Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

19. 12. 2014

Slobodomurári (6. časť)
                                                                                                                    
Slobodomurárstvo a Druhý vatikánsky koncil  

Sloboda    Rovnosť     Bratstvo - Stredobodom je človek

Lexikón pre teológiu a cirkev uzatvára heslo o slobodomurárstve nasledovnou zľahčujúcou vetou: „Svetonázorové boje budúcnosti nebudú vedené ani tak medzi Katolíckou Cirkvou a slobodomurárstvom, ako skôr medzi Kresťanstvom a marxistickým voľnomyšlienkarstvom, medzi Cirkvou a Komunizmom.“ Toto ďalekosiahle podcenenie vplyvu slobodomurárstva na Cirkev ukazuje účinnosť princípu zachovávania tajomstiev, s ktorým pracujú slobodomurárske lóže a združenia. Slobodomurári sa predsa už od svojho založenia pred vyše dvesto rokmi snažili a snažia o rozširovanie svojich myšlienok naprieč celou spoločnosťou. Katolícka Cirkev bola - predovšetkým svojim odsúdením slobodomurárstva a skrze jeho sankcionovanie cirkevným trestom exkomunikácie - poslednou veľkou baštou proti slobodomurárskemu myšlienkovému konštruktu „svetového bratstva“. Prenikanie základných slobodomurárskych princípov - slobody, rovnosti a bratstva do Cirkvi je ľahké vybadať pri rozbore koncilových textov a tiež bežným vnímaním pokoncilového spôsobu ohlasovania viery a praxe vysluhovania sviatostí. Každý z týchto troch princípov sa v pokoncilovej Cirkvi prejavuje dvojako - v akejsi umiernenej („soft“) podobe a popri nej i v extrémnej („hard“) forme. Oba prístupy sa pritom odvolávajú na koncilové dokumenty.

Princíp slobody 

Zatiaľ čo v slobodomurárstve existuje možnosť výkladu samotného pojmu slobody rozličnými smermi, Druhý vatikánsky koncil ho recipoval vo forme „náboženskej slobody“. No tento pojem je nanajvýš dvojznačný, keďže Cirkev pozná skutočnú náboženskú slobodu, ktorú aj vždy hlásala. Táto náboženská sloboda spočíva v tom, že nik nesmie byť v otázkach viery a náboženstva podrobený tlaku, teda - nik nesmie mať „prikázané veriť“ nasilu. Nesprávne chápaná náboženská sloboda vo význame, v akom bola formulovaná na poslednom koncile, spočíva na náboženskej ľahostajnosti štátu voči rôznym svetonázorom a náboženským systémom, ktoré v danej spoločnosti existujú. Toto je na koncile zdôvodnené akýmsi „prirodzeným právom na vieru“, hoci aj v bludy. Z katolíckeho pohľadu je toto jedným z najzásadnejších a najďalekosiahlejších ideologických omylov Druhého vatikánskeho koncilu.
 

Takto nesprávne vnímaná „náboženská sloboda“ spočíva na náuke o „práve“ verejného šírenia bludov a bola ako následok absolútne nadsadenej „slobody človeka“ zakotvená v koncilovom dokumente Dignitatis humanae. Je to však chápanie, ktoré naráža na svoje hranice i v postmoderných nekatolíckych štátoch, v akých žijeme dnes. Viaceré západoeurópske štáty napríklad otvorene podnikajú kroky voči Salafistom (jeden z radikálnych smerov Islamu, od arabského výrazu „Salaf“ pre predka, predchodcu), ktorí sa dopúšťajú protištátnej činnosti, resp. ohrozovaním bezpečnosti občanov destabilizujú spoločnosť. Na takéto konanie však tieto štáty nemajú podľa Dignitatis humanae právo, pokiaľ sa Salafisti (alebo predstavitelia iných náboženských skupín) odvolajú na [od koncilu] platnú náuku o „práve“ na verejné šírenie bludov [alias nesprávne poňatú „náboženskú slobodu].
 

Extrémna pozícia
 

Extrémna požiadavka „slobody“ je akýmsi vnútrocirkevným volaním po „oslobodení sa“ od akéhokoľvek druhu cirkevného (morálneho) „nátlaku“. Dnešný „osvietený“ človek nazerá na Cirkvou hlásanú „rigidnú“ sexuálnu morálku (odmietanie kondómov, umelej antikoncepcie...), predpisy o „nútenom“ celibáte, zákaz kňazského svätenia žien, odmietanie homosexuálneho správania, či odopieranie sviatostí pre cudzoložníkov totiž práve takto. Tieto tézy a volania nie sú síce v koncilových textoch nikde explicitne spomenuté, napriek tomu sa „progresivistickí“ zástancovia neustálych zmien a reforiem v Cirkvi odvolávajú na „ducha koncilu“. Myslia pritom na „Princíp slobody človeka“, základy ktorého bezpochyby položil Druhý vatikánsky koncil. Túto „slobodu človeka“ pritom vykladajú čo najextenzívnejšie, ako slobodu od „akéhokoľvek nátlaku“. Logicky to vedie k rozkolu medzi stúpencami posledného koncilu. A tak vidíme pred sebou dva tábory, ktoré sa - hoci stojac vzájomne proti sebe, odvolávajú na koncil a jeho dokumenty.
 

