychu. Caritas Christi urget nos ! (2Kor - 5, 14)

S použitím internetového zdroja pius.info
Ladislav Hajdu