Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

30. 11. 2014

Kresťan v chudobe

Franz Spirago

(Odmietanie chudoby, "škandál chudoby", ako ho nazval Léon Bloy, pohoršenie ľudí nad tým, že Boh dopustil chudobu, spočíval už počas 19. storočia v tom, že chudoba, stav, ktorý si vybral náš Pán Ježiš Kristus keď nás prišiel spasiť, začala byť vnímaná ako niečo podstatne zlého, ba priam ako koreň všetkého zla, ktorého odstránením sa má nastoliť lepšia spoločnosť. Kresťanstvo je však oslavou chudoby. O to horší je dnešný stav, keď mnohí cirkevní pastieri považujú chudobu t.j. sociálny stav aj Presvätej Panny, apoštolov a dokonca samotného Nášho Pána Ježiša Krista; a bola to v porovnaní s dnešným materiálnym dobrom priemerného Európana chudoba skutočne nesúmeriteľná, za stav, ktorý je podľa nich príčinou toho, že mladý ľudia odmietajú inštitúciu kresťanskej rodiny; t.j. sviatostné manželstvo, plodenie detí a neužívanie antikoncepcie, ako aj za hlavnú príčinu mnohých rozpadnutých manželstiev. Avšak situácia v krajinách, ktoré priam prekypujú hojnosťou vyvracia túto domnienku. Ruka v ruke s materiálnym nadbytkom a pohodlnosťou kráča ešte horší rozklad rodiny a spoločnosti. V minulosti ľud, biedny materiálne, nestrádal morálne, aspoň čo sa rodiny týka. Záchrana rodiny je preto nie v sociálnom zabezpečení, nech je akokoľvek prirodzene dobré, ale v jedinej apoštolskej a katolíckej Viere. Až keď bude v masách obnovená viera v Spasiteľa, potom má zmysel usilovať o zveľadenie hmotných dobier. Lebo márne je každé ľudské snaženie, pri ktorom Boh nie je. Že to bolo kedysi katolíkom jasné, o tom svedčí aj táto stať z Ľudového katechizmu vydaného v roku 1907. Pozn. red.)

Boh rozlične podelil hrivny: jednému dal 5, druhému 2 a tretiemu len 1 hrivnu. (Mat. 25, 14 - 30) To urobil Boh z múdreho úmyslu. Lebo keby všetci mali rovnako, nebol by nikto odkázaný na iných a ľudia by druh s druhom ani neobcovali.  Kdeže by potom bola láska k blížnemu, kde príležitosť k zásluhám?

1. Chudoba naskrze nie je hanba pred Bohom; len chudoba na cnosti a dobré skutky je hanba, lebo táto vedie k večnému zatrateniu.

V očiach večnej Pravdy chudoba nie je ani najmenšia hanba (Lev XIII.) Sám Kristus stal sa chudobným, súc bohatým (2, Kor. 8, 9) Kráľ neba i zeme, ktorému predsa všetko patrí, žil v ustavičnom nedostatku; nemal ani len, kde by hlavu sklonil. (Luk. 9, 58) Aký chudobný prišiel Ježiš na tento svet; hľaď len na rodisko Spasiteľovo! - Niekto môže byť chudobným na zemské statky a predsa nadmieru bohatý pred Bohom. Naopak, niekto môže byť bohatý na zemské statky a napriek tomu nadmieru chudobný pred Bohom. (Luk. 12, 21) Len bohabojnosť je slávou bohatých i chudobných. (Sir. 10, 25) Pravým bohatstvom nie sú časné statky, ale cnosti. (sv. Bernard) Verte mi, bratia moji, nie ten je bohatý, kto má truhly plné zlata a striebra, ale ten v ktorom Boh prebýva a ktorý je plný Ducha Svätého. (sv. Augustín)