Napríklad prefekt Kongregácie pre náuku viery, kardinál Müller zastupuje „umiernený tábor“ a je aktívnym a rozhodným odporcom extrémistickej pozície, ktorú zastupuje napríklad Hans Küng.

Právo na šírenie bludov ?
 

„Tento vatikánsky snem prehlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda náleží v tom, že všetci ľudia musia byt prostí nátlaku ako zo strany jednotlivcov, tak zo strany spoločenských skupín a akejkoľvek ľudskej moci, takže nikto ani nesmie byť prinútený jednať v oblasti náboženstva proti svojmu svedomiu, ani mu nesmie byť bránené jednať podľa svojho svedomia súkromne i verejne, alebo samému alebo spolu s inými, v náležitých medziach.“ (Dignitatis Humanae 2) Blud tohto úryvku tkvie v slove „verejne“.
 

Idey slobodomurárstva boli jasne vyjadrené v koncilovom dokumente „Dignitatis Humanae“, falošne označované za „náboženskú slobodu“. Ďalší koncilový dokument „Gaudium et spes“ je vyjadrením nového chápania Cirkvi: Všetko upriamiť na človeka! A koncilový dokument „Nostra aetate“ je chválospevom na falošné vyznania, náuky a náboženstvá.
 

Človek ako jednotlivec

Omša, sviatosti, zjavenie sa (omylne) zameriavajú na človeka ako na posledný cieľ. „Veriaci i neveriaci jednomyseľne súdia, že všetko na svete má byť zamerané k človeku ako svojmu stredu a vyvrcholeniu.“ (Gaudium et spes 12) „Ide totiž o záchranu ľudskej osoby a obnovu ľudskej spoločnosti. Ťažiskom nášho výkladu bude teda človek, a to človek vo svojej jednote a úplnosti, s telom i dušou, srdcom i svedomím, mysľou i vôľou. Preto posvätný snem hlása vznešené povolanie človeka, uznáva v ňom akýsi božský zárodok a ponúka všetkým ľuďom úprimnú spoluprácu cirkvi k ustanoveniu všeobecného bratstva, ktoré by bolo s týmto povolaním v zhode.“ (Gaudium et spes 3)
 

Človek v kolektíve 

Cieľom pokoncilovej Cirkvi je vybudovanie „novej ľudskej rodiny“, bez potreby obrátenia sa ku Kristovi. „Čím viac sa totiž svet zjednocuje, tým je viac zrejmé, že úlohy, ktoré sú na človeka kladené, prekračujú hranice jednotlivých skupín a postupne sa rozširujú na celý svet. Ale to sa neuskutoční, ak nebudú jednotliví ľudia a ich skupiny v sebe pestovať a v spoločnosti šíriť mravné a spoločenské čnosti. S potrebnou pomocou Božej milosti povstanú noví ľudia a tvorcovia nového ľudstva.“ (Gaudium et spes 30) „Medzitým vzrastá presvedčenie, že ľudstvo nielen môže a musí stále viac upevňovať svoju nadvládu nad stvorenou prírodou, ale že jeho úlohou je tiež ustanoviť politický, spoločenský a hospodársky poriadok, ktorý by človeku stále lepšie slúžil a pomáhal jednotlivcom i skupinám uplatňovať a rozvíjať vlastnú dôstojnosť.“ (Gaudium et spes 9)
 

Centrálnym cirkevným postojom je dnes rovnocennosť všetkých náboženstiev - „A tak tieto oddelené cirkvi a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy nie sú bez zmyslu a významu, lebo Duch Kristov sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy, zverenej katolíckej Cirkvi.“ (Unitatis redintegratio 3)

Preložil a spracoval Ladislav Hajdu

12. 12. 2014

František: Rozvedení a opäť “sobášení”  musia byť  “integrovaní”  do Cirkvi 

Christopher A. Ferrara

Pápež František vykonáva svoje kvázimagistérium, vo forme interview pre ľavičiacke a antikatolícke plátky, už takmer dva roky. Najznámejšie z nich (“Neexistuje katolícky Boh….” atď.) urobil s militantným ateistom Eugeniom Scalfarim pre dennik La Repubblica.
Toto interview bolo zverejnené medzi pápežovými príhovormi aj na vatikánskych webstránkach, potom bolo odstránené, potom opäť zverejnené v rozličných jazykových verziách a potom opäť odstránené. Na výsmech všetkým neokatolíckym apologétom, ktorí sa usilovali ospravedlniť poburujúce výroky, ktoré podľa Scalfariho František povedal, nechal pápež toto interview, spolu s ostatnými rozhovormi s rôznymi novinármi, vydať knižne a to oficiálnym vatikánskym vydavateľstvom.

