Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

15. 2. 2015

Novodobá demokracia
ako nástroj na zničenie kresťanstva ( II. časť)

Branislav Michalka

Pod nabubralým štýlom demokratických fráz, ktorým sme privykli načúvať počas 20. storočia, nachádzame, po odhrnutí povrchového propagandistického náteru, odvekú a stále rovnakú melódiu, preháňajúcu sa v zástupoch, nápev večného pachtenia po moci. Niečo, čo je banálne a zároveň nevyhnutné, u človeka nesúceho bremeno dedičného hriechu.

Ohyzdnosť demokracie spočíva práve v jej pokrytectve a podvodnosti. Ona jediná z politických teórií tvrdí, že jej nejde o moc, ale primárne o blaho ľudu. (Pre jej deriváty, ako socializmus a komunizmus to samozrejme platí tiež.) Staré systémy počítali s nízkosťou človeka, jeho vášňami, dedičným hriechom, s jeho túžbou po moci. Vraveli: vladárom ide o moc, ženie ich ctižiadostivosť a pýcha, ale s pomocou Božou sa pokúsime urobiť niečo aj pre ľud. Taká je realita.

Demokracia, a to už antická, ako si ukážeme, operuje naopak s dojmom niečoho "nového", doposiaľ nevídaného, lepšieho. Hovorí dokonca o inom chovaní ľudí v demokracii k sebe navzájom, akoby demokracia menila ľudskú povahu. Už v staroveku teda nesie so sebou tento potencionálny náboj, požiadavku vylepšenia ľudskej povahy, pomocou politického systému.

Postupné vyjavovanie ohyzdnosti demokracie má vždy rovnaký priebeh. Keďže podstatou demokracie je lož o vláde ľudu, nutne sa časom dostane do konfliktu so všetkými svojimi tvrdeniami a koncepciami. Realita ju valcuje. Priznať si realitu však nemôže, to by musela poprieť seba samú. A tak sa začne dlhá demokratická anabáza pokrytectva a lží, v ktorej sú všetky prvky mocenskej reál-politiky maskované, prekrúcané, preštylizovávané a reinterpretované tak, aby sa zachoval dojem vernosti ideálnym postulátom demokracie. Pre demokraciu je typický úplný nesúlad medzi skutkami a deklarovanými ideálmi. Verbálna prezentácia nutne smeruje v demokracii k vytváraniu akéhosi virtuálneho sveta, v ktorom všetko reálne, čo nekorešponduje s ideálom demokracie a napriek tomu je to nevyhnutné z mocenského hľadiska, býva vytesnávané do priestoru ne-demokracie. Čiže to "zlé" , čo sa stalo, vlastne nepatrí k demokracii a teda musí patriť niekam inam, do zlého sveta autoritatívnosti a hierarchie a preto to nesúvisí s demokraciou. Tým pádom je demokracia nutne najlepším systémom, pretože všetko zlé k nej nepatrí. Vkradlo sa to tam odniekiaľ z vonka. Od nepriateľov demokracie. Po očistení od ne-demokratického, tu žiari demokracia ďalej svojim očarujúcim svetlom.

To znamená, že máme do činenia so systémom, ktorý odmieta ideovú zodpovednosť za svoje skutky a presúva tieto skutky do ideového tábora protivníka, tým, že ich označí za ne-demokratické. Alebo, čo je ešte zábavnejšie: vykladá tieto skutky, ktoré sú v rozpore s jeho proklamovanou doktrínou ako niečo, čo je s ňou plne v súlade. Tak vzniká onen povestný novo-jazyk, pomocou ktorého sa banálna mocenská politika maskuje za slovami ako: sloboda, rovnosť, právo, ľud atď.

Nachádzame sa ešte stále v priestore antickej demokracie. Nehovoríme o ničom novom. Je preto ľahké konfrontovať nafúkanosť premrštenej  frazeológie s realitou. To, čoho sme už dnes sýti neustálym sledovaním imbeciloidných médií, to nám predvádza vo svojich Dejinách Thúkydides, keď necháva prehovoriť hlásnu trúbu aténskej demokracie, Perikla. Ocitáme sa v roku 430 pred Kristom.

