Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

9. 1. 2015

Slobodomurári (7. časť)
 
Princíp rovnosti
 

Tento druhý pilier slobodomurárskeho svetonázoru našiel v koncilových textoch svoje vyjadrenie v ekumenizme. Pod ekuménou v jej pôvodnom význame sa rozumie kresťanské hnutie, snažiace sa o celosvetové zjednotenie rozličných kresťanských spoločenstiev a vyznaní. Ekuména v širšom zmysle, v súlade s pokoncilovou praxou, však predstavuje taký duchovný postoj, ktorý vychádza z premisy, že všetky náboženstvá a vierovyznania sveta predstavujú rovnocenné cesty k spáse človeka. Táto premisa predstavuje jednu z kľúčových ideí slobodomurárstva. Vznikla pod vplyvom vnútrokresťanských náboženských vojen a je najznámejším príkladom osvietenského myslenia 18. storočia. Lessing, sám slobodomurár, postavil na tejto myšlienke divadelnú hru „Mudrc Nathan“, v ktorej sa rovnocennosť náboženstiev aplikuje na tri monoteistické vierovyznania - Kresťanstvo, Islam a Judaizmus.
 
V rámci celého dialógu medzi Vatikánom a tradicionalistickým Kňazským Bratstvom Svätého Pia X. nie je žiaden pojem až natoľko nesprávne chápaný ako pojem „náboženskej slobody“. Tradičná náuka Cirkvi učí, že k viere v Krista nesmie byť nik prinucovaný (dokonca ani v katolíckom štáte!). Čo je však nutné odmietnuť, je falošne chápaná „náboženská sloboda“, spočívajúca na „práve verejného šírenia bludov“.
 
Anderson ako otec moderného slobodomurárstva zakotvil princíp rovnosti všetkých náboženstiev v zakladajúcej konštitúcii z roku 1717: „Nech je teraz za primeranejšie a účelnejšie uznané, zaviazať bratov len tým náboženstvom, s ktorým by súhlasili všetci ľudia a ktoré každému ponecháva jeho vlastnú mienku“. Týmto sú povedané dve veci: Prvá - každý smie veriť „podľa svojej mienky“ a druhá - založené má byť nové celosvetové náboženstvo. Ono bude stáť na rovnoprávnosti všetkých náboženstiev, ponechávajúcej im rovnocennú možnosť pracovať „v službách ľudstva“. A táto idea je zachytená aj v nasledovných koncilových dokumentoch: v ekumenickom dekréte Unitatis redintegratio, v dekréte Nostra aetate, ospevujúcom cudzie náboženstvá, ako aj v dvojznačných formuláciách konštitúcie Lumen gentium. Miesto toho, aby bolo povedané, že „Katolícka Cirkev je Cirkev Kristova“, v texte Lumen Gentium nájdeme - „Táto Cirkev ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť jestvuje (subsistit in) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi, ktorí sú v spoločenstve s ním, hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy, ktoré – ako dary vlastné Kristovej Cirkvi – pobádajú do katolíckej jednoty.“ (Lumen gentium 8) Takáto formulácia prirodzene necháva otvorenú otázku: Jestvuje snáď Cirkev Ježiša Krista aj v iných spoločenstvách?
 
Smutným vrcholom takto chápaného „ekumenizmu“ v najširšom možnom význame bolo v pokoncilových časoch medzináboženské stretnutie v Assisi, konané 27. októbra 1986. Pápež Ján Pavol II. sem pozval predstaviteľov rôznych kultov, vier a vyznaní na spoločné modlitbové stretnutie. Katolícke chrámy poskytli svoje sväté priestory kadejakým pohanským kultom na rozličné obrady a zariekania, čím bola naplnená skutková podstata sakrilégia (znesvätenia). Na oltár v kostole Svätého Petra bola položená socha Buddhu. Od tých čias nachádza idea rovnocennosti všetkých náboženstiev svoje vyjadrenie v každoročne konaných medzináboženských stretnutiach.
 
Extrémna pozícia
 
Aj tu môžeme vidieť príklad extrémnej pozície: propagovanie absolútnej rovnosti vnútri Cirkvi, teda zastieranie rozdielov medzi mužom a ženou, kňazom a laikom, učiteľským úradom Cirkvi a pospolitým ľudom, svätcami a obyčajnými ľuďmi. Aj po koncile šírená, Karlom Rahnerom vytvorená teória o anonymných kresťanoch, či teória všeobecnej spásy všetkých ľudí nie je vo svojej podstate ničím iným, ako konzekventným uplatňovaním myšlienky absolútnej rovnosti na celé ľudské pokolenie. Akékoľvek rozlišovanie medzi „dietkami Božími“ a „deťmi hriechu“ by vraj automaticky znamenalo diskrimináciu.

 Preložil a spracoval Ladislav Hajdu