Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

31. 5. 2014

Vkus

Jean Calvet

Butyrum et mel comedet, ut sciat reprobare malum et eligare bonum, t.j. bude sa živiť maslom a mliekom, aby mohol zamietnuť zlo a vybrať si dobro. Hľa, presná definícia vkusu a kultúry vkusu. Vkus, schopnosť spontánne rozoznávať dobré od zlého, sa vyvíja a zjemňuje vyberanou duchovnou potravou, vdychovaním atmosféry krásy. Stály kontakt s tým, čo je krásne, trvalo krásne, dáva schopnosť, podobne ako pravidelnosť určitých línií; dáva istý postoj, keď zrak tvorivo vyhodnotí to čo je fantastické a nepochopiteľné, ako niečo pochybné.

Antické krásy, najmä tie, čo sa objavili v staviteľstve a v literárnych dielach Ríma a Atén, hoci v časovej vzdialenosti vybledol niekdajší obdiv, ktorým boli zahŕňané a prestali pôsobiť dojmom vzruchu a vášne, hoci vznikli v ovzduší umeleckého purizmu, priťahujú estetický zmysel silnejšie ako moderná krása, zaujatá vášňou, pohybom, vírením, nepokojom a vzruchom.

Utváranie vkusu sa má začať poznaním antickej krásy, posvätnej a nehybnej, podobne ako štúdium jazykovedné má vychádzať zo štúdia základov starých jazykov. Sedemnáste storočie vo Francúzsku vychádza z antiky a je predchnuté veľkým počtom prvkov, nemeniteľných vo svojej trvanlivosti práve tak, ako aj jeho reč, výraznosťou dosahujúca dôstojnosť antických jazykov. Táto minulosť nie je určite mŕtva a zostáva nám ľutovať tých, čo necítia tep života vo veršoch Sofokla, Vergília, Racina. Títo básnici, dávno mŕtvi, avšak viac než skutoční, sa vedia povzniesť z náhodilosti do absolútna umenia, hoci tempom svojich veršov nezrýchľujú kolobeh našej krvi a nerozplameňujú naše srdce. Priťahujú estetické nadanie, ktoré zamestnávajú, absorbujú a napĺňajú ho citmi.

Študovali sme minulosť preto, aby sme lepšie pochopili prítomnosť. Ten, kto má v oku niektoré línie a farby, nepodlieha zvodom výstredných novátorov,  robiacich sa originálnymi pomocou paradoxov a lží, neschopných vyjadriť večnú pravdu.

Kto má naštrbený vkus, ten prijíma rovnakou mierou výstrednosti aj snahy svojrázne, uprednostňujúce doslovné krajnosti.

Z knihy Jeana Calveta: O katolíckej kritike, knihtlačiareň Andreja, 1943
Preložil Ján E. Bor
Upravil a vybral BM



25. 5. 2014

Inocent III. a židia

P. Alberti

Kde sú kresťania, tam sa dostanú aj židia. V dobe Inocentovej boli židia usadení skoro vo všetkých kresťanských štátoch. Súc vynikajúcimi obchodníkmi a peňažníkmi, bývali vyhľadávanými pomocníkmi mocných tohto sveta. Králi a kniežatá si od nich požičiavali peňažné prostriedky na svoje podniky, prenajímali im výber daní a ciel, brali ich do svojich úradov, chránili ich a priali im niekedy viac než kresťanským poddaným. Keď židovské bohatstvo príliš vzrástlo, a s bohatstvom vždy rastie aj nejaká moc, tak ich zase títo priaznivci o bohatstvo oberali, nekresťansky prenasledovali a vyháňali.

Ľud nepriľnie k niekomu, kto vyberá peňažné poplatky a teda nepriľnul nikdy ani k židom; nenávidel ich pre skutočné alebo domnelé vydieračstvo, nenávidel ich zo závisti a tiež z dôvodov náboženských, že sú nepriateľmi kríža Kristovho. Stačil niekedy len slabý pokyn, stačilo rozšíriť medzi davom nejakú  protižidovskú povesť a pohroma bola v plnom ohni.

