Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

29. 10. 2014

Čo na tom záleží?

Megaera Erinyes


Drahá slečna Erinyes

Zaujíma ma Váš názor. Myslíte si, že pápež František je naozaj pápež? Neviem si predstaviť, že by pravý pápež robil a hovoril veci, ktoré František hovorí a robí. Je možné, že by bolo posledné konkláve zmanipulované a tak bola Františkova voľba nelegitímna?

páter M.

_

Drahý Páter,

naozaj netuším. Nie som cirkevný právnik. Ani nemám žiadne vzdelanie v oblasti teológie a cirkevných dejín a ani žiadnu zvláštnu schopnosť rozlíšiť medzi rôznymi argumentmi, ktoré sa šíria po internete.

Ja len vidím, že vo Františkovi máme jeden veľký problém, problém porovnateľný s najväčšími problémami, ktoré dnes sužujú svet. V skutočnosti sa mi vidí, že on stelesňuje všetky tie externé problémy, je takpovediac ich produktom.

Nanešťastie, o tom čo sa posledné dva roky vo Vatikáne deje, neviem viac ako to, čo možno nájsť na internete. Viem čo som videla, viem čo som počula a to čo tu prebieha sa raz určite zapíše (ak to raz niekto v budúcnosti bude opisovať) ako jedno z najnebezpečnejších a najvysvetliteľnejších období cirkevných dejín. Zvyšok z toho čo viem su len chýry a opačné chýry. Tak, ako všetci ostatní.

Ako obyčajný pozorovateľ vidím, že sme s Cirkvou a svetom v situácií, ktorá v našej dlhej histórií zjavne nemá obdobou. Verím, že mi odpustíte trochu obšírnejšiu odpoveď, pretože Vaša zdanlivo jednoduchá otázka v sebe skrýva veľmi veľa.

Predpokladám, že je možné a že sa v v minulosti aj prihodilo, že z nelegitímnej voľby povstal pápež, ktorý bol pravým pápežom a svoje pápežské povinnosti vykonával rovnako dobre, ako ktorýkoľvek iný pápež. Nemyslím si, že povaha procesu voľby je natoľko rozhodujúca, hoci chápem, že v dnešnej situácii je to lákavá odpoveď. Máme tu s Bergogliom vážny problém a ten by nezákonná voľba, ak by sa potvrdila, vyriešila. Aká by to bola úľava, keby sme sa mohli striasť jeho čudných prejavov slovami: “To sú len ďalšie protipápežove táranice.” Veľmi lákavé.

Myslím si ale, že je tu ešte iná, všeobecnejšia odpoveď, ktorú by mohol prijať katolík, ktorý stále verí: Ak pápež nie je katolík a usiluje o dosiahnutie cieľov opačných voči tomu, čo chce Kristus, záleží na tom, či je po kanonickej stránke protipápež? Záleží na tom, či bol volebný postup tak či onak narušený?

Po Pánovom nanebovstúpení nám, kresťanom, pripadla povinnosť obrátiť na vieru celý svet. Nie je prekvapujúce, že to trvalo 2000 rokov, pretože vo chvíli, keď nám táto povinnosť pripadla sme veľkú časť zeme ešte nepoznali a jej objavovanie bolo podmienené vynájdením iných vecí, ako spoľahlivé loďstvo a navigačné prístroje.

Ak uvážime aj iné prekážky, ako je ľudská záľuba vo vedení vojen, či čierna smrť, zdá sa mi interval dvoch tisícročí celkom primeraný. Myslím si ale, že na konci 19. storočia, alebo tak nejako, sme túto úlohu splnili tak dobre, ako sa snáď od nás čakalo. Kristus je známy po celom svete, dokonca aj medzi ľuďmi, ktorí v dobe iPhonov žijú v okrúhlych stanoch zo sobej kože. Kresťanov možno nájsť v každej džungli, každom meste, na každej univerzite, v každom väzení, v každej bani, v každej púšti a krv mučeníkov rovnako zavlažuje každú pôdu a piesok na planéte. A hoci zostávajú milióny neobrátených, myslím si, že vo všeobecnej rovine už sme urobili, čo sme mali urobiť. Že väčšina z tých, čo o Kristovi počuli ho odmietla, to nedokážeme ovplyvniť o nič viac, ako to dokázali jeho priatelia kedysi dávno. Moji vlastní predkovia prijali vieru veľmi dávno, v časoch, keď ešte Rím mal cisára. Ale mám dobrého priateľa z krajiny, ktorá nevidela kresťanského misionára až do 15. storočia. A stretla som pred nejakým časom biskupa, ktorý povedal že prvý katolícky misionár navštívil jeho krajinu až v 50. rokoch minulého storočia. Ale dnes, naviac v dobe všeobjímajúceho internetu, už jestvuje skutočne len malá hŕstka ľudí (Severná Korea?), ktorá by absolútne neprišla do kontaktu s Kristom a Jeho pravdou.

Takže veľká úloha, ktorú nám zverila Druhá osoba Svätej Trojice, pre ktorú a v ktorej bolo všetko stvorené, sa zdá byť splnená. Každý už počul a tí, ktorí mali odpovedať, odpovedali. Uvedomila som si to po tej bolestnej noci minulého marca: jediná spoločná úloha, ktorú sme ako ľudské bytosti a katolíci mali je splnená, čo príde teraz?

A teraz, hľadajúc v minulosti precedens, čo je katolíkom vcelku prirodzené, zisťujem, že nenachádzam presnú paralelu. Máme pápeža ….. pápeža! ktorý je schopný rozprávať úplne nezmysly ako “Korupcia je väčšie zlo ako hriech” a ktorý zdá sa, nielen že verí, že to dáva nejaký zmysel, ale ktorý je, už len za to že to vyriekol, okamžite chválený a oslavovaný  miliónmi ľudí, vrátane katolíkov .

Mali sme snáď niekedy v dejinách takú obrovskú masu katolíckych veriacich, ktorá by mala tak biedne poznanie katolíckej náuky a zároveň pozitívne verila v toľko vecí, ktoré katolíckej náuke priamo protirečia? Vskutku sme obrátili svet na Vieru, ale, vďaka nevysvetliteľnej zhode sociálnych a historických činiteľov, okamžite po splnení tejto veľkej úlohy, svet Vieru opäť stratil.

Vieme si predstaviť inú dobu, v ktorej by milióny katolíkov verili, že možno byť “pro choice katolíkom”? Alebo, že si možno myslieť, že dobrý katolík môže akceptovať konkubinát, ako mravné dobro? Alebo dokonca, že ako mravné dobro možno akceptovať aj neprirodzenú zvrátenosť? A pritom, čo je snáď ešte dôležitejšie, nikto nikdy nie je ani napomenutý, ani definitívne usmernený ani biskupom, ani pápežom?

Márne hľadíme k Rímu, veď, ako sme začiatkom tohoto mesiaca pred upretými pohľadmi celého sveta videli, tieto názory zastávajú nie len veľké zástupy katolíckych laikov, ale vyznáva ich aj veľká väčšina mužov, ktorí sa ako nástupcovia apoštolov zúčastnili synody !

Aký existuje precedens pre Cirkev, ktorá v osobe svojich najvyšších služobníkov stratila zmysel svojej vlastnej existencie, stratila vlastnú Vieru? Čo povedal Boh o soli, ktorá stratil chuť?

Uznaní proroci Katolíckej cirkvi, vizionári, ktorých v ich malých kamenných chyžkách navštívila slávna Kráľovná Neba, nám všetci  odovzdali viac menej rovnaký odkaz: “onedlho príde, ba už je tu, doba obrovskej apostázy, nastane obrovský odpad ťažko vybojovanej Viery a v dôsledku toho svet upadne do strašnej temnoty. A musím myslieť na dejinnú skutočnosť nevyberavého vraždenia, dnes už snáď miliardy nenarodených ľudských bytostí, ktoré je zo strany tých, ktorí sa zasvätili službe Bohu, len zriedkakedy sprevádzané niečím iným, ako mlčaním.

Všetci tí svätí proroci o tomto čase rozprávali a ja si myslím, že už je tu, bude pokračovať a skončí v tom najstrašnejšom nadprirodzenom treste, aký kedy svet videl. Pri pohľade na potratové štatistiky to považujem za spravodlivé, také strašné zlo nezostane nepotrestané na veky.

Vráťme sa k Vašej otázke. Myslím si, že je to diskutabilné. Hľadáme v minulosti precedens, ktorým by sme rozlúštili hádanku tohoto zvláštneho, intelektuálne zjavne skazeného muža, Bergoglia. Ak nám ale precedens nepomáha ani v žiadnej z iných podivností modernej Cirkvi, prečo od neho čakáme odpoveď na tohoto pápeža? Zažili sme už situáciu, v ktorej by pápež podrobil, nemennú, dve tisícročia platnú doktrínu, spochybňovaniu a “diskusii” biskupskej synody? A že synoda toho pápeža na mieste neumlčala a neobžalovala ako kacíra? A že synoda ukončila zasadanie s tým, že otázka či prižmúriť oko nad verejným konkubinátom či dokonca bizarnou právnou fikciou homosexuálnych manželstva, zostane otvorená?!

Pýtam sa, ak pápež nie je katolík, záleží na tom, či je protipápežom? Dajú sa kanonicky definované kategórie založené na dlhotrvajúcich precedensoch aplikovať na tento problém? Ako by sa mohli dať?

