Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

27. 6. 2014

Kapitalizmus a náboženstvo

Alfred Fuchs

Nemôže byť zmierenie medzi katolicizmom a liberalistickým kapitálom. 

Hospodárstvo sa stáva úžerou, vykorisťujúcim a kapitalistickým systémom vtedy, keď niektoré jeho časti, funkcie a zariadenia sa zakladajú na princípe zisku bez práce. Mnohé z dnešných inštitúcii smerujú k tomuto princípu a to svojou ideou, svojou štruktúrou a svojou funkciou. Môžeme povedať, že tento princíp v dnešnom hospodárstve prevláda.

Aké sú idey kapitalizmu? Sú to idey z kresťanského stanoviska zavrhnutiahodné už preto, že vidia cieľ človeka tu na zemi a nie v ráde nadprirodzenom. Pokiaľ však liberalisticko-kapitalistické myslenie predsa len nadprirodzený život uznáva, tvrdí, že náboženstvo nemá zasahovať do praktického života, obzvlášť nie do života hospodárskeho a že najme hospodárstvo je svojzákonné, na obecnej morálke nezávislé. Stopy tohto spôsobu myslenia môžeme sledovať od stredovekého nominalizmu a averroizmu až po lutheránsku reformáciu.

Sú však aj také smery, ktoré naopak by zase chceli zapriahnuť náboženstvo do zarábania peňazí. Stopy tohto myslenia môžeme sledovať u niektorých židovských teológov. (Prílišné zdôrazňovanie starozákonného, "aby sa ti dobre viedlo na zemi:") Tiež sú tieto prvky v kalvinizme a hlavne v americkom puritanizme, ktorý stotožňuje hospodársku prosperitu s Božím požehnaním - a preto pokladá chudobu vždy za trest Boží.
Ďalšou nesprávnou ideou kapitalizmu je názor, že vlastníctvo človeku dáva absolútne práva a že teda s majetkovým právom nie sú spojené povinnosti. Nesprávne je ďalej podrobenie práce princípu rentability. Kapitalista sa neprávom pozerá na prácu ako na tovar, oddeľuje prácu od ľudskej osobnosti, takže ľudská práca je daná napospas ľubovôli, kolísaniu trhu a rozmarom tých čo trh ovládajú. Práve tak je nesprávny aj názor, že len trh pomocou ponuky a dopytu má udržiavať ceny v hospodárskom styku, ktorý sa deje za peniaze. Trh nie je svojzákonným činiteľom. Pri určovaní cien musí platiť princíp ekvivalencie, čo kapitalizmus neuznáva.

V stavovskom hospodárskom ráde by hospodárstvo nemalo naprostú voľnosť, ktorú má v liberálnom,čiže kapitalistickom systéme. Stavy uznané štátom by vytvárali hospodársky rámec. Boli by vytvorené vlastné hospodárske jednotky, organicky vzájomne spojené, prispôsobené potrebám , ktoré by zodpovedali poslaniu celej spoločnosti. Dnešné voľné hospodárstvo nemá podobné inštitúcie. Preto je možné, že jednotlivec alebo (podnikateľská) spoločnosť ovládnu úplne trh, takže úplne vylúčia akúkoľvek inú súťaž. A tak liberalizmus, ktorý začal hlásaním voľnej súťaže, došiel v mnohých odvetviach k hospodárskemu monopolizmu. Tieto kapitalistické monopoly sú dôsledkom neobmedzenej túžby po zisku a ovládajú vytváranie cien vo svoj prospech a vyhlasujú požiadavku hospodárskej stability. Štát, ktorý je nakoniec závislý na kapitalistických mocnostiach, sa obyčajne uspokojuje s tým, že sa pozerá na monopoly len ako na isté a výdatné zdroje daní, bez toho aby sa staral o to, ž tieto monopoly alebo polomonopoly - samé zdaňujú konzumentov.

Zdôraznili sme už niekoľko krát, že z katolíckeho stanoviska majiteľ ma byť mravne zodpovedný za správu svojho majetku. Ako však môže byť zodpovedný za správu majetku niekto, kto spravuje miliardové koncerny navzájom do seba posplietané, mnohonásobne zastúpené? Ale nejde len o neprehľadnosť dnešného kapitalizmu. Je v tom obsiahnutá priam snaha, aby sa tejto mravnej zodpovednosti vyhol.
Na břevnovskej konferencii, konanej v roku 1931, pojednávajúcej o encyklike (Quadragessimo anno), použil dr. Kogon tento názorný príklad, aby ukázal, aký nezodpovedný je dnešný kapitalizmus:Dajme tomu, že nejaká spoločnosť v Štajersku zastaví prevádzku v jednom zo svojich menších podnikov. Môže to byť niekedy aj podnik rentabilný, ale býva zastavený preto, že sa nerentujú podniky práve v inej krajine a úspora, získaná zastavením podniku relatívne prosperujúceho, by zabezpečila zase rovnováhu. Dajme tomu, že by sa závodná rada robotníkov zobrala a išla k riaditeľovi závodu. Riaditeľ im právom povie: "Páni, prepáčte, ja nie som zodpovedný. Porozprávajte sa s pánmi vo Viedni." Dajme tomu, že by sa závodná rada vydala za pánmi do Viedne. Tí jej povedia: "Páni, my nie sme zodpovední, sme súčasťou amerického trustu:" Keby sa však členovia závodného výboru vybrali do Ameriky, tak sa im povie: "Páni, my nie sme majitelia. Majiteľmi sú akcionári." A keby sa deputácia závodnej rady opýtala: "A prosím, kde sú tí páni akcionári?" dostane odpoveď: "Sú v Amerike, Japonsku, Československu, v Rakúsku - sú v celom svete." Tak vyzerá morálna zodpovednosť dnešného kapitalistu.

