Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

23. 1. 2015

Slobodomurári (9. časť)  

Sviatosti ako oslava bratstva
 

Vo vysluhovaní sviatostí vidíme dnes v prvej línii oslavu „spoločenstva ľudí“, ktoré zároveň nepriamo podporuje aj utváranie „spoločenstva človeka s Bohom“. Napríklad za najdôležitejší účinok krstu sa u novokrstenca považuje jeho „prijatie do farského spoločenstva“ a málokedy sa spomenie to pravé - zmazanie dedičného hriechu, kedy sa človek stáva „Božím dieťaťom“. Aj ostatné sviatosti sú čoraz viac redefinované v zmysle akéhosi „bratstva“, ako vyjadrenie svornosti „bytia jedného pre druhého“ v rámci farských spoločenstiev lokálnej cirkvi. Všetko sú to nové vzorce, základy ktorých položil Druhý vatikánsky koncil. A tak už ani na pohreboch nepočuť prakticky nič o očistci, pekle, osobnom súde, záhrobí, smrti. Miesto toho sa zdôrazňuje, aké dôležité je poskytnúť v týchto ťažkých chvíľach (púhu) ľudskú útechu.
 

Moderné hodiny prípravy na birmovku sa vo väčšine západoeurópskych krajín zaoberajú rýdzo spoločenskými témami, akými sú rasizmus, nevraživosť voči cudzincom, plač nad „holokaustom“, segregácia a vzájomné etnické vyhraňovanie sa niektorých komunít v rámci spoločnosti a neľudské životné podmienky v Afrike. U nás to je taká zmes etiky a soft-opatrného výkladu určitých religióznych princípov. Výsledkom sú "pobirmovaní katolíci" hlásiaci sa ku katolicizmu, avšak hlásajúci kadejaké sektársko-okultistické voloviny (viera v reinkarnáciu), či nebodaj spoločensky nebezpečné teoretické konštrukty s požiadavkami tolerancie deviantného správania.
Kňaz je definovaný ako „predstavený obce“. Katolícke chápanie kňaza, ktorý prostredníctvom nadprirodzenej vysviacky prináša najsvätejšiu Obetu a ktorému bola daná moc odpúšťať hriechy, ustupuje čoraz viac do úzadia. Dnes sú ľudské komponenty natoľko dominantné, že kňaz je často vnímaný iba ako „veriaci sociálny pracovník“. Takto sa potom dá pochopiť aj požiadavka kňazského svätenia žien. Veď ak je kňaz iba obyčajný „vylepšovač sveta“, potom niet dôvodov váhať a neuznať, prečo by táto činnosť mala byť odopretá ženám.
                                                                 

Bratstvo v hierarchii - Kolegialita

Formovanie „bratstva“ v radoch kléru - predovšetkým medzi biskupmi - je novou náukou o kolegialite. Nezahŕňa iba diecéznych biskupov, ktorí sú skrze domnelé „demokratické“ poslanie biskupských konferencií viac-menej oberaní o svoju samostatnosť, ale aj rolu pápežstva. Ďalšiu formu vnútrocirkevného „bratstva“ je možné badať v snahe o vybudovanie neautoritatívnej, teda „demokratickej“ Cirkvi (viď to, čo bolo povedané pri zmienke o princípe rovnosti). Presne toto sa aj dnes uskutočňuje, a to celoplošne - na úrovni veriaceho ľudu a najnižšieho kléru. Všade vznikajú kadejaké farské rady, laické rady, čoraz viac a viac mizne bytostne hierarchické (sviatostné) kňazstvo, ktoré je nahradzované laikmi, majúcimi voči kňazom rovnocenné postavenie. Extrémna pozícia ultraľavicových kruhov v Cirkvi („Wir sind Kirche“ a pod.) však zachádza ešte ďalej - požaduje úplnú reštrukturalizáciu Cirkvi v plne demokraticky organizované spoločenstvo. A tak sa aj práve tie hlasy, ktoré sa snažia o úplnú zmenu poňatia pápežského úradu (=pápež sa má stať „bratom medzi seberovnými“) odvolávajú na „bratstvo“ a „rovnosť“, ako bola formulovaná na poslednom koncile.
 