František, v rozhovoroch pre sekulárne noviny, ktorých vydavatelia rímskym katolicizmom pohŕdajú, neprestáva odpaľovať nové bomby. Jeho posledný rozhovor v La Nacion rozptyľuje akúkoľvek pochybnosť o jeho úmysle “regularizovať” rozvedených a znova “zosobášených”, tak ako to robil, keď bol arcibiskupom Buenos Aires.

Najskôr povedal, že sa nesmieme “báť kráčať po tejto ceste, po ceste synody” a vzápätí nariekal nad vylúčením tých, ktorý sám náš Pán nazval cudzoložníkmi, jasne tak deklarujúc svoju túžbu po radikálnej zmene praxe (zároveň ale brániac nerozlučiteľnosť manželstva):

Musíme ísť vpred….. V prípade rozvedených, ktorí sa opäť zosobášili pred nami stojí otázka, čo s nimi máme robiť? Ktoré dvere im otvoriť? Toto bol pastoračný problém: dovolíme im pristupovať k sv.prijímaniu? Prijímanie samotné nie je riešenie. Riešením je integrácia. Neboli exkomunikovaní, to je pravda. Ale nesmú byť krstnými rodičmi žiadnemu krstenému dieťaťu, nesmú čítať pri omši, nemôžu rozdávať prijímanie, nemôžu učiť v nedeľných školách, je asi sedem vecí ktoré nemôžu, mám tu zoznam. Ale no tak! Ak to začnem rozoberať, tak to vyzerá, že fakticky exkomunikovaní sú. Preto im pootvorme dvere trochu viac!
Prečo nesmú byť krstnými otcami a matkami? “Nie, nie, nie, aké svedectvo dajú svojim krstňatám?” Svedectvo muža a ženy hovoriace “milý môj, urobil som chybu, zmýlil som sa, ale verím že ma náš Pán miluje a chcem Boha nasledovať, nebol som hriechom porazený, chcem ísť ďalej.” Je niečo kresťanskejšie ako toto?
A ak si niekto vyberie za krstného otca niekoho z politických darebákov a skorumpovancov, čo žijú medzi nami, hoci sú aj náležite cirkevne sobášení, súhlasili by sme? Aké svedectvo vydajú svojim krstňatám? Svedectvo skorumpovanosti? Veci potrebujú zmenu, naše normy potrebujú zmenu.

Za prvé a predovšetkým, toto je hanebné zavádzanie,  je to ohováranie všetkých jeho predchodcov, že pred tým ako František vstúpil na scénu, aby s podporou kardinála Kaspera a skorumpovanej nemeckej hierarchie dal veci do poriadku, neurobili pre rozvedených a znova “zosobášených” vôbec nič. Toľko sme sa toho napočúvali o hľadaní inšpirácie pre vieru na “perifériách” Cirkvi. Spomeňte si, ako boli periférni africkí preláti na synode umlčiavaní, až kým ich nárek nad Kasperovým očierňovaním afrického konzervativizmu (nazýval ho tabu) nedonútil Františka, aby do skupiny progresívnych strojcov synody dosadil aj afrického kardinála Napiera. 
  
Za druhé, je neuveriteľné, že v tomto rozhovore samotný Kristov námestník používa v prospech integrácie verejných cudzoložníkov do cirkevného života logiku, ba i rétoriku malého dieťaťa: “Pozrite na tých skorumpovancov! Môžu byť krstnými rodičmi len preto, lebo sú cirkevne zosobášení. Ale rozvedení a opäť zosobášení nemôžu. No tak! Dovoľme im byť krstnými rodičmi! Je niečo kresťanskejšie? ” Je snáď treba Kristovmu námestníkovi vysvetľovať, že zlo sa iným zlom nezmení v dobro? Naozaj si neuvedomuje, že riešenie nesprávneho prístupu k inštitúcii krstného rodiča nie je, pripustením širokej kategórie verejných hriešnikov ktorí chcú byť krstnými rodičmi,  tento nesprávny prístup schváliť a tak redukovať úlohu krstného rodiča na hocikomu dostupnú pro forma zdvorilosť?

