Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

20. 7. 2014

Fragmenty z doby moru  II. / 2014

Chorvátske riešenie

Branislav Michalka

Počas tohto týždňa predviedli poslanci chorvátskeho parlamentu čo to znamená liberálna demokracia. Z hlasovania o registrovaných partnerstvách sodomitov uťapkali osliu hlavu a nasadili ju na krk úbohým chorvátskym katolíkom, pevne veriacim v posvätnú kravu demokracie. Katolíci však budú zaiste s hrdosťou nosiť nasadenú okrasu, ktorá tak priliehavo pasuje k chovaniu a mysleniu pokrokových a demokratických kresťanov. Ich voľba je totiž jasná: než by mala padnúť posvätná krava demokracie, tak to radšej osliu hlavu na krk. Nič už nemôže moderných katolíkov odohnať zo stáda milcov liberálnej demokracie, ani keby museli mať všetci povinne súpohlavného partnera a navrch žiť v konkubináte s túlavým psom. Systém je skvelý a všetky katastrofy, ktoré sa valia na hlavu zdesených cirkevníkov sú podľa ich predstáv a predstáv ich pastierov spôsobené nie demokraciou a liberalizmom ale nedostatkom demokracie! Predstava, tak logická z pohľadu dejín a bežná v 19. storočí, že demokracia a liberalizmus boli uskutočnené za účelom deštrukcie Cirkvi a kresťanstva, je im dnes rúhaním väčším než satanistická omša. A tak im nezostáva nič iné, než začudovane pozerať okolo seba a krútiť nechápavo hlavou kam sa podela všetka tá referendová energia, ktorá bola vynaložená na demokratické presadenie normálnosti.

Nie je to totiž tak dávno čo sa v Chorvátsku konalo referendum o zmene ústavy. Do ústavy mala byť zakomponovaná veta hovoriaca o tom, čo bolo kedysi samozrejmé aj ľudožrútovi z Bornea, že rodina, alebo nech už akokoľvek túto sociálnu bunku nazýval úbohý ľudožrút, je tvorená ľuďmi opačného pohlavia. V modernej, pokročilej dobe však podobné banality musia byť vkladané do lajstier zvaných ústava, nahrádzajúcich morálku a prirodzený poriadok súhrnom utopistických bludov. Snáď sa raz dozvieme, až civilizácia pokročí o hojný kus ďalej a kresťania budú chcieť zase nejaké ústavné bludy korigovať, také pravdy ako: potravu si treba vkladať do úst alebo kto nechce zomrieť musí dýchať. Dúfajme. Inak zahynieme.

Nuž a vzhľadom na to, že v našej osvietenej pramatke Európe takto ochabla vedomosť o tom, ktoré pohlavné orgány sú vzájomne kompatibilné a určitá skrz-naskrz demokratická nomenklatúra neustále trpí obsedantnou predstavou, že ľudožrút z Bornea sa mýlil, rozhodli sa chorvátski katolíci usporiadať referendum o uzákonení normálnosti. Išli na to demokraticky, plní dôvery v blahodarný vplyv plurality na normálnosť a kresťanstvo, pevne veriac, že ak si raz odhlasujú svoje zákony sťa vox populi, tak si už nikto nedovolí nerešpektovať hlas ľudu, ktorí predsa v demokratickej ústave je pôvodca moci. Olala. Dali sa do toho. Presvedčovali, propagovali, súťažili na trhu ideí a hlasovali. Pastieri im dali požehnanie, všetko prebehlo legálne, čiže demokraticky. Referendum bolo úspešné, do chorvátskej ústavy boli vložené slová o tom, že manželstvo je zväzok muža a ženy. Všetci jasali. Teda až na malú kliku urazených homosexuálov, cítiacich mystickú zášť k rôznopohlavnej rodine. Ale život ide ďalej.

Demokratický chorvátsky parlament, k uzúfaniu prepchatý ľavicovými a liberálnymi, demokraticky zvolenými poslancami, vyronil nad referendom nejakú tú slzičku, pozobúdzal pospávajúce opory systému a dal sa do práce. S drzosťou vlastnou všetkým, čo sú si vedomí svojej reálnej a nielen papierovej moci, sa nechali poslanci počuť, že výsledky referenda sú, v skratke povedané, tmársky hnoj, ale že to v podstate nevadí. Keďže majú ľavicoví liberáli pohodlnú väčšinu, tak ako pomstu, satisfakciu a kompenzáciu pre úbohých sodomitov, ktorí boli prinútení vypočuť si tie ohavné slová o manželstve muža a ženy, schvália nové zákony, ktoré legalizujú registrované partnerstvá v takej podobe a s takými právami, že ich v podstate od manželstiev rozoznajú len chorvátski jazykovedci zaoberajúci sa výkladom pojmu manželstva. Chorvátski katolíci však ďalej jasali v domnení ako sa im podarilo dostať celosvetovej liberálnej klike na kobylku. Snáď jasajú aj dnes, pretože neustále jasanie a prejavy nadšenia už akosi patria k modernému katolíkovi, takže sa zdá, že ho len ťažko niečo môže prinútiť k tomu, aby zvesil ruky aspoň na chvíľu dole, aj keby mu už odnášali kostol vrtuľníkom na smetisko.