Cieľ Cirkvi ako spoločenstva
Vychádzajúc z „bratstva“, je aj Cirkev ako spoločenstvo veriacich nanovo definovaná. Ak bola pred rokom 1965 jedinou cestou k Otcovi, po ktorej sa mal každý spasenia chtivý človek vydať skrze Krst a vieru, dnes je akýmsi „Božím ľudom“ - spoločenstvom ľudí, nachádzajúcich sa „na pútnickej ceste“. Táto nová ekleziológia o „Božom ľude“ je postavená ako kontrahent starého katolíckeho chápania Cirkvi ako jediného sprostredkovateľa spásy človeka. Cirkev sa dnes vidí na „pútnickej ceste viery“ medzi mnohými, bratsky zjednotenými spoločenstvami veriacich Kresťanov a s ostatnými kresťanskými denomináciami uprostred veľkej „ľudskej rodiny“, kde každý kráča po svojej vlastnej „pútnickej ceste viery“, ktorá je samozrejme rovnocenná (!) s tou kresťanskou. Novým cieľom Cirkvi po Druhom vatikánskom koncile už nie je záchrana duší pred večným zatratením, ale spolupráca na budovaní „veľkej ľudskej rodiny“ v duchu humanity a porozumenia.
 

V Gaudium et spes sa píše: „Zároveň vzrastá vo svete presvedčenie, že ľudstvo nielen môže a má čím ďalej tým viac upevňovať svoju moc nad stvorenstvom, ale že má aj nastoliť taký politický, spoločenský a hospodársky poriadok, ktorý by čoraz lepšie slúžil človeku a umožňoval by jednotlivcom i spoločenstvám uplatniť a rozvíjať ich vlastnú dôstojnosť.“ (Gaudium et spes 9)
 

„Potom bude ešte zrejmejšie, že Boží ľud a ľudstvo, do ktorého je začlenený, si vzájomne preukazujú služby. Takto sa ukáže náboženský a tým aj nanajvýš ľudský charakter poslania Cirkvi.“ (Gaudium et spes 11)
 

„Len takto, s nevyhnutnou pomocou Božej milosti, môžu vzniknúť naozaj noví ľudia a budovatelia nového ľudstva.“ (Gaudium et spes 30)
               

„A tak tým, ktorí veria Božej láske, dáva istotu, že cesta lásky je otvorená všetkým ľuďom a že snaha o nastolenie všeobecného bratstva nie je márna.“ (Gaudium et spes 38)                 

Pri všetkých tých ódach na „ciele ľudstva“ však dochádza k jednej ďalekosiahlej chybe - v koncilových textoch sa nikde nespomína dedičný hriech. Uznáva sa síce, že poznávacia schopnosť človeka „je následkom hriechu čiastočne zatemnená a oslabená“ (Gaudium et spes 15), pojem dedičného hriechu a z neho vyplývajúcich rán je však kompletne zamlčiavaný. Za následok to má bezhraničné sebapreceňovanie človeka, presne v intenciách vyjadrení v texte Gaudium et spes. Človek verí tomu, že je schopný uskutočniť nastolenie dokonalej „ľudskej rodiny“ vlastnými silami. Dnes, 50 rokov, čo uplynulo od tohto fatálneho omylu, sú dôsledky zrejmé a viditeľné. Skrz dedičný hriech a predovšetkým z neho vyplývajúcej náklonnosti človeka ku zlu môžeme dnes namiesto ohlasovanej novej „ľudskej rodiny“ vidieť akurát tak extrémnu korupciu, chamtivosť, mamonárstvo, zneužívanie, túžbu po moci, drancovanie všetkých kontinentov, oligarchizmus, vojnu, globálny obchod so zbraňami, obchodovanie s ľuďmi, pornografiu, bankové špekulácie bez akýchkoľvek zábran, lúpežný kapitalizmus, škodlivé zložky v potravinách, bezohľadné drancovanie surovín, podvody v politike, génové manipulácie, hospodársku kriminalitu a prázdne kostoly ... ten výpočet by mohol pokojne pokračovať ďalej a ďalej. Prapríčinou celého tohto zla je popieranie dedičného hriechu. Pretože človek, ktorý si o sebe namýšľa, že je „od prírody dobrým“, logicky odmieta nadprirodzenú ponuku Spásy, ktorú mu núka Cirkev. Odmieta, ba posmieva sa z modlitby, ľútosti za hriechy, pôstu, pokánia, spovede. Tým preňho neexistuje božský korektív správania a celá spoločnosť upadá hlbšie a hlbšie do perverzie (sodomizácia spoločnosti, vraždenie nenarodených, embryonálne pokusy, eutanázia...).

Preložil a spracoval Ladislav Hajdu