Naozaj je pápež tak naivný, že si myslí, že verejní cudzoložníci budú v úlohe krstných rodičov vysielať svedectvo o tom, že sú hriešnici ktorí spravili chybu a nie správu, že Cirkev ospravedlňuje ich hriech? Prečo radšej netrvá na integrite inštitúcie krstného rodiča a nezačne dôrazne vymáhať plnenie tradičnej požiadavky, aby krstný rodič bol veriaci katolík a žil taký život, aby mohol byť svojím krstňatám vzorom? Tu sa natíska priamo istota, že František pokračuje v reálnom programe kupčenia s duchom doby, ktorý maskuje za “znamenia čias


Iná otázka: Je možné, aby si František  naozaj neuvedomoval katastrofické implikácie svojich príležitostne spomínaných návrhov na zmeny cirkevnej disciplíny? Len malý príklad účinkov Františkovho zhubného pôsobenia: Predstavte si, že pár žijúci v cudzoložnom “druhom manželstve”,  ktorý sa stal krstnými rodičmi navštívi svoje krstňa, povedzme na Štedrý večer. Ak tam budú nocovať, majú sa k nim rodičia krstňaťa správať ako ku slobodným a ubytovať ich v oddelených izbách, alebo ako k legitímnemu manželskému páru, ignorujúc tak učenie o nerozlučiteľnosti manželstva, ktoré František tak zanietene bráni? A čo si o tom bude myslieť krstňa, dosť staré aby pochopilo, že jeho krstní rodičia sú v skutočnosti zosobášení s inými, ešte žijúcimi ľuďmi. A čo ak krstňa týchto ľudí aj pozná, ak sú náhodou žijú v jeho komunite?

Možno si ale František dôsledky svojich radikálnych nápadov naozaj neuvedomuje. V  tom istom rozhovore pre La Nacion povedal :”Boh ma obdaril zdravou dávkou nevedomosti.” To nepopieram. Máme pápeža, ktorý o sebe takéto veci hovorí vo všetkej vážnosti pričom si musí byť vedomý toho, že noviny to roznesú po celom svete, ako tie najdôležitejšie správy dňa.

Ak teda verejní cudzoložníci – tak ich nazval sám Kristus – môžu byť krstnými rodičmi, prečo ich  nezbaviť všetkých obmedzení, ktoré František považuje za neznesiteľné, vrátane dvetisíc ročného zákazu sv. prijímania? Neokatolícka mašinéria už funguje a uisťuje nás, že “pápež v skutočnosti povedal” že sv. prijímanie pre rozvedených a znova zosobášených nie je riešením.
Čítajte pozorne. František povedal, že prijímanie SAMOTNÉ nie je riešením. Zreteľne ho však považuje za časť riešenia, mimochodom riešenia problému, ktorý vôbec neexistuje.

Keď sa La Nacion pápeža priamo spýtali, či schvaľuje šialený návrh kardinála Kaspera povoliť verejným cudzoložníkom spoveď a prijímanie bez povinnosti ukončiť ich cudzoložstvo, tak František pre La Nacion jasne povedal, že ho podporuje. Osvojil si dokonca infantilný Kasperov argument, že ak niekto môže duchovne prijímať kým žije v stave cudzoložstva, malo by mu byť dovolené prijímať aj Prevelebnú Sviatosť:

Kasperova hypotéza nie je jeho vlastná. Pozrite, čo sa vlastne stalo? Niektorí teológovia sa takýchto záverov obávali a to nás brzdilo. Kasper naliehal, aby sme hľadali hypotézy, teda urobil prvý krok. Niektorí spanikárili. A zašli až tak ďaleko, že povedali: Prijímanie nikdy. Ak, tak len duchovné prijímanie. Ale povedzte, nepotrebujeme aj k duchovnému prijímaniu Božiu milosť?

A je to opäť František, ktorý v tom istom interview o nastávajúcej Synode 2015 hovorí, že pápež je jej najvyššia záruka (guarantor), pápež je tam, aby sa postaral o jej priebeh. S takouto zárukou, ktorá v sekulárnych novinách verejne prezentuje takéto škandálne názory, akú máme nádej, že synoda katastrofálne nezmení nemennú cirkevnú disciplínu spojenú s nerozlučiteľnosťou sviatostného manželstva, ktorú tak rozhodne bránil Františkom nedávno svätorečený Ján Pavol II. pred 33 rokmi? Povedal by som že malú až žiadnu, ak nepočítam s mimoriadnou intervenciou Ducha Svätého, ktorá je samozrejme vždy možná. O tomto hlboko znepokojujúcom rozhovore, ktorý predstavuje významný príspevok k už aj tak monumentálnej hanebnosti tohoto pontifikátu, sa dá ešte povedať veľmi veľa. Ale to si nechám na inokedy.

Stačí poznamenať, že hovoriac o povstávajúcej opozícii z radov “konzervatívcov” František povedal: “Teraz je odpor evidentný. A pre mňa je to dobré znamenie, odpor sa otvorene a verejne ukázal, nie je to len neviditeľné šomranie. Je to zdravé dostať veci na verejnosť,veľmi zdravé”.

A to robíme od tej chvíle, čo sa ukázalo skutočné smerovanie tohoto radikálneho pontifikátu.