Aj chorvátsky parlament jasá. V pondelok schválil zákony, za ktoré hlasovala drvivá väčšina poslancov, takže podľa agentúri APA "homosexuálne páry budú podľa správy agentúry takmer na úrovni manželov." To "takmer" však môže byť len dočasné, pretože doba je dynamická a všetci dobre vieme, že to čo sa zdalo pred cca 20 rokmi nemožne, dnes tvorí základné prímesy mentálneho ovzdušia spoločnosti.

Toto chorvátske parlamentné rozlúsknutie tmárskych aktivít nech je mementom pre všetkých prostoduchých kresťanov, ktorí sa v priam idolatrickom odhodlaní postavia do pozoru akonáhle počujú "posvätné" mantry - demokracia, pluralita, tolerancia etc. Zdá sa, že aj na Slovensku veria v lacné víťazstvá, pri ktorých sa mučeníctvo obmedzuje na hromadnú špacírku s detským kočiarikom po korze a augustínovska vojna medzi Štátom Božím a štátom sveta sa odohráva v rámci tolerantných diskusií klokotajúcich v mediálnych kotloch. Už čoskoro sa však možno dočkajú nemilých prekvapení, pri ktorých im stuhne úsmev na tvári. Z ich ústavného zakotvenia muža a ženy sa stane zdrap papiera, akonáhle sa lóžové konzorcium z EU rozhodne, že zákony novej ríše pokroku a tolerancie sú nadradené ich lokálnym tmárskym chúťkam. Ešte väčším fiaskom môže byť ich snaha o referendum, ktoré zdá sa plánuje stopnúť nový pán prezident, podnikateľ a vymáhač splátok, vášnivý milovník všetkého liberálneho a euro-atlantického. Komické je, že práve mnohí z iniciátorov petície ohľadom referenda ho pravdepodobne volili, v nezlomnej demokratickej viere; mnohých kňazov katolíckej Cirkvi nevynímajúc. To bude údivu keď onen pohodový budhista zatne referendičko s odvolanám, že jeho otázky odporujú euronormám a ústave. Predpokladám však, že milých kresťanov viera v demokraciu a blahodarnosť moderného spoločenského vývoja neopustí. Veď ako by mohlo vzísť pre Cirkev niečo zlé z naprosto nestrannej a otvorenej súťaže ideí na trhu názorov?

V skutočnosti každý kto dokáže domýšľať veci do dôsledkov a vyvodzovať závery z príčin už musel pochopiť, že to čo sa tu naplno vyvalilo po roku 1789 nebola nejaká alternatívna politická varianta spravovania vecí obecných, meniaca moc kráľovskú na moc senátnu, čiže monarchiu na republiku, ale stratégia ako zničiť Cirkev a kresťanstvo. Celý spoločenský vývoj, všetky snahy exponentov nového poriadku smerujú len k tomuto základnému cieľu. Všetko ostatné sú podružnosti. Dohodnú sa s každým, pristúpia na hocičo, len keď bude zachovaná koncepcia a cieľ ich stratégie. Očakávať akékoľvek pozitívne zmeny pre Cirkev a kresťanstvo v rámci stávajúceho systému je po všetkých tých kotrmelcoch a pádoch do blata vyjadrením dokonalej naivity. To, čo sa vedelo 1900 rokov dejín kresťanstva, že kresťanstvo a demokracia nejdú dohromady, že svet bol stvorený hierarchicky, že Cirkev je hierarchická a že náprava môže vzísť buď len z obrátenia vládcov, z krvi mučeníkov alebo z boja, to zostáva pravdou napriek všetkým plytkým verbálnym omáčkam, ktorými sme kŕmení. A deje súčasné a budúce dajú tejto skutočnosti len za pravdu.

http://www.sme.sk/c/7286189/chorvatski-gayovia-budu-rovnopravni-manzelom-s-vynimkou-adopcii.html#ixzz37vSZ09wz

17. 7. 2014

Františkovo bombardovanie

Christopher A. Ferrara

Je čas si to priznať. Konkláve v roku 2013, ktoré nasledovalo po bezprecedentnej, záhadnej a veľmi čudne zdôvodnenej rezignácii pápeža, ktorý nebol ničím zásadne obmedzovaný pri výkone svojho úradu, otvorilo dvere tomu, čo musí byť poslednou fázou pokoncilnej krízy.