Majetok nie je už dávno tým, čím bol v dobe ranného liberalizmu. Nie je vlastníctvom reálnych hodnôt, ale mnohonásobne zastúpených papierov, takže majiteľ sám nevie kto nakoniec rozhoduje o osude jeho akcií. To nie je Rád chcený Bohom. To je rád, v ktorom človek uteká od zodpovednosti s Kainovou otázkou: " A čo som ja strážcom svojho brata?" Pri tom samozrejme všetky sociálne dôsledky, ktoré vyplývajú z tohto nezodpovedného hospodárstva, dopadajú na štát, t.j. na nás všetkých.

Táto anonymita je podstatným znakom kapitalistického hospodárskeho systému. Jeho posledným cieľom a účelom je nadobudnutie zisku. Aby však tento posledný cieľ zakryl, predstiera často iné ciele, ciele menšej dôležitosti. Vo svojich formách je premenlivý ako Proteus. Aj pri dnešnej mravnej otupenosti by ľudstvo neznieslo verejne priznávanú ziskuchtivosť. Túto anonymitu je samozrejme ťažké demaskovať, pretože kapitalizmus sa dokáže zahaliť pláštikom práce pre obecné blaho alebo aspoň morálnej neutrality.
Právnym predpokladom je pojem "právnickej osoby" prevzatý z rímskeho práva. Právnická osoba je fiktívnou nositeľkou práv a povinností, ale nemá osobné svedomie. Nemôže mať ako celok vedomie, nemôže mať ľútosť. Táto právna inštitúcia umožňuje zakladateľom a členom ziskovej spoločnosti, že ju vytvoria tak, aby podielnici síce mali účasť na právach právnickej osoby, ale aby mohli povinnosti uvaliť na fiktívnu osobu, ktorá nie je zodpovedná pred žiadnym morálnym tribunálom. Pri tom nestrácajú nijako povesť slušných občanov. Dnešný právny poriadok veľmi uľahčuje zakladanie podobných právnických osôb. Je ľahké ich založiť, rozpustiť a zase založiť a tak sa anonymnosť hospodárstva stupňuje a jednotlivé podniky sa neustále zmiešavajú. Podnikateľské formy právnickej osoby, nech už sa nazývajú komoditnými spoločnosťami, spoločnosťami s ručením obmedzeným či komoditnými spoločnosťami na akcie, sú hlavnou príčinou toho, že práca bola odlúčená od majetku.

Prevzaté z knihy Alfred Fuchs: Křesťan a svět, Universum, Praha 1948


„Koncil urobil Cirkev mdlou“

Pred vyše 50 rokmi začal Druhý vatikánsky koncil, o ktorom sa hovorí, že to bol práve on, čo katolicizmus úspešne voviedol do moderny. Nemecký filozof Robert Spaemann to vidí inak.
               
V Ríme ste sa nedávno zúčastnili osláv jubilea Druhého vatikánskeho koncilu. Je to aj pre Vás osobne dôvod na radosť?
              
Vlastne ani nie. Je treba otvorene povedať, že koncil spustil epochu úpadku. Radostná oslava určite nie je namieste, vzhľadom na skutočnosť, že už v období prebiehania koncilu opustilo tisíce kňazov svoju službu.

A ako za to môže koncil?
             
Koncil bol súčasťou hnutia, ktoré zachvátilo celý západný svet. Bol súčasťou kultúrnej revolúcie. Pápež Ján XXIII. vtedy povedal, že cieľom koncilu je „Aggiornamento Cirkvi“. Mnohí to prekladali a chápali ako prispôsobenie, čiže prispôsobenie sa Cirkvi svetu. Ale to bolo nedorozumenie. Aggiornamento znamená: protiklad Cirkvi voči svetu, ktorý tu vždy bol a ktorý tu vždy aj má byť, ten je nutné aktualizovať pre naše časy. To je opak prispôsobovaniu sa.  

Ale Ján XIII. predsa vo svojej otváracej reči, ktorú mal, keď koncil otváral, sám vzbudil tieto nádeje, že ide o prispôsobenie Cirkvi svetu.

To sedí. Ján XIII. bol hlboko zbožným mužom. Ale bol poznačený takým optimizmom, ktorý možno nazvať až temer nehanebným. Tento optimizmus nebol oprávnený. Mimochodom, historická perspektíva kresťanstva je už raz taká, aspoň podľa toho, čo sa píše v Novom zákone: na konci časov príde veľký odpad od viery a príbeh dejín bude spieť v očakávanie príchodu Antikrista. O tomto na koncile ale nebola vôbec žiadna reč. Všetko, čo naznačovalo spor alebo konflikt bolo eliminované, ešte aj v textoch modlitebných knižiek. Koncil chcel tým požehnať emancipačného a kultúrno-revolučného ducha doby.

Začiatkom minulého roka rozhodol súd (v Nemecku - p. p.) v jednej kauze, že katolícka Cirkev smie byť beztrestne nazývaná „sektou przniteľov detí“. Proti tomuto ortieľu neprotestoval nik. Má aj tento jav niečo spoločné s duchom Druhého vatikánskeho koncilu

Áno, koncil učinil katolíkov ako takých mdlými. Cirkev sa vždy nachádzala v určitom boji. V duchovnom boji, nie vo vojenskom. Ale v boji. Apoštol Pavol hovorí o výzbroji svetla, o pancieri viery a podobne. Slovo „nepriateľ“ sa stalo urážlivým pojmom, samotné prikázanie „Milujte svojich nepriateľov !“ v našich časoch už nemôže byť ani uplatňované, veď dnes predsa žiadnych nepriateľov ani už viac mať nesmieme! Pre takzvaných pokrokových katolíkov existuje dnes vlastne už len jeden obraz alebo prototyp nepriateľa: tradicionalisti. Je to dedičstvo koncilu. Iste, my kresťania by sme na urážky našej viery, či urážky voči Cirkvi nemali odpovedať násilím. Ale protestovať sa snáď ešte smie.