Preložil Jozef Duháček

11. 12. 2014

Chudoba

Léon Bloy

Chudobných vždy budete mať medzi sebou.
Od priepasti tejto reči nikdy nemohol ani jeden človek povedať, čo je to Chudoba.
Svätí, ktorí sa s ňou z lásky zasnúbili a splodili s ňou mnoho detí, tvrdia, že je nekonečne hodná milovania. Tí, čo nechcú takú spoločnicu, niekedy pod jej bozkom zomierajú hrôzou alebo zúfalstvom a dav prechodí "de utero ad sepulcrum" bez toho, aby vedel, čo si má myslieť o tej príšere.
Keď sa opýtame Boha, odpovie nám, že práve On je chudobný: Ego sum pauper. Keď sa Ho napýtame, ukazuje nám svoju velebnosť.
Stvorenie je ako by kvetom nekonečnej Chudoby; a dokonalým dielom Toho, ktorého menujeme Všemohúcim, bolo dať sa uprostred úplnej Hanebnosti ukrižovať ako lotor.
Anjeli mlčia a trasúci sa Démoni vytrhávajú si jazyk, aby nehovorili. Len hlupáci posledného storočia podujali sa vysvetliť tajomstvo. Kým ich prehltne priepasť, Chudoba sa spokojne prechádza so svojou maskou a svojím sitom.
Ako sa hodia na ňu slová Evanjelia sv. Jána! "Bola pravým svetlom, ktoré osvecuje človeka, prichádzajúceho na tento svet. Bola na svete, svet bol učinený skrze ňu a svet ju nepoznal. Do svojho prišla a svoji ju neprijali."
Svoji!  Hej veru, či jej nepatrí ľudstvo? Veď nieto tak nahého zvieraťa, ako je nahý človek a všade by sa malo užívať porekadlo, že boháči sú zlí chudáci.
Keď sa odstráni zmätok tohto klesajúceho sveta, keď hviezdy budú vyhľadávať svoj chlieb a keď najposlednejšie blato samé pripustí k tomu, aby vyžarovalo Nádheru; keď budeme vedieť, že nič nebolo na svojom mieste  a že rozumná bytosť žila len v hádankách a zdaniach, potom by bolo možné, že by muky bedára ukázali mizériu milionárovej duše, ktorá by sa na tajomnom registri položiek všeobecnej Solidarity duchovne rovnala handrám.
Mandarín hovorí: "Vyondiem sa na chudobných."
"Veľmi dobre, milý chlapče", povie Chudoba pod svojim závojom, "poď ku mne. U mňa je teplo a mám výborné lôžko ..." A sama ho zavedie spať do kostnice.
Ach, vskutku by sa zhnusilo aj byť nesmrteľným, keby ešte pred tým , čo sme navykli volať smrťou, nebolo prekvapení a keby žranie psov tejto vojvodkyne, nimi znovu vydávané, raz nemalo byť jedinou nádejou ich večne vyhladnutých vnútorností.

"Ja som tvoj otec Abrahám, ó, Lazar, môj drahý nebožtík, moje dieťatko, ktoré kolíšem vo svojom Lone a chystám na šťastné Vzkriesenie. Ty vidíš veľký neporiadok, ktorý je medzi nami a nemilosrdným boháčom. To je priepasť nedorozumení, ilúzií, nepremožiteľných nevedomostí, ktorú nemožno preklenúť. Nikto nevie svoje vlastné meno, nikto nepozná svoju vlastnú vlastnú tvár. Všetky tváre a všetky srdcia zatiahnuté sú hmlou nepreniknuteľného tkaniva kombinácií Pokánia, ako čelo otcovraha. Nevieme, pre koho trpíme a nevieme pre čo sa tešíme. Nemilosrdník, ktorému si závidel omrvinky a ktorý teraz žobre o jednu kvapku Vody z konca tvojho prsta, mohol zbadať svoju biedu iba pri svetle plameňov svojho mučenia; bolo však treba, aby som ťa vzal z rúk Anjelských, aby sa ti vo večnom zrkadle ohnivej tváre odkrylo tvoje bohatstvo. Pravda, neprestajné rozkoše, s ktorými ten zatratenec rátal, neprestanú, ako ani tvoja bieda nebude mať konca. Lenže, keď sa uviedol Poriadok, ty si zmenil miesto. Lebo medzi vami dvoma bola tak skrytá blízkosť, tak dokonale neznáma, že len Duch Svätý, navštevovateľ kostí mŕtvych, mohol ju v nekonečnej konfrontácii tak ukázať!"

Boháči sa boja chudoby, lebo čierne šípia smierne zaobchádzanie, vnuknuté jej prítomnosťou. Boja sa jej ako zachmúrenej tváre veriteľa, nepoznajúceho pardonu. Zdá sa im, a celkom správne, že hrozná bieda, ktorú skrývajú vo svojom vnútri, zrazu by mohla roztrhať svoje zlaté putá a svoje prikrývky nespokojnosti a plačúca utiecť v ústrety Tej, ktorá bola vyvolenou spoločnicou Syna Božieho!