Neviem kto Bergolio je. Viem ale, že nič z toho, čo hovorí, nedáva zmysel. Viem že ho nemožno nasledovať ani poslúchať, nie pre jeho bludy, ktoré sa každou hodinou zreteľnejšie odhaľujú, ale pre nezrozumiteľnosť, pre číru nezmyselnosť jeho verejných prejavov. Vojak nesmie poslúchnuť dva druhy rozkazu. Taký, ktorý odporuje zákonu a taký, ktorý sa nedá pochopiť



V takej situácii sa nižie šarže v armáde musia poobhliadnuť po zákonnom a mentálne kompetentnom velení. A ak ani to nepomôže, ako vidíme v mnohých prípadoch po celom katolíckom svete, potom musí konať podľa zákona a svojej povinnosti tak dobre, ako len vie, v rámci posledných vydaných zrozumiteľných, koherentných a explicitných rozkazov. Vojak vie vo všeobecnosti prečo sa vojna vedie, čo je jej cieľ a že povinnosť bojovať končí víťazstvom, alebo smrťou.

Ak pápež nie je katolík, záleží na tom, či je protipápežom? Nepredstieram že viem, čo sa deje v zjavne zmätenej a rozpornej mysli Jorge Bergoglia, či je jeho podivnosť a zmätenosť zámerným úskokom, znakom demencie, alebo je to len obrázok toho, čo sa deje v duši formovanej jezuitmi v 60. rokoch, ale súdiac len podľa toho čo hovori a robí viem, že v tejto vojne neusiluje o ciele, ktoré nám boli kedysi vytýčené. Dva a dva nebude päť, hoci to tvrdí samotný pápež. A žiadny vojak nemusí poslúchať rozkazy, ktoré protirečia cieľu vojny, ktorú vedie.

Je hrubým omylom myslieť si, že pápež je najvyššia autorita. On svoju autoritu dostáva od Hlavy Cirkvi a ak sa odchyľuje od rozkazov, ktoré dostal, neslobodno ho poslúchať. Nedokážem povedať v čo naozaj verí, určite nie len z toho čo hovorí, ale ak sa mu nedá rozumieť, ak mu nemožno veriť a nemožno ho poslúchať v medziach Viery, ktorú sme prijali, tak si myslím že nezáleží na to, či bol František zvolený legitímne, alebo nie.

www.remnantnewspaper.com

26. 10. 2014

Fragmenty z doby moru III./2014

Atmosféra bratstva a slobody

Branislav Michalka

Keď 10. októbra kardinál Pietro Parolin, štátny sekretár Svätej stolice, pre Vatikánsky rozhlas, s pravým moderným nadšením pre pojmy etablované počas Revolúcie z roku 1789, oznamoval, že biskupská synoda o rodine "pokračuje veľmi dobre" a "nastolila atmosféru veľkého bratstva a slobody", (viď http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=20928 ) ešte netušil, že ani nie o osem dní neskôr, po zverejnení správy zo synody, prehovorí  juhoafrický kardinál Napier o tom, že:

"Biskupovia boli veľmi, veľmi rozhorčení. Týkalo sa to dvoch otázok. Prvá bola prezentácia homosexuality a homosexuálneho spolužitia, ako by to bolo niečo pozitívne. A druhá sa týkala rozbitých manželstiev a dôrazu na uľahčenie prístupu k sviatostiam v prípade rozvedených a znovu zosobášených. Rozhorčenie bolo o to väčšie, že tieto otázky neboli diskutované, nikto sa synodálnych otcov nepýtal, ale v médiach to bolo prezentované ako ich názor." (viď http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=20964)

To samozrejme akosi nekorešponduje s ostentatívne prezentovanou "atmosférou veľkého bratstva a slobody". Odhliadnuc od faktu, že to nekorešponduje ani so správami o synodálnej diskusii v aule, ktoré boli oficiálne vypúšťané do sveta. Ešte 9. októbra kardinál Lombardi, opäť v štýle, na ktorý si mnohí spomíname z obdobia pred štvrťstoročím nadšene referoval: "Myslím, že sme všetci prežili túto časť synody včera odpoludnia  a dnes dopoludnia ako strhujúce crescendo účasti a vášnivého zainteresovania celého zhromaždenia, vrátane intenzívnych, krásnych a prežitých vystúpení." Nezabudol dodať, že v aule sa hovorilo napr. tiež o homosexuáloch. (viď http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=20924 ). Je čudné prečo cítil potrebu zo všetkých tém spomenúť práve len túto, ktorá nemala byť na synode dominantnou.

Kardinál Napier tvrdil, že počas synodálnej diskusie sa témou homosexuality v liberálnom duchu zaoberali len jeden alebo dvaja diskutéri : "Tento dokument sa nepáčil veľkému množstvu synodálnych otcov. Nesúhlasili s tým, aby názor jedného či dvoch účastníkov boli predstavené takým spôsobom, že to vyzeralo ako názor synody."

Konečné počty hlasov, ktoré boli priaznivo naklonené pôvodným liberálnym formuláciam v záverečnej správe svedčia o tom, že miera vieroučnej deštrukcie, či minimálne konformizmu s "duchom doby" sú príliš veľké na to, aby sa dali zahrnúť pod počet dvoch, či dokonca jedného kardininála, ako tvrdil kardinál Napier. Určite neboli takí osamotení. Napierov výrok o obchádzaní účastníkov synody je však dokladom, že atmosféra synody svedčí skôr o dômyselnej mediálnej manipulácii, v typicky modernistickom duchu, než o tak hlasne proklamovanej atmosfére "bratstva a slobody". Tiež je dokladom o tom, že tak velebená demokratická väčšina bola zámerne obchádzaná so snahou o manipuláciu. No a samozrejme to odporuje aj prvoplánovému optimizmu kardinála Lombardiho.

Kardinál Napier pokračuje: "V dôsledku toho utrpel duch otvorenosti a úprimnosti. Všetci sa začali pýtať, čo sa deje. A keď nám bolo včera (štvrtok 16.10.) oznámené, že nebudú zverejnené správy z menších diskusných skupín, opakoval sa rovnaký dojem. Prvý dokument bol publikovaný bez našeho vedomia a správy z menších skupín, ktoré sme pripravili, nie? Medzi otcami zavládlo podozrenie a niektorí možno aj stratili dôveru." Je potrebné dodať, že práve správy z menších diskusných skupín, ktoré boli nakoniec na nátlak synodálnych otcov predsa len zverejnené, zaujali v drvivej väčšine veľmi kritický postoj k pôvodnej správe zo všeobecnej diskusie. (viď http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=20964)

Na otázku kardinála Napiera: "čo sa deje" sa dá odpovedať dvoma spôsobmi. Za prvé: nedeje sa nič nové. To len modernistický liberálny valec, ktorý valcuje Cirkev už dobrých päťdesiat rokov, dorazil konečne k svojej vytúženej méte, za ktorou sa končí nárok katolíckej pravovernosti a začína krajina humanitársko-všeobjímajúcej amorfnosti, kde rozdieli medzi katolíkmi a inými príslušníkmi druhu homo sapiens budú zredukované na minimum. V tomto kontexte sa teda nedeje nič nové. Ide len o logické vyústenie určitého dominantného trendu.

Druhá odpoveď na túto otázku kardinála Napiera sa týka skôr metódy ako cieľa. Počas synody sa evidentne udialo to, že ultra-liberálna klika, dobre organizovaná a tešiaca sa nezastretej podpore pápeža Františka, ako o tom svedčia, okrem iného, jeho priaznivé výroky na adresu kardinála Kaspera, ktorý sa mimochodom odprezentoval na synode aj rasistickými výrokmi na adresu afrických biskupov; (viď http://www.lifenews.sk/content/kardin%C3%A1l-burke-o-manipul%C3%A1cii-syn%C3%B3dy-rasistick%C3%BDch-v%C3%BDrokoch-kard-kaspersa) -  (zdá sa, že nie je rasizmus ako rasizmus, ten liberálny je asi v poriadku) - a na adresu jeho ideových súputníkov, sa pokúsila v duchu tých najlepších demokraticko-liberálnych tradícií zmanipulovať v zákulisí synodu a odprezentovať potom z týchto manipulácii vzišlý dokument ako väčšinový názor v Cirkvi. Pokus sa momentálne nepodaril, avšak klika nevešia hlavu, čas im evidentne hrá do kariet, majú moc v rukách a budú tlačiť valec ďalej až do nimi očakávaného víťazného konca. Pozoruhodné a typické je ako sa títo milovníci demokracie a plurality úzkostlivo boja toho, aby boli odprezentované iné ako nimi predkladané oficiálne názory a ako sa v rozpore so svojou proklamovanou láskou k pluralite a pestrosti v Cirkvi snažia zamaskovať priepastné rozdiely v chápaní základných morálnych dogiem vo vnútri Cirkvi. Oficiálne prezentovaná bezkonfliktnosť, živená silenými úsmevmi a následné trápne odhalenie zákulisných machinácií, svedčí skôr o atmosfére rozkolu než o atmosfére "bratstva a slobody". Avšak na druhej strane: pokiaľ boli tieto slová vzaté z tradície Revolúcie roku 1789, tak by toto manipulovanie a zastieranie nebolo nič až také neobvyklé. Revolucionári mali v praxi vždy dosť svojskú interpretáciu týchto pojmov.

