Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

15. 1. 2015

 Slobodomurári (8. časť)

 Princíp bratstva  
 

Skrze falošnú náuku o ekumenizme sa Cirkev pripravila o svoj vlastný cieľ - ohlasovanie Pravdy a obrátenie všetkých ľudí ku Kristovi. Keďže podľa nového („ekumenického“) chápania vedú k Bohu rôzne cesty, stáva sa akékoľvek misionárske snaženie zbytočným. Tým vymizlo nielen vedomie poslania, ktoré Cirkev má, ale i povedomie výsady ako „jedinej cesty, prinášajúcej človeku spásu“. Cirkvi musel byť preto nutne poskytnutý nový cieľ. Týmto cieľom sa stal človek sám. Človek ako nový cieľ - toto si vyžaduje príkaz (všeľudského) bratstva. Centrálne zameranie katolíckej Cirkvi na človeka je všeobsiahlo formulované v koncilovej konštitúcii Gaudium et spes a v tom, čo Cirkev začala po koncile hlásať je prakticky všadeprítomné. Text konštitúcie Gaudium et spes je v mnohých častiach formulovaný tak, že sa s ním môže stotožnit aj slobodomurár. Základný antropocentristický princíp je na mnohých miestach konštitúcie zarážajúco jasne vyjadrený:

 „Ide totiž o záchranu človeka a o obrodu ľudskej spoločnosti. Stredobodom celého nášho výkladu bude teda človek v jeho jedinečnosti a integrite, človek s telom a dušou, so srdcom a svedomím, s rozumom a vôľou. A tak tento posvätný cirkevný snem tým, že hlása vznešenosť povolania človeka a potvrdzuje, že je doň vložené akoby Božie semeno, ponúka ľudstvu úprimnú spoluprácu Cirkvi na budovaní všeobecného bratstva, ktoré má zodpovedať tomuto povolaniu.“ (Gaudium et spes 3) „Veriaci i neveriaci takmer jednomyseľne uznávajú, že všetko na zemi má byť usmernené na človeka ako na svoj stredobod a vrchol.“ (Gaudium et spes 12) „Zároveň vzrastá povedomie výnimočnej dôstojnosti, ktorá patrí ľudskej osobe, keďže ona prevyšuje všetky ostatné veci a jej práva i povinnosti sú všeobecné a nedotknuteľné. Preto treba človeku sprístupniť všetko, čo potrebuje, aby mohol žiť naozaj ľudským životom...“ (Gaudium et spes 26) . Ani slovo o Bohopocte.
 

Človek je zároveň stredobodom samotného Zjavenia: „Kristus, nový Adam, tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie.“ (Gaudium et spes 22) V odseku 57 sú potom Kresťania vyzývaní „spolupracovať so všetkými ľuďmi na budovaní ľudskejšieho sveta.“ (Gaudium et spes 57) Svet, ktorého je človek stredobodom a zároveň cieľom a v ktorom majú všetci a všetko prispievať k uskutočneniu pozemského raja, je svetom, ktorý plne zodpovedá slobodomurárskemu obrazu a predstavám o svete. Pápežovi Pavlovi VI. sa pripisuje hymnus na počesť pristátia človeka na Mesiaci: „Sláva buď človeku, sláva mysleniu, sláva vede, sláva technike, sláva práci, sláva ľudskej odvahe. Sláva buď človeku, kráľovi Zeme a dnes kniežaťu neba.“ Tieto slová by mohli úplne v pohode pochádzať i z úst ktoréhokoľvek zásterou opásaného veľmajstra.     
 

Liturgia ako služba Boha človeku
 

Aj pokoncilové ohlasovanie Viery a vysluhovanie sviatostí je plne zamerané na človeka. Celkové liturgické a sakramentálne preformovanie po roku 1965 by sa dalo zhrnúť ako naplnenie cieľa, ktorým je plné antropocentristické zameranie kultu a vierouky. Zatiaľ čo pojmovým stredobodom a základom katolíckej obety Svätej Omše je Boh sám, pričom kňaz, sprevádzaný veriacim ľudom prináša úplnú a dokonalú obeť Ježiša Krista, je pokoncilová „oslava Poslednej večere“ zameraná úplne na človeka. Všetky navonok viditeľné zmeny („obetný stôl“, ľudový jazyk miesto Latinčiny, odstránenie pojmu „zmiernej obety“ atď.) slúžia vyjadreniu tohto nového cieľa. Nemecký liturgický inštitút na svojej webovej stránke píše: „Bohoslužba sa (týmto) chápe ako služba Boha človeku.“ A ďalej: „Nemôžu prestať spievať o svojej nádeji a snívať a vidieť v tom (v Bohoslužbe) nenahraditeľnú službu ľudstvu. Neoslavujú ju (tú Bohoslužbu), aby unikli všednosti, ale aby aj vo všedných dňoch v sile Božej obstáli vo svojej službe blížnemu.“ Nie sú aj tie moderné mládežnícke gitarové šabalaby na Omšiach presadzované s "argumentom", aby sa človek na Omši cítil dobre a aby tu zažíval niečo, čo je jemu blízke?

Preložil a spracoval Ladislav Hajdu