Perikles reční nad mŕtvymi aténskymi vojakmi. Má to byť reč pohrebná. Tá sa ale čoskoro mení z piety, v ktorej chváli statočnosť aténskych bojovníkov, na oslavnú tirádu o aténskej demokracii. V nej vysvetľuje: "akým usilovaním ..., akou politikou a akým chovaním bolo dosiahnuté tej veľkosti." Najprv, presne v duchu demokratického utopizmu, ktorý vždy vykazuje znaky pseudoviery a pseudonáboženstva, z dôvodu nutnosti veriť v uskutočnenie niečoho čo je nereálne, sa Perikles vymedzuje voči všetkým ostatným zriedeniam a ukazuje aténsku demokraciu ako najlepšiu zo všetkých možných zriedení. Podľa Perikla sa aténske zriadenie nielen odlišuje od zriedenia ostatných Grékov, ale môže byť pre všetkých aj vzorom. Vzápätí sa spúšťajú stavidlá lživej frazeológie, ktorá má v priam mesianistickom nadšení zdôvodniť prečo je aténska demokracia najlepšia:

a) "pretože vládne nie zopár jednotlivcov, ale väčšina..." (videli sme aká "väčšina" a ľud vládol - slobodní občania - muži. Aj tí samozrejme nevládli; predstava "vládnutia" nejakej masy je lživá už vo svojej podstate. Sme konfrontovaní so stále rovnakým úmyslom: sugerovať, že to čo sa odohráva presne tak ako všetko ostatné, je vlastne niečo odlišné a lepšie. Nutne vždy vyvstane otázka: aký dôvod má táto lož, ak nie oklamanie plebsu a následné efektívnejšie, v zmysle "manipulatívnejšie", uchopenie moci?)

b) "pričom v súkromných záležitostiach sa všetkým dostáva podľa zákona rovného práva ..." (videli sme na ostrakizme, Sokratovi; o ženách a otrokoch ani nehovoriac. Napriek tomu, aj keby sme sa zmierili s tým, že Perikles hovorí len o slobodných občanoch, skutočne by bol niekto z nás taký prostoduchý a neznalý ľudskej povahy aby uveril, že "všetkým sa dostáva podľa zákona rovného práva"? Boh nás uchovaj od takej zaslepenosti. 25 rokov života v demokracii by malo byť dostatočnou kúrou pre všetkých nevidomých, blúzniacich o rovnosti, ak vynecháme stavy čo na systéme profitujú, lenže tie na rovnosť samozrejme neverili nikdy.)

c) "vo verejnom živote sa dostáva ocenenie podľa toho, ako sa kto osvedčí, nie podľa hierarchie ale podľa zdatnosti ..." (s tým akosi nekorešponduje pôvod predstaviteľov vlády v aténskej demokracii, ktorí za nejakých záhadných okolností takmer vždy pochádzali z oligarchických kruhov. Platí tu samozrejme to čo bolo povedané už pri bode "b" o rovnosti, ľudskej povahe a našich 25 rokoch nazerania pod pokrievku demokratického hrnca.)

d) "a ani chudobnému nie je na prekážku to, že nemá žiadne spoločenské postavenie, ak je schopný vykonať pre štát niečo dobrého..." ( no to už je doslova idylka, z chatrče rovno do funkcie. To už je priam beztriedna spoločnosť našich bývalých súdruhov, ktorej realitu sme zažili, takže podobné hlúposti máme napočúvané na sto rokov dopredu a nad milým Periklom sa len uškrnieme.)

Ale Perikles klábosí ďalej, evidentne sa rozparádil a demokratické velikášstvo mu šmakuje a ide k duhu. Maľuje nám tu priam raj na zemi: " nehneváme sa na suseda, ak koná podľa svojej záľuby ... nažívame spolu tak, že si nie sme na obtiaž ... neprestupujeme zákony ... počúvame tých, ktorí zastávajú úrad, aj zákony..."

No to vám boli hotoví anjeli, tí Aténski. Ale čujme ďalej. Nielen voči sebe boli ako hrdličky, oni aj na cezpoľných. Takto vykladá princípy medzinárodnej politiky aténskych : " je to dobrota, s ktorou pomáhajú komukoľvek bez strachu ... nie tak so zreteľom k svojmu prospechu, ako skôr k bezpečnej istote svojej slobody ..." Olala, ale veď to je priam americký pán prezident, ten Perikles. Celá demokratická aténska politika je čírou dobrotou a obetavosťou pre druhých!

