Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

16. 9. 2014

Omyly neokatolicizmu

Chris Jackson

Postoj tých, ktorých neokatolíci volajú “radikálni tradicionalisti” nie je nič iné, ako večné a nemenné učenie katolíckej Cirkvi. Magazín The Month and Catholic Review už v roku 1881 publikoval článok otca Michaela Gavina, s odpoveďou na rozsiahly útok na pápežskú neomylnosť, ktorý podnikol protestant menom Dr. Littledale. Ukázalo sa, že Littledale bol o neomylnosti informovaný rovnako dobre, ako väčšina neokatolíckych apologétov. Otec Gavin bod za bodom odkryl slabé miesta Littledalovej tézy, čo by dnes mohlo byť veľmi poučné aj pre našich neokatolíckych priateľov. Uvediem tu pár najväčších neokatolíckych bludov s príslušnými reakciami pátra Gavina.

Pápež, inšpirovaný Duchom Svätým, koná vždy pre dobro Cirkvi

Toto je naozaj jedna z najstarších neokatolíckych téz. Hovoria, že pápež v ničom z toho čo robí, nemôže urobiť ozajstnú chybu. Ak sa zdá, že sa mýli, je to tak preto, že nemáme dosť pokorného ducha a nechápeme nebeskú múdrosť ukrytú v pápežových zmätených výrokoch a škandálnych skutkoch. Otec Gavin nesúhlasí: Pápež môže konať hlúpo a neopatrne a spôsobiť škodu na dušiach. Ako súkromná osoba dokonca môže podpísať heretické krédo.


Pápežské exkomunikácie sú neomylné

V prehnanej snahe na večné časy zdiskreditovať arcibiskupa Lefébvra a zabrániť jeho možnej budúcej rehabilitácii častokrát hovoria, že ak niekto zomrie ako pápežom exkomunikovaný, je na veky zatratený. Otec Gavin potvrdzuje pozíciou “radikálnych tradicionalistov”, že pápež sa aj v tomto môže mýliť: Dr. Littledale ďalej hovorí, že Liberius odsúdil sv. Athanáza ako kacíra. Ak aj pripustíme že áno, tak teológovia učia, že pápež sa môže mýliť a odsúdiť nevinného, oslobodiť vinného, byť obludne nespravodlivý a pritom stále ostáva neomylný v zmysle deklarácie Prvého Vatikánskeho koncilu. Ak súdi osoby, môže sa mýliť, pretože môže byť mylne informovaný, oklamaný falošnými dokumentami a podobne, bez újmy na jeho neomylnosti.

Pápež môže mocou svojej neomylnosti vyvíjať doktrínu tým, že nariaďuje zmeny alebo úpravy predchádzajúceho učenia a my sa mu musíme s pokornou poslušnosťou podriadiť.

A teraz rana z milosti. Neokatolícki apologéti nám ad nauseam opakujú, že každé pápežské nariadenie vo veci cirkevného učenia je nutné poslušne prijať. I keby sa dané nariadenie javilo ako meniace význam, či protirečiace zmyslu predchádzajúcej dogmy a doktríny. Nehanebne sa skrývajú za “vývoj doktríny” ako hozmieňuje kardinál Newman a tvrdia, že dogma sa môže nejako vyvíjať v niečo odlišné a nové. Samozrejme nepripustia, že nová idea je naozaj nová a ani oni a za posledných 50 rokov ani Vatikán neprišili s uspokojivým návodom ako nové a staré učenie zosúladiť. Aby som toto pomýlené a nefungujúce chápanie “vývoja náuky”  vyvrátil, ocitujem absolútne jasné vysvetlenie hraníc pápežskej neomylosti, ktoré podáva páter Gavin a ktoré, prekvapujúco, dokonale ladí s postojom “radikálnych tradicionalistov.”