Ak židia sú niekomu dlžní vďačnosť za spravodlivosť a za ochranu, potom určite pápežom. Ani jeden pápež, aj keď rôznymi predpismi židov trochu zväzoval, nechoval sa k nim nespravodlivo a nedovolil im ublížiť. Ako zmýšľal o židovskej otázke Inocent III., to sa dá poznať z jeho listov a nariadení: "Židia sú", podľa jeho listu, "živými svedkami pravej kresťanskej viery. Kresťan ich nesmie vyhubiť, aby nestratil znalosti svojho zákona. Židia smú vo svojich synagógach konať, čo im zákon dovoľuje a nikto ich nesmie pre to sužovať. Aj keď sú zatvrdení v srdciach a nechcú porozumieť predpovediam prorokov, tajomstvu zákona a naučiť sa poznať Krista Pána, majú predsa nárok na našu ochranu, ktorú im z kresťanskej vľúdnosti, podľa príkladu svojich predchodcov chceme poskytovať. Nikto nesmie žida donútiť ku krstu, pretože človek donútený nemá vieru; ak však sa židia chcú dať pokrstiť dobrovoľne a úprimne, nikto ich preto nesmie sužovať. Žiadny kresťan nesmie bez súdneho výnosu ubližovať ich osobe, brať im majetok, alebo chcieť meniť ich dávne náboženské zvyky na miestach kde sú usadení. Cez ich sviatky nesmie ich nikto bitím a hádzaním kamenia rušiť, alebo donucovať k služobným prácam, ktoré môžu byť vykonané v iných dňoch. Nikto nesmie násilím vnikať na ich cintoríny, alebo za finančnú odmenu vyhrabávať ich pochované mŕtvoly. Všetko to nariaďujeme pod trestom kliatby. ... Ak sa niektorý žid dá pokrstiť, nech sa kresťania k nemu chovajú blahovoľne; a ak je chudobný, nech ho biskupi podporujú, aby ho hanba a chudoba neprinútili zase k odpadnutiu."

Ak však Inocent chránil židov pred kresťanmi, tak vedel chrániť aj kresťanov pred židmi. Smrťou Pána sa stali kresťania, vravel Inocent, slobodnými dietkami Božími a židia služobníkmi; nemajú sa teda židia proti kresťanom vyzdvihovať. A pápež odôvodňuje svoje slová listom sv Pavla ku Galaťanom 4, 22 - 31. Vyčíta vážne pánom, že si vydržujú židov na utláčanie poddaných a k nekalým úžerníckym obchodom; zakazuje židom mať kresťanské slúžky a dojky, brať si kresťanov za svedkov, dovoliť si pri kresťanských sviatkoch niečo, čo by kresťanov pohoršovalo. Zakazuje kresťanom u židov nádenníčiť a posluhovať im. Počas Svätého týždňa, keď sa v kostoloch spievajú pašie, nesmeli sa rímski židia ukázať vonku; mali nariadené zatvoriť dvere a okná svojich domov. Toto nariadenie bolo na ochranu židov, pretože vtedajší ľudia, spomienkou na utrpenie Pána v hĺbke duše rozpálení, obzvlášť horkokrvní Rímania, mohli byť pohľadom na nejakého vyzývavého žida ľahko strhnutí k nejakej nerozvážnosti. Nové synagógy si židia za Inocenta stavať nesmeli, ale staré synagógy im dovolil udržovať.

+ + +

Prísnejšie ako k židom sa choval Inocent ku kacírom. Židia nenáležali k Cirkvi, boli pápežovi poddaní len ako zemepánovi, avšak kacíri, pokiaľ boli pokrstení, boli dietkami Cirkvi, márnotratnými synmi, ktorí odišli z otcovského domu a boli Cirkvi a štátu nebezpečnejší než židia. Pôdou obzvlášť úrodnou pre bludárstvo bolo južné Francúzsko, takzvané Provensálsko. Jeho obyvateľstvo líši sa povahou aj rečou od ostatných Francúzov, dediac dobré aj zlé vlastnosti bohvieakých národov a kultúr, ktoré tou krajinou prechádzali. ... Kastou veľmi privilegovanou boli tam obzvlášť židia. Juh Languedocu bol kráľovstvom synagóg a rabínov. Židovské školy a akadémie len kvitli. Židia mali otvorenú cestu do úradov; v ich rukách bolo obchodovanie; boli vyhľadávanými lekármi a bankármi. Kto by sa čudoval, že tamojší ľud, žijúci ako vo víre rôznych kultúr a rôznych náboženských vyznaní, neodolal zvodom niekedy tak vábivým?