Texty, ktoré schválil koncil po niekoľkoročných rokovaniach, sú plné liknavých kompromisov. Kto to vtedy vlastne „vyhral“ ? Reformátori, či tradicionalisti?
            
Ani jedni, ani druhí. Obe strany jednali na koncile často ako politici. Platí to predovšetkým pre progresivistov. Ak vedeli správne predvídať, že nebudú vedieť pre ten-ktorý návrh uznesenia v parciálnej otázke zabezpečiť väčšinu, potrebnú na jeho prijatie, vpašovali do kompromisného návrhu textu vždy nejakú všeobecnú klauzulu, o ktorej vedeli, že bude môcť byť po koncile výkladom „zmäkčená“. Často pracovali vyslovene konšpiratívne. Dodnes si uzurpujú právo výkladu na kompletné „Vaticanum“, na všetky relevantné, koncilom prijaté dokumenty. Pozvoľne však nastáva akési prehodnocovanie, cirkevné autority pomaly prestávajú klamať samé seba. Všetko je akési zvädnuté-ľudia, ktorí popierajú vzkriesenie Krista, zostávajú profesormi katolíckej teológie a ako kňazi vysluhujú Omše, kážu na nich. To nie je v poriadku. V poriadku nie je ani to, že ľudia, ktorí odmietajú platiť cirkevnú daň, hromadne Cirkev opúšťajú. Tu predsa niečo nesedí!

Čo máte na mysli tvrdením, že si progresivisti uzurpujú právo výkladu koncilových dokumentov?

Poviem vám tri príklady. Dnes sa často hovorí, že koncil skoro, takpovediac „len o vlások“, zrušil celibát. Pritom len treba vtedajšie formulácie myšlienkovo doviesť do konca. Výsledok? Žiaden koncil kedykoľvek pred tým nebránil celibát s takým dôrazom, ako to činil Druhý vatikánsky koncil. Druhý príklad: Nemeckí biskupi zverejnili v tzv. Königsteinskom vyhlásení (dokument nemeckej biskupskej konferencie z 30. augusta 1968, ktorý relativizuje text encykliky Humanae Vitae Pavla VI. Považuje napr. používanie antikoncepcie za záležitosť vlastného svedomia, ponechanú slobodnému rozhodnutiu partnerov. - p. p.) stanovisko, podľa ktorého nie je učenie Cirkvi v oblasti antikoncepcie záväzným. Koncil ale povedal presný opak toho - a síce, že náuka Cirkvi v tejto otázke zaväzuje svedomie katolíkov. Alebo tretí príklad: Každý vie, že Koncil povolil používanie ľudových jazykov v liturgii. Ale skoro nik nevie, že koncil predovšetkým vyhlásil, že latinčina JE a ZOSTÁVA vlastným liturgickým jazykom západnej Cirkvi. Aj pápež Ján XXIII. zdôrazňoval význam latinského jazyka pre západnú cirkev.

Čo vás znepokojuje najviac?

Nemyslím teraz na jednotlivé rozhodnutia. Dnes ide skutočne skôr o to, čo sa urobilo z koncilu. Snáď sa pristúpi opäť k tomu, že sa začnú čítať texty jeho pôvodných dokumentov. Už ku koncu koncilu povstalo, ako písal Joseph Ratzinger, ako strašiak niečo, čo bolo nazvané „duchom koncilu“ a čo malo len veľmi podmienečne dočinenia so skutočnými, na koncile prijatými závermi. Duch koncilu, to znamenalo: vôľa novátorov. Až dodnes sa takzvaní reformisti pri všetkých možných svojich reformných „nápadoch“ odvolávajú na „ducha koncilu“, sledujúc tým prispôsobovanie sa svetu, duchu doby. My dnes ale potrebujeme protiklad zosvetštenia Cirkvi, na ktoré sa sťažoval už Luther. Potrebujeme to, čo pápež nazýva „odsvetštením“
 
Píšete, že „skutočný pokrok robí občas nutnými korektúry kurzu a za istých okolností aj kroky späť“. Ako by sa mala Cirkev obrátiť?

V podstate musí robiť to, čo robila vždy, musí sa neustále obracať. Žije zo svätých, ktorí sú vzormi obrátenia. Nie je to v poriadku, keď Cirkev v Nemecku žije dlhé roky z predaja pornografie (ako stopercentný vlastník Weltbild-u, jedného z najväčších knižných vydavateľstiev, distributérov  a predajcov kníh v Nemecku. Diela napr. revizionistických historikov by ste v ich portfóliu hľadali márne, lascivity rôzneho druhu problém nerobia - p. p.). Desať rokov upozorňovali na toto katolícki veriaci biskupov a nič sa nedialo. Dokonca nedávno, keď sa to celé prevalilo, osočil týchto veriacich sekretár Nemeckej biskupskej konferencie, keď ich nazval fundamentalistami. To, že sa teraz táto obchodná prax pozastavila (vyradenie niektorých titulov a žánrov z ponuky - p. p.), má s obrátením očividne spoločného len veľmi málo.