Že je táto klika silná, dobre organizovaná, finančne zabezpečená a početná o tom nemusíme pochybovať. Snažiť sa všetko banalizovať poukazovaním na jedného vinníka, napr. špeciálneho tajomníka Bruno Forteho (viď http://www.lifenews.sk/content/rozhor%C4%8Denie-na-synode-n%C3%A1%C5%A1-z%C3%A1ver-bruno-forte-si-odseky-o-homosexualite-vymyslel-s%C3%A1m), to je buď prejavom kolosálnej naivity, alebo úmyslu zmazať stopy. Svedectvom toho, ako ďaleko siahajú prsty týchto ľudí svedčí priam rekordne rýchle vydanie prejavu kardinála Kaspera pred konzistóriom, s opovážlivým názvom Evanjelium rodiny, vo vydavateľstve Dobrá kniha na Slovensku (viď http://www.martinus.sk/?uItem=190519). Keď si pomyslíme aké pomalé a problematické je vydávanie diel klasikov katolíckej teológie, aký deficit je na Slovensku s vydávaním diel napr. sv. Tomáša Akvinského, či pápežských dokumentov spred roku 1962, tu človek nestihne žasnúť s akou rýchlosťou sa dokáže presadiť preklad a tlač kontroverzného prejavu liberálneho preláta, ktorého názory na manželstvo a predovšetkým na sodómiu sú ešte stále, napriek všetkej liberálnej snahe, na hony vzdialené názorom väčšiny slovenských katolíkov. Nepochybne, liberálna klika, motajúca sa mimochodom aj okolo bývalého trnavského arcibiskupa Bezáka, má dostatočne silné, ak nie dominantné, pozície v niektorých katolíckych vydavateľstvách a médiach. Pre katolíka z toho plynie poučenie: dobre zvážiť na aké "katolícke" média bude prispievať. Aby sa mu potom nestalo, s očarujúcou iróniou dejín, že si bude predplácať deštrukciu vlastnej rodiny a poblúdenie svojich detí, či uvrhnutie Cirkvi, ktorá má byť jeho skalou, do stavu desivého marazmu.

Pápež František v záverečnej reči na synode varoval, v očividnom znechutení nad konzervativizmom niektorých prelátov, že podliehajú: "Pokušeniu nepriateľskej zarputilosti, t.j. snahy uzavrieť sa do toho, čo je písané (litery) a nenechať sa prekvapovať Bohom, ktorý je prekvapenie (duch); do zákona, do istoty toho, čo poznáme a nie toho, čo sa máme ešte naučiť a čo máme dosiahnuť. Od Ježišových dôb je to pokušenie horlivcov, škrupulantov, puntičkárov alebo - dnes - takzvaných "tradicionalistov" a tiež intelektuálov." (viď http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=20966)

Odhliadnuc od poetického a teda ťažko vyložiteľného (alebo hocijako vyložiteľného) slohu, na ktorý sme si už tiež za tie desaťročia aggiornamenta zvykli, utápajúceho sa vo všeobecnostiach, náznakoch a zámlkách, vidíme tu jasne označeného nepriateľa. Je ním zástanca Tradície, ten čo trvá na nemennosti dogiem, ten čo je horlivý a napodiv nie vlažný (zrejme chce aj vo svojom nepochopení novej doby obracať na Vieru ako apoštoli), skrátka "puntičkár", ktorý nie je schopný akceptovať takú  "atmosféru slobody a bratstva", pri ktorej bude v duchu slepej poslušnosti zrádzať dvetisíc rokov kresťanského a cirkevného života.
Je dobré vedieť ako nás vnímajú naši pastieri. Zlepšuje to aj našu kvalitu vnímania našich pastierov.

Nepochybne Boh Všemohúci je Bohom prekvapenia, avšak zdá sa, že niektorí predstavitelia Kúrie majú pocit akoby Boh mal rezervované prekvapenia len pre "puntičkárov" milujúcich Tradíciu, ktorých nesúhlas s modernistickými liberálnymi trendami je interpretovaný ako "pokušenie nepriateľskej zarputilosti". Netreba však zabúdať, že Boh prekvapenia môže prekvapiť každého, nielen "puntičkára". To najväčšie prekvapenie sa totiž neodohrá v preplnenej aule, ani v davoch na festivaloch a námestiach ale pár okamžikov po telesnej smrti. Vtedy nastane osobný Súd s každým; s "puntičkárom" aj s tými čo sa chceli zapáčiť svetu a pokroku. A potom uvidia mnohí, že Boh je skutočne Bohom prekvapenia.

24. 10. 2014

Viac než polovica biskupov (na synode) zmenila náboženstvo

Alessandro Gnocchi, odpovedá v týždenníku La Riscossa Cristiana na znepokojený list istého čitateľa. Čitateľ je mimoriadne znechutený poľutovaniahodným stavom chápania Katolíckej viery a nezmeniteľnosti doktríny, ktorý prezentovali kardináli a biskupi na nedávno skončenej synode. Jasne sa ukázalo, že väčšina prelátov opustila princíp neprotirečivosti, ale žije vo svete podobnom predstavám Lewisa Carolla (Alica v krajine zázrakov).

***

Drahý Dr. A. Gnocchi,

Andrea Tornielli, vo svojom blogu Vatican Insider, uvádza výsledky hlasovania na Synode pri dvoch zásadných diskutovaných otázkach: umožnenie príjmania sviatostí pre rozvedených a znova sobášených: 104 za, 74 proti; homosexuálne zväzky 118 za a 62 proti.
 

To znamená, že nezískali dve tretiny hlasov potrebné, aby sa tieto pasáže stali súčasťou záverečnej správy zo Synody. Znamená to však, že k potrebným dvom tretinám sme sa dostali veľmi blízko. Ako môže biskup Katolíckej cirkvi, dokonca aj taký, ktorý hlasoval proti, zveriť pravdu, ktorej je strážcom, svedkom, obhajcom a garantom, nejakému hlasovaniu? Ako si môže osobovať právo hlasovaním rozhodovať o tom čo je dobré a zlé a absolútne sa pri tom nestarať o Boha? ……


S srdečným pozdravom

Fabio Baioni

***


Drahý pán Baioni,

medzi postrehmi, ktoré vo svojom liste uvádzate, je jeden, ktorý ukazuje realitu situácie mimoriadne dramatickým a nekompromisným spôsobom: viac ako polovica biskupov účastných na Synode, takmer potrebné dve tretiny, zmenila náboženstvo (ktoré poznáme ako naše vlastné). Možno je to stále niečo vágne kresťanské, ale rozhodne je to veľmi ďaleko od katolíckeho náboženstva. Sme konfrontovaní so Synodou, na ktorej veľká väčšina biskupov a kardinálov hodila cez palubu minimálne tri sviatosti: manželstvo, pokánie a eucharistiu. Dejiny nás učia, že schizma vybuchla aj pre oveľa menšiu vec. Čo však dramatickosť situácie graduje je, že títo, v podstate schizmatickí biskupi a kardináli, bez akejkoľvek obavy z rozporu, stále hrajú svoje úlohy a pozitívne reagujú na Bergogliom vyvíjaný tlak smerom “novému”.

Nezáleží veľmi na tom, že Bergoglio teraz udelil niekoľko napomenutí tým, čo sú na pravo i na ľavo, “intelektuálnym tradicionalistom” a “progresívnym liberálom”. Niekto to pokladá za šikovné a pragmatické gesto prameniace v jeho jezuitských koreňoch. Iný to bude interpretovať zbožne, chváliac veľkú vyváženosť a rozvahu pápeža v búrlivej situácii.

Ale toto nie je vyváženosť, ale vykalkulovaný pokus vyzerať pred verejnosťou voči obom stranám rovnako spravodlivo. Nemá to nič spoločné s jezuitstvom. Má to, nanešťastie, všetko spoločné s “demokratickým kresťanstvom”.

Vážený pán Baioni, nedajte sa znechutiť veriacimi biskupmi a kardinálmi, ktorí súhlasili s hlasovaním o niektorých otázkach. V Cirkvi, ktorá už dlho nemá zmysel pre to čo to znamená byť KATOLÍKOM, je ťažké donútiť biskupa a kardinála aby poslúchal Boha a nie vládnuceho diktátora.

Alessandro Gnocchi

zdroj: rorate-caeli.blogspot.com

Preložil Jozef Duháček

19. 10. 2014

Do Církve vtrhla sexuální revoluce

Roberto de Mattei

Pojem hříchu odstraněn. Pojem dobra a zla neexistuje. Přírodní zákon zrušen. Všechny pozitivní hodnoty jako panenství a čistota odloženy do archivu.