Kto pozná realitu, ten onemie nad sebapreceňujúcou drzosťou týchto slov. Skutočný prístup Atén k slabším sa najkrajšie ukázal na vyhladení obyvateľov ostrova Mélos v roku 416 p.K. Tento neutrálny ostrov, ktorého obyvatelia boli bývalí spartskí kolonisti, sa rozhodli Atéňania demokraticky podmaniť. Obávali sa, že by sa mohli Mélania pridať k svojim príbuzným na Sparte, aj keď nič také nesignalizovali, skôr naopak, chceli len zostať mimo súperenia Atén a Sparty. Atény obkľúčili ostrov presilou loďstva i vojska a tolerantne naznačujú Mélskym čo majú robiť. Obyvatelia ostrova sa však cukajú a moc sa im do družby s tými demokratmi, ktorí všade šíria dobrotu a obetavosť nechce. A teraz hľaďme na tie analógie. To, čo nasleduje, je ako vystrihnuté z modernej demokracie:

1.) Atéňania obvinia Mélskych, že ich nenechali predniesť na ostrove verejne prejav. (Ha, demokracia a sloboda je ohrozená, aténska mimovládka bola umlčaná.) Mélski však naznačujú, že sa boja, aby ich touto formou Aténski nepreľstili.

2.) Atéňania navrhujú diskusiu o probléme. Veď sú demokrati. Len sa porozprávajú a vyjasnia si stanoviská.

3.) Mélania súhlasia (lode okolo ostrova robia divy) ale namietajú, že je to zvláštna diskusia keď sú obkľúčení.

4.) Atény rovno prejdú k veci a začnú demokraticky presviedčať Mélskych, že ak sa podrobia aténskej demokracii, tak z toho budú mať prospech.

5.) Mélski nechápu aký prospech, ale Atéňania im to rýchlo vysvetlia: vyhli by sa najhoršiemu - vyhladeniu.

6.) Mélania navrhujú neutralitu, tú však Atéňania odmietajú a formulujú požiadavky:
- Mélania sa stanú "spojencami" a budú platiť Aténam "spojeneckú daň"
- za to zostanú "pánmi" svojej krajiny a budú požívať "bezpečný mier"

7.) Mélski odmietajú a sú následne:
- porazení
- všetci mladí muži sú povraždení
- ženy a deti sú predané do otroctva
- ostrov osídlia aténski kolonisti

Vskutku, koľko dobroty a obetavosti. Právom Perikles hudie, poukazujúc na priam mesiánsku výlučnosť aténskej demokracie, pripomínajúcu nám amerického pána prezidenta Wilsona v roku 1918, keď porovnáva Atény so zlou, nedemokratickou Spartou a podobnou verbežou: " Preto som sa tak rozhovoril o našej obci, aby som vás poučil, že nebojujeme za rovnakú vec my a oni, ktorí nemajú nič tomu podobného." Tí "oni", to sú Lakedaimoňania zo Sparty a to, čomu nemajú nič podobného, to je div sveta divúci - demokracia.

Pohanská demokracia tu obnažuje svoj mesiánsky pseudonáboženský potenciál, ktorý v 18. storočí objavia s nadšením novodobí apoštoli demokracie. Pretvorenie človeka, vďaka politickému zriadeniu, v niečo lepšie, ako bol človek starý, to bolo volanie syrén, aké dokonale korešpondovalo s rousseauským prirodzene dobrým človekom, ktorého dobrota bola zasypaná starými politickými štruktúrami a predovšetkým kresťanským učením o dedičnom hriechu. Hľa tu bol vzor: bol predkresťanský, čo by umožňovalo kultúrne sa vyhnúť všetkému kresťanskému, pomocou úzko poňatého kultu antiky a hlavne - už to raz fungovalo! Veď to povedal aj Perikles. Tak prečo by to nemalo fungovať aj teraz?

Tisíc osemsto rokov kresťanstva bolo preskočených ako ohavný tmársky močiar, aby bola z ďalekej minulosti spod zosutých rozvalín staroveku vyhrabaná, vyzdvihnutá a prinesená hviezda demokracie. Kresťania uverili, že k ich prospechu a blahu a k ešte väčšiemu blahu kresťanstva.   

Pokračovanie