Interview bolo uverejnené na tradicionalistickom portáli Pius.info

Preklad: L. Hajdu

20. 6. 2014

Tajomné schody v Santa Fe

Správa sestry M. Florianovej O.S.F. z Nového Mexika


Tam, kde všetci stavitelia zlyhali, pomohol Svätý Jozef. 

V roku 1873 si v meste Santa Fe (štát Nové Mexiko) najali sestričky z Akadémie Našej milej Panej Svetla z Loretta mexických tesárov na stavbu gotickej kaplnky. Postavená mala byť podľa plánov, pomocou ktorých bola postavená kaplnka Sainte-Chapelle v Paríži. Behom piatich rokov bola stavba podľa plánov architekta P. Moulyho zhotovená. Dĺžka kaplnky predstavovala 22, 5 metra, šírka 7, 5 metra a výška 25, 5 metra. Stavba už bola temer hotová, keď sa prišlo na istú konštrukčnú chybu. Bolo totiž nemožné vystúpiť na emporu, nachádzajúcu sa na konci kaplnky. Sestričky sa s prosbou o pomoc obrátili na rôznych stavebných odborníkov. Od všetkých prichádzala rovnaká odpoveď: kvôli vysokej výške empory nie je možné postaviť žiadne schody, zabrali by v lodi kostola jednoducho príliš veľa miesta. Zostali už len dve možnosti: prístup na emporu iba pomocou rebríka alebo postavenie empory nanovo. Vo svojom zúfaní obrátili sestry všetky svojej modlitby a prosby k Svätému Jozefovi, ktorého sviatok sa práve blížil. Začali sa modliť novénu k jeho úcte. V posledný deň novény sa pred bránou Akadémie náhle objavil sivovlasý muž. Sprevádzal ho oslík, ktorý niesol brašnu s tesárskym náčiním. Žiadal si hovoriť s matkou Magdalenou, ktorá bola toho času predstavenou kláštora. Ponúkol sa, že postaví schody, ktoré predtým toľko majstrov postaviť odmietlo. Matka Magdalena cudzincovu ponuku okamžite s nadšením prijala. Práca trvala niečo vyše šesť mesiacov. Niekoľko mníšok, ktoré pri stavbe pomáhali si všimlo, že tajomný majster pracoval len s jednou uhlovou mierou, používajúc len jednu pílu a kladivo. Spomenuli si ešte, že videli niekoľko vedier, naplnených doskami. Keď si napokon matka Magdalena dala robotníka zavolať, aby mu vyplatila mzdu za jeho prácu, nebolo možné ho nikde nájsť. Tak sa matka predstavená rozhodla, že vypíše verejnú odmenu za jeho námahu, aby sa prihlásil - no bolo to márne. Ani v neďalekom sklade stavebného materiálu nevedeli sestry zohnať potvrdenku o kúpe použitého dreva.

Schodisko predstavuje konštrukciu s 36 točitými schodmi, ide o dve špirály o uhle 360 stupňov, bez akejkoľvek centrálnej podpery. Siaha z empory dolu na podlahu, súc zachytené len v tých dvoch bodoch spojenia s emporou a podlahou. Miesto klincov použil majster iba drevené nity. V priebehu rokov navštívilo tento kláštor mnoho architektov a konštruktérov zo zahraničia, ktorí skúmali toto majstrovské dielo architektúry, diviac sa, že toto schodisko je stále funkčné a drží. Iní boli presvedčení, že jeho používaním dôjde čoskoro k jeho zrúteniu, no ono stále stojí, aj po 120 rokoch.

Jednou z prvých, ktorá vystúpila po schodisku, bola sestra Mary, vtedy mala trinásť rokov. Sprevádzali ju spolužiačky, tie však plné strachu o chvíľu pokľačiačky zliezli dolu. Schodisku chýba, ako sme vraveli, centrálny oporný stĺp. Ten u iných stavieb nikdy nechýba. Je pochopiteľné, že dievčatá mali strach. Niektorí odborníci zistili, že výstuhy sú pozdĺž celého oblúkového vedenia ťahané s exaktnou presnosťou. Vnútri je schodisko napojené na celkovú drevenú štruktúru na siedmych rozličných miestach a vonku na deviatich, vytvoriac tak v každej časti konštrukcie dokonalý oblúk. Okrem toho je použité drevo veľmi tvrdé a určite nepochádza z Nového Mexika. Odkiaľ ale pochádza, je stále tajomstvom. Istý Karl R. Albach, ktorý zavádzal elektroinštaláciu, musel schodiskom veľakrát prejsť nahor i nadol, keďže elektromer je umiestnený na vrchu empory. Zakaždým mal pocit „vertikálnej točivosti“, akoby tie dve 360-stupňové obrátky pôsobili sťa natiahnuté pružiny. Nielen Karl Albach mal však tieto pocity, máva ich zakaždým aj súčasná predstavená - matka Ludavine. Tkvie práve v tomto tajomstvo celej konštrukcie? Kto bol ten tajomný muž? Je snáď sám Svätý Jozef staviteľom tohto zázračného a tajomného schodiska? Myslia si to mnohí. Je už jedno, ako sa veci majú, isté je len to, že sestričky z loretánskej Akadémie sú presvedčené, že toto schodisko je odpoveďou na ich dôverné prosby k slávnemu ženíchovi Našej milej Panej, ktorý je vzorom robotníka a utešiteľa skľúčených. Definitívnu odpoveď sa dozvieme až na druhom svete. Jedno je ale isté - slová nášho Spasiteľa: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: "Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora," poslúchla by vás.“ (Lukáš 17, 6)