V tom istom čase inštinkt Zdola ich upozorňuje na nákazu. Tí vyvrheľovia dobre vedia, že Chudoba je tvárou samého Krista, zapľutou Tvárou, ktorá obracia na útek Knieža tohto sveta a že pred Ňou nemožno jesť srdce biednych pri hudbe flaut alebo hobojov. Cítia, že jej blízkosť je nebezpečná, že lampy dymia, keď sa blíži a fakle sa podobajú pohrebným sviecam a že každá rozkoš umiera. To je nákaza božských Smútkov ...
Aby sme použili známe porekadlo, ktorého hĺbka privádza do zmätku: "Chudobní donášajú nešťastie", v tom istom zmysle, ako vyhlásil Kráľ chudobných, že "prišiel doniesť meč". Hrozné a priamo strašné protivenstvo získa si človek rozkoše, ktorého šiat dotkol sa chudobný a ktorému sa pozrel zoči-voči.
Práve preto je na svete toľko múrov od časov biblickej Veže, ktorá sa mala dotýkať neba - tak slávnej Veže, že Boh "zostúpil z neba", aby si ju pozrel zblízka a ktorú isteže stavali na to, aby naveky odháňali anjelov nahých a bez domova, už vtedy sa túlajúcich po zemi.

Z knihy Léona Bloya: Chudobná žena, vydala Obroda, Ružomberok 1943

Preložil Jozef Gonsorčík


10. 12. 2014

Slobodomurári (5. časť)

Slobodomurárstvo a Cirkev

a) Odsúdenia

Slobodomurárstvo odmieta Katolícku Cirkev ako pravú Kristovu Cirkev, popiera a odmieta absolútny charakter Kresťanstva a skrze svoju prevažne racionalistickú a antropocentristickú povahu v sebe skrýva nebezpečenstvo úplnej náboženskej letargie a ľahostajnosti. Tá môže prerásť až v nenávistné odmietanie Boha a nevraživosť voči Cirkvi, čoho svedectvom sú dejiny slobodomurárstva románskej proveniencie, ktoré nadobudlo výrazne protikatolícky charakter. Katolícka cirkev preto slobodomurárstvo odsúdila a svojim členom vstup do jeho štruktúr pod sankciou exkomunikácie zakázala. Prvýkrát sa s týmto postojom Cirkvi stretávame v bule Klementa XII. „In eminenti“ z 28. apríla 1738 a v bule Benedikta XIV. „Providas“ zo 17. mája 1751. Autorom tretieho nariadenia (z 13. augusta 1814) bol kardinál Consalvi počas pontifikátu Pia VII. Postoj Cirkvi potvrdili aj Lev XII. v „Quo graviora mala“ z 13. marca 1825 a Gregor XVI. v „Mirari vos“ z 15. augusta 1832. Pius IX. odsúdil slobodomurárstvo v celkovo ôsmich alokúciách (alokúcia = prejav pápeža k určitej cirkevnej alebo politickej téme) a pastierskych listoch, spomeňme najmä „Syllabus“ z. 8. decembra 1864 a alokúciu „Multiplex inter“ z 25. septembra 1865. Lev XIII. odsúdil slobodomurárstvo v encyklike „Humanum genus“ z 20. apríla 1884 a v listoch z 8. decembra 1892, 20. júna 1894 a 2. septembra 1896. Codex Iuris Canonici (Kódex kánonického práva) z roku 1917 (Kánon 2335) hovorí: „Prívrženci sekty slobodomurárov a združení podobného druhu, ktoré pracujú proti Cirkvi a zákonnej štátnej moci, vzťahujú na seba ipso facto exkomunikáciu, vyhradenú Apoštolskému stolcu.“ Toto ustanovenie platilo do vydania nového Codex Iuris Canonici v roku 1983.