+ + +

Korunou neúnavného života Inocenta III. bol IV. lateránsky koncil. ... Na koncile bol uzákonených 70 kánonov, ktoré neskôr skoro všetky prešli do cirkevného zákonníka Corpus juris can. a stali sa základom modernej cirkevnej disciplíny. ... Štyri kánony (67 - 70) sa týkajú židov a saracénov:

67. Keby žid obťažoval kresťana, žiadajúc od neho premrštené úroky, nech všetci ostatní kresťania prerušia so židom všetky obchody.
68. Aby sa zamedzilo sobášom a iným stykom kresťanov so židmi a saracénmi, musia títo mať na šatách zvláštne odznaky.
69. Židia nesmú vykonávať žiaden verejný úrad.
70. Pokrstení židia sa musia zriecť všetkých svojich bývalých náboženských rituálov.


Prevzaté z knihy P. Albertiho: Dějiny papežů, vydavateľstvo Nový národ,  Přerov 1938


18. 5. 2014

Fragmenty z doby moru 1/2014

Ukrajinská brána: 1914 – 2014

Branislav Michalka

Na tej veľkej a hrôzostrašnej pevnosti, na 20. storočí, ktoré vzbudilo toľko falošných nádejí a prinieslo toľko nezmerného fyzického aj duševného utrpenia, sa otvorila v tomto roku brána. Sto rokov od začiatku Veľkej vojny, znamenajúcej konečnú skazu starého sveta. Doputovali sme až sem, na prah nových hrôz, pravdepodobne, aby sme zatvorili za sebou definitívne jednu kapitolu európskeho úpadku a rozkladu, ktorá začala v roku 1914 a končí, zdá sa, symbolicky až teraz, v roku 2014. A otvorili novú.

Nie je samozrejme vždy nutné hľadať symboly a posolstvá v každom záchveve okolitých dejov, predkladajúcich sa rozrušenej mysli, avšak bolo by na druhej strane poľutovaniahodné prehliadať to, čo začína byť očividné. Tak ako sa ono storočie započalo až vtedy keď sa zrodila jeho podstata, tak odchádza dnes a práve v tomto pamätnom roku, keď jeho podstata, tá hniloba, ktorá stravovala sto rokov európske útroby, začína odtekať  kanálmi, pred pár rokmi sotva mysliteľnými a pripúšťanými, do stoky minulosti, kde v záplave príbuzných smradov nebude pôsobiť tak výstredne a osihotene.

Dokonalý pojmový chaos, ktorý začína ovládať aktérov súčasného geopolitického pachtenia, neustále urýchľovaný ukrajinským katalizátorom, je svedectvom o rútiacich sa hlinených nožičkách európskej mytológie 20. storočia a panický des, zle utajovaný, s akým treštia svoje oči politické a ideologické prostitútky do kráteru tohto chaosu, je nechceným priznaním toho, že minimálne v podvedomí cítia ako sa im slová a pojmy vymkli z rúk, prestávajú im slúžiť, strácajúc svoj pôvodný význam a začínajúc žiť svoj vlastný život. Pol roka stačilo na to, aby sa sväté slová systému, ako „fašizmus“, „demokracia“, „sloboda“  etc., etc., stali definitívne použiteľnými, a teda vlastne nepoužiteľnými, pre kohokoľvek. Chaos však nevládne len v radoch odchádzajúcej hniloby, ale všade. Celá schéma rozdeľovania spoločenského a politického spektra na ľavicu, či pravicu, demokratov či fašistov, východ a západ, stratila akékoľvek racionálne kontúry. Zostali len pojmové skelety, rozmetané pod tlakom vetra dujúceho ukrajinskou bránou. Nahota reality ukázala, s