Preložil L. Hajdu

16. 6. 2014

Biskup Athanasius Schneider o liturgii, rodine a veľkej kríze v  Cirkvi

Athanasius Schneider, pomocný biskup z Astany (Kazachstan) a známy priateľ tradične zmýšľajúcich katolíkov, poskytol 27. mája interview pre magazín Mass of Ages, ktorý vydáva Latin Mass Society of English and Wales. Portál Rorate Caeli zverejnil časť tohoto rozhovoru. Napriek tomu, že sa s biskupom Schneiderom stopercentne nezhodujeme, považujeme preláta s takýmito názormi za pozoruhodnú výnimku v dnešnom mori neomodernistických liberálov (Kasper, Schonborn, Bezák, etc.)  http://rorate-caeli.blogspot.com/2014/06/bishop-athanasius-schneider-in-england.html


[Biskup začal rozhovor pohľadom na najťažšie rany, ktoré kríza spôsobila Cirkvi ]

Biskup Schneider (BS): Na základe svojho poznania a skúsenosti považujem za najťažšiu ranu, ktorú kríza spôsobila Cirkvi, Eucharistickú ranu - zločiny proti Najsvätejšej Sviatosti.

Množstvo ľudí príjma Sväté príjmanie v objektívnom stave smrteľného hriechu……Toto sa šíri celou Cirkvou, najmä na Západe. Ľudia len zriedka pristupujú ku Svätému príjmaniu s náležitou prípravou.

Niektorí, ktorí chodia na sv. príjmanie, žijú v iregulárnej mravnej situácii, ktorá sa nezhoduje s Evanjeliom. Nie sú ženatí (tu hovorí o konkubináte pozn.prekl.), ale na Sväté príjmanie chodia. Alebo sú rozvedení a žijú v druhom manželstve, civilnom manželstve a napriek tomu chodia na Sväté príjmanie. To je, myslím si, veľmi, veľmi žalostná situácia.

A potom je tu otázka neúctivého príjmania Eucharistie. Takzvaný “nový spôsob” príjmania do ruky je veľmi nebezpečný, pretože znižuje Krista na úroveň nesmiernej banality.

Smutná je aj skutočnosť, že sa stráca množstvo odrobiniek z konsekrovanej hostie. To nemôže nikto poprieť. A tieto odrobinky sú potom nohami pošliapavané. To je strašné! Náš Boh je našimi nohami v našich kostoloch pošliapavaný! To nemôže nikto poprieť! A to sa deje vo veľkej miere. Pre človeka s vierou a láskou k Bohu musí byť toto nesmierne smutný úkaz.

Nemôžeme pokračovať, akoby Ježiš ako Boh už nejestvoval a bol to iba chlieb. Tento moderný spôsob Svätého príjmania do ruky postupne prispieva ku strate katolíckej viery v skutočnú prítomnosť a transubstanciáciu. Kňaz ani biskup nesmie povedať, že je to v poriadku. Tu je v stávke to najsvätejšie, najbožskejšie a najhmatateľnejšie na Zemi

Zastávate tento názor len Vy sám?

BS: Som veľmi smutný, ale mám pocit, ako by som volal na púšti. Eucharistická kríza spôsobená moderným spôsobom príjmania do ruky je až príliš viditeľná. Nepreháňam. Je čas, aby sa biskupi ozvali a bránili Eucharistického Ježiša, ktorý nemá hlas, aby sa bránil sám. Máme tu útok na to Najsvätejšie, útok na Eucharistickú vieru.

Samozrejme, že sú aj ľudia, ktorí príjmajú sv. príjmanie do ruky s veľkou zbožnosťou a vierou, ale je ich málo. Široké masy však strácajú vďaka tomuto prízemnému spôsobu príjmania vieru, berúc Eucharistiu ako bežné jedlo, chips alebo koláčik. Taký spôsob príjmania Najsvätejšieho nie je posvätný a postupne ničí hlboké presvedčenie a katolícku vieru v skutočnú prítomnosť a transubstanciáciu.

Ide Cirkev opačným smerom, ako idete Vy?

BS:
Zdá sa mi, že väčšina kléru a biskupov je spokojná s moderným spôsobom príjmania do ruky a neuvedomuje si reálne nebezpečenstvá spojené s touto praktikou. Je to pre mňa neuveriteľné. Ako je to možné, keď Ježiš je prítomný v tých malých hostiách? Kňaz a biskup by mali povedať: “Musím urobiť niečo, aby som to aspoň postupne potlačil. Všetko čo preto môžem urobiť musím urobiť.”  A napriek tomu sú to klerici, ktorí robia propagandu novému spôsobu príjmania na ruku a niekedy zakazujú príjmanie na jazyk a kľačanie. Sú dokonca kňazi, ktorí diskriminujú tých, ktorí si na Sväté príjmanie kľakajú. A to je veľmi, veľmi smutné.

Vďaka príjmaniu do ruky sa stále častejšie objavujú krádeže konsekrovaných hostií. Existuje dokonca sieť, obchod s kradnutými hostiami, ktorému príjmanie do ruky len napomáha.

Prečo by som ja, kňaz a biskup, mal vystaviť Nášho Pána takému nebezpečenstvu, takému riziku? Keď títo kňazi a biskupi (ktorí schvaľujú príjmanie na ruku) vlastnia niečo cenné, tak to nikdy nevystavia nebezpečenstvu krádeže, alebo straty. Chránia svoje domy, ale nechránia Ježiša a dovoľujú, aby bol bez ťažkostí ukradnutý.

Vďaka dotazníku o problémoch v rodinách, ľudia čakajú veľké zmeny

BS:
V tejto veci je veľký kus propagandy, ktorú robia masmédiá. Musíme byť veľmi opatrní. Po celom svete sú oficiálne, protikresťanské médiá. V takmer každej krajine je v novinách to isté, možno okrem pár afrických a ázijských krajín, alebo východnej Európy. Svoje názory môžete šíriť len po internete. Vďaka Bohu že existuje.