b) Zrušenie odsúdenia po Druhom vatikánskom koncile

Z iniciatívy viedenského kardinála Franza Königa začal intenzívny dlhoročný dialóg medzi predstaviteľmi slobodomurárstva a Katolíckou cirkvou. Jeho závery sú zhrnuté v spoločnom „Lichtenauskom vyhlásení“ z 5. júla 1970, podpísanom na zámku Lichtenau v Hornom Rakúsku. Partnerom v dialógu boli najmä slobodomurárske združenia z nemecky hovoriacich krajín, ich hovorcom a šéfom za rokovacím stolom bol vtedajší Veľmajster Veľkej lóže Rakúska, linecký neurológ Dr. Kurt Baresch. Vyhlásenie z Lichtenau podpísalo šesť zástupcov humanitných Veľkých lóží Nemecka, Rakúska a Švajčiarska a traja predstavitelia Katolíckej cirkvi. V dokumente sa uvádza, že „Slobodomurárstvo nie je žiadnym náboženstvom a ani žiadne náboženstvo nehlása a neučí, keďže nemá žiadnu spoločnú ucelenú predstavu Boha.“ Veľké náboženstvá spája „narastajúce, celosvetové ohrozenie ich existencie skrze popieranie ľudskej dôstojnosti a ľudských práv a skrze pseudonáboženské ideológie“. „Všeobecne sa zastáva stanovisko, že pápežské buly, zaoberajúce sa slobodomurárstvom majú už len historický význam a nezodpovedajú súčasným časom. Odsúdenie slobodomurárstva ustanoveniami cirkevného práva nie je už viac z dôvodov, uvedených v tomto vyhlásení Cirkvou ospravedlniteľné, navyše, keď tá (Cirkev) podľa Zákona Božieho učí, že svojho brata treba milovať“. Kurt Baresch spísal o rozhovoroch s kardinálom Königom správu, ktorá vyšla vo Viedni v roku 1983 pod titulom „Katolícka cirkev a slobodomurárstvo“. Na základe tohto zmierenia pokoncilovej Cirkvi so slobodomurárstvom bola v rámci publikovania nového CIC (Kódexu kánonického práva) klauzula o exkomunikácii členov slobodomurárskych združení z CIC vypustená. Nový CIC bol vyhlásený pápežom Jánom Pavlom II. Apoštolskou konštitúciou „Sacrae Disciplinae Leges“ z 25. januára 1983 a účinnosť nadobudol 27. novembra 1983.   

c) Intervencia kardinála Josepha Ratzingera

Hoci na rozdiel od Kódexu kánonického práva z roku 1917 neboli v tom novom, z roku 1983, slobodomurári priamo spomínaní, vyhlásil prefekt Kongregácie pre náuku viery - kardinál Ratzinger (neskorší pápež Benedikt XVI.) deň pred nadobudnutím účinnosti nového CIC (teda 26. novembra 1983), neberúc pritom na zreteľ „zmierlivé myšlienky“ v texte vyhlásenia z Lichtenau, že katolík, ktorý sa stane slobodomurárom, sa nachádza v stave ťažkého hriechu a je vylúčený z účasti na Najsvätejšej Eucharistii, keďže zásadná nezlučiteľnosť Katolíckej cirkvi a slobodomurárstva platí naďalej, aj podľa nového Kódexu kánonického práva, hoci v ňom tento fakt nie je explicitne uvedený.

Vybral a spísal Ladislav Hajdu

4. 12. 2014

Slobodomurári (4. časť)

Slobodomurárske rituály

Tajomné zvyky a rituály slobodomurárov vychádzajú zo symboliky murárskeho remesla. Tieto zvyky a s nimi spojená symbolika boli odovzdávané len bratom, niektoré len bratom, majúcim vyšší stupeň zasvätenia. Išlo o vonkajší znak vnútorného tajomstva, ktoré mohlo byť prežívané len na úrovni duševného zážitku.

Lóže sú projektované v tvare štvorca alebo pretiahnutého obdĺžnika, majúc po jednom okne na východnej, južnej a západnej strane. Na východnej strane sály sa nachádza trón Ctihodného majstra (symbolizuje stĺp Múdrosti), na západnej strane je vchod do sály a po jeho bokoch sú tróny dvoch Dozorcov (ako stĺpy Sily a Krásy). Po stranách sedia bratia. V strede podlahy je mnohými symbolmi zdobený koberec ako „pracovná tabuľa“ pre novoprijatých bratov. Predstavuje „to najsvätejšie, z ktorého majú bratia čerpať potravu pre svojho ducha a svoje srdce“. Tento koberec je z východnej, južnej a západnej strany obklopený troma svietnikmi, na každom z nich horia sviece ako symboly „troch malých svetiel slobodomurárstva“ - tie predstavujú slnko, mesiac a Majstra trónu. Na stole pred trónom Majstra (nazývanom aj „oltárom“) sú položené „tri Veľké svetlá slobodomurárstva“ - Biblia (Svetlo nad nami - božstvo), uhlomer (Svetlo v nás - svedomie) a kružidlo (Svetlo okolo nás - ľudstvo). Bratia majú na sebe koženú zásteru (symbol práce), v niektorých lóžach majú zároveň na hlave klobúk. Prijímacie rituály do jednotlivých stupňov (pričom je nutné podotknúť, že v lóžach všetkých odnoží slobodomurárstva platí striktná povinnosť mlčanlivosti o symboloch, či obradoch) symbolizujú cestu hľadajúceho človeka na trojitej ceste sebapoznania, sebaovládania a sebazušľachťovania za cieľom, ktorým je Krása, Sila a Múdrosť. Naplnenie tohto cieľa je možné iba „kráľovským umením slobodného murárstva“.