2. Chudobní ľahšie dôjdu spasenia, než bohatí.

Kristus sám hovorí: "Ľahšie je ťave prejsť cez uško ihelné, než bohatému vôjsť do kráľovstva nebeského." (Mat, 19, 24) Bohatí totiž ľahko spyšnejú, stanú sa skúpymi, surovými, nemilosrdnými, lenivými, pachtia za pôžitkom a zabudnú na Boha. Veď bohatstvo poskytuje im prostriedky k uspokojeniu každej neporiadnej náklonnosti. (To platí aj pre tých ľudí, ktorí v Európe požívajú v porovnaní so zvyškom sveta, nadmerné materiálne dobrá a domnievajú sa, že žijú v chudobe. Pozn. red.) Nie tak je u chudobných: týmto chýba veľká príležitosť k hriechu. Chudobný sa ponáša na loď, ktorá nie je veľmi obťažená zemskými statkami a preto tak ľahko neutonie. - Ako pocestný bez batožiny ľahšie ide, tak i chudobný ľahšie príde k svojmu najvyššiemu cieľu. Ako šermiar, ktorý si obliekol málo šiat, ľahšie zvíťazí, tak i chudobný ľahšie prekoná všetky pokušenia diabolské. Preto mnohí chudobní na druhom svete budú mať vyšší stupeň hodnosti, ako dajední boháči. Kristus sám hovorí: "Mnohí z prvých budú poslední a z posledných prví." (Mar. 10, 31) Chudobný Lazar prišiel po smrti do lona Abrahámovho, hýrivý boháč však do pekla. (Luk. 16) Ľudia zo starých handár zhotovujú snehobiely papier, na ktorom sa potom píše a maľuje; tak to robí aj Boh: z chudobných, ťažko skúšaných ľudí robí si nástroje, ktoré sú celé čisté a mnohými zásluhami ozdobené. (sv. Ján Zlatoústy)

3. Chudobu posiela Boh človeku k spaseniu jeho duše.

Dajedni ľudia totiž zneužili by bohatstvo k bezbožnému životu a tým pritiahli by si večné zatratenie. Boh to predvída a preto im odníma zemské statky. Chudoba a bohatstvo sú od Boha. (Sir.11, 14) Sv. Anton, arcibiskup florentínsky, videl raz nad jedným domom viac anjelov hore vystupovať a zostupovať; pretože sa dozvedel, že tam býva jedna veľmi chudobná vdova s tromi dcérami, posielal jej značnú almužnu. Druhý raz zbadal nad tým istým domom zlých duchov; skúmal a počul, že títo ľudia teraz vedú rozkošnícky život. Hneď prestal dávať almužnu. Podobne robí Boh. Čo robí učiteľ, keď vidí, že sa dieťa školské baví hračkou a je nepozorné? Či otec ponechá malému decku nôž v ruke?

4. Chudobných má Boh veľmi rád.

Najláskavejší Boh je obzvlášť naklonený chudobným a nešťastným na tomto svete: lebo Kristus vyhlásil chudobných za blahoslavených (Mat. 5, 3); pozýva láskavo k sebe všetkých, čo sú ustatí a obťažení, aby ich občerstvil (Mat. 11, 28); ujíma sa s celkom obzvláštnou dobrotivosťou odsotených a prenasledovaných. (Mat. 5, 10) Tieto pravdy musia chudobným dodávať smelosti a utlmovať spupnosť zámožných a vysokopostavených. (Lev XIII.) Chudobným dáva Kristus v prvom rade zvestovať evanjelium. (Mat. 11, 5) Čo chudobným robíme, považuje Kristus tak, akoby sme jemu samému robili; mysli na slová Kristove tak, akoby sme jemu samému robili; mysli na slová Kristove pri poslednom súde. (Mat. 25, 40) Obeť chudobných je Bohu príjemnejšia, než bohatých. Či Kristus halieru chudobnej vdovy nedal prednosti pred obeťami boháčov? (Mar. 12, 41) Volanie utláčaných sľubuje Boh obzvlášť vyslyšať. (Jak. 5, 4) Pri narodení Kristovom dal Boh milosť chudobným pastierom, no naskrze nie bohatým farizeom a zákonníkom. Naozaj u Boha niet nijakého ohľadu na osoby. (Rim. 2, 11) Chudobný je práve tak dieťa Božie, ako bohatý. (Prísl. 22, 2)