Idea zmien v manželstve a mravných zákonoch, ktoré by mala uskutočniť nastávajúca synoda biskupov v Ríme, pochádza z antikresťanských médií. A niektorí klerici a katolíci ju podporujú a šíria očakávania protikresťanského sveta na zmenu v Božom zákone ohľadom manželstva a sexuality.

Je to útok antikresťanského sveta a je mimoriadne tragické, že niektorí klerici sa na ňom tiež podieľajú. Aby ospravedlnili zmeny v Božom zákone, tak používajú sofistický koncept milosrdenstva. V skutočnosti to ale nie je milosrdenstvo, lež krutosť.

Nie je milosrdné ponechať chorého v jeho zúboženom stave. To je kruté.

Tí z kléru, ktorí chcú, aby rozvedení a znova zosobášení mohli pristupovať ku Svätému príjmaniu, používajú falošný pojem milosrdenstva. Sú ako doktor, ktorý dáva pacientovi cukor, hoci vie, že ho to zabije. A duša je predsa oveľa dôležitejšia než telo.

Ak biskupi dovolia rozvedeným a znova sobášeným pristupovať ku Svätému príjmaniu, tak ich utvrdia pred Božím zrakom v ich vlastných omyloch. Umlčia dokonca hlas ich svedomia. Ešte viac ich budú tlačiť do ich iregulárnej pozície len v záujme ich časného života, zabúdajúc, že po smrti ich čaká Boží súd.

Na synode sa o tejto téme bude hovoriť. Je na programe. Ale dúfam, že väčšina biskupov si stále zachovala aspoň toľko katolíckeho ducha a viery, že hore spomínaný návrh odmietnu a nepríjmu.

Čo je to tá kríza, o ktorej hovoríte?

BS:
Je to oveľa rozsiahlejšia kríza ako len nehodné príjmanie Najsvätejšej sviatosti. Myslím si, že práve otázka Svätého príjmania pre rozvedených odhalí a ukáže skutočnú krízu v Cirkvi. Skutočná kríza je antropocentrizmus a zabúdanie na Kristocentrizmus. Toto je v skutočnosti to najväčšie zlo, keď sa pri celebrovaní liturgie do centra postaví človek, či kňaz a keď sa mení zjavená Božia pravda, napríklad ohľadom 6. prikázania a ľudskej sexuality.

Kríza sa ukazuje aj v spôsobe, akým zaobchádzame s Eucharistickým Pánom. Eucharistia je srdcom Cirkvi. Keď je srdce slabé, celé telo je slabé. Keď sa biedne zaobchádza s Eucharistiou, celý život Cirkvi je biedny. A keď ľudia stratia nadprirodzenú víziu Boha v Eucharistii, začnú uctievať človeka a zmenia náuku podľa ľudských chúťok.

Je krízou, keď do centra postavíme seba, vrátane kňazov a Boha šupneme do kúta a to sa deje aj fyzicky. Najsvätejšia sviatosť býva niekedy uložená v kredenci ďaleko od presbytéria a kňazova stolička stojí uprostred. Sme v tejto situácií už 40-50 rokov a je tu vážne nebezpečenstvo, že  Boh a jeho príkazy a zákony sa odtisnú nabok a človek s jeho prirodzenými žiadosťami sa postaví do centra. Existuje kauzálne spojenie medzi eucharistickou a doktrinálnou krízou.

Našou prvoradou úlohou, ako ľudských bytostí, je klaňať sa Bohu, nie nám ale Jemu. Liturgické praktiky sú posledných 40 rokov nanešťastie veľmi antropocentrické.

Účasť na liturgii v prvom rade nie je o robení vecí, ale o modlitbe a úcte, o milovaní Boha celou svojou dušou. To je pravá účasť, ktorou sa Boh a duša zjednocujú. Externá účasť je nepodstatná.

Skutočná kríza je naozaj toto. Nepostavili sme Krista a Boha do centra. Kristus je vtelený Boh. My sme takto odmietli jeho vtelenie a to je celý náš problém. My sme Ho zatemnili. Ak Boh zostane len ako idea v mysli, tak to je gnosticizmus. V iných náboženstvách, napr. u židov a mohamedánov, sa Boh nevtelil. Pre nich je Boh len v knihe, nie je konkrétny. Len v kresťanstve a vlastne len v Katolíckej cirkvi je inkarnácia plne realizovaná a preto musí byť zdôrazňovaná každým jedným liturgickým prvkom. Boh je tu a je skutočne prítomný. Každý detail má svoj význam.

Žijeme nekresťanskej spoločnosti, v novopohanstve. Klérus je vystavený pokušeniu prispôsobiť sa novému svetu, novému pohanstvu a kolaborovať. Sme v podobnej situácií, ako v prvých storočiach, keď bola väčšina spoločnosti pohanská a kresťanstvo bolo utláčané.

Myslíte si, že to vnímate vďaka svojim skúsenostiam zo sovietskeho zväzu?

BS:
Áno, [viem čo to znamená] byť prenasledovaný a vydať svedectvo o svojom kresťanstve.
Sme menšina, sme obklopení veľmi krutým, pohanským svetom. Pokušenie a výzvy dneška sú zrovnateľné s tými, z prvých storočí. Kresťanov žiadali, aby prijali pohanský svet a ukázali to obetovaním zrnka kadidla pred sochou cisára, alebo nejakej pohanskej modly. Radšej obetovali svoje životy, dokonca i deti a laici, ktorí boli prenasledovaní, položili svoje životy. Nanešťastie aj v prvých storočiach boli kňazi a dokonca biskupi, ktorí spálili zrnko kadidla pred sochou cisára alebo modly, či odovzdali svoje knihy a Sväté písmo na spálenie. Takíto kolaboranti spomedzi kresťanov a kléru sa vtedy volali “thurificati”, alebo “traditores”.

