Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

27. 1. 2015

Pascendi

Godfrey Carney

Koľko z nás si prečítalo celú slávnu encykliku Pascendi Dominici Gregis? Viem o nej, čítal som z nej úryvky. Štyri krát som si obnovoval Prísahu proti modernizmu. Ale až teraz, vo svojej starobe, som ju prečítal celú.

Je to úžasné dielo, ktoré, ako zbraň proti modernizmu ohrozujúcemu Katolícku cirkev, napísal v roku 1907 sv. Pius X. Viem si predstaviť úzkostnú obavu, tohoto ušľachtilého pastiera Všeobecnej cirkvi, zo zrady zvnútra. V úvode píše, že sa niekoľkokrát pokúšal zneškodniť zradcov pokojne a po dobrom. Pozorujúc však, že námaha je márna a ďalšie mlčanie by bol zločin, ženie ho povinnosť “pred celou Cirkvou odhaliť skutočnú tvár tých mužov, ktorí sa skrývajú pod týmto ohavným prestrojením.” Pastier musí svoje stádo chrániť pred smrteľným jedom a kŕmiť čistou Pravdou.

Antiintelektuálny a agnostický

Pápež hovorí, že modernistické doktríny sa javia ako rozptýlené a nesúvislé, aby vzbudili obraz neurčitosti a vzájomnej nezávislosti. V skutočnosti sú súdržné a tvoria jeden systém. Preto ich pápež dôkladne, majstrovsky skúma a ten systém rekonštruuje. Pozoruje modernistu v mnohých jeho úlohách – ako filozofa, veriaceho, teológa, kritika, apologéta a reformátora.

Vo filozofii je už základný predpoklad (prvý z mnohých predpokladov) pre celý tento systém zhubný a otvorene protirečí náuke I. vatikánskeho koncilu, ktorá hovorí, že: “jediný pravý Boh, náš Stvoriteľ, sa dá spoznať svetlom ľudského rozumu zo stvorených vecí. ” Toto modernizmus popiera. Tvrdí, že ľudský rozum je uväznený výhradne v oblasti fenoménov (javov) – teda len v oblasti zmyslovo vnímateľnej a nedokáže sa pozdvihnúť k Bohu. Tak, spolu s prirodzenou teológiou, okráda celé externé Zjavenie o základný dôvod jeho kredibility.

Je to čistý agnosticizmus, príbuzný ateizmu. Boh a všetko božské, zázračné či nadprirodzené je potrebné odstrániť z vedy aj histórie, predovšetkým z biblickej histórie, zo Starého aj Nového zákona.

Viera ako nejasný cit

Odkiaľ teda pochádza náboženstvo? Náboženstvo je v človeku. Je imanentné. Boha nachádzame v zbožných citoch, citoch, ktoré vychádzajú z nášho podvedomia, z hnutí ľudského srdca. Tomu hovoria modernisti viera. Inak učí katolícka náuka: “Viera je úkon rozumu, ktorý na pokyn vôle súhlasí s Božím zjavením, pretože zjavujúci Boh je sám pravda.” Nie, agnosticizmus modernistom túto cestu zablokoval. Viera je emócia niekde v srdci. Tento zbožný cit vedie k náboženskej skúsenosti. Táto skúsenosť, to je zjavenie. Tento zbožný cit je teda pôvodcom náboženstva, všetkých náboženstiev, vrátane katolíckeho. Nejestvuje žiadne externé zjavenie.

Biblia je výraz skúsenosti. Sentimentálnej náboženskej skúsenosti patriarchov, prorokov, Krista, ktorý bol najväčším prorokom, hoci stále len človekom, človekom s mimoriadnym náboženským cítením. Z jeho nábožného citu, podobným spôsobom ako rastlina zo semena, vytryskla Cirkev so svojimi dogmami a sviatosťami.