5. Chudobný, ktorý počestne žije, nikdy nebude opustený od Boha, ba taký už na zemi bude šťastný.

Lebo Boh, ktorý živí vtáctvo nebeské, tak nádherne šatí ľalie a trávu na poli, stará sa tým viac o ľudí, ktorí sú oveľa viac, než tie.(Mat. 6, 25-30) No Boh spravodlivému už vonkoncom nedá trpieť nedostatok. Lebo Kristus hovorí: "Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a spravodlivosť jeho t.j. starajte sa najprv o spásu duše svojej a zachovávajte príkazy a všetko ostatné, t.j. všetko, čo k udržiavaniu telesného života je potrebné, bude vám pridané. (Mat. 6, 33) Kráľ Dávid hovorí, že bol mladý i zostarel sa, ale nikdy nevidel, že by spravodlivý bol opustený a jeho dietky chodili po žobraní. (Ž. 36, 25) Trebárs dopustením Božím často i spravodlivý (ako Job, Tobiáš, Jozef Egyptský) upadne do núdze a biedy, nuž zase príde i čas, kde ho Boh obsype časnými statkami. Áno cnosť už v tomto živote nikdy neostáva bez časného požehnania (Ž. 111, 2-5) - Chudobný navzdory chudobe svojej môže byť nadmieru šťastlivý. Veď šťastie života naskrze nezálaží v hojnosti časných statkov (Luk. 12, 15), ale vo vnútornej spokojnosti. Túto má každý spravodlivý, či je chudobný alebo bohatý. Sv. Pavol chváli sa niekedy, že ničoho nemá a predsa a predsa je tak spokojný akoby všetkým vládol. (2. Kor. 6, 10)

6. Chudobní nie sú oprávnení vynútiť almužnu, aká im patrí od bohatých; ba majú trpezlivo znášať svoj osud a hľadať pomoc viac u Boha.

Povinnosť dávať almužnu nie je povinnosťou spravodlivosti, okrem v najkrajnejšej potrebe, ale povinnosťou kresťanskej lásky; preto nemôže sa vynútiť cestou súdnou (Lev XIII.) Z tej príčiny sv. otcovia vždy len napomínali bohatých k dávaniu almužny. "Ty si pán a môžeš dať i nedať", vraví sv. Hieronym boháčovi. A sv. Ján Zlatoústy: "Udeľuj z majetku svojho. Pravda, ak nechceš, nenútim ťa, nepoužívam násilie, len zaklínam ťa." Avšak samozrejme chudobní môžu žiadať slušnú mzdu za svoju prácu. - Chudobní majú trpezlivo znášať svoj osud a hľadať pomoc viac u Boha. "Chudobní musia si vydobyť nebo trpezlivosťou, bohatí však skutkami milosrdenstva." (sv. Ľudovít IX.) No dvojnásobne nešťastný je chudobný, ktorý opúšťa Boha a prestupuje príkazy jeho; lebo v živote tomto nemá ničoho a po smrti čaká ho k tomu ešte večné zatratenie.


Franz Spirago: Viera kresťansko-katolícka. Ľudový katechizmus, Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1907 


25. 11. 2014

Slobodomurári (3. časť)

Slobodomurárske náboženstvo

Odhliadnuc od francúzskych a frankofónnych lóží, slobodomurárstvo zásadne nemožno považovať za „nenáboženské“. Znie to možno prekvapivo, ale vzhľadom na pôvod slobodomurárstva v dominantne protestantských krajinách to ani neudivuje. Vzhľadom na nekonečné spory vo vnútri anglického protestantizmu 17. storočia, vyrástlo na odpore voči všetkému, čo súviselo s cirkvou a cirkevnou správou. Následkom toho, že jeho filozofické podhubie tvoril Deizmus, odmietalo slobodomurárstvo cirkvami hlásané zjavené náboženstvo (teda Kresťanstvo v katolíckom alebo protestantskom poňatí). Obsahovalo však myšlienku Boha, ohľadom pojmu ktorého sa hlásala od počiatku absolútna tolerancia výkladu - Boh bol vnímaný ako Večný prazáklad všetkých vecí; Večná prasila, ktorá usporiadala svet; nepochopiteľná, dôveru i obavy vzbudzujúca Moc. Naturalistický, materialistický ateizmus bol odmietaný. Murár jest skrze svoje povolanie držaný v povinnosti, poslúchať morálny zákon. Ak správne chápe Umeniu, nestane sa z neho ani tupohlav, ani popierač Boha, ani bezbožný zvrhlík. {Kapitola 1 Starých povinností, zahrnutých v Konštitučnej knihe z roku 1723}
      
Preto nie je neobvyklým, keď počas zhromaždenia lóže znie v sále modlitba. Dogmatickým úvahám a rozborom sa však nevenuje temer žiadna pozornosť. Rovnako sa nezvykne zaujímať postoj k „posledným veciam“, akými sú smrť, nebo, peklo, osobný súd. Za najvyšší cieľ, najvyššie dobro sa pokladá nasledovanie „Mravného zákona“. Ten si obzvlášť motivovaní a praktizujúci slobodomurári spájajú s pojmom Boha, pre väčšinu slobodomurárov je však „Mravný zákon“ autonómnou, na Bohu nezávislou normatívnou hodnotou. Formálne platí zásada, že súkromné vierovyznanie jednotlivých bratov nie je viazané len slobodomurárskym pohľadom na svet, v skutočnosti však možno predpokladať, že u konfesne zameraných členov sú vernosť svojmu vierovyznaniu a praktizovanie (kresťanskej) viery dlhodobo podkopávané - práve vďaka slobodomurárom vlastnej „tolerancii v dogmatických otázkach“. Všetky smery slobodomurárstva spája odmietavý postoj voči katolíckej Cirkvi, väčšina odnoží je voči nej namierená vyslovene nepriateľsky.
              