Preto pri prijímaní za učňa prijímaný zloží zo seba všetok kov, všetky šperky (znamenie vzdania sa pozemských statkov a navrátenie do prirodzeného stavu), odhalí si ľavú hruď (znamenie otvorenosti a úprimnosti), vykáše si pravú nohavicu, vyzuje pravú topánku a navlečie si pripravenú ponožku (znamenie pokory) a s očami, previazanými páskou je prijímajúcimi prevedený dookola po koberci, pričom mu na odhalenú ľavú hruď priložia hrot otvoreného kružidla. Pri prijímaní za tovaryša prijímaný hľadí do zrkadla, potom je začlenený do „reťaze bratov“. Pri prijímaní za majstra je prijímaný vložený do otvorenej truhly, z ktorej je vyzdvihnutý veľmajstrom za prednášania legendy o Hiramovi (Hiram Abif bol podľa legendy architektom Šalamúnovho chrámu v Jeruzaleme. Bol zavraždený tromi tovaryšmi [ich mená boli Jubelu, Jubelo a Jubela], ktorí sa chceli dozvedieť tajomstvo, ktoré Hiram Abif prechovával a ktoré nesmel nikomu prezradiť.).

Prijímaný učeň obdrží od prijímajúceho majstra tajomné znamenie - Guttural (symbolizuje hrdlo) a s ním heslo „Jakin“ („Pán ťa pozdvihne“); prijímaný tovaryš dostáva Pectoral (symbolizuje hruď) a heslo „Boas“ („Pán ťa posilní“) a prijímaný majster Stomachal (symbolizuje žalúdok) a heslo „Mac Benac“ („Žije v synovi“). Tajomné znamenia pripomínajú tresty, ktoré hrozia prijímanému za porušenie jeho prísahy. Pri prijímaní za majstra sa príležitostne odovzdáva aj „veľké znamenie“ pre časy núdze (prekrížené ruky sú na úrovni čela natiahnuté dlaňami vpred, pritom sa volá: “Ku mne, vy deti vdovy z Naftali!“), ktoré malo význam najmä v čase vojny. Všetky lóže fungujú na báze troch základných stupňov „jánskeho rádu“. Cez to existujú u jednotlivých Veľkých lóží ešte sústavy ďalších vyšších stupňov (zodpovedajúcich „vyššiemu zasväteniu“).

Medzi najrozšírenejšie ríty na svete patrí Starý a prijatý škótsky rítus (Ancient and Accepted Scottish Rite). V obľube sú hlavne jeho vyššie stupne. Škótsky rítus prijíma bratov od prvého do tridsiateho tretieho stupňa podľa ich pokrokov a podľa toho, ako pracujú na svojom vzdelávaní. Každý stupeň si žiada, aby sa doňho brat sám zasvätil a prenikol do jeho skrytého významu prostredníctvom toho, čo mu je v priebehu iniciácie zjavené a povedané. „Mocnosti“, ktoré v tomto ríte pracujú sa zameriavajú hlavne na individualitu a osobnosť konkrétneho človeka-slobodomurára.

Ako príklad uvádzam všetky stupne zasvätenia Škótskeho rítu (nutné je poznamenať, že v inej literatúre sa čitateľ môže stretnúť s čiastočne inými názvami jednotlivých stupňov zasvätenia. Je to dané tým, že rôzni prekladatelia prekladajú niektoré výrazy odlišne a tiež tým, že pred vznikom rítu na rôznych miestach Západnej Európy fungovali mnohé stupne sprvoti pod inými názvami).

1)Učeň, 2)Tovaryš, 3)Majster - 4)Tajný majster, 5)Dokonalý majster, 6)Dôverný sekretár, 7)Dozorca a sudca, 8)Intendant stavieb - 9)Majster vyvolený deviatimi, 10)Slovutný vyvolený pätnástimi, 11)Vznešený vyvolený rytier - 12)Veľký majster architekt, 13)Rytier kráľovskej klenby, 14)Veľký vyvolený, dokonalý a vznešený murár - 15)Rytier východu a meča, 16)Knieža jeruzalemské, 17)Rytier východu a západu, 18)Rytier ruže a kríža, 19)Veľký kňaz - 20)Ctihodný majster všetkých regulárnych lóží, 21)Noachita alebo Pruský rytier, 22)Rytier kráľovskej sekery - 23)Predstavený svätostánku, 24)Knieža svätostánku, 25)Rytier medeného hada, 26)Trojičný Škót alebo Knieža milosrdenstva, 27)Veľký komandér Chrámu, 28)Rytier slnka, 29)Veľký Škót Svätého Ondreja, 30)Rytier Kadoš (pri tomto iniciačnom obrade je osobitne badať proticirkevné zameranie slobodomurárstva), 31)Veľký inšpektor inkvizítor komandér, 32)Vznešené knieža kráľovského tajomstva, 33)Zvrchovaný veľký generálny inšpektor. Pre každý stupeň existuje chrám so svojim vybavením a patričné rituály.

L.H.