Rev. Michael Gavin  Fables About Papal Infallibility, 1881:

…Katolícka cirkev, ako Dr.Littledale  poznamenáva, tvrdí, že jej učenie je dnes presne také, aké bolo na počiatku. Áno, jej učenie nikdy neprotirečí tomu, čo bolo v minulých dobách autoritatívne vyučované, hoci v istých bodoch môže byť viac upresnené, ujasnené, plnšie alebo viac explicitné než predtým. Katolícka viera však zostáva vždy tá istá, teda, že Cirkev nikdy nepopiera to, čo raz učila a nikdy neučí, ani vo svojom univerzálnom pôsobení v oblasti viery a mravov to neschvaľuje to, čo raz odsúdila a zavrhla. Privilégium neomylnosti jej bolo darované len a výhradne preto, aby bránila a verne ďalej odovzdávala korpus doktrín, ktoré jej boli zverené smrťou posledného apoštola. Katolícki teológovia učia, že od momentu, v ktorom sv. Ján zveril svoju panenskú dušu Bohu, sa neudialo žiadne nové zjavenie, ktoré by nás viazalo v oblasti viery alebo mravov. 

Cirkev nemôže ani pridať ani ubrať čo len čiarku z korpusu právd, ktoré ako posvätné dedičstvo dostal sv. Peter a Apoštoli a ktoré oni mali odovzdávať svojim nástupcom až kým Pán druhý krát nepríde. Táto náuka sa nachádza v knihách Starého a Nového zákona a v Tradícií, ktorá je nepísaným ústnym podaním právd, ktoré Apoštoli prijali od Krista, alebo ktoré im boli odovzdané Duchom Svätým, ktorý ich v Cirkvi zachováva jasné a neporušené. Je nemožné, aby sa v tak dlhom čase mohli ústne odovzdávať tieto pravdy neporušené, ak by ich Duch Svätý ustavične nechránil. On zachováva ľud v poslušnosti rímskemu pápežovi a chráni ich, skrze neho a vďaka jednote s ním, od omylov vo viere. Dr. Littledale pripúšťa, že keď sa v Cirkvi vyskytnú bludy, tak najvyšší pontifex a biskupi, ktorí sú s ním v jednote skúmajú Písmo a spisy Otcov. Každý zvyk, každé krédo je alebo schválené, alebo zavrhnuté na základe vzťahu k viere, ktorú nám odovzdali Apoštoli. Od prvého nícejského koncilu v roku 325 až po Vatikánsky koncil v roku 1870 sa, za pomoci Svätého Ducha hlása tá istá viera. On bol prisľúbený nástupcom sv. Petra a to nie aby hľadali nejaké nové učenie a nové zjavenia, ale aby zbožne chránili a verne vysvetľovali apoštolské zjavenie, teda poklad viery, zverený Apoštolom aby ho zachovávali. Novoty sú podozrivé a bezcenné, starobylosť je hodnotná a nasledovaniahodná.

Naša viera je rovnaká ako viera Apoštolov. Oni uznávali všetky dogmy, ktoré kedy boli alebo budú pápežmi alebo koncilmi vyhlásené. Svojich žiakov naučili všetko, hoci nie vždy v takej plnosti formy, ako to vidíme dnes. Je fakt, že čas od času Cirkev definuje nejakú pravdu, ktorú katolíci v minulosti neboli viazaní veriť. Nebolo článkom katolíckej viery pred rokom 1854, že naša Pani bola nepoškvrnene počatá, ani pred júlom 1870, že  pápež, len on sám bez jeho na biskupov konsekrovaných bratov, je chránený pred omylom, keď učí celú Cirkev vo veci mravov a viery. A keď hovoríme o evolúcií doktríny, tak na údajných rozdieloch najlepšie vidíme jednotu viery v Cirkvi. Cirkev nie je mŕtva. Pozostáva zo žijúcich údov. Je to živý organizmus. A pretože Cirkev žije, rast je samotným zákonom jej života.  Tento zákon, hoci zahŕňa rast a rozvoj, vylučuje zmenu. Rast tela je ten najlepší dôkaz jeho života a zdravia. S postupom času sa vďaka práci teológov, diskusiám učencov, spisom cirkevných Otcov a dekrétom koncilov odhaľuje plná sila, dôsledky a význam pravdy, doposiaľ nie dokonale chápanej.  "Takýto vývoj nie je nič iné, len nový spôsob vysvetlenia a objasnenia toho, čo bolo v podstate verené od počiatku, čo Apoštoli učili a nezapísali, čo by nutne povedali ak by to okolnosti žiadali, alebo boli na to priamo opytovaní, alebo čo by povedali s ohľadom na povstávajúci blud. Teda vysvetlenie čiastky zdedenej pravdy, ktorej je celá Cirkev vo všetkých svojich údoch, ale najmä v jej hierarchii, božsky ustanoveným správcom.”