Nie je zriedkavosťou, že pri téme „slobodomurári“ zaznie udivená otázka: „Ako to? Slobodomurári veria v Boha?“ Vieru slobodomurárstva 18. a 19. storočia nie je možné pochopiť bez pojmu „Deizmus“. Svojím (filozofickým) pôvodom sú všetci slobodomurári deistami. To znamená, že veria v Boha ako v najvyššie bytie. Veria v „staviteľa“ sveta, ktorý síce svet vytvoril, potom sa ale úplne stiahol do úzadia, mimo všetko dianie, sťa nejaký hodinár, čo vytvorí dokonalý chronometer a potom ho len tak nechá ležať na stole. Deistický pohľad bytostne protirečí Kresťanstvu - náuke o starostlivom Otcovi, ktorý je na nebesiach. Ten dokonca neváhal poslať na náš svet svojho Syna. Z odmietnutia tohto, do chodu sveta zasahujúceho a otcovsky starostlivého Boha vyvstáva antropocentristické stanovisko osvietencov a slobodomurárov, podľa ktorého je stredobodom všetkého človek a ako taký má právo rozhodovať o všetkom, čo sa ho týka. Človek určuje a riadi všetko, aj keď to odporuje predpisom a príkazom Cirkvi. Aj formulovanie „Ľudských práv“ bolo pôvodne zamýšľané ako kontrapunkt k starozákonnému Dekalógu. Francúzska revolúcia venovala na popud Maximiliena de Robespierrea vo svojom „kalendári“ tomuto mazonistickému „bohu“ dokonca jeden sviatočný a oslavný deň, založiac tak kult „Najvyššej bytosti“.

Spracoval Ladislav Hajdu

20. 11. 2014

Mládež a demokracia

Jozef Tiso

(Bolo to skutočne pred 80 rokmi? A kde sme teraz? Pozn. red.)

Naša mládež prežila 20. rokov, počas ktorých sme mohli sledovať jeden fakt a síce len, že sa všetko uberalo jedným smerom: vyvrátiť slovenského ducha a slovenskú dušu zo slovenskej mládeže. Týmto smerom sa niesla školská výchova, naša mládež sa musela učiť všelijaké citáty, ale o našich národných velikánoch nevedela nič. Nebolo jej dopriate, aby čerpala z viery slovenského národa. Bola to tendencia.

Žili sme v tzv. demokratickom režime, v našej mládeži ničil autoritu rodičov, predstavených, tradície a vychovával mládež tak, aby si nebola vedomá toho, že má rešpektovať tisícročné tradície a z tradície aby čerpala svoju silu. Tento demokratický režim urobil všetko, aby ničil, kántril, hubil a demoralizoval našu mládež.

Preto so žiaľom musíme konštatovať, že naši 18 - a 20 - roční, i niečo starší ľudia sú akosi bez radosti, bez obetavosti, nemajú úcty ani k predstaveným, ani k spoločenským metódam a zvykom, nepoznajú súdržnosť. Nedivme sa preto, že z tejto vrstvy vychádzajú dnes živly, ktoré otravujú náš verejný život.

+ + +

Vráťte ideálom našu mládež. Ideály tieto sú: verím v  Boha a verím v duchovné hodnoty, verím v autoritu ako potrebný princíp spoločenskej organizácie slovenskej a verím v kresťanskú nerozlučne jednotnú rodinu slovenskú, z ktorej má vychádzať zdravá mládež. Sú to štyri hlavné ideály, na ktorých sa má budovať charakter novej nádejnej mládeže slovenskej. Ostaneme verní týmto ideálom. Z tohto prameňa čerpal slovenský národ svojho ducha, svoje posily v minulosti. Preto ideme v duchu tejto minulosti, keď do budúcnosti kladieme program, ktorý budeme uskutočňovať v zmysle hesla: Za Boha a pre národ, v záujme národa a úcte k Bohu.