Dnes je prenasledovanie oveľa rafinovanejšie. Katolíci ani kňazi nie sú nútení obetovať modlám. To by bolo len materiálne. Dnešný novopohanský svet chce, aby sme sa vzdali svojich ideí, napríklad pod zámienkou milosrdenstva žiada odstránenie šiesteho Božieho prikázania. Ak niektorí biskupi a kňazi začnú so zneplatňovaním 6. prikázania a revíziami skutočnosti, že Boh stvoril muža a ženu, potom sa stanú zradcami Viery a účastníkmi pohanských obetí.



Očakávate v Cirkvi rozkol?

BS:
Pred niekoľkými desaťročiami si na nešťastie niektorí kňazi osvojili tieto svetské ideály. Dnes ich
vyznávajú verejne. Ak to tak bude pokračovať, myslím, že nastane v Cirkvi vnútorný rozkol medzi nimi a tými, ktorí sú verní viere, ktorú prijali v krste a integrite Katolíckej viery. Oddelia sa od tých, ktorí prijali ducha tohto sveta a to rozdelenie, si myslím bude viditeľné. Viem si predstaviť, že katolíci, ktorí zostanú verní nemennej katolíckej pravde budú načas perzekuovaní, alebo diskriminovaní, ba možno aj v mene tých, ktorí budú v externej štruktúre Cirkvi zastávať mocné pozície. Ale brány pekla, teda herézy, Cirkev nepremôžu a najvyššie magistérium určite vydá jednoznačné doktrinálne vyhlásenie, ktorým zavrhne kolaboráciu z novopohanskými ideami a zmeny napr. šiesteho prikázania, významu sexuality a rodiny. Potom niektorí liberáli, veľa kolaborantov a veľa moderných “thurificati et traditores” opustí Cirkev. Pretože Božia pravda neoblomne vyčíri situáciu a oddelí uprostred Cirkvi synov Božského svetla od synov antikresťanského, pohanského pseudosvetla. Predpokladám, že toto rozdelenie zasiahne všetky vrstvy katolíkov, laikov a nevyhne sa ani vysokému kléru. Tento klérus sám seba dnes deklaruje ako katolícky, verný pápežovi a za extrémistu označuje každého katolíka verného katolíckej viere resp. usilujúceho o Kristovu oslavu v liturgii.

Cítite, že ste označovaný za extrémistu?

BS:
Formálne som tak označený nebol. Povedal by som, že taký klérus nie je vo väčšine, hoci získal v Cirkvi veľký vplyv. Dokázali obsadiť kľúčové posty v niektorých cirkevných úradoch. To však v Božích očiach nie je skutočná moc. Skutočnú moc majú maličkí, ktorí zachovávajú Vieru.

Títo maličkí boli v Cirkvi utisnutí a sú prehliadaní. Zachovávajú čistotu Viery a predstavujú v Božích očiach skutočnú moc Cirkvi. Oni a nie tí, ktorí sú v úradoch. Vďaka Bohu, počet týchto maličkých narastá.

Budúcnosti sa nebojím. Cirkev je Kristovou Cirkvou a On je jej Hlavou. Pápež je len Kristov námestník. Dušou Cirkvi je Duch svätý a Ten je mocný. Zažívame však teraz hlbokú krízu, ako sa to už v priebehu dvoch tisícročí niekoľko krát stalo.

Zhorší sa to ešte, skôr, ako sa to zlepší?

BS:
Mám pocit, že sa to ešte zhorší. Veci musia spadnúť ešte hlbšie a potom zažijeme pád tohoto antropocentického klerikálneho systému, ktorý nivočí cirkevnú administratívnu moc, nivočí liturgiu, nivočí koncept Boha, vieru a zbožnosť maličkých.

Potom opäť uvidíme vzostup obnovenej Cirkvi. Už sa pripravuje. Potom sa táto liberálna klerikálna stavba zrúti, pretože nemá ani korene ani plody.

Niektorí hovoria, že sa strachujte o nedôležité veci, ale čo chudobní?

BS:
To je nesprávne. Prvý Kristov príkaz nám káže klaňať sa len samotnému Bohu. Liturgia nie stretnutie nejakých kamarátov. Je našou prvoradou úlohou v liturgii Boha adorovať a oslavovať a konať to isté aj svojimi životmi. Z pravej adorácie a lásky k Bohu potom vyrastá láska k blížnemu a biednemu. Tá je jej dôsledkom. Svätci Cirkvi dvoch tisícročí, všetci tí svätci plní modlitieb a zbožnosti, tí všetci boli mimoriadne milosrdní k biednym a starali sa o chudobných.

V týchto dvoch príkazoch sú všetky ostatné. Ale prvým príkazom je milovať a uctievať Boha a to sa zvrchovaným spôsobom uskutočňuje vo svätej liturgii. Ak zanedbávame prvý príkaz, potom neplníme Božiu vôľu, ale tú svoju. Ale šťastie spočíva v uskutočňovaní Božej vôle, nie tej našej.

Ako dlho budeme ešte čakať na obnovu  Cirkvi?

BS:
Nie som prorok. Môžeme sa len domnievať. Pri skúmaní dejín zisťujeme, že najväčšou krízou bolo ariánstvo vo štvrtom storočí. Bola to nesmierna kríza, celý episkopát, takmer celý s herézou kolaboroval. Len niekoľkí biskupi zostali pravoverní, spočítali by ste ich na prstoch jednej ruky. Táto kríza trvala zhruba 60 rokov.