Náleží Cirkvi, aby čas od času, ak uzná za potrebné, svetu povedala všetko, čo je súčasťou nejakej pravdy katolíckej viery, čo by bez takéhoto verejného prehlásenia zostalo, alebo skryté, alebo zle pochopené. Skrátka, to čo Cirkev robí je, že vykladá, ilustruje, objasňuje, potvrdzuje alebo aplikuje na konkrétne príklady to, čo bolo zjavené už na počiatku. Cirkev nemôže nič nové objaviť, ani pridať, ani zmeniť. Cirkev už všetko prijala, celý korpus právd dostala od svojho Zakladateľa, celý a kompletný a Cirkev ho musí zachovať. Náuka, ktorú Cirkev musí strážiť sa nikdy nesmie zmeniť, ani rozšíriť o niečo nové. Len naše poznanie sa môže vyjasniť, alebo vzrásť.

Úmyselne pripúšťame, že isté náuky dnes deklarované ako katolícka viera, neboli v istých častiach Cirkvi bezvýhradne akceptované. Či preto, že v Písme neboli ľahko identifikovateľné, alebo sa hlas tradície zdal byť príliš vzdialený. Cirkev v tej veci istý čas mlčala. Nie vždy je múdre konať s najvyššou autoritou. Teológovia študovali a písali, misionári kázali, zbožné duše sa modlili. Okolnosti sa však zmenili a donútili Cirkev prehovoriť rozhodným hlasom. Cirkev nikdy nemôže vyhlásiť niečo, čo by bolo v celom organizme zloženom z veriacich po úplne nové a neznáme. Cirkev smie a občas to robí, že definuje isté doktríny, ktoré sú istými čiastkami Cirkvi, dokonca i tými v plnom spojení s Rímom, spochybňované alebo odmietané. Keď Rím prehovorí, spor končí. Každý je povinný podriadiť sa učeniu najvyššieho pontifika, proti tomu niet odvolania. Dvesto miliónov dnešných katolíkov po celej zemi vyznáva tú istú vieru.

Veria v to, v čo verili Apoštoli, aj keď možno nie v takej jasnosti, precíznosti a určitosti, ktorú  Apoštoli mali vďaka svojim mimoriadnym darom. Tí, čo prídu po nás nebudú musieť veriť v nič iné ako v to, v čo verí Cirkev dnes a čo schvaľuje dnes svojim univerzálnym pôsobením. Možno pravdy viery pre nich budú vyjadrené oveľa jasnejšie ako sú pre nás, možno ich obsiahnu vo väčšej šírke a možno lepšie pochopia jednotlivé prepojenie týchto právd. Možno to, čo sa dnes považuje za bezpečnú a pravdepodobnú mienku, bude vyhlásené za článok viery. Cirkev však nikdy nemôže ústami pápeža či koncilu protirečiť tomu, čo raz učila a schvaľovala, tak ako Dr.Littledale mylne tvrdí, ani nikdy nemôže učiť náuky, ktoré nie sú rozvinutím, ale naopak protirečia starej viere.