+ + +

Verejný život slovenský mal s mládežou trpké skúsenosti. Veď mládež tú vychovávali bez ideálov, bez radosti z práce, bez odhodlaných plánov do budúcnosti. Zámerne ju učili životu povrchnému, životu ľahkému bez námahy, bez vypnutia síl, bez vyšších cieľov. Namiesto disciplíny vštepovali do nej bezuzdnosť na celej čiare, čím sa jej zmocnil hyperkriticizmus a negativizmus voči všetkému. Všeobecnú zmalátnenosť, nechuť k práci, k samému životu, boli známkou predčasne prezretej, zvädnutej mládeže, ktorá sa odcudzila nielen rodinnému krbu a národnej pospolitosti, ale aj vyššiemu človečenstvu. Bol to puk ružový, ktorý prv než by sa bol rozvinul, zhnil a odpadával zo zdravého pňa národného. Honosila sa prívlastkom nepolitickej mládeže a nezbadala, že bola predmetom najzákernejšej politiky cudzej nám nadvlády, ktorá práve demoralizáciou mládeže trúfala si vykopať hrob slovenskému národu.

+ + +

Nesmie sa viac opakovať, čo sa dialo v minulosti, keď vychovávali mládež v materialistickom zameraní k nízkemu životu, k životnej ľahostajnosti.

(Úryvky z viacerých prejavov)

19. 11. 2014

Slobodomurári (2. časť)

Historický vývoj

a) Anglosaské slobodomurárstvo

Vstupom nových členov, patriacich do šľachtických kruhov získalo anglické slobodomurárstvo nielen enormné zvýšenie počtu členstva, ale aj nárast svojho vplyvu. V roku 1772 pôsobilo na britských ostrovoch už 160 lóží. Počnúc rokom 1765 až podnes zaujímajú popredné miesta v štruktúrach anglického slobodomurárstva členovia panovníckej dynastie, respektíve kráľovskej rodiny. Vnútorné rozpory medzi lóžami boli urovnané v roku 1813 založením United Grand Lodge of England (Spojenej Veľkej lóže Anglicka) so sídlom v Londýne. Patria do nej všetky anglické lóže. Od 30-tych rokov osemnásteho storočia preniká slobodomurárstvo aj do Nového sveta. V Severnej Amerike zažíva neuveriteľný rozmach. Venuje sa najmä dobrovoľníctvu a charite, v roku 1931 sa v Spojených štátoch hlásilo k slobodomurárstvu 3 509 000 bratov, združených v 18 000 lóžach.

Celkovo sa dá povedať, že anglosaské slobodomurárstvo je vo všeobecnosti mierne konzervatívneho razenia, je zložené viac-menej z členov, patriacich do rôznych protestantských vyznaní a náboženských zoskupení. Od svojich členov zásadne vyžaduje vieru v najvyššiu bytosť, v akúsi duchovnú prasilu, usporadúvajúcu svet. Členovia týchto lóží sú z náboženského hľadiska  tolerantní, nezdráhali sa medzi seba prijímať ani vyznávačov iných (teda nekresťanských) náboženských systémov, zastúpených na územiach, patriacich do British Empire ako seberovných bratov. Za svoj hlavný cieľ si kladú pestovanie myšlienok všeľudského bratstva, rozvoj humanity a dobročinnosť.

c) Románske krajiny

Slobodomurárstvo v románskych krajinách je na rozdiel od toho anglosaského zamerané výrazne proticirkevne a protinábožensky. Je politicky mimoriadne aktívne, najmä pokiaľ ide o slobodomurárstvo vo Francúzsku. V 18. storočí bolo prístupné všetkým romantickým a ezoterickým prúdom (najmarkantnejšie sa to odrazilo pri formovaní systému vyšších stupňov „zasvätenia“). Čoraz otvorenejšie sa hlásilo k nastoleniu akejsi „svetovej demokracie“ a zničení Cirkvi a pápežstva (v tomto smere mal najväčší vplyv Grand Orient de France - Veľký Orient Francúzska).