Jej dogmy a definície vytvoril rozum, keď reflektoval nad zbožnými citmi (tu je miesto, kde rozumu dovoľujú vstúpiť do procesu). Tieto dogmy sú len symbolmi, nedokonalými formuláciami a preto sú, tak ako všetko, predmetom vývoja. Môžu a musia sa meniť, podľa čias a okolností, podla individuálnych aj kolektívnych potrieb povstávajúcich z rozličných odtieňov vnútorného nábožného cítenia. Magistérium Cirkvi tu je nato, aby ako istý konzervujúci element formovalo kolektívne cítenie, kolektívne vedomie, alebo vieru. Ak sa v kolektívnom vedomí uskutoční evolučná zmena, Magistérium musí ustúpiť a prijať ju (podľa vôle väčšiny, ako v demokracii)

Sviatosti sú znaky, ktoré pochádzajú z potreby viditeľnej manifestácie náboženstva a prostriedky pre jeho šírenie.

Syntéza všetkých heréz - ničiteľ všetkých náboženstiev

Pokúsil som sa, dosť neadekvátne, zhrnúť pápežov dlhý a detailný rozbor do pár jednoduchých riadkov. Čitateľovi tejto analýzy musí v prvom rade udrieť do očí, že systém ktorý odsúva ľudský rozum, tú najvyššiu moc, ktorou človek disponuje a nahrádza ju sentimentom a emóciami, musí tak podmínovať svoju vlastnú dôveryhodnosť. Bezdôvodné, predpojaté a rúhave rozlišovanie medzi “Kristom viery” a “ historickým Kristom” ešte zdôrazňuje túto absurditu. Oddelenie Viery od filozofie, vedy a dejín znamená, že modernista ako filozof, historik a kritik môže byť voči svojmu náboženstvu úplne agnostický (teda vôbec nedbať o to či je, alebo nie je pravé), ale zároveň v tom istom okamihu, spoliehajúc na svoje vnútorné emócie, môže hlásať niečo, čo pripomína katolícku náuku.

Túto absurditu modernizmus uskutočňuje tak, že vymedzil ľudskému poznaniu len empiricky skúmateľnú oblasť a Viere oblasť mimo empíriu. Tak sa veda a Viera nikdy nestretnú. Niet medzi nim sporu. Tak môžno tvrdiť, že Ježiš bol v skutočnosti len človek, ale vo svete viery sa k nemu modliť, ako k Bohu.To je modernizmom navrhovaná obnova náboženstva: adaptácia na moderný svet.

Na konci dlhej expozície tejto herézy pápež napísal:

"Môže byť snáď niekto, kto preskúmal celý ten systém, prekvapený, keď ho nazveme syntézou všetkých heréz? Ak by niekto zhromažďoval všetky bludy, ktoré kedy brojili proti Viere a vydestiloval z každého podstatu a zmiešal ich v jednu, neurobil by to lepšie ako modernisti. Ba oni urobili viac než to, lebo ich systém neznamená smrť len pre katolícke náboženstvo, ale pre všetky náboženstvá.”

Potom pápež pripojil niekoľko poznámok:

Sentiment: Odsúva nabok inteligenciu a rozum človeka, ktorý má už tak sklon nasledovať zmysly a robí ho ich otrokom. Zvyšky zdravého rozumu hovoria, že pri hľadaní pravdy je sentiment a emócia prekážkou a nie pomocníkom. Keď chýba rozum, ktorý by usmerňoval city, tie nás nutne oklamú.

Skúsenosť — ktorá tu znamená len vyššiu intenzitu sentimentu, k citu nepridáva absolútne nič. Čím intenzívnejší, tým sentimentálnejší.

Immanencia: Líši sa človek a Boh navzájom jeden od druhého, alebo nie. Ak áno, prečo modernisti odmietajú externé zjavenie? Ak nie, potom je svet panteistický (Panteizmus učí, že hmotný svet je Boh. Pan znamená grécky všetko a Theos znamená Boh. Kresťania samozrejme odlišujú Boha od toho, čo On stvoril. Svet je v čase. Boh je večná, prvá pričína všetkého stvorenstva.)