Herézy tu budú vždy istých častiach Cirkvi budú vždy módne. Cirkev ich však nikdy nemôže schváliť. Cirkev nie je zodpovedná za tých, ktorí jej protirečia. Cirkevné učenie je hlásané jej všeobecným pôsobením, slávnostnými definíciami jej Hlavy, a denne, ba v každej chvíli učením jej riadneho magistéria – katolíckych biskupov zjednotených so Svätým stolcom. Ani pápež ale nemôže, ako snáď Dr. Littledale tvrdí, vo svojom rozmare a pre svoje potešenie urobiť nejakú náuku predmetom dogmatickej definície.

Pápež je spútaný a obmedzený Božským zjavením a pravdami, ktoré ono obsahuje a ktoré legitímne pochádzajú a sú nevyhnutné pre obranu tohoto zjavenia. Pápež je spútaný jestvujúcim krédom a predchádzajúcimi dogmatickými definíciami. Vo veci viery a mravov pápež nesmie zmeniť ani schváliť svoje vlastné závery. Je len správcom a strážcom Pánovho učenia, ktoré za pomoci Ducha Svätého zostane v pápežovej ochrane navždy v bezpečí.


Preklad Jozef Duháček

11. 9. 2014

Veľká temnota zahalila Rím.

Christopher A. Ferrara

Antonio Socci je jeden z najvýznamnejších katolíckych hlasov v Taliansku, novinár, autor, komentátor a verejný intelektuál najvyššej triedy. Mal som tú česť preložiť jeho prelomovú prácu “Štvrté fatimské tajomstvo”, v ktorej opisuje svoj pokus dokázať, že žiadne nezverejnené časti Tretieho tajomstva už nie sú a ako nielenže dospel k pevnému presvedčeniu, že taký text existuje, ale aj k poznaniu že je dobre ukrytý vo Vatikáne. Socci nie je tradicionalista. Je to mainstreamový katolík, veľký obdivovateľ Jána Pavla II, ktorý však podporuje obnovu predkoncilovej latinskej omše. V prvých dňoch Františkovho pontifikátu Socci oplýval chválou. Ako aj ja.

(Ak neveríte pozrite sa http://www.fatimaperspectives.com/oc/perspective662.asp , alebo http://www.fatimaperspectives.com/oc/perspective660.asp )

Musel som svoj názor zmeniť a uznať, že tí, ktorí niekdajšieho kardinála Bergoglia kritizovali hneď od počiatku, vedeli o tomto mužovi a jeho postojoch viac než ja a od samého začiatku mali pravdu. Socci už tiež postúpil od oslavných rečí k náreku nad alarmujúcim trendom tohoto pontifikátu, ktorý ukazuje na zavŕšenie pokoncilnej sebadeštrukcie Katolíckej Cirkvi (v miere v akej to Boh dopustí a ľudia sú schopní vykonať). V priebehu niekoľkých mesiacov sa Socci stal jedným z najostrejších kritikov Bergogliovej agendy a to oprávnene. Poslednou kvapkou v Socciho pohári bola, zdá sa, škandalózna rehabilitácia marxistického kňaza Miguela d’Escoto Brockmanna, ktorého Ján Pavol II. suspendoval a František obnovil v plnom rozsahu jeho kňazskej služby, pričom prešlo len pár dní kým, d’Escoto ukázal Rímu dlhý nos a verejne chválil Fidela Castra sťa dar Ducha Svätého zoslaný kubánskemu ľudu (a dokázal, že chabá vatikánska historka ako sa d’Escoto kajal za svoje omyly, je obyčajná lož)

Socci s neskrývaným pohŕdaním píše:
”Vatikán za Bergogliovej vlády prakticky rehabilitoval teológiu oslobodenia, ktorá vznikla v šesťdesiatych rokoch a osvojením si marxistického myslenia spôsobila, predovšetkým v Latinskej Amerike, neopísateľnú katastrofu.”