10. septembra 1877 pozbavil Grand Orient svoje regule starého slobodomurárskeho záväzku viery v „majstra staviteľa sveta“ a v nesmrteľnosť ľudskej duše, odstránil tiež zo svojich obradov a symbolov Bibliu a Krucifix. Ako reakciu na toto prerušili Veľké lóže Anglicka, Škótska, Írska a Kanady akékoľvek kontakty s Veľkým Orientom Francúzska. (Veľká lóža Nemecka sa s Grand Orientom rozišla už v roku 1871). Grand Orient pristupoval nenávistne k všetkému cirkevnému učeniu a snažil sa minimalizovať cirkevné vplyvy na spoločenské dianie. Badať to bolo najmä v otázkach manželstva a výchovy mládeže, v otázkach spoločenského poriadku (jeho ukotvenie nie na báze cirkevnej náuky o spoločenských dobrách) a v otázke združovania sa do spolkov. Grand Orient zaštiťoval predstaviteľov voľnomyšlienkárskeho hnutia, stál na čele boja za sekulárny štát, založený na princípoch ateizmu. Odmietal monarchiu, všetci jeho významní členovia patrili k popredným stúpencom republikanizmu. Svoj kultúrny ideál sekulárnej spoločnosti, v ktorej verejný náboženský kult nemá žiadne miesto predstavil Veľký Orient na medzinárodnom slobodomurárskom kongrese, konanom v Paríži v roku 1889.
Na Grand Oriente bolo duchovne závislým slobodomurárstvo krajín Itálie. Veľmajstri Giuseppe Mazzini a Giuseppe Garibaldi bojovali za odstránenie svetského panstva pápeža, ich nasledovníci - Ernesto Nathan a Adriano Lemmi presadili v novovytvorenom Talianskom kráľovstve sekularizáciu školského systému. Ten istý vplyv republikanizmu a voľnomyšlienkarstva badať aj pri lóžach, pôsobiacich v Španielsku a v Portugalsku (všetky proticirkevné pogromy prvej polovice dvadsiateho storočia, počnúc odstránením portugalského kráľa Manuela II. v roku 1910, ktoré sa prehnali Iberským polostrovom možno pripísať slobodomurárskej réžii, ono to nikdy tieto hnutia ani nepopierali.), ako aj v Belgicku, v Rumunsku, vo Švajčiarsku, v krajinách Južnej Ameriky, v Mexiku a v neskoršej Juhoslávii. Zvlášť pri nastoľovaní proticirkevných režimov a štátneho teroru v Španielsku, Portugalsku a Mexiku bola viditeľnou spolupráca slobodomurárskych kruhov s komunistami, čo bolo výsledkom ideologického premiešavania členstva týchto dvoch entík.

c) Nemecké štáty

Slobodomurárstvo v germánskych (nemeckých) krajinách zastáva z väčšej časti akési „nedogmatické kresťanstvo“, alebo niekde viac, niekde menej ortodoxný protestantizmus. V mnohom akcentuje nacionálny rozmer, no zväčša je apolitické a zvláštnu pozornosť venuje skôr pestovaniu slobodomurárskej filozofie. Nemecké slobodomurárstvo začalo svoje dejiny písať v Hamburgu, v roku 1737. Do jeho radov patrili veľmi známe osobnosti: Friedrich II. (Veľký) - pruský kráľ a brandenburský kurfürst (knieža); z filozofov napríklad Johann Gottfried von Herder a Johann Gottlieb Fichte; zo sveta hudby veľmi známy Wolfgang Amadeus Mozart; spomedzi literátov  Christoph Martin Wieland, Johann Wolfgang von Goethe, Johann Heinrich Voß (ten do nemčiny preložil Homérove eposy Iliada a Odysea), Gottfried August Bürger, Adelbert von Chamisso, Ferdinand Freiligrath, Matthias Claudius, či Johann Heinrich Daniel Zschokke, mnohí z nich pôsobili aj ako prekladatelia, novinári, pedagógovia alebo sa venovali prírodným vedám. Treba mať ale na zreteli fakt, že v 18. storočí v určitých intelektuálnych kruhoch (najmä) pruskej elity patrilo k „dobrému štýlu“ neodmysliteľne aj členstvo v nejakej tej lóži.
V tridsiatych rokoch 18. storočia bolo nemecké slobodomurárstvo rozdelené na dva tábory: Na jednej strane boli tri staropruské Veľké lóže (1Veľká národná materská lóža „U troch glóbusov“, 2Veľká krajinská lóža slobodomurárstva Nemecka a 3Veľká lóža Pruska „Priateľstvo“), ktoré združovali asi dve tretiny slobodomurárov Nemeckých krajín. Začiatkom 20. storočia stáli tieto organizácie na platforme (nemeckého) nacionalizmu a odmietali humanistické slobodomurárstvo, ako ho poznáme z anglosaského prostredia. Od členov sa požadovalo vyznávanie Kresťanstva. Naproti tomu stálo ostatných šesť Veľkých lóží, zahrňujúcich asi tretinu nemeckého slobodomurárstva. Tieto boli naklonené humanistickému svetonázoru, ktorý bol dominantný pre väčšinu svetového slobodomurárstva.

