Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

27. 4. 2015

Rozpad stredovekého sveta.

Boniface

Ak jestvoval nejaký ideál, ktorý by charakterizoval stredovek a v jednom slove sumarizoval celé toto dlhé obdobie, tak by to určite bola harmónia. Nie však v zmysle mieru a pokoja zbraní, lebo stredovek bol nekľudný a násilný presne tak, ako každá iný epocha od čias Adamovho pádu. Teda nehovoríme o harmónii v tomto zmysle. Harmóniou myslíme presvedčenie, že všetko spolu môže fungovať.

V žiadnom období ľudských dejín nebola snaha vytvoriť jeden, všetko obsahujúci systém, taká intenzívna ako v stredoveku. Bolo to obdobie syntézy, keď boli protiklady ozrejmené a keď sa verilo, že rozličné odstredivé sily, ktoré zmietajú spoločnosťou možno zjednotiť, keď sa predpokladalo, že svet je jeden, gigantický systém, v ktorom všetko, od najvyššieho anjela až po ten najmenší kúsok prvotnej hmoty má svoje, Bohom presne určené, miesto. Žiadna iná kultúra sa nikdy a nikde tak intenzívne nepokúšala zjednotiť Jedno a Mnohé, ako naši stredovekí predkovia.

Aké divergentné sily sa teda naši predkovia pokúšali zosúladiť? Myslím si, že stredoveká syntéza stála na troch základných pilieroch. Jednota Viery a Rozumu, Cirkvi a Štátu, Ducha a Tela. Táto syntéza spočívala v umení vyvážiť tieto tri dvojice protikladov a zachovať rovnováhu tak, že sa všetky tieto protiklady neprestajne zosúlaďovali s Božou dobrotou. Kým sa táto rovnováha udržiavala, stredoveký život prekvital. Z nej potom vyvstalo množstvo iných syntéz. Milosrdenstva a Spravodlivosti, Hierarchie a Rovnosti, Lokálnosti a Všeobecnosti, Kolektivity a Individualizmu, Zákona a Zvyku, Mesta a Vidieka, Chudoby a Bohatstva, Vôle a Milosti, Súkromného a Verejného dobra, Postavenia a Poníženosti. A mohli by sme vymenovať veľa ďalších. Samozrejme, že stredoveká spoločnosť nebola vôbec dokonalá, ale obyvatelia stredoveku prinajmenšom verili, že tieto veci možno navzájom zosúladiť.

Viete, čo stredoveku zakrútilo krkom? Nebol to vzostup národných štátov. Nebola to Čierna smrť. Nebola to ani kníhtlač, ani protestanská vzbura. Čo teda spôsobilo koniec stredoveku?

Únava. Ľudia sa unavili. My si stredovekú syntézu sveta mimoriadne ceníme, ale udržať tento typ súladu je mimoriadne náročné. Vyžaduje si to neprestajnú bdelosť. Vyhýbať sa extrémom, defektom, excesom, udržiavať delikátnu rovnováhu medzi opozičnými silami, neprestajne a starostlivo študovať a analyzovať problémy, aby sa podarilo vyvážiť oba protiklady. Stredoveký svet sa tým veľmi unavil.

Ľudia prestali vyvažovať a začali si chcieť, alebo Cirkev, alebo Štát, alebo Vieru, alebo Rozum, alebo Telo, alebo Ducha. Vzbúrili sa proti námahe, ktorá bola potrebná pre udržanie týchto ťažko vybojovaných súladov a volili jednoduché riešenia pre problémy sužujúce ľudských synov.

Boli vzťahy Cirkvi a Štátu príliš zložité? Riešením bolo odobrať práva Cirkvi a povýšiť Štát. Unavení balancovaním medzi požiadavkami Ducha a Tela uprednostnili zakladatelia puritánstva kráľovstvo Ducha, na úkor kráľovstva Tela. Noví filozofovia, vyčerpaní úsilím o udržanie jednoty Viery a Rozumu zapudili Vieru a začali zbožňovať samotný Rozum, zatiaľ čo protestanti, držiac sa Lutherových maxím, sa uchýlili do pevnosti Viery a zavrhli Rozum ako taký.

A tak stredoveký svet zahynul, lebo ľudia už nedokázali alebo nechceli uniesť bremeno námahy, potrebnej k udržaniu tej veľkolepej jednoty. A svet, so všetkým čo bolo v ňom, skolaboval.

Túžba po univerzalite, túžba po jednote, však nezomrela. Táto túžba je ďalej nesená v katolíckom zmysle a je prítomná u každého, kto naozaj miluje katolícku vieru. Vernosť katolíckej viere v jej plnosti vyžaduje také isté starostlivé úsilie, ako žiadala stredoveká spoločnosť pre udržanie spomínanej jednoty.

A bojím sa, že dnes sme opäť v situácii, keď ľudia nechcú podstúpiť žiadnu námahu, aby udržali jednotu medzi protikladnými tendenciami. O čom hovorím? O človeku a jeho úrade, o ľudskej a božskej zložke Cirkvi, o dobre a zle medzi našimi pastiermi, o pšenici a kúkoľe, o pravde a poslušnosti, o duchovných a telesných aspektoch Cirkvi, o presnosti a nejasnosti.

Mnoho katolíkov je tak, ako na konci stredoveku, unavených udržiavaním týchto citlivých rovnováh a preto vyberajú medzi slepou poslušnosťou na úkor pravdy, alebo odvážne stoja za pravdou na úkor poslušnosti. Ľudia, alebo zamieňajú človeka s jeho úradom tým, že úrad vteľujú do človeka, alebo očierňujú človeka tak, že aj úrad samotný sa stáva opovrhnutiahodným. Nechcem nikoho menovať. Len hovorím o princípe, o ktorom trochu pouvažujte a uvidíte, kde sa dá aplikovať.

Jednota Viery je ťažká, avšak nevyhnutná. Obsahuje všetko. Nie je to nič iné ako miesto, kde sa stretávame s Krížom. A v tom centrálnom bode musíme zostať, ak nechceme dopadnúť tak, ako dopadol stredoveký svet. V tomto strede musíme zostať a opačné konce spektra je treba zjednotiť v láske a pravde Boha všemohúceho, "ktorý je pred všetkým a v ktorom všetko spočíva." (Kol. 1:17). Všetko ostatné je odsúdené k zúfalstvu.


http://unamsanctamcatholicam.blogspot.sk/2015/04/dissolution-of-medieval-world.html