So znechutením píše, že d’Escoto označil Castra za prostriedok, ktorým Duch Svätý zosiela svoje posolstvo o nutnosti vybudovať Božie kráľovstvo na zemi. Socci pokračuje:
"Po tejto teologickej oslave kubánskeho tyrana, ktorý po desaťročia utláča svoj ľud ako komunistický diktátor, vyjadril D’Escoto svoju radosť z toho,  že ho František oslobodil od cirkevného trestu.“

Kontrast s brutálnym zásahom voči Františkánom Nepoškvrnenej (http://www.traditioninaction.org/religious/m033rpFranciscans.htm)  Socciho, tak ako každého katolíka so zmyslom pre spravodlivosť, napĺňa hnusom:
Toto zaobchádzanie v rukavičkách, ktoré Bergoglio praktizuje voči mocným a slávnym súdruhom ako D’Escoto, kontrastuje s oceľovou pasťou, akou rozdrvil svojho pokorného rehoľníka, duchovného syna pátra Pia a zakladateľa Františkánov Nepoškvrnenej, otca Stefana Manelliho. Otec Manelli tiež pápežovi písal, jeho list však nikto nevzal do úvahy. Pravoverná, disciplinovaná rehoľná rodina otca Manelliho, oplývajúca povolaniami, bola z vôle samotného Bergoglia zničená len preto, lebo Manelli aplikoval na rádovú liturgiu motu proprio Benedikta XVI. Bol až príliš pravoverný. Otec Manelli nebol nikdy neposlušný, ani raz sa neodchýlil od verejne hlásanej náuky Cirkvi, nikdy za nezaplietol s politikou ako D’Escoto, ani nikdy nespieval ódy na komunistických tyranov

Socciho záver je mrazivý a prichádza od muža, ktorý Františka vehementne podporoval, ale vidí nesmiernu škodu ktorú tento pontifikát už napáchal a pravdepodobne ešte napácha na poslaní, ktoré má Cirkev v časoch bezprecedentného mravného a duchovného úpadku:
Dnes, za Bergoglia, sa vraciame naspäť k Rahnerovi, k filozofii, ktorá napáchala na jezuitoch a Cirkvi neopísateľne veľké škody. V tejto priepastnej prázdnote sú katolíci sem a tam zmietaní „každým doktrinálnym poryvom“ a podriaďujú sa kdejakej ideológií a infikujú všetkými možnými herézami.


Socci je dôkazom toho, že stále viac úprimne zmýšľajúcich katolíkov si uvedomuje, že kríza v Cirkvi sa dostala do novej, možno už poslednej fázy. Zostávať úmyselne slepý voči tomu čo sa deje neznamená  “neveriť Cirkvi”, ale znamená to ako ignorovať alarm, ktorý každého katolíka volá splniť to čo sľúbil pri birmovke: brániť vieru otcov proti všeobjímajúcej parakoncilnej ideológii (http://rorate-caeli.blogspot.co.at/2010/10/msgr-pozzo-on-aspects-of-ecclesiology.html), ktorá ohrozuje Cirkev viac, než ktorákoľvek heréza minulosti.

  
(Spomínaný list Antonia Socciho uvádzame tu v plnom znení):

Kauza  D’Escoto

Antonio Socci

Vatikán za Bergogliovej vlády prakticky rehabilitoval teológiu oslobodenia, ktorá vznikla v šesťdesiatych rokoch a osvojením si marxistického myslenia spôsobila, predovšetkým v Latinskej Amerike, neopísateľnú katastrofu. V posledných mesiacoch sme pozorovali pozoruhodne súvisiace udalosti, ako prijatie Gustava Gutierreza, otca teológie oslobodenia, vo Vatikáne. Pred rokom denník Osservatore Romano vydal obsiahly výber z jeho kníh a chválil Gutierrézove útoky proti neoliberalizmu. Toto leto sme videli iné, mimoriadne symbolické a všeobecne prehliadané gesto voči  Miguelovi D’Escoto Brockmannovi.