Ak slová majú nejaký význam, tak potom muž, ktorého prvá veta k Cirkvi, prednesená z balkóna Svätého  Petra, bolo zúfalo banálne "Buona sera" a ktorý sám seba označoval len za novo zvoleného rímskeho biskupa, je ten najväčší liberál, aký kedy zasadol na svätopeterský trón. Nekončiaca záplava šokujúcich Františkových vyhlásení - povie čokoľvek ho napadne, kdekoľvek ho to napadne a komukoľvek ho napadne - znamená pre Cirkev otvorené a aktuálne nebezpečenstvo. Toto nebezpečenstvo pozorujeme aj v jeho progresivistickej "Rade ôsmich" a jeho neprestávajúcej chvále na arcimodernistu kardinála Kaspera, ktorý je teraz známy ako "pápežov osobný teológ" a ktorý usiluje o praktické zničenie toho, čo Cirkev verná Nášmu Pánovi, nepretržite zastávala ohľadom nerozlučnosti manželstva. Morálna stavba Cirkvi je podmínovaná a podkopaná a každým okamihom sa zrúti.

Počas posledných dní sme videli

-        Médiá, vrátane neokatolíckých, zverejnili, že František povedal zástupcovi Svetovej evanjelikálnej aliancie WEA: "Nemám záujem na konverzii evanjelikálov ku katolicizmu. Chcem, aby ľudia hľadali Ježiša vo svojej komunite. Je toľko doktrinálnych vecí, na ktorých sa nikdy nezhodneme. Neplytvajme na to časom. Radšej ukazujme Ježišovu lásku." Potom povedal, že sa spriatelil s letničiarskym kazateľom a že "v júli budem kázať v jednu nedeľu v  jeho zhromaždení a ponúknem mu ospravedlnenie za to, čím moja cirkev ublížila jeho kongregácií". Pravdivosť tejto správy nepoprel ani pápež ani Vatikán.

-      V neuveriteľnom treťom rozhovore s militantným ateistom Eugeniom Scalfarim, ktoré opäť vydala radikálne ľavičiarska La Repubblica, mal František povedať, že "dve percentá katolíckych kňazov sú pedofili a že celibát nebol ustanovený skôr ako 900 rokov po Pánovej smrti " a že "sú riešenia tohto problému a ja ich nájdem." František rozhovor nepoprel a vatikánsky hovorca Federico Lombardi sa - ako už mnoho krát za posledné mesiace - pokúsil vykrútiť nepresvedčivým a smiešnym tvrdením, že tieto výroky "nemôžu byť pápežovi s istotou pripísané."  Naozaj? A čo teda pápež o týchto veciach povedal? Lombardiho mlčanie prezrádza všetko, čo potrebujeme vedieť.

-       5. júla v Isemii František náhle oznámil, že vyhlási jubilejný rok k pocte pápeža Celestína, pápeža, ktorého pontifikát bol katastrofou a skončil jeho rezignáciou a návratom k pustovníckemu životu. Kanonizovaný bol pod svojím pôvodným menom, Peter Marrone. František povedal, že "teraz vyhlasujem tento celestínsky rok za začatý a brána Božej milosti bude počas neho otvorená dokorán." Akoby snáď pred jeho pontifikátom bola zatvorená. Istému dojmu spupnosti sa tu nevyhneme.


Neokatolícka fabrika na vysvetľovania a ospravedlnenia šrotuje naplno, zaplavená nesmiernym množstvom Františkových ohromujúcich skutkov preslovov. Dokonca aj "normalistický" mainstream, ako William Oddie z The Catholic Herald, sa začína obávať.
11. júla napísal:

"Teraz máme pápeža, ktorého obdivujú takí nepriatelia Katolíckej cirkvi, ako arcipotratárka Jane Fonda, ktorá minulý týždeň na twitteri napísala :  "Milujem nového pápeža. Stará sa o biednych, nenávidí dogmy."  Pre Fondovú  a jej podobných už Cirkev nie je dogmatickou entitou, už nie je hrozbou. Svet dnes hlása: všetko sa stále mení. Rozvedení a znova zosobášení by mali pristupovať k Eucharistii,  ako hocikto druhý. To je presne to, čo navrhoval kardinál Kasper vo februárovom konzistóriu.  Uvidíme, čo sa udeje na jesennej synode o rodine, ktorej sa stále viac obávam. Ako náhle sa vychýli z cesty, všetci uvidíme, kde sme. Ale nech sa už stane čokoľvek,  nádejné ráno Benediktovho pontifikátu je preč a už sa nevráti. A ja (a zdá sa mi že i mnohí iní), mám stále menej čo povedať."