Príčiny a metódy
Potom pápež svoju pozornosť venoval príčinám modernizmu. Vzdialenými príčinami sú, podľa neho, zvedavosť a pýcha. Zvedavosť, túžba po novotách, zmenách, nových veciach. Dôležitejšia je pýcha, ktorá zaslepuje dušu. “Pýcha” hovorí “sídli v modernizme, ako vo svojom dome.” Pýcha im hovorí “Nie sme ako ostatní ľudia,” sme učenci, experti, tí čo vedia. Pýcha prináša neposlušnosť a totálne pohŕdanie autoritou.

Hlavnou intelektuálnou príčinou modernizmu je ignorancia, nevedomosť. Neznalosť scholastiky a cirkevnej Tradície. Osvojili si falošné moderné filozofie a opovrhujú filozofiou perennis, ktorá by im pomohla rozoznať pomýlené myslenie a sofistické triky.

Ich metódou je pohŕdanie troma základnými prekážkami, ktoré im stoja v ceste: Scholastickou filozofiou, autoritou Otcov a Tradície a Magistériom katolíckej cirkvi. S nimi vedú nekonečnú vojnu pomocou článkov, úvodníkov, vyučovaním na univerzitách a seminároch, zvodmi a pôvabmi noviniek si získavajú srdcia mladých, očierňujú svojich oponentov ako nemoderných, tvrdohlavých ignorantov.

Náprava

Nakoniec pápež navrhol prísne opatrenia. Prikázal, aby biskupi, predstavení a autority, zodpovedné za vzdelávanie po celom svete, s najvyššou horlivosťou podporovali zdravé štúdium, predovšetkým scholastickej filozofie, podľa metódy sv. Tomáša Akvinského. Nariadil im bdieť nad tými, ktorých ustanovia za učiteľov, nad tými ktorí sa pripravujú na svätenie, nad publikáciami, ktoré používajú v seminároch, školách a omnoho viac. V roku 1910 sv. otec pokračoval a zaviedol prísahu proti modernizmu, ktorú musel zložiť každý adept už pred ordináciou, pred menovaním za farára a pred inými dôležitými postami. Založil v Ríme Biblický inštitút pre štúdium sv. Písma. Encykliku ukončil úprimnou žiadosťou o odvahu a silu smerovanou k Ježišovi Kristovi, Pôvodcovi a Zavŕšiteľovi našej Viery a k Nepoškvrnenej Panne, premožiteľke všetkých bludov.

Dohra: Päťdesiat rokov jednoty, jasnosti a rastu

Musím dodať, že pri čítaní tohoto silného listu som cítil isté dejavu. Čitateľ samozrejme vie prečo. Áno, Pius X. urobil čo mohol, aby odstránil rakovinové bujnenie. Počul som ale, že Pius sa bál, že sa to opäť vráti. Napadajú ma slová z Macbetha: “hada sme len zranili, nezabili. Stiahne sa a zostane hadom.”

Táto encyklika je znepokojujúco aktuálna. Mohli by ju vydať dnes ráno (samozrejme, s maličkými zmenami vo frazeológii). Žiaľbohu, modernizmus sa vrátil, je silný a rozšírený ako nikdy predtým. Pod pláštikom fiktívneho “ducha koncilu” sa slobodne preháňa po scéne.

Je mierne pozmenený, ale podstata je stále tá istá. Dokonca používa rovnaký slovník: obnova, symbol, skúsenosť, skúsenosť je zjavenie, veľkonočná skúsenosť apoštolov, sebachápanie prvých kresťanov, atď.

Po Pascendi bolo exkomunikovaných len veľmi málo tých, ktorí čo tvrdošijne zostali v blude. Asi tridsať kňazov opustilo Cirkev, ostatní sa podriadili a vrátili ku katolíckej pravde. Možno, že pápežov obežník bol zrkadlom, v ktorom sa spoznali. Encyklika dala Cirkvi zhruba päťdesiat rokov jednoty, jasnosti a skutočného rastu. Ďakujem Bohu, že som bol vzdelávaný, vychovávaný a vysvätený práve v tom čase.

Kiež by sme si všetci užívali ešte jedno takéto leto. Čo najskôr.