13 října 2014 předložil kardinál Petr Erdö na synodu o rodině zprávu, která oficiálně zavádí sexuální revoluci se strašlivými následky pro duše a společnost.
Relatio post disceptationem, kterou redigoval kardinál Erdö, je shrnující zpráva o prvním týdnu synodálních prací a o tom, k čemu se orientují závěry. První část dokumentu se pokouší v nejhorším žargonu z roku 68 vyjádřit „antropologicko-kulturní změnu společnosti a z toho plynoucí „ výzvy“ pro církev. Shrnutí, které sahá od africké polygamie a „stupňovitého manželství“ až k „praxi soužití“ v západní společnosti, má podle zprávy představovat existenci „široké touhy po rodině“. Neobjevuje se vůbec žádný prvek morálního hodnocení. Proti hrozbě individualismu a individualistického egoismu staví text pozitivní aspekt „vztahu“ , který je pokládán z něco dobrého, především pokud tíhne k tomu stát se trvalým vztahem ( 9-10). Církev se vzdává vyjadřování předsudků a omezuje se na to „říct slovo naděje a smyslu“(11). Potvrzuje se tím nový úžasný morální princip „zákon graduality“ , který umožňuje vnímat pozitivní prvky ve všech situacích, které dosud církev definovala jako hříšné. Zlo a hřích vůbec neexistují. Existují jen „nedokonalé formy dobra“ ( 18) podle doktríny „Stupně společnosti“ , který je připisován 2. vatikánskému koncilu. Protože je nezbytné duchovní rozlišování mezi soužitím a trvalým manželstvím a nově sezdanými, připadá církvi úkol rozpoznávat viditelné a svátostné hranice v široce pojatém smyslu toho slova.

Znovuoddaní rozvedení jako záminka, abychom 2000 let morálky a víry vyvrátili ze stěžejí

Problém znovuoddaných rozvedených je předvoj, abychom prosadili princip, který vysazuje z veřejí dvoutisíciletou morálku katolické víry, S poukazem na Gaudium et spes „ obrací se církev s úctou k těm , kteří mají na jejím životě nehotový a nedokonalý podíl, přičemž hodnotí více pozitivní hodnoty, které s sebou nesou, než slabosti a nedostatky (20) To znamená,, že padá jakákoliv forma morálního odsuzování, protože každý hřích je nedokonalá forma dobra a představuje tak nedokonalý způsob účasti na životě církve. „V tomto smyslu existuje nová dimenze dnešní pastorace rodin v pojmech reality civilně uznaného manželství s nezbytným rozlišováním způsobu soužití“. (22) A to především, když spojení dosáhlo civilním svazkem významné stability, která se vyznačuje hlubokou náklonností, odpovědností za dorost a schopností obstát ve zkouškách. (22) Tím se převrací nauka církve, podle které stvrzení spojení civilním sňatkem představuje větší hřích, než přechodné sexuální soužití, protože v druhém případě je snazší opět nastoupit správnou cestu.

Odvážné pastorační rozhodnutí neznamená odvahu postavit se proti zlu

Nová senzibilita dnešní pastorační péče spočívá v tom, že má chápat realitu civilních sňatků, a to s nezbytným rozlišením druhů spolužití. (36) Nová pastorace tedy ukládá mlčet o zlu, vzdát se úsilí o obrácení hříšníka a přijmout status quo. To všechno nazývá zpráva „odvážným pastoračním rozhodnutím“. (40) Odvaha, jak se zdá, nespočívá v tom postavit se zlu na odpor, nýbrž přizpůsobit se mu. Místa, která jsou věnována homosexuálním osobám, jsou ta nejskandálnější, ale jsou jen důsledkem stanovených zásad. Tomu rozumí i lidé z ulice: jestliže je znovuoddanému rozvedenému povolena účast na svátostech, je povoleno všechno včetně homosexuálních pseudomanželství.

Homosexuální osoby mají „křesťanským společenstvím nabízet dary“?

Ještě nikdy, skutečně nikdy, zdůrazňuje Marco Politti v listě Il Fatto 14. října, jsem nečetl nikdy v oficiálním dokumentu vydaném církevní hierarchií takovou větu: „ Homosexuální osoby mají dary, které mohou nabízet církevním sdružením a společenstvím.“ Následuje otázka všem biskupům celého světa: „Jsme schopni tyto lidi přijímat a zajistit jim prostor bratrství v našich společenstvích?“ (50) I když svazek mezi osobami stejného pohlaví není postaven naroveň manželství mezi mužem a ženou, nabízí se církev, že bude rozvíjet „realistické cesty afektivního růstu a lidské a evangelijní zralosti včetně sexuální dimenze“. (51) „Aniž bychom popírali morální problémy spojené s homosexuálními svazky, bereme na vědomí, že existují případy, ve kterých jde vzájemná podpora až k oběti drahocenné pomoci pro život partnera“. (52) Neexistuje zde žádný zásadní rozpor ve věci adopce dětí u homosexuálních párů. Text se omezuje na to, že církev věnuje zvláštní pozornost dětem, které žijí v homosexuálních partnerstvích, a zdůrazňuje, že potřeby a práva maličkých jsou vždy na prvním místě. (52) Na tiskové konferenci, na které byla zpráva představena, šel Mons. Bruno Forte tak daleko, že vyjádřil přání po kodifikování práv, která by byla zajištěna lidem, žijícím v homosexuálním svazku.

Hesla ´68 místo slov apoštola Pavla

Zničující slova svatého Pavla, že ani smilníci, ani modláři, ani cizoložníci, ani zhýralci, ani lidé zvrácení, ani lakomci, ani opilci, ani utrhači ani lupiči nebudou mít místo v Božím království (1 Kor 6, 9-10) ztrácejí pro šejdíře nové pansexuální morálky svůj význam. Podle nich je třeba sáhnout k pozitivní realitě toho, co bylo vždy hříchem, volajícím do nebe o pomstu (Katechismus Pia X.). Morálku zákazů je třeba nahradit dialogem milosrdenství a slogan revoluce ‘68 „zakázat zakazování“ je aktualizován v pastorační formuli „nic se nesmí odsuzovat“. Padají nejen dvě přikázání, šesté a deváté, zakazující nečisté myšlenky a skutky a soulož mimo manželství, zmizely i ideje objektivního přirozeného a Božího zákona, který je obsažen v Desateru. Neexistují žádná sama v sobě nedovolená jednání, žádné pravdy a morální hodnoty, pro které musí být člověk ochoten položit i vlastní život ( 51 a 94), jak to definuje encyklika Veritatis splendor. Na lavici obžalovaných sedí nejen Veritatis splendor a nejnovější stanoviska Kongregace pro nauku víry k sexuální morálce, ale také tridentský koncil, který dogmaticky definoval povahu sedmi svátostí počínaje Eucharistií a manželstvím.

Dotazník“ biskupům a sociologická manipulace

Všechno začalo v říjnu 2013, když papež František po svolání obou synodů o rodině, řádného a mimořádného, rozeslal biskupům celého světa dotazník. Použití zavádějících otázek při výzkumu mínění a v dotaznících je obecně známé. Veřejné mínění věří, že věc musí být správná, když tak soudí většina lidí. A při výzkumech předepisují většině manipulátoři konsensus s předem připravenými názory. Františkem zvolený dotazník jednal o nejpalčivějších tématech od antikoncepce až k přijímání u znovuoddaných rozvedených, od divokých manželství až po ta homosexuální, aby mínění spíše řídil než zjišťoval.

První odpovědi, které byly zveřejněny, byly nikoliv náhodou ony z německé biskupské konference s jasným záměrem ovlivnit přípravu synodu a především posloužit k tomu, aby sociologický podklad byl poslán kardinálu Kasperovi, který ho potřeboval ke své zprávě pro kardinálské kolegium, jak ho tím papež František pověřil. Co z toho vzešlo, bylo výslovné odmítání „církevních výroků k předmanželskému pohlavnímu styku, k homosexualitě, k znovuoddaným rozvedeným a ke kontrole porodnosti německými katolíky (DBK odp. s. 2) A dále: Odpovědi z biskupství zřetelně ukazují, jak velký je rozdíl mezi názory věřících a oficiální naukou, především pokud jde o předmanželské soužití, o znovusezdané rozvedené , o regulaci početí a homosexualitu (DBK s. 19) Tato diskrepance nebyla představena jako vzdalování katolíků od nauky církve, ale jako neschopnost církve pochopit běh času a podpořit ho. Kardinál Kasper označil ve své zprávě pro konzistoř 20. února tuto diferenci jako „propast“, kterou musí církev vyplnit tím, že se přizpůsobí praxi nemravnosti.

Papež chce „transparentní diskuzi“ za zavřenými dveřmi?

Podle jednoho Kasperova přívržence, janovského kněze Giovanni Cerettiho, známého z tendenční studie o rozvodu v prvotní církvi, byl dotazník použit, aby se zabránilo konání debaty za zavřený´mi dveřmi ( Il Regno-Attualità 6/2014 s. 158). Pokud je to pravda, že papež chtěl transparentní diskuzi, pak nechápeme, proč se mimořádná konzistoř v únoru i synod v říjnu koná za zavřenými dveřmi. Jediný text, který jsme získali díky Il Foglio, byla řeč kardinála Kaspera. O samotné práci panuje mlčení.

Kdo kontroluje průběh, kontroluje mínění

Ve svém Koncilním deníku zaznamenal Pater Chenu 10. listopadu 1962 tuto větu Giuseppe Dossettiho, jednoho z hlavních představitelů progresivní fronty: „Nejúčinnější bitva se odehrává skrze zákulisní jednání. Touto cestou jsem vždy vyhrál“ .Ve shromáždění neleží rozhodovací proces v rukou většiny, nýbrž menšiny, která způsob jednání kontroluje. V politické společnosti neexistuje demokracie a v náboženské ještě méně. Demokracie v církvi je nejhorší ze všech režimů. Potvrdilo se, že na probíhajícím synodu bylo použito tísnivého klimatu skrze cenzuru.