Čeliac krutej realite toho vyšinutého pontifikátu Oddie navrhuje, že zatiaľ čo "väčšina katolíkov, ale najmä klérus chce v záujme zachovania jednoty Cirkvi udržať vernosť pápežovi, dnes sa lojalita asi najlepšie prejaví mlčaním." Oddie teda radí ustúpiť a skryť sa v protileteckých krytoch, kým pápežovo bombardovanie neustane. V záujme jednoty Cirkvi treba pápeža ignorovať. Pre neokatolíkov je cesta toto. Pre tradicionalistov však mlčanie neprichádza do úvahy. So sv. Augustínom hovoríme: "Je lepšie, keď pravda vyjde najavo, ako by sa mal ututlať škandál." Obzvlášť, keď škandál sa nedá už skryť a svet jasá nad jeho stále narastajúcimi rozmermi.

Prevzaté z www.remnantnewspaper.com

Preložil Jozef Duháček

11. 7. 2014

Boh a holič

U holiča sedí muž, ktorý sa chce nechať ostrihať a dať si oholiť bradu. Počas práce sa holič a jeho zákazník vzrušene bavia o všeličom možnom. Holič zrazu vraví: „Neverím, že existuje Boh.“ Zákazník sa ho nato pýta: „Prečo si to myslíte?“ Holič odpovedá: „No, stačí Vám len vyjsť na ulicu, aby ste videli, že Boh neexistuje. Keby existoval Boh, nebolo by na svete toľko veľa chorých ľudí. A tiež ani toľko opustených detí. Keby existoval Boh, nebolo by ani bolesti, ani biedy. Nedokážem si predstaviť žiadneho milujúceho Boha, ktorý by dopustil takéto veci!“. Zákazník sa na moment zamyslí, nejde však polemizovať s argumentmi, ktoré odzneli, pretože práca je už hotová. Zaplatí a opúšťa holičstvo. Krátko nato stretne vonku muža s dlhými, umazanými vlasmi a rozcuchanou bradou. Vyzeral špinavý a zanedbaný.

Zákazník sa vrátil do holičstva a vraví holičovi: „Viete čo? Holiči neexistujú!“ Zarazený holič odpovedá: „Prečo hovoríte také niečo, veď ja som predsa tu! A som holič, veď som Vás práve teraz ostrihal!“ „Nie, holiči neexistujú“, zvolá zákazník. „No veď ale keby bolo holičov, nepobehovali by po ulici žiadni neoholení ľudia s dlhými umazanými vlasmi a zanedbanou bradou, ako ten chlapík tam vonku, ktorého práve vidíte.“ „No pozor! Interpretujete to úplne nesprávne! Samozrejme, že holiči existujú. Problém ale je, že ľudia za mnou neprídu.“ „Veľmi správne!“, poznamenáva zákazník, „Presne o tom to celé je. Aj Boh existuje. Problém je však v tom, že ľudia k nemu neprídu, aby sa Ním nechali obdarovať láskou voči svojim blížnym. To je tým dôvodom, prečo je vo svete tak veľa bolesti a biedy.“

Pri debatách o viere sa vždy objavuje otázka: „Ako sa dá dokázať existencia Boha? Samozrejme, poznáme pätoro ciest Svätého Tomáša Aquinského (ide o päť dôkazov existencie Boha - 1Od pohybu k nehybnému hýbateľovi; 2Od druhotných príčin k prvotnej príčine; 3Od náhodného bytia k nutnému bytiu; 4Z rozdielnosti stupňov dokonalosti k absolútne dokonalému; 5Z poriadku vo svete k najvyššiemu usporiadateľovi), ale to, aby sme ich vysvetlili, si vyžaduje, aby mal náš poslucháč na nás chvíľu čas a tiež určitú dávku filozofického vzdelania. Istý pohotový katolík raz v takejto debate použil nasledovný argument: „Len sto kilometrov nad nami je teplota mínus 270 stupňov Celzia, teda niečo málo nad bodom absolútnej nuly. No a my tu teraz sedíme v príjemne teplej izbe, vychutnávajúc si šálku čaju, v podstate neďaleko miesta, znamenajúceho pre každú živú bytosť okamžitú a absolútnu smrť, ak sa na tých sto kilometrov dívame z vesmírnej perspektívy, a ty mi chceš nahovoriť, že žiadneho Boha niet?“

