Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

6. 2. 2015

Slobodomurári (11. časť)
                                                                            

Potenciál konfliktu

Katolíci, ktorí nie sú ochotní podrobiť sa „osvieteneckej prevýchove“, sa môžu ľahko dostať do konfliktu s vládami svojich domovských krajín. Títo katolíci sa striktne držia skutočnosti, že existuje iba jediná pravá viera - Viera v Ježiša Krista, opravdivého Syna Božieho. Veria v to, že katolícka Cirkev predstavuje jediné, pravé náboženstvo. Toto samo o sebe by ešte nemalo viesť ku konfliktom vnútri spoločnosti, keďže tradicionalistickí katolíci sa síce tejto viery striktne pridŕžajú, no akýkoľvek nátlak na vyznávanie katolíckej viery v mikropersonalistickej rovine principiálne odmietajú. Aj použitie násilia ako misijného prostriedku je z pohľadu kresťanskej viery (na rozdiel od Islamu !) neprijateľné. Samozrejme, že je tu neustála snaha dokázať tradicionalistickým katolíkom „intoleranciu“, pretože napríklad ani židovský ľud nevylučujú zo spásnej ponuky, danej Ježišom Kristom ako Mesiášom (na rozdiel od modernistickej herézy takzvanej „separátnej cesty spásy“ pre Židov), ale mimo masmediálnej mašinérie je ešte daný priestor pre slobodné šírenie informácií k tejto téme. Navyše, väčšina novinárov nemá o týchto veciach dunstu a tak je človek konfrontovaný väčšinou len s táraninami. Ak si vezmeme najsledovanejšie televízie a najčítanejšie denníky v európskych krajinách, väčšinou tvoria príspevky a články jalové reči, útočiace na najnižšie emócie a pudy neveriacej a vieru nepraktizujúcej masy. Neodvratne však vznikajú konflikty medzi katolíckou náukou o morálke a „tolerantným, osvieteným človekom 21. storočia“. Jedna frontová línia sa tiahne medzi „veriacimi“ a „neveriacimi“ a tá druhá, medzi „pokoncilovými cool katolíkmi“ a „zapšklými večnevčerajšími rigidnými tradicionalistami“. Tú druhú frontovú líniu je treba považovať za ďaleko smutnejší fakt. Coolkatolíci nechcú prísť o svoj komfort a nechcú konflikt so svetom, tradicionalisti chcú vytrvať vo viere predkov a spasiť si dušu, nakoľko nemyslia len na najbližšie desaťročia svojho pozemského života, ale ďalej. Rustikálni tradicionalisti však narážajú na novodobých Urbanizátorov, ktorí im bodrým tónom milicionára dajú najavo, v akom postoji sa budujú svetlé zajtrajšky, resp. v akom držaní tela treba prijímať Eucharistiu („postavte sa !“).                                                                                                                                 

1) Náboženská sloboda a ľudské práva 
 

Pristavme sa teraz pri dvoch ambivalentných pojmoch - náboženskej slobody a ľudských práv. O dvojznačnosti pojmu „náboženskej slobody“ sme už hovorili. Pojem „ľudské práva“ nie je o nič menej rozporuplný. Katolícka Cirkev formulovala pravé „ľudské práva“ dávno pred tým, než tak učinili osvietenci. Za prvé - nieto lepšej formulácie ľudských práv, než akým je Desatoro Božích prikázaní, ktoré, ak by boli každým človekom zachovávané, skutočne by obnovili „tvárnosť Zeme“. Za druhé - bol to dominikánsky mních Bartolomé de Las Casas, ktorý ako prvý definoval ľudské práva, keď v roku 1552 použil tento pojem v liste na obranu peruánskych domorodcov, adresovanom „Indickej rade“, venujúcej sa otázkam koloniálnej správy, kam patrila aj oblasť využívania otrockej práce Indiánov. Hovorí v ňom o „princípoch práv človeka“ („las reglas de los derechos humanos“). Tým vošiel do dejín ako zakladateľ novovekej koncepcie ľudských práv.
 

Na druhej strane, osvietenecká koncepcia „ľudských práv“ bola formulovaná ako vedomý protiklad Dekalógu. Šlo o to, nenechať si už predpisovať Cirkvou, čo sa smie a čo nie, čo je morálne a čo nie, ale vziať mravné zdokonaľovanie človeka do vlastných rúk, v zmysle pôvodných osvieteneckých ideí, hlásajúcich odvrátenie sa od Boha a príklon k človeku. V popredí stojí človek, Boh už viac nehrá hlavnú rolu. Tento, celospoločenské procesy vyvolávajúci posun od Boha, nemôže byť presvedčeným a praktizujúcim katolíkom nikdy akceptovaný. Musíme mať na pamäti, že ide o márnu snahu, vytvorenie spravodlivého sveta totiž bez Božej pomoci nie je možné.
 

2) Útok na Božie prikázania
 
V dnešnej dobe sme svedkami mnohých útokov na Božie zákony a prikázania. Jedným z najhrozivejších je čoraz hlasnejšie volanie po uznaní homosexuality ako voľne určiteľnej formy ľudskej sexuality. Predstavuje sa to ako „tolerancia“, ktorú musí každý občan voči tejto deviácii dennodenne preukazovať. Zmyslom je predsa „sloboda človeka“! Pozorujúc neuveriteľnú agresivitu, s akou postupujú prívrženci tejto ideológie homosexualizmu môžeme predpokladať, že pre katolíkov nastanú opäť časy spoločenskej stigmatizácie. Ak bude napríklad „právo na slobodné určenie vlastnej sexuálnej orientácie“ jednotne zakotvené v rámci celej Európskej únie ako základné právo (a vieme, že sa na tom pracuje, tento úmysel ľavičiarov naozaj existuje, s asistenciou domnelo „kresťanskodemokratických“ trottlov), potom nielen môže nastať, ale aj nastane situácia, že sa kňaz, alebo aj klerik vyššej hodnosti, zastávajúci katolícku náuku o morálke nevyhne represáliám, keďže popiera rádoby „základné ľudské právo“. Čoraz arogantnejšie reakcie „dúhovej frakcie“ na vyjadrenia cirkevných predstaviteľov dávajú tušiť, že tie neblahé časy sú už tu.


Preklad a úprava: LH