I sekulární media jsou překvapena explozivní sílou zprávy

Pozorní vatikanisté jako Sandro Magister a Marco Tosatti poukazují na to, že na rozdíl od dosavadních synodů vystoupení synodálních otců nesmí být zveřejňována. Nyní to nejsou média, která vytvářejí „paralelní synod“, ale samotný text synodu si razí cestu svou výbušností, jak to ukázalo vystoupení kardinála Erdö.
Tento dokument samozřejmě nemá naukový charakter, ale je to předehra závěrečného dokumentu tohoto biskupského shromáždění.

Odpor dnes představuje největší drama svědomí: kdysi to byl odpor proti Jindřichu VIII., dnes odpor proti papeži, který je zástupce Krista na zemi a první služebník pravdy

Skutečný problém, který nyní vyvstává, je odpor, o kterém hovoří kniha Zůstat v pravdě Kristově, kterou napsali kardinálové Brandmüller, Burke, Caffara, De Paolis a Müller. V knize prohlašují, že eventuální změny nauky a praxe církve skrze papeže by byly nepřijatelné. Protože znám Kristovu nauku, nevidím, jak by bylo se neodchýlit od pravdy při signalizovaných změnách v nauce a v praxi.

Biskupové a kardinálové mnohem více než věřící se ocitají před strašným dramatem svědomí, které je mnohem těžší než v 16. století, kdy se v něm ocitli angličtí mučedníci. Tehdy šlo o to být neposlušný vůči nejvyšší světské autoritě, králi Jindřichu VIII., který kvůli rozvodu odpadl od církve a vytvořil schizma. Dnes se musí odpor postavit proti nejvyšší církevní autoritě, pokud se odchýlí od vždy platné nauky církve. A ti, kteří jsou povoláni k odporu, nejsou nějací neposlušní katolíci jako takoví, nýbrž právě ti, kteří nejvíce ctí papežskou instituci. Tehdy byli ti, kteří se postavili na odpor, předáni světskému rameni, aby byli sťati nebo rozčtvrceni. Dnešní světské rameno používá morální lynč a psychologický tlak, který je přenesen na veřejné mínění. Výsledkem je často psychické a fyzické zhroucení oběti, krize identity, ztráta povolání a víry, ale s pomocí milosti je možno osvědčit i hrdinskou ctnost vytrvalosti. Odporovat znamená v poslední analýze potvrdit naprostý souhlas vlastního života s nezměnitelnou pravdou Ježíše Krista, a tím zbourat téze těch, kteří by chtěli věčnost pravdy rozpustit v pomíjejícnosti prožitku.

Prevzaté z //www.lumendelumine.cz/ 

14. 10. 2014

Zákonná svätokrádež
(Ako bude vyzerať Cirkev podľa Kasperovho návrhu?)


Megaera Erinyes

Mimoriadna biskupská synoda, ktorú pápež František otvoril minulý týždeň, je sprevádzaná takým hustým mrakom článkov,úvodníkov a rozhovorov, že skrze ne môže len ťažko preniknúť nejaký slnečný lúč. Náznaky a signály chodia tak často a sú také jasné, že zostal len malý priestor pochybovať, či pápež skutočne má v úmysle prijať niektoré z návrhov kardinála Kaspera.
Zanechajme debatu o tom čo František zamýšľa, vyrovnajme sa s tým a položme si pár otázok o konkrétnych dopadoch, ktoré to bude mať na Cirkev. Nie som prorok ani nevlastním nejaké zariadenie na predpovedanie budúcnosti, ale tu netreba kryštáľovú guľu, stačí mať základy Viery a logiky. Pozrime sa, čo nás čaká. V prvom rade si nevšímajme mantru "synoda nemôže zmeniť doktrínu", ktorú počúvame od všetkých tých biskupov. To je len volavka. Dokonca aj Kasper to opakuje až priveľmi často a podobne, ako usilovní prisluhovači Zlého, cituje Písmo a zároveň svojich kritikov, aby dokázal že vie, o čom hovorí. Určite vie, že otvorený návrh opustit prastaré učenie Cirkvi je nepriechodný. A práve preto nič také ani on, ani jeho podporovatelia a obhajcovia, nenavrhujú. Nikto nenavrhuje zmeniť doktrínu, na to zabudnite. To čo navrhujú je oveľa zákernejšie. Navrhujú zmenu praxe, všeobecnú a formálnu zmenu, bez ohľadu na doktrínu. Tento návrh je o tom, že doktrína už viac nebude riadiť naše kroky, že už na nej kléru nezáleží a za krátko už na nej nebude záležať nikomu.  Skúškou pre tento postup bola kauza Humanae Vitae. Doktrína sa oficiálne zachovala, prax ju však reálne spochybnila. A dnes už nemá význam ani jedno ani druhé a kto by sa odvážil tvrdiť, že katolíci nesmú užívať antikoncepciu, je podivín, čudák, alebo radikálny tradicionalista. A ak niekde niekto pripomenie, že Cirkev "oficiálne" učí, že antikocepcia je smrteľné zlo, tak je zvyčajne odmenený nezáujmom a nedôverou.

Kasperova myšlienka je, že Cirkev má "tolerovať" to, čo "nemôže akceptovať". Cirkev, povedal, musí jednoducho deklarovať,že "druhé manželstvo" je.... nuž.... tak trochu menej sviatostné, nadprirodzeným spôsobom trochu menej nerozlučiteľné, ale z emocionálnych pohnútok "tolerovateľné" a ak aj nie je podľa zastaraného doktrinálneho chápania nerozlučiteľné, je prinajmenšom nerozbiteľné a pre citové i praktické dôvody nedotknuteľné. Dnes predsa emócie víťazia nad nudnými, starými, abstraktnými a nedôležitými náukami. Od februára sme už videli veľa pokusov rozšíriť a rozpracovať túto tému, ale tie sú väčšinou bezvýznamné. Minulý týždeň Kasper opäť povedal, že najdôležitejšou vecou je nezraniť city druhého páru. "Urazilo by ich" ak by sme ich zväzok nazvali "cudzoložstvom". Také vyjadrovanie sa hodilo pre Kristovu dobu, ale dnes sme pastoračne oveľa citlivejší. (City opusteného manžela/ky a detí z prvého manželstva zostali vhodne nespomenuté)

Na tom ale nezáleží. Na čom záleží je, že doktrínu treba odložiť. Samozrejme ju môžeme zachovať. Možno uložiť ju v nejakom relikviári. Položiť na poličku, pekne za sklo, kde si ju ľudia, ktorí majú radi starožitné krámy, prídu pobzerať, pekne z odstupu, ako starobylú čajovú súpravu, ktorú nám odkázala stará mama, krásnú, ale príliš krehkú na používanie. Nie, nie, nie, také nóbl fajnové veci nie sú pre tých obyčajných, po ovciach smrdiacich ľudí, ktorí sú v ohnisku záujmu Cirkvi! Tí, ktorí žijú na "perifériach" sa predsa nemôžu zapodievať takými titernosťami, ako nablýskané a krehké doktríny, jasné? Pre náš obyčajný, každodenný život potrebujeme namiesto toho len obyčajný, otlčený hrnček z bazáru, s nápisom "Láska víťazí!"
Nie je síce taký elegantný, ani pekný, ani "nerozlučiteľný", ani technicky "sviatostný", ba ani čistý, ale funguje to a dá sa použiť.

Ale čo sa stane? Veľa katolíkov sa mýli a myslí si, že toto je útok na manželstvo. Nie je. To je útok na samé základy Viery: Eucharistiu a kňazstvo. Akonáhle sa zavedie princíp, že doktrína je vedľajšia a prax sa môže meniť podľa premenlivých vetrov zmietajúcich tento svet, módy, emócií alebo osobných preferencií, nič v Cirkvi nezostane v bezpečí. Najskôr to zničí kňazstvo a potom Eucharistickú vieru. A vieme, že potom už neprežije nič. Ani učenie o posvätnosti života, ani mariánske dogmy, ľudová zbožnosť, úcta, akékoľvek zvyky, tradície, doktríny a dogmy, ktoré tvoria samotný poklad Viery. Kňazstvo bude prvý relikt starej viery, ktorý bude zničený. Rozhodnutie povoliť rozvedeným a  civilne "sobášeným" príjmať Eucharistiu nevyhnutne ukončí pomalý návrat ortodoxie medzi mladých kňazov a seminaristov, ktorý bolo možné pozorovať v poslednej dekáde. Čo bolo najmarkantnejším znakom tohoto nového plemena pravoverného kňaza? Úcta k Najsvätejšej sviatosti samozrejme. Viackrát sa ukázalo, že v tých najpravovernejších diecézach opäť povstal zvyk Eucharistickej adorácie. Mnohí hovoria, že tento zvyk priniesol nárast dobrých a pevných povolaní. A málokto z týchto mužov bude ochotný páchať svätokrádež a povoliť verejným a nekajúcim cudzoložníkom príjmať Kristovo Telo a Krv. Preto tí kňazi, ktorí budú čo i len zamak neochotní, čo i byľku váhaví vyhovieť novým poriadkom, budú odstránení z kňazskej služby. Ani vo farnostiach nebudú mať dva druhy omší. Myšlienka separátnej omše pre nekajúcich sa verejných cudzoložníkov by bola rovnako urážajúca, ako odmietnutie dávať im príjmanie. Dvojitý systém, kde by kňazi ochotní páchať svätokrádež a kňazi odmietajúci opustiť Krista žili bok po boku, sa nedá udržať. Ani seminarista, ktorý by váhal ohľadom tejto novej "milosrdnej" politiky "tolerancie druhého manželstva" nebude pripustený k sväteniu. Trend pravovernejších a zbožnejších seminaristov, ktorý bolo možné pozorovať ku koncu vlády JPII a počas Ratzingerovho pápežovania dostane okamžite červenú.