Len žiaden strach z hesiel ! Veľkou mentálnou zábranou pre vyjadrenie odvážneho verbálneho svedectva v prospech svätej katolíckej Cirkvi sú rozličné heslá, ktoré sa masmédiám (v  Európe z 95 % ovládanými kultúrnymi marxistami, zastupujúcimi jednotlivé farebné odtiene židodemoliberálbolševickej dúhy) každodenným brainwashingom podarilo medzičasom vtesnať skoro do každej gebule. Kto je taký neobratný, že sa na synovcovej svadbe so sektom v ruke nebaví o autách, ženách, politike, či minulotýždňovom ligovom derby, ale o viere a Cirkvi a navyše vyjadrí určitý postoj hrdosti na to, že je katolíkom a vieru aj praktizuje, ten sa temer s istotou stretne s reakciou typu:

a) ty si katolík? Pri tých škandáloch s pedofilnými farármi? Čo tie svinstvá furt tutlajú a nie a nie ich vyšetriť, či vydať tých zločincov polícii a na trestnoprávny postih?

b) hrdý? na akú Cirkev? Tú skostnatelú inštitúciu, ktorá bráni kňazom v tom, aby mali rodiny, neustále sa stará do všetkých ľudí, čo sa môže robiť v spálni a čo nie? Ktorá sa ešte nezobudila a nevie, že stredovek skončil? Plná zakomplexovaných eunuchov, ktorí utláčajú ženy a nedovolia ich svätenie, na rozdiel od progresívnych protestantov?

c) no jasné, a to si hrdý aj na tie hektolitre krvi a na to vraždenie? Na inkvizíciu, upaľovanie čarodejníc a na križiacke výpravy? Na jatky voči domorodým Indiánom v Amerike?

Celosvetovo podobné Pavlovove reflexy, vyznačujúce sa skratkovitými reakciami nedovzdelancov vyvoláva aj spomenutie niektorých historických udalostí. Ak tomu neveríte, vyskúšajte si to sami. Mnoho Katolíkov sa z týchto dôvodov hanbí načínať určité debaty. O Ježišovi sa ešte hovoriť dá - toho berie aj moderný svet ako dobromyseľného snílka s drajvom sociálneho reformátora. Ako náhle sa však zvrtne reč na našu drahomilovanú Matku Cirkev, zaleje nás záplava výčitiek a obvinení. K tomu je treba povedať predovšetkým jedno: Nikdy nesmiete zabúdať na to, že váš kontrahent v debate čerpá v najčastejších prípadoch svoje (ne)vedomosti iba a len zo žriediel falošnej a anticirkevne nadržanej mediálnej propagandy. To znamená, že ovláda prakticky LEN heslá, ale žiadne argumenty - čiže: strigy, križiacke výpravy, celibát, temný stredovek, „pedofili“. (Nevadi, že kňaz, zneužívajúci miništranta nikdy nie je pedofil, ale homosexuál - efebofil; to však demoliberál s kultúrnym marxistom zamlčiavajú, inak by na všetkých frontoch nemohli podporovať buzilobby).

Nedávno to potvrdil i zážitok jedného môjho známeho. Na pracovisku sa debata dostala k večne vďačnej téme - Cirkev. Jeho kolegovi v dielni nenapadlo nič iné, ako povedať: „Áno, Cirkev, tá, čo zavinila tie križiacke výpravy... Môj veriaci priateľ neohrozene zakontroval: „No jasné, to je typické. Nemať šajnu o veci, ale rýpať. Vieš vôbec, koľko bolo tých križiackych výprav a čo bolo ich dôvodom? Kedy, v ktorom storočí prebehli? Na druhej strane mlčanie. „Vidíš, vieš prd. Ale tliachať o Cirkvi, to ti ide.“ Malé víťazstvo. Inak, ani on nevedel, že križiackych výprav do svätej Zeme bolo sedem a že ich vyhlásil pápež Urban II. v roku 1095. Ale debata s kolegom nie je len „dialóg“, ale niekedy aj poker. A s „heslami“ je to tak - každý nimi šermuje, ale málokto vie, ako to v skutočnosti bolo a je.