Potom tu bola strašná kríza takzvaného Temného storočia - 10. storočia, keď bolo pápežstvo v moci niektorých zločinných rímsky rodín. Obsadzovali pápežský stolec svojimi zvrhlými synmi. Bola to naozaj strašná kríza.

Ďalšie škodlivé obdobie bol takzvaný avignonský exil, pre Cirkev veľmi zničujúci, ktorý spôsobil Veľkú západnú schizmu. Tieto krízy trvali tak 70-80 rokov a boli pre Cirkev veľmi zlé.

Teraz sme, povedal by som, vo štvrtej veľkej kríze, v ohromnom zmätení ohľadom doktríny a liturgie. Už trvá asi 50 rokov. Možno sa Pán nad nami zmiluje o 20 lebo 30 rokov? Máme však pri sebe všetku tú nádheru Božích právd, Božej lásky a milosti v Cirkvi. To nám nikto nemôže zobrať, ani biskupi, ani pápež nedokáže zničiť poklad a nádheru Katolíckej viery, Eucharistického Krista a  sviatostí. Nemenná doktrína, nemenné liturgické princípy a svätosť života predstavujú skutočnú moc Cirkvi.

Dnešná doba v Cirkvi sa chápe ako omnoho liberálnejšie obdobie.

BS:
Musíme sa modliť, aby Boh z tejto krízy svoju Cirkev vyviedol a dal jej odvážnych a svätých apoštolov. Potrebujeme obrancov pravdy, obrancov Eucharistického Ježiša. Keď biskup bráni svoje stádo a bráni Ježiša v Eucharistii, tak tento biskup bráni v Cirkvi maličkých, nie mocných.

Neprekáža Vám teda, že nie ste populárny?

BS: Je vcelku jedno, či je človek populárny, alebo nepopulárny. Pre každého kňaza musí byť na prvom mieste starosť, aby bol populárny v Božích očiach a nie v očiach mocných tohto sveta. Ježiš nás varoval: “Beda vám, ak vás budú ľudia chváliť!”

Popularita je klam. Ježiš a apoštoli popularitu odmietli. Veľkí cirkevní svätci, napr. sv. Tomáš More a Ján Fisher odmietli popularitu a tak sa stali veľkými hrdinami. Tí, ktorí sa dnes starostia o obľúbenosť v médiách a verejnú mienku, upadnú do zabudnutia. Bude sa na nich spomínať ako na zbabelcov a nie na hrdinov Viery.

Médiá od pápeža Františka čakajú veľa.

BS: Vďaka Bohu sa pápež František neprejavil tak, ako to média očakávajú. Na svojich oficiálnych kázňach zatiaľ veľmi pekne kázal katolícku náuku. Dúfam, že bude aj naďalej učiť takto veľmi jasne katolícku doktrínu.

A čo udeľovanie Svätého príjmania anglikánom a iným?
 

BS: To nie je možné. Sú to iné náboženstvá. Sväté príjmanie nie je prostriedok, ktorým sa buduje jednota. Je to až ten posledný krok, nie ten prvý. Bolo by to znesvätením Svätého.  Samozrejme, že musíme byť jedno. Ale ešte sú medzi nami rozdiely vo viere, niektoré podstatné rozdiely. Eucharistia je znak tej najhlbšej jednoty. Bolo by lžou a poprením logiky, ak by sme dávali nekatolíkom Sväté príjmanie.

Ekumenizmus je nevyhnutný, aby sme boli v kontakte s oddelenými bratmi a milovali ich. Uprostred  novopohanských výziev môžeme a musíme spolupracovať aj s serióznymi nekatolíkmi, aby sme bránili Božiu pravdu a Bohom stvorený prirodzený zákon.

Je lepšie ak nemáme takú štruktúru, v ktorej štát riadi život Cirkvi, ako napríklad keď určuje, kto sa stane biskupom. Takéto zvyky poškodzujú samotnú Cirkev. Napríklad v Anglicku je štát správcom anglikánskej cirkvi. Takýto vplyv štátu spirituálne a teologicky cirkev korumpuje, takže je lepšie, ak nemáme štátnu cirkev.

O ženách v Cirkvi.

BS:
Ženy sa volajú slabším pohlavím, pretože sú fyzicky slabšie, na druhej strane bývajú duchovne silnejšie a odvážnejšie než muži. Pretože Boh dal žene odvahu, akú muž nemá.

Samozrejme, v prenasledovaní bolo aj mnoho odvážnych mužov. Ale Boh rád vyberá slabých, aby zahanbil mocných. Napríklad eucharistické ženy, o ktorých píšem vo svojej knihe Dominus Est, pracovali vo svojich rodinách a túžili pomôcť prenasledovaným kňazom veľmi výnimočným spôsobom. Nikdy by sa však neodvážili dotknúť Svätej Hostie vlastnými prstami. Odmietli by dokonca aj čítať lekciu pri omši. Napríklad moja matka, ktorá má 82 rokov a stále žije v Nemecku, bola veľmi otrasená a pohoršená, keď prišla prvý raz na Západ a videla počas omše v sanktuáriu ženy. Skutočná moc kresťanskej a katolíckej ženy je byť srdcom rodiny, domácej cirkvi, privilégium byť tou prvou, ktorá živí duše svojich detí, ktorá ich učí prvé modlitby, prvé pravdy katolíckej viery. Najprestížnejším a najkrajším povolaním ženy je byť matkou a predovšetkým katolíckou matkou.

Preložil Jozef Duháček