Nie je ťažké zaviesť test konformity. Laický pár žijúci v druhom, nesviatostnom zväzku možno pozvať do seminára, aby dali pár prednášok o svojom oficiálne "tolerovanom" životnom štýle a v nasledujúcej omši prirodzene pristúpia k Svätému príjmaniu a tu sa posúdi účasť a reakcia seminaristov. Samozrejme, že len tí, čo nebojácne a neohrozene prejdú touto skúškou, budú vysvätení. Len tí, ktorí budú povoľní k spáchaniu svätokrádeže, teda v skutočnosti len tí, ktorí neveria v Transubstanciáciu, alebo v nerozlučiteľnosť manželstva. To samozrejme znamená, že len tí budú vysvätení, ktorí neveria, že Evanjelium je vierohodný zdroj Kristových príkazov a ponaučení. Takže v konečnom dôsledku seminaristi, ktorí sa dostanú až k vysviacke, budú musieť byť ateisti.

Rovnako bude koniec a návratu Eucharistickej adorácie medzi laikmi, ktorú je možno na mnohých miestach vidieť. Cirkev sa konečne nadobro rozlúči s minulosťou a otvorene povie, že Eucharistia nie je nič extra. Nie je to naozaj Telo a Krv, Duša a Božstvo Ježiša Krista skryté pod spôsobom chleba a vína. Je to len symbol jednoty, na ktorom môže mať podiel ktokoľvek, kto si zmyslí.

Tvrdohlavci, pre ktorých je Eucharistia stále "zdrojom a vrcholom kresťanského života", nebudú vládať pozorovať toto znesvätenie. Ani nebudú ochotní či schopní znášať paľbu propagandy, ktorý sa na nich znesie z kazateľníc, ktoré ovládnu kňazi, ktorí budú môcť slúžiť omšu. Exodus, ktorý odštartoval pred 50 rokmi a začal polarizovať Cirkev sa zavŕši a jeho výsledkom bude globálna schizma.

A ako sme videli v prípade "pastoračných", ale nie "doktrinálnych" zmien Humanae Vitae, skutočná doktrína sa na kazateľnice samozrejme nikdy nedostane (kedy ste naposledy počuli poriadu kázeň proti antikoncepcii?). Nasledujúca generácia, ak teda nejaká bude (pretože nemáme dovolené usilovať o konverziu iných), nebude mať o nej ani poňatia, pretože metóda, ako sa vyhnúť rozdeleniu je, nikdy nehovoriť o rozdeľujúcich doktrínach. Kasper túto metódu, zachovávania doktríny na jednej a jej ignorovania na druhej strane, sám chválil. Zatiaľ čo hrôzostrašné
učenie zostáva v knihách, stáva sa postupne zbytočným a nové pastoračné postupy ho nikdy nespomínajú.

A čo ďalej? Posvätnosť života? Nuž, máme tu trinásťročné dievča znásilnené nevlastným otcom, vari nie je tá doktrína o potrate ako mravnom zle už tiež príliš rigidná, zastaralá a staromódna? Veď je založená len na niekoľkých riadkoch z Písma. Ale my sme sa predsa naučili, že ani Kristove slová nič nezmôžu, ak sú v stávke city.

A mariánske doktríny? Nuž, kdeže sú v Písme dôkazy pre tieto čudné a povedzme si úprimne, rozdeľujúce "teórie" ?  Nezabúdajme, že Kasper, skôr ako bol povýšený na Hlavného Cirkevného Ničiteľa, bol mnoho rokov najvyšším ekumenistom. Je mimoriadne ohľaduplný voči citom našich protestanskych bratov, ktorí Máriu aj tak nikdy nemali radi.

Biskupi, ktorí sladko hrkútajú, že "samozrejme nemožno meniť učenie Cirkvi", majú pravdu. Tento nový návrh však stvorí novú superdogmu: všetka náuka, všetky Písma, celá tradícia, to všetko nie je podstatné, nie je to zákon, ktorý treba plniť, nie je to aniopis tvrdej skutočnosti. Je to kultúrny relikt minulosti, ktorý z nejakej hlúpej a neochopiteľnej nostalgie udržiava a odmieta opustiť len niekoľko "rigidných" a "neodpúšťajúcich" katolíkov. A tí budú musieť už čoskoro z Cirkvi nadobro odísť.

Viva la revolución!

13. 10. 2014

Sviatosť manželstva

Alexander Spesz

(Práve prebiehajúca synoda o rodine, o ktorej sme priebežne a s náležitým optimizmom zo strany Svätej stolice informovaní, vyvoláva v značnom počte pravoverných katolíkov veľmi znepokojujúce pocity, dohady a neblahé tušenia ohľadom snahy určitej časti kléru, hodlajúcej posunúť tradičné a nemenné cirkevné vnímanie rodiny a manželstva za hranice dogmatickej únosnosti. Vycvičení v rafinovanej metóde vnútorného vyprázdňovania pojmov, v metóde, ktorú úspešne praktizujú už niekoľko desaťročí, s náležitými deštrukčnými výsledkami, postupujú aj dnes tak, že sa naoko skalopevne zaprisahávajú nemennosťou dogiem o nerozlučiteľnosti manželstva a nemožnosti opätovného sobáša, avšak ruka v ruke s týmito ostentatívnymi deklaráciami ide ich snaha, de facto, zlegalizovať rozvod manželstva, prijímanie eucharistie rozvedenými, možnosť opätovného cirkevného sobáša pre rozvedených, či snáď dokonca, buď nám milostivý Bože, akceptovanie sodomitských zväzkov. V prípade rozvedených párov, alebo párov túžiacich po rozvode, si títo teologickí pestovatelia dôvtipnosti prišli na pomoc s pojmom "neplatne uzavretého manželstva".

Verbálne zostane dogma zachovaná, veď nepôjde o rozvod. Manželstvo je posvätné! Akurát sa vyhlási za neplatné, čiže, zistí sa, že už pri jeho uzatváraní sa vyskytli okolnosti, ktoré sobáš zneplatňujú. Vec bežná v dejinách Cirkvi a zovrubne popísaná v kanonickom práve, avšak premenená na akceptovanie subjektívnych pocitov, nálad a túžob, stáva sa časovanou bombou pripravenou dokonať dielo skazy a uvrhnúť kresťanskú rodinu do totálneho chaosu a rozkladu. Samozrejme nešlo by to bez drobnej úpravy, ktorá by posunula doposiaľ presne stanovené hranice pojmu "omyl" pri "manželskom súhlase". Exponenti horeuvedenej snahy sa však tvária, že k žiadnej dezinterpretácii a zlému výkladu nedôjde. Ukážkami s knihy Alexandra Spezsa: Sviatosti, z roku 1951, v rámci ktorej bola daná problematika detailne rozoberaná, ľahko dokážeme, že oproti tradičnému učenia Cirkvi tu však k zásadnému posunu dochádza. Za "omyl" zneplatňujúci sobáš sa tu chce po novom považovať aj zlé alebo nedostatočné poučenie snúbencov pred sobášom o povahe a následkoch kresťanskej sviatosti manželstva. V praxi teda by mohol katolík žiadúci rozvodu poukázať na možnosť, že pri uzatváraní sobášu nebol náležite poučený, ergo bol uvedený kňazom, t.j. Cirkvou, do omylu. Čiže: nebol napr. kňazom dostatočne informovaný, či dokonca to bolo popreté, že manželstvo je nerozlučiteľné. A tu je kameň úrazu a novota. Cirkev totiž pod zneplatňujúcim "omylom" pri sobáši nikdy nerozumela neznalosť cirkevnej dogmy o nerozlučiteľnosti manželstva, nech už bola spôsobená akoukoľvek príčinou, ale uvedenie do omylu jednej strany páru, druhou, čiže išlo o zámerné uvedenie do omylu zo strany snúbencov, alebo neznalosť faktu plodenia a výchovy detí pri zväzku aj prirodzenom, nie sviatostnom, čo sa považovalo v postpubertálnom veku za takmer nemožné .

Je to logické: vysluhovateľom sviatosti manželstva totiž nie je kňaz, ako reprezentant Cirkvi, ale manželia voči sebe navzájom. Takže nielen cirkevný sobáš je nerozlučiteľný, ale aj prirodzené manželstvo postrádajúce obrad i manželstvo heretikov, ktorí mali mylnú vedomosť, že manželstvo je rozlučiteľné, čiže všetky druhy manželstva, aj tie, pri ktorých Cirkev neasistuje. Rozluka je možná len na základe tzv. pavlovského privilégia, keď sa jedna strana stane katolíkom a druhá mu tvrdošijne bráni v praktizovaní viery. Ak však druhá strana nenamieta proti praktizovaniu prvej strany, manželstvo trvá a musí trvať aj keby zostala druhá strana v pohanstve a aj keby manželstvo naďalej nebolo uzavreté pred tvárou Cirkvi.