Od polovice devätnásteho storočia zaznamenávame v rámci európskeho slobodomurárstva pokusy akéhosi cezhraničného zbližovania medzi jednotlivými národnými štruktúrami. Toto zbližovanie je artikulované najmä konaním slobodomurárskych kongresov, kde dochádza k publikovaniu konkrétnych vyhlásení, propagovaných rozličnými publikáciami. Výsledkom týchto pohybov je ukotvenie slobodomurárskych národných a regionálnych štruktúr v novovznikajúcich supranacionálnych organizáciách s celosvetovou pôsobnosťou. Prvou takouto organizáciou bol Bureau international de relations maçonniques (Medzinárodný výbor mazonických [rozumej slobodomurárskych] vzťahov), ktorý vznikol v roku 1903 vo švajčiarskom Neuchâteli. Nasledovali Ligue Internationale de Francs-Maçons (Medzinárodná liga slobodomurárov) v roku 1905 a Association maçonnique internationale [A.M.I.] (Medzinárodná slobodomurárska asociácia) v roku 1921.
Medzi známe slobodomurárske štruktúry patria tiež: International Grand Lodge of Druidism (Medzinárodná Veľká lóža druidizmu) [s druidmi ako keltskými pohanskými kňazmi nemá spoločné nič, názov má symbolizovať múdrosť, vedu, umenie a spätosť s prírodou], ktorej symbolom je sedemcípa hviezda; ďalej sú to Rád Illuminátov [illumináti = osvietení, spolok vznikol v bavorskom Ingolstadte v roku 1776]; ברית יבנ - B´nai B´rith [ide o židovskú lóžu z roku 1843, založenú v New Yorku, názov značí „Synovia zmluvy“]; Independent Order of Odd Fellows - I.O.O.F. [Voľne preložiteľné ako „Nezávislý rád čudákov“, založený v 18. storočí v Anglicku, jeho heslom je „Priateľstvo, láska a pravda“] a nemožno opomenúť veľmi rozšírené Rotary Clubs [prvý z nich bol založený v roku 1905 v Chicagu, dnes ich v 166 štátoch sveta funguje asi 34 tisíc - p. p.] a Lions Clubs [ich počiatky siahajú do roku 1917, prvým bol klub založený v Oak Brook, štát Illinois. Dnes je vo svete 46 tisíc Lions klubov v 208 krajinách sveta. Ich mottom je „We serve“ („Slúžime“)] ako predstupne vyšších slobodomurárskych spolkov a lóží.


S použitím dostupnej literatúry spracoval a preložil Ladislav Hajdu


12. 11. 2014

Slobodomurári. (1. časť)
  
Problémom mnohých intelektuálov západného sveta je, že pri počutí slova „slobodomurári“ okamžite mávnu rukou a pokrčia plecom - „Dajte mi pokoj s konšpiračnými teóriami!“. A naozaj, v skutočnosti je na trhu k tejto téme oveľa viac neserióznej literatúry, než skutočne intelektuálne poctivého a objektívneho vysporiadania sa s týmto fenoménom. Poznáme extrémistov, ktorí sú majstrami v šírení konšpiračných teórií, tých, ktorí vidia za každou päťcípou hviezdou hneď Zlo a v každej pyramíde vidia prebývať nejakého veľmajstra tej-ktorej lóže. Práve vďaka nim je téma „slobodomurári“ degradovaná na akúsi neomalenú zmes predsudkov a jednoduchých vývodov nevzdelancov a priemerných hlupákov, maľujúcich všetko na čierno, vidiac svet len jednodimenzionálne - „Za všetko môžu slobodomurári!“. Práve korekciu takéhoto obrazu má za cieľ nasledujúci materiál, serióznym spôsobom tematizujúci otázku: Kto sú slobodomurári a akým spôsobom vplývajú na Cirkev? Prvá časť diela je aktualizovaným úryvkom z Lexikonu pre teológiu a Cirkev (rok vydania 1932), druhá časť pojednáva o vplyve slobodomurárstva na Cirkev. Nejde pri tom o to, oštempľovať tú či onú osobu ako aktívneho slobodomurára (podľa hesla „Bol Bugnini slobodomurár?“), ale dokázať pomocou využitia koncilových textov a reflektovania pokoncilovej vnútrocirkevnej praxe vplyv Lóže v Cirkvi.                  