Hlboko červený

D’Escoto je synom nikaragujského vyslanca v USA, ordinovaný bol v roku 1961 a teológiu oslobodenia prijal v októbri 1977, kedy verejne deklaroval podporu Sandinistickému frontu, revolucionárskej skupine s marxistickým pozadím, ktorá prevzala moc v Nikarague v roku 1979.
D’Escoto bol ministrom zahraničných veci sandinistickej vlády od roku do 1979 do 1990. V tejto vláde bol jezuita Fernando Cardenal ministrom školstva a jeho brat Ernest bol ministrom kultúry. Týtcho troch kňazov, zapletených so sandinistickou vládou, Ján Pavol II prísne odsúdil. Hneď po svojom zvolení  Pápež Wojtyla na teológiu oslobodenia zaútočil a počas návštevy Mexika v roku 1979 povedal: „Idea Krista ako politika, revolucionára a buriča z Nazaretu sa nezhoduje s cirkevným učením.“ V roku 1983 na pastierskej návšteve v Nikarague verejne pokarhal Ernesta Cardenala za jeho účasť vo vláde. Počas omše sa uskutočnili sandinistickou vládou zorganizované protesty. Wojtyla sa však nezľakol, prekričal protestujúcich a zdvihol vysoko do vzduchu kríž, aby ukázal skutočné Kráľa sveta. Napriek verejnému pokarhaniu sa títo kňazi nekajali a v roku 1984 boli spolu  suspendovaný a divinis.  Sandinistická vláda v roku 1990 padla, D’Escoto však zostal politicky aktívny a v roku 2008 dokonca predsedal výročnému zasadaniu OSN. Keď bol za pápeža zvolený Bergoglio, D’Escoto zacítil šancu a novému pápežovi poslal žiadosť o ukončenie trestu a povolenie začať znova slúžiť omšu. Jeho žiadosť bola okamžite schválená.

Prvého augusta tohoto roku Bergoglio trest zrušil. Podľa stanoviska, ktoré 4.8. 2014 vydala kúria, „časy a súvislosti sa zmenili, rovnako ako sa aj on zmenil.“ D’Escoto – tvrdí kúria  – pochopil, že sa mýlil a pápež jeho úprimnú nápravu prijal.

Vskutku. Hneď nasledujúci deň uviedol denník La Prensa  ( http://rorate-caeli.blogspot.com/2014/08/in-new-declarations-priest-pardoned-by.html ) niektoré z bombastických deklarácií, ktoré D’Escoto pre televízny Kanál 4 uviedol. Napríklad: “Fidel Castro je vyvolený Bohom”. Kňaz a exminister, ktorému Bergoglio vrátil právo slúžiť omšu  tiež povedal: „Vatikán môže umlčať každého, ale Boh potom  nechá hovoriť kamene a tie budú šíriť jeho odkaz. Ešte tak nespravil -  vybral si najväčšieho latinoameričana všetkých čias – Fidela Castra.“

Podľa “La Prensa”, D’Escoto, teraz pracujúci pre vládu sandinistu Daniela Ortegu ako riaditeľ oddelenia pre medzinárodné vzťahy (nemal náhodou prestať s politikou?), ešte dodal: "Duch Svätý posiela svoje posolstvo cez Fidela Castra. Ježišovo posolstvo o potrebe vybudovať na tejto zemi Božie kráľovstvo, ktoré je alternatívou k imperializmu, pevne a nezvratne". Po tejto teologickej oslave kubánskeho tyrana, ktorý po desaťročia utláča svoj ľud ako komunistický diktátor, vyjadril D’Escoto svoju radosť z toho,  že ho František oslobodil od cirkevného trestu.“

Odstrániť Boha

Toto zaobchádzanie v rukavičkách, ktoré Bergoglio praktizuje voči mocným a slávnym súdruhom ako D’Escoto, kontrastuje s oceľovou pasťou, akou rozdrvil svojho pokorného rehoľníka, duchovného syna pátra Pia a zakladateľa Františkánov Nepoškvrnenej, otca Stefana Manelliho. Otec Manelli tiež pápežovi písal, jeho list však nikto nevzal do úvahy. Pravoverná, disciplinovaná rehoľná rodina otca Manelliho, oplývajúca povolaniami, bola z vôle samotného Bergoglia zničená len preto, lebo Manelli aplikoval na rádovú liturgiu motu proprio Benedikta XVI. Bol až príliš pravoverný.