S použitím internetových zdrojov upravil L. Hajdu

10. 7. 2014

2+2 = 3

Fr. René Tiepolino

Niekde vo svete, v sakristii využívanej kňazmi slúžiacimi obe „formy“ rímskeho rítu stretol Dona Pietra Recitalamessu, celebranta mimoriadnej formy, pomocný biskup Annibale Psittacus, ktorý mal následne “predsedať” riadnej forme.


Don Pietro: Vaša excelencia, každý rozpráva o novej téze profesora Sheldona, že 2 + 2 = 3. Aký je oficiálny postoj Cirkvi?

Bp. Psittacus:
Táto téza je v celom Vatikáne príjmaná s nadšením. Považujeme ju za skutočný prielom.

Don Pietro: A Svätý Otec?

Bp. Psittacus: Včera o 11 hodine som mal tú česť neformálne sa rozprávať, pri šálke instantnej kávy z automatu u Svätej Marty, s asistentom Jeho Svätosti. Nemôžem ešte zverejniť jeho stanovisko, ale musí stačiť keď poviem, že sme hovorili o Spoločnej deklarácii Cirkvi a OSN. Táto deklarácia bude súčasťou dialógu medzi Cirkvou a svetom. Bol to koncil, ktorý nesmiernu dôležitosť tohoto dialógu ukázal.

Don Pietro: Ako Vatikán chápe profesorovu tézu?

Bp. Psittacus: Ako popretie logiky. Žijeme v postlogickej ére. Svet sa v tomto postlogickom období nachádza už dlho a ono následne prišlo aj do Cirkvi. Teraz sa mu dostáva oficiálne uznanie.

Don Pietro: Kedy toto obdobie vstúpilo do Cirkvi?

Bp. Psittacus: S koncilom (mimochodom, koncil bol len jeden). Doktríny ktoré priniesol boli nové: kolegialita, ekumenizmus, sloboda vybrať si vlastné náboženstvo a tak ďalej. Tieto nové náuky teraz existujú bok po boku s tradičnými doktrínami, takže sme skončili v situácii plnej protirečení. Nedáva to zmysel, tak ako 2 + 2 = 3.

Don Pietro: Mohli by sme to nazvať princípom protirečenia.

Bp. Psittacus: Áno a tento princíp môžeme považovať za najcennejší dar, ktorý nám koncil dal.

Don Pietro: Ako sa od koncilu tento dar rozvinul?

Bp. Psittacus: Pokoncilní pápeži ho hojne užívali. Je to vlastne tá najdôležitejšia črta ich autentického magistéria.

Don Pietro
: Viete uviesť príklad?

Bp. Psittacus: Koncil povedal, že Starý zákon nebol nikdy zrušený. Poslední pápeži – a to hovoríme o svätcoch – túto nauku opakovali, takže tieto slová nesmieme brať naľahko. Ba zmenili sa aj Veľkopiatkové modlitby, aby tejto náuke vyhovovali. To je samozrejme v príkrom protiklade k tradičnému učeniu Cirkvi.     

Don Pietro: Hovoríte teda, že nové náuky spoluexistujú s tými tradičnými a Cirkev ani jednu z nich nezavrhuje. Teda treba povedať, že všetko je aj pravda a aj omyl zároveň, alebo ešte inak, že Cirkev sa už viac o pravdu nezaujíma.

Bp. Psittacus: Presne tak!

Don Pietro: A o čo sa teda zaujíma?

Bp. Psittacus: O lásku.

Don Pietro: O akú lásku?

Bp. Psittacus: Lásku k blížnym, lásku ku všetkým ľuďom bez ohľadu na vierovyznanie, o milosrdenstvo namiesto odsúdenia, o hľadanie toho čo máme spoločné miesto toho, čo nás rozdeľuje. Princíp  2 + 2 = 3 znamená, že žijeme v postlogickej dobe. Logiku nahradil vyšší princíp, ktorým je láska. Choďte v nedeľu do kostola a vypočujte si kázeň. O čo bude? O láske, láske, láske. Sv. Ján Pavol II. hovoril, že máme budovať civilizáciu lásky. [Tu z rukáva vytiahol žiarivú kanárikovo zelenú vreckovku a osušil si slzy, ktoré mu od dojatia vyhŕkli] To je jednoducho nádherné, prepáčte!

Don Pietro:  Pápež Benedikt hovoril o civilizácii lásky a pravdy.