Definícia

Slobodomurárstvo je kozmopolitným združením za účelom individuálneho mravného zušľachťovania človeka a za účelom vytvorenia všeobecného zväzu ľudstva na základe princípov humanity a absolútnej tolerancie, za pomoci tajomných rituálnych úkonov ako symbolických prostriedkov k faktickej realizácii týchto cieľov.

Pôvod

Od roku 1175 prebralo Anglicko z Francúzska gotický štýl. Jeho usporiadanie, štruktúru, nákresy a skice jednotlivých chrámov, či postupy pri budovaní klenby opatrovali kamenári a stavitelia ako tajomstvo. Kamenári boli slobodným povolaním, mohli sa kamkoľvek sťahovať a z týchto dôvodov sa spočiatku nezvykli organizovať vo forme miestnych cechov, ako tomu bolo u iných remeselníckych odvetví, ale v akomsi náboženskom „bratstve“, zahŕňajúcom teritórium celej krajiny, utiekajúc sa k Jánovi Krstiteľovi, ako svojmu patrónovi a ochrancovi. V murárskych chyžkách vznikla Fraternity of freemasons (Bratstvo slobodných murárov), v ktorej sa tamojším fellows  (bratom) dostávalo všestranného poučenia, zahrňujúceho otázky remeselné, stavebnotechnické, náboženské, morálne i sociálne, sprevádzaného zväčša tajomnými symbolickými rituálmi. Po roku 1356 začali vznikať aj samostatné cechy kamenárov, im boli prenechané otázky súvisiace so stavebnými postupmi a remeselnotechnická problematika. Nábožensko-morálnu a sociálnu výchovu „bratov“ prevzala výhradne Fraternity, táto prijímala do svojich radov od roku 1475 už aj osoby, nevykonávajúce remeselnícke povolanie.


Keď kráľ Eduard VI. zrušil v roku 1547 náboženské spolky, zanikla aj Fraternity. Pravda, katolícky duch ju opustil už pár rokov skôr. Zvyšky Fraternity sa nato reorganizovali do novej „Society of freemasons“ (Spoločnosť slobodných murárov). Jej pôsobenie bolo naďalej ako „vzdelávacie spoločenstvo“, no na rozdiel od Fraternity, u ktorej šlo o vzdelávanie vo viere a mravoch, napomáhajúce dosiahnutiu blaženosti a osobnej spásy, tu šlo primárne o družnosť, spoločenskosť, jemné spôsoby a vzdelávanie v umení, či vedách humanitných. Spočiatku do nej prenikli alchymistické a okultno-kabbalistické idey s prímesou kadejakých povier, ktoré boli ako „vzácne tajomstvá“ pestované a chránené starými zvyklosťami, rituálmi a symbolmi. Od začiatku 17. storočia sa Society stala najúrodnejšou pôdou pre šírenie myšlienok deizmu, ktorý vznikol ako jedna z foriem reakcií na náboženské hašterenie storočia šestnásteho. A tak sa od polovice 17. storočia aj na lokálnej úrovni čím ďalej, tým viac odlišovali humanizovanejšie lóže Society od cechových spolkov skutočných kamenárov a staviteľov. Society prijímala do svojich radov čoraz viac nekamenárov, pestujúc svoje zvyklosti a rituály pomocou symbolov - v zmysle budovania „všeľudského chrámu humanity“. Šlo o myšlienku vybudovania duchovného Šalamúnovho chrámu ako pendanta starozákonného Šalamúnovho chrámu z kameňa. Rástli snahy o šírenie ideí deizmu a o ich hlbšie zakorenenie v spoločenskom vedomí, tieto idey spočívali na prirodzenom mravnom zákone - akomsi nedogmatickom „náboženstve“, spájajúcom všetkých „slušných a poriadnych“ ľudí - mimo všetkých náboženských naťahovačiek a sporov. Toto viedlo 24. júna 1717 (na sviatok Svätého Jána Krstiteľa) k zlúčeniu štyroch londýnskych lóží v jednu špekulatívnu Veľkú lóžu ako „čisto duchovnú cirkev“ pod vedením Veľmajstra. Tento dátum považujeme za zrod moderného slobodomurárstva. Bratia tejto prvej Veľkej lóže boli svetonázorovo deistami, politicky Whigmi, stúpencami dynastie Hannover a nepriateľmi Tories - toryovcov (Tories podporovali dynastiu Stuartovcov).
 
Preklad a finálna úprava: Ladislav Hajdu