Otec Manelli nebol nikdy neposlušný, ani raz sa neodchýlil od verejne hlásanej náuky Cirkvi, nikdy za nezaplietol s politikou ako D’Escoto, ani nikdy nespieval ódy na komunistických tyranov.
Tiež nebude náhoda, že to bol súdruh kardinál Braz de Aviz (prefekt kongregácie pre inštitúty zasväteného života), ktorý podpísal trestné dekréty pre Manelliho. Tento brazílsky kardinál sa tiež zaplietol s teológiou oslobodenia a v jednom z rozhovorov povedal, že teológia oslobodenia bola nie len užitočná, ale dokonca nutná. Dodal : „Som presvedčený, že sa v týmto hnutím uskutočnilo v Cirkvi niečo veľké.“
Vskutku veľké nešťastie. Niektorí D’Escotovi  „spoločníci“ v kardinálskej červeni dnes zastávajú významné miesta vo Vatikáne a trestajú tých, čo boli Cirkvi vždy verní.

Kardinál Braz de Aviz ľahkovážne kritizoval neprehliadnuteľné odsúdenia teológie oslobodenia ktoré Jozef Ratzinger (a Ján Pavol II) urobili v dokumentoch  “Libertatis Nuntius” (1984) a “Libertatis Conscientia” (1986).  Myslia si že zvíťazili: Wojtyla je mŕtvy a Ratzinger je, ako veria, preč.

Dvaja velikáni

Benedikt XVI nedávno, spomínajúc na Jána Pavla, napísal:
“Prvý veľký problém, ktorému sme čelili, bola teológia oslobodenia, ktorá sa šírila v Latinskej Amerike. V Európe i Severnej Amerike sa verilo, že to celé bolo len o podpore chudobných a že  mala byť bez výhrady schválená. Ale to bol omyl. Kresťanská viera bola použitá ako politická sila. Takéto falšovanie kresťanskej viery je v protiklade najmä voči  láske k chudobným a starostlivosti, ktorá im musí byť poskytnutá. ”

V roku 2013 jeden s tvorcov teológie oslobedenia Clodoveo Boff, jeden z málo tých čo sa poučili, povedal, že v tom čo pred tridsiatimi rokmi vo Wojtylovom mene urobil mal Ratzinger pravdu:
“Bránil základný plán teológie oslobodenia: starostlivosť o biednych v mene viery. Zároveň však kritizoval marxistický rozmer. Cirkev nesmie začať vyjednávať o základoch viery – povedal Clodoveo Boff – nie je to občianska spoločnosť, kde si ľudia môžu povedať čo chcú. My sme vierou spútaní a kto vyznáva inú vieru, ten je z Cirkvi automaticky vylúčený. Od samého začiatku jasne videl (Ratzinger) nutnosť postaviť Krista do základu celej teológie. Ja som si uvedomil, že prevládajúcom prúde teológie oslobodenia je viera v Krista len v pozadí. Rahnerov „anonymný kresťan“ bol skvelou výhovorkou pre zanedbávanie Krista, modlitby a sviatostí a koncetráciu len na zmenu spoločenských štruktúr.”

Dnes, za Bergoglia, sa vraciame naspäť k Rahnerovi, k filozofii, ktorá napáchala na jezuitoch a Cirkvi neopísateľne veľké škody. V tejto priepastnej prázdnote sú katolíci sem a tam zmietaní „každým doktrinálnym poryvom“ a podriaďujú sa kdejakej ideológií a infikujú všetkými možnými herézami.

Preklad Jozef Duháček