Bp. Psittacus: Ale súčasný Sv. Otec sa vrátil k predchádzajúcej myšlienke: láskavosť, duchovné objatia a podobné veci, ktoré prinášajú radosť – v exhortácii Radosť z Evanjelia použil toto slovo 109 krát. Skvelá myšlienka! Sem smeruje Cirkev, preto svätorečila týchto dvoch pápežov. Oni sú koncilní svätci, santo subito patróni novej Cirkvi, Cirkvi lásky. Veď pozrite na sv. Jána Pavla II. – pápeža lásky.

Don Pietro: A sv. Ján XXIII.?

Bp. Psittacus: Dobrý pápež Ján, il Papa buono, pápež Buongiornamenta: to je presne to isté. Buon Giorno! Buona sera! Láska, láska, láska!

Don Pietro: Láska predsa závisí na pravde: musí zodpovedať skutočnosti, inak to nie je pravá láska. Rodičia, ktorí dajú deťom peniaze na drogy, nie sú milujúcimi rodičmi. Láska o ktorej hovoríte, je láska odtrhnutá od pravdy a od pravdy Viery. V konečnom dôsledku to vôbec nie je láska.

Bp. Psittacus: To sú tvrdé slová, Don Pietro, tvrdé slová! Neprospeje to vášmi imidžu. Opatrne, lebo budete predvolaný.

Don Pietro: No tak, Vaša excelencia, sme predsa racionálni ľudia. Naše životy aj naše myslenie sú predsa celé postavené na pravde. Ako vôbec dokážete ospravedlniť tie protirečenia, ktoré ste spomínali?

Bp. Psittacus: Osvojili sme si iný koncept pravdy: realita sa mení a pravda sa mení s ňou. Kardinál Mandragara zdôraznil, že musíme opustitť zastarané pojmy ako pravda a omyl. Kardinál Caper povedal, že už niet priestoru pre kazuistiku. Namiesto toho musíme hľadať to, čo uspokojí pastoračné požiadavky dneška.

Don Pietro: Prepáčte, ale nie je toto modernistická náuka odsúdená sv. Piom X v Pascendi?

Bp. Psittacus: Vy a vaše odsúdenia! Vy tradicionalisti ste všetci rovnakí! Nemáte lásku! Nemáte srdce!

Don Pietro: Budem používať srdce, ak Vy bude používať hlavu. Vysvetlite mi, ako sa môže katolícka  doktrína v priebehu vekov meniť?  Tvrdíte snáď, že pred koncilom bol Starý zákon zrušený a po koncile nie je zrušený?

Bp. Psittacus: Nie, nikdy nebol zrušený. Takže pred koncilom v roku 1962 bol zrušený aj nebol zrušený a po roku 1962 nebol zrušený.

Don Pietro: Takže nekatolík, ktorý objektívne odmietol prijať katolícku vieru, ale inak bol dobrý a zomrel pred rokom 1962, by išiel do pekla a po tomto roku by išiel do neba?

Bp. Psittacus: Nie tak úplne. Ak by zomrel pred tým dátumom, tak by išiel do neba aj do pekla, ak by zomrel po tom dátume, tak by išiel do neba. Vidíte o čo je svet lepší za nového pontifikátu?

Don Pietro: Blahoželám Vám k jasnosti Vašich téz. Dnes je to medzi hierarchiou zriedkavá vec!

Bp. Psittacus: Veď ja som v podstate logik! Treba len aplikovať princípy na fakty. Nie, Don Pietro, musíme prekonať tieto zastarané scholastické kategórie pravdy a omylu a plávať s prúdom, ktorý je v pastoračnej oblasti prúdom lásky. Ako som už povedal, žijeme v postlogickej dobe. Musíme robiť to najlepšie čo vieme. Ak je láska cestou, milujme: Vivamus atque amemus.

Don Pietro: Vďaka Vaša excelencia, za tieto vzácne a užitočné slová, ktoré samozrejme sú pravdou aj omylom zároveň!


prevzaté z rorate-caeli.blogspot.com

Preložil Jozef Duháček


Pozn. prekladateľa: Napriek tomu, že tento rozhovor sa takmer v ničom nelíší od štandardného rozhovoru s moderným prelátom, ako ich možeme čítať na stránkach ako radiovaticana.cz,  postoy.sk alebo svetkrestanstva.sk je vymyslený. Hoci je to pokus o vtipnú glosu situácie, ktorá dnes panuje v katolíckej Cirkvi, nie je z toho človeku do smiechu.