Cirkev po stáročia veľmi dobre vedela, že ak pojmy, ktoré čerpajú svoju platnosť z objektívnych zdrojov, či už prirodzených a zmyslových, či rozumom reflektovaných alebo dokonca Bohom zjavených, vystaví subjektívnej nálade a pocitu, tak upadneme do pojmového a tým aj spoločenského chaosu, v ktorom sa dá spochybniť v konečnom dôsledku čokoľvek. Ten kto tvrdí, že nerozumie dobre základným pojmom a z nich zloženým vetám, ako sú "vernosť", "koniec života", "všetky dni života", "neopustiť" či "je toto vaše rozhodnutie slobodné a úprimné?", "ste rozhodnutí žiť v úprimnej láske a vo vzájomnej úcte po celý život?", "sľubuješ pred všemohúcim Bohom, že jej budeš verným manželom a že ju nikdy neopustíš ani v šťastí ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe, a že ju budeš milovať a ctiť po všetky dni svojho života?", "ja, M., beriem si teba, M., za manželku a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem verným manželom a že ťa nikdy neopustím ani v šťastí ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života" etc., čiže nerozumie tomu čo počul pri obrade z úst kňaza, bez ohľadu na kvalitu nejakého poučenia, ten môže v konečnom dôsledku spochybniť aj záväznosť svojho rodičovstva, pretože pri manželskom akte zle chápal o čo sa jedná. On si nemyslel, že súloží, aj keď nastali všetky sprievodné znaky kopulácie, pretože on mal v danej chvíli iné, a síce mylné, informácie a pocity ohľadom toho, čo je to manželský akt. A tak teda nemôže byť ani zodpovedný za následok, ako vlastne nie je zodpovedný ani za to, že uzavrel s danou osobou, s ktorou došlo ku konzumácii sviatosti, manželstvo. Krásne vyhliadky, že? Už aj tak dosť spustený pelech modernej doby sa potom definitívne premení na morálnu žumpu,v ktorej by aj posledný stĺp zdravého rozumu - Cirkev - odmietla garantovať objektívnu platnosť základných pojmov spoločenského života. Boh nás ochraňuj pred niečim podobným.

Vo svojej poblúdenosti si predkladatelia podobných inovácií neuvedomujú (či možno až dobre uvedomujú), že ich metóda spochybňovania zrozumiteľnosti základných pojmov sa môže ľahko v konečnom dôsledku obrátiť proti celej spoločnosti a teda aj proti nim. Ak totiž niekto tvrdí, že základné pojmy ľudskej civilizácie ako "vernosť",  "koniec života", a pod. sú nezrozumiteľné a rôzne interpretovateľné, v duchu najpokrokovejšej postmodernistickej anarcho-stirnerovskej hermeneutiky, ako nám potom dokáže, že aj pojmy ktoré používa teraz, pri nastolovaní požiadavky rozvodu, sú mu zrozumiteľné a je o nich správne poučený? Ak tvrdí, že nebol "správne a náležite poučený" kto nám zaručí, že týmto slovám, ktoré používa náležite rozumie, ak predtým nerozumel slovám iným, rovnako elementárnym? A máme po tom všetkom vôbec istotu, že aj my rozumieme týmto slovám? Čo ak aj my sme boli od detstva nenáležite informovaní o ich význame? Čo od nás vlastne taký človek požaduje? Pevné rozhodnutie vo svete pojmov, kde je všetko relatívne a spochybniteľné? Kto a čo by mu mohol garantovať v takom svete? Odpoveď je ale jasná: ktokoľvek a čokoľvek, podľa momentálnej nálady, mocenskej konštalácie a rozmaru. Chaos, anarchia hédonizmu, nálad, chvíľkových rozmarov a pocitov, svojvôľa, rozklad, to je to o čo tu ide. A komu? Veď spoločnosť predsa nedokáže žiť trvalo v chaose, tak kto by niečo také plánoval? To nedokáže, ale zato chaos a rozklad privádza spústu duší do zatratenia, čo istým osobám vyššieho metafyzického rádu náramne vyhovuje. A o pomocníkov, metafyzicky nižšieho rádu, či už dobromyseľných, sentimentálnych, naivných alebo aj tých zasvätených, zdá sa nie je núdza.

Nasledujúci text jasne ukazuje aké bolo, je a bude pre všetkých - od posledného laika až po pápeža - ,  záväzné učenie Cirkvi, nech sa deje čokoľvek.  B. Michalka)

A. Prirodzené manželstvo

Prvotným cieľom manželstva je plodiť a vychovávať deti, druhotným vzájomná pomoc a liek žiadostivosti (C. 1013, § 1.) Podstatné vlastnosti aj čisto prirodzeného manželstva sú: jedinosť a nerozlučiteľnosť. (C. 1013, § 2.) Manželstvo musí byť monogamné. ...

I prirodzené manželstvo musí byť nerozlučiteľné. Ak by také nebolo, výchova detí by nebola dokonalá, hoci na ňu každé dieťa má prirodzené právo. I vzájomná pomoc manželov by tým utrpela, by vôbec by nebola možná z obavy, že jedného dňa by manželstvo mohlo prestať. Čo znamená rozluka pre štát a pre spoločnosť vôbec, každému je jasné. "Lebo skúsenosť nám bezpečne ukazuje, že neochvejná pevnosť manželstva je najbohatším zdrojom počestnosti života a bezúhonnej mravnosti. Keď tento poriadok zachováme, zabezpečíme šťastie a blaho štátu, lebo štát je taký, aké sú rodiny a ľudia, z ktorých sa sa skladá, podobne ako telo z údov. Preto tí, ktorí neohrozene hája nedotknuteľnú pevnosť manželstva, získavajú si veľké zásluhy nielen o súkromné blaho manželov a dietok, ale aj o verejné blaho ľudskej spoločnosti." (Encyklika Pia XI., O kresťanskom manželstve) Národy, ktoré uvoľňujú manželský zväzok, vymierajú. Rozvod rozmnožuje počet nemanželských detí, čo nemôže byť ideálom ani jedného štátu. Jednotliví nešťastní manželia musia prinášať túto obeť na prospech celku, ktorý by utrpel tým, že zväzok by sa uvoľnil. "Manželstvo", hovorí Goethe, ktorý iste nebol na tomto poli rigoristom - "musí byť nerozlučiteľné, lebo prináša toľko šťastia, že všetky jednotlivé nešťastia nedajú sa s ním porovnať. A čo hovoria ľudia o nešťastí? Je to netrpezlivosť, ktorá sa občas zmocňuje človeka, ktorý vtedy ráči sa cítiť nešťastným." Inak ani Cirkev nenúti ani jedného manžela, aby žil s človekom, ktorého už vôbec nemôže zniesť. Dišpenzuje ho od spoločného života (a toro et mensa), len neuvoľní zväzok, keby chcel uzavrieť nové maželstvo, ktoré si väčšina beztak nepraje. (doba sa nám, pravda trochu posunula, pozn. red.)

Manželstvo zákonite uzavreté medzi nepokrstenými sa volá zákonité (matrimonium legitimum). Ak manželstvo je síce neplatné, ale aspoň jedna stránka dobromyseľne ho považuje za platné, keďže bolo právoplatne uzavreté, volá sa putatívne, čiže predpokladané. Prestane ním byť ak obidve stránky sú presvedčené o neplatnosti (C. 1015, §§ 3 - 4). Manželstvo užíva prednostné právo. Preto v pochybnosti má sa považovať za platné, kým sa nedokáže opak (C. 1014.) No viera má ešte väčšie prednostné právo (C. 1127); preto ak nastane medzi nimi kolízia, zvíťazí viera. (jedná sa tu o manželstvá pohanov, čiže je reč o pavlovskom privilégiu, pozn. red.)

B. Sviatosť manželstva

1. §. Povaha, látka a forma, vysluhovatelia, účinky

Tú istú prirodzenú manželskú zmluvu povýšil Kristus na sviatosť, takže medzi pokrstenými nie je možná manželská zmluva, ak nie je zároveň i sviatosťou (C. 1012) ... Manželstvo ako sviatosť má tiež svoju látku a formu. Lenže tu netreba zabúdať, že je to zmluva, ktorej podstatu určuje niečo iného ako napr. v krste obliatie vodou a sprevádzajúce slová. Podľa toho vzdialenou látkou sú tu telá kontrahentov, pokiaľ sú spôsobilé plodiť deti. Najbližšou látkou je odovzdanie práva na telo, aby sa mohli plodiť deti. Ale toto právo nemusí druhá strana prijať. Preto formou je práve toto prijatie druhou stránkou. Keďže však manželstvo je dvojstranná zmluva, obidve stránky majú toto právo odovzdať a prijať. To sa má stať z príkazu Cirkvi ústne, ale z rozumného dôvodu, ako u nemých, aj iným zmyslovým znakom, ako kývnutím hlavy a pod. Avšak musí to byť viditeľný znak, inak niet zmluvy, ale ani sviatosti. (C. 1088, § 2.)