3. 7. 2014

Kánony Tridentského koncilu o manželstve

(V snahe byť nápomocní otcom biskupom a otcom kardinálom pri ich bádaní nad tým čo je to rodina a manželstvo, predovšetkým Jeho eminencii Walterovi Kasperovi, ktorý sa domohol v danej téme v poslednom čase značného rozletu, dovoľujeme si uverejniť záväzné kánony Tridentského koncilu o sviatosti manželstva. Obzvlášť 5. a 7. kánon, by mohli byť podnetné. Netreba snáď pripomínať tým, ktorí majú v takej posvätnej úcte II. vatikánsky koncil, že učenie už raz záväzne definované (t.j. pod hrozbou exkomunikácie) Cirkvou na ktoromkoľvek koncile, je nezrušiteľné a exkomunikácia postihne automaticky každého, kto by sa ho snažil meniť alebo popierať.)

1. Kto hovorí, že manželstvo nie je opravdivo a vo vlastnom zmysle jedna zo siedmich sviatostí evanjeliového zákona, ustanovená Kristom Pánom, ale že ju vymysleli ľudia v Cirkvi a že neudeľuje nijakú milosť, nech je exkomunikovaný.

2. Kto hovorí, že kresťanom je dovolené mať súčasne viaceré manželky a že to nezakazuje nijaký božský zákon, nech je exkomunikovaný.

3. Kto hovorí, že iba tie stupne pokrvnosti a príbuzenstva môžu zabrániť uzavretiu manželstva alebo rozlúčiť uzavreté manželstvo, ktoré sa uvádzajú v knihe Levitikus (18, 6 nasl.); a že Cirkev nemôže od niektorých z nich dišpenzovať, alebo, že nemôže stanoviť, aby aj iné stupne manželstvo zabraňovali a zneplatňovali, nech je exkomunikovaný.

4. Kto hovorí, že Cirkev nemohla stanoviť zneplatňujúce prekážky manželstva, alebo že sa v ich stanovení mýlila, nech je exkomunikovaný.

5. Kto hovorí, že v dôsledku herézy alebo obťažného spolunažívania alebo zlomyseľného vzdialenia sa od manžela môže byť manželské puto uvoľnené, nech je exkomunikovaný.

6. Kto hovorí, že manželstvo potvrdené, ale nekonzumované sa nerozlučuje slávnostnou rehoľnou profesiou jedného z manželov, nech je exkomunikovaný.

7. Kto hovorí, že sa Cirkev mýli, keď učila a učí, že podľa evanjeliového a apoštolského učenia (Mt 19,6 a nasl.; Mk 10,6 a nasl.; 1 Kor 7,10 a nasl.) sa v dôsledku cudzoložstva jedného manžela puto manželstva nemôže zrušiť a obidvaja, aj nevinná stránka, ktorá nedala nijaký podnet na cudzoložstvo, počas života druhého manžela nemôžu uzavrieť nijaké druhé manželstvo; a muž pácha cudzoložstvo, keď sa po prepustení cudzoložnej ženy ožení s inou, a takisto žena, ktorá sa po prepustení cudzoložného muža vydá za iného, nech je exkomunikovaný.

8. Kto hovorí, že sa Cirkev mýli, keď z mnohých dôvodov vyhlasuje za dovolené odlúčenie manželov od stola a lôžka, čiže od spolunažívania, na určitú alebo neurčitú dobu, nech je exkomunikovaný.

9. Kto hovorí, že klerici, ktorí prijali posvätné rády, alebo rehoľníci so slávnostným sľubom čistoty môžu uzavrieť manželstvo a uzavreté manželstvo je aj napriek protikladným cirkevným zákonom alebo sľubu platné, a že opačné chápanie nie je nič iné ako odsúdenie manželstva, a že všetci môžu uzavrieť manželstvo, ak necítia, že majú dar čistoty, aj keď ju sľúbili, nech je exkomunikovaný. Keď totiž Boha správne prosia o ňu, vtedy ju on neodmietne a ani nedovolí skúšať nás nad naše sily (porov. 1 Kor 10, 13).

10. Kto hovorí, že manželskému stavu treba dať prednosť pred stavom panenstva alebo celibátu a že nie je lepšie a blaženejšie zostať v panenstve a celibáte, ako uzavrieť manželstvo, nech je exkomunikovaný.

11. Kto hovorí, že zákaz slávnostného uzatvárania manželstva v určitých obdobiach roku je despotickou poverou, pochádzajúcou z pohanskej povery; alebo kto požehnania a iné bohoslužobné obrady, ktoré Cirkev pri nich používa, odsudzuje, nech je exkomunikovaný.

12. Kto hovorí, že manželské kauzy nepatria pred cirkevného sudcu, nech je exkomunikovaný.

Prevzaté z knihy Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej magistéria, Dobrá kniha, Trnava 1995