Keďže manželstvo je zmluvou, jeho vysluhovateľom nie je kňaz, ktorý ho žehná, ako to s Melchiorom Canom tvrdili niektorí teológovia, lež sami snúbenci, ktorí uzatvárajú zmluvu. Je to stará náuka. Už sv. Tomáš napísal: " Súhlas osôb, oprávnených uzavrieť zmluvu, vyjadrený slovne nimi samými, spečaťuje manželstvo ... Všetko ostatné patrí k slávnostnosti sviatosti. Preto kňazské požehnanie nie je potrebné v manželstve ako jeho podstata." (Suppl. qu. 45) A tridentský snem iba potvrdil tento názor, keď vyhlásil, že manželstvo uzavreté bez kňaza je pravdivé, kým Cirkev ho nepovažuje za neplatné. (Dekrét "Tametsi" Denz. 990) A Cirkev sa podľa toho i spravuje. V nebezpečenstve smrti platné a dovolené je manželstvo uzavreté iba pred dvoma svedkami. ...

Z platného manželstva vznikne medzi manželmi večný a výlučný zväzok. ... Platné a dokonané manželstvo kresťanov (matrimonium ratum et consummatum) nijaká ľudská moc, teda ani pápež, nemôžu rozviazať. Rozviaže sa iba smrťou. (C 1118.) Po sobáši, ak manželia bývajú spolu, právom sa predpokladá, že manželstvo dokonali, pravda okrem prípadu, že by sa dokázal opak. (C. 1015, § 2.) Veď to je prirodzená vec vyplývajúca zo spolunažívania. Dôvodom toho, že takéto manželstvo nemôže rozviazať nijaká ľudská moc, je to, že ide o najdokonalejšie manželstvo, ktoré už aj uskutočnilo svoj cieľ, to jest splodiť dieťa a potom ho aj vychovávať.  ...

Dokonané manželstvo nepokrstených rozväzuje sa v prospech viery privilégiom sv. Pavla (C 1120, § 1.) Sv. Pavol totiž píše v prvom liste Korinťanom: "Ostatným hovorím ja, nie Pán: Ak niektorý brat má ženu neveriacu a ona s ním chce žiť, nech ju neprepustí! A ak niektorá žena má muža neveriaceho a on chce s ňou žiť, nech muža neopúšťa! Lebo muž neveriaci posväcuje sa v žene a žena neveriaca posväcuje sa v bratovi. Inak by vaše dietky boli nečisté, ale takto sú sväté. Ak sa však neveriaci chce rozviesť, nech sa rozvedie. Vtedy brat alebo sestra nie sú viazaní, lebo Boh vás k pokoju povolal." (7, 12 - 5) ... Toto privilégium možno použiť v každom prípade; výnimka je, ak pokrstená stránka uzavrela manželstvo s nepokrstenou dosiahnuc dišpenz od prekážky odlišného kultu (C. 1120, § 2.) (t.j. ak uzavreli manželstvo v Cirkvi; vtedy nie je možné ho použiť aj keď je jedna zo strán nepokrstená, pozn. red.)

Na to (na uplatnenie privilégia, pozn. red.) však je potrebné, aby:

a) nepokrstená stránka sa chcela rozviesť, to jest aby odišla od pokrstenej; výnimkou je prípad, ak pokrstená stránka zavinila odôvodnený odchod nepokrstenej (C. 1123), napr. tým, že pokrstená spáchala cudzoložstvo;

b) aby nepokrstená stránka, ak už nechce odísť, odoprela v pokoji žiť s pokrstenou, preklínajúc meno Božie, zvádzajúc pokrstenú stránku k hriechu každého druhu, neprepustiac súložnicu alebo odoprúc výchovu dietok v kresťanskej viere, slovom žijúc nekresťansky. Preto pokrstená stránka  musí pred novým sobášom, ak ju Sv. Stolica od toho nedišpenzovala (C. 1121, § 2), vyzvať nepokrstenú stránku, aby sa osvedčila: a) či aj ona chce sa dať pokrstiť, b) alebo aspoň či chce s ňou nažívať v pokoji, bez urážky Stvoriteľa (sine contumelia Creatoris). (C. 1121, § 1.)

***

6. §. Manželský súhlas

Manželstvo sa uzaviera so súhlasom muža a ženy, ktorí podľa zákona sú na to spôsobilí a tento súhlas prejavujú spôsobom, ktorý je predpísaný zákonom. Teda podstatou uzavrenia manželstva je súhlas oboch, lebo tu ide o zmluvu, podstatne predpokladajúcu súhlas, ktorý sa nedá nahradiť nijakou ľudskou mocou. (C. 1981, § 1.) Súhlas je akt vôle, ktorým obidve stránky odovzdávajú a prijímajú večné a výlučné právo na telo, pokiaľ ide o akty vhodné na plodenie potomkov. (C. 1081, § 2.) ...

Súhlas musí byť:

a) vnútorný, lebo človek iba vnútorným činom môže zaväzovať vlastnú vôľu. Ak stránka konala vonkajší čin, predpokladá sa, že s ním aj súhlasila. (C. 1086, § 10.) Ak tvrdí opak, musí to dokázať. ...

b) súhlas treba dobre uvážiť, lebo ide o doživotný stav. Kontrahenti musia vedieť, že manželstvo je stála ustanovizeň na plodenie dietok (C. 1082), hoci spôsob nepoznajú. Teda musia vedieť, že manželstvo nie je iba na to, aby druh druhovi pomáhal, aby sa zveľaďoval majetok a pod. Nevedomosť o tom obyčajne sa však nepredpokladá v dospelom veku (C. 1082), ale ak sa tvrdí, má sa dokázať. ...

Keďže súhlas sa skladá z dvoch prvkov, a to z poznania a z aktu vôle, zneplatňuje manželstvo okolnosť podstatne ovplyvňujúca poznanie alebo vôľu. Čo do poznania je to podstatný omyl, pokiaľ ide o vôľu, ťažký vonkajší nespravodlivý strach.

Ak sa omyl týka podstatného cieľa manželstva, ktorým je plodenie a výchova detí, ako sme už povedali, manželstvo je neplatné. Ak sa týka podstatných vlastností: jedinosti a nerozlučiteľnosti, alebo jeho sviatostného rázu, nerobí manželstvo neplatným,  hoci tento omyl spôsobuje súhlas (C. 1084)  a to preto, lebo aj vtedy kontrahent môže chcieť skutočné manželstvo. Inak by manželstvo židov, ktorí myslia, že manželstvo sa rozviaže prepúšťacím listom, ako aj manželstvo schizmatikov, ktorí sú mienky, že manželstvo sa rozviaže pre cudzoložstvo a napokon manželstvo heretikov, ktorí sú presvedčení, že nie je sviatosťou, bolo neplatné, čo nie je pravda, lebo ich manželstvo Cirkev vždy uznáva za platné, ak vyhovovalo podstatným podmienkam. Iné by bolo, keby kontrahent výslovne a výlučne chcel uzavrieť polygamické, rozlučiteľné manželstvo (C. 1086, § 2.), alebo pokrstený iba také manželstvo, ktoré nie je sviatosťou. Lebo to sú podstatné vlastnosti a pozitívne vylučujúc ich, nechcel by samu podstatu a teda neuzavrel by platné manželstvo, kým v prvom prípade chce skutočné manželstvo, mylne považujúc podstatné vlastnosti za druhotné, ktoré ho však iba v druhom rade determinujú, aby manželstvo uzavrel. ...

Neplatné manželstvo je i vtedy, ak stránku do neho nútili vonkajším a nespravodlivým strachom, pod tlakom ktorého, aby sa oslobodila, bola prinútená voliť manželstvo (C. 1092, § 1.) Strach musí byť:

a) ťažký, a to absolútne, to jest ťažký pre každého, ako strach pred smrťou, pred stratou slobody, existencie a pod., alebo iba relatívne ťažký, to jest ťažký iba so zreteľom na istú osobu, berúc do ohľadu jej pohlavie, vek, povahu, okolnosti, v ktorých sa nachádza a pod. ... Strach z úcty (metus reverentialis) sám o sebe nie je ťažký a preto nerobí manželstvo neplatným. Preto ak stránka z úcty k rodičom, predstaveným poslúcha ich rady, pokyny, nahováranie, prosby, ako to obyčajne býva, manželstvo je platné. Strach musí byť kvalifikovaný, aby urobil manželstvo neplatným. K menovaným veciam musia pristúpiť i ťažké zvady, hrozby, dlhé a nepríjemné naliehanie, znaky stálej nevôle, ktorými sú: zazeranie, urazený pohľad, tvrdé výčitky, takže stav sa stane časom neznesiteľný. ...

b) musí pochádzať z vonku, zo slobodného dôvodu, (teda od iného človeka, pozn. red.) nie z vnútornej príčiny, ako od choroby, chudoby, zemetrasenia a pod.

c) musí byť nahnaný nespravodlivo, inak je manželstvo platné. Tak je nespravodlivo nahnaný strach, ak otec alebo matka vyhráža sa stránke, že ju vyženú z domu, že ju vydedia a pod. Veď dcéra má právo, aby žila v otcovskom dome, aby dostala zákonitú časť dedičstva. Ale strach by nebol nespravodlivý, keby sa strýko vyhrážal deve, že jej neporučí dom, ak nepôjde za istého mladíka, lebo deva nemá právo, aby jej strýko dom poručil a preto tento strach nie je nespravodlivý.

d) nanútené manželstvo musí byť jediným prostriedkom, aby sa stránka zbavila strachu.


Prevzaté z knihy Alexandra Spesza: Sviatosti, Spolok sv. Vojtecha, Trnava, 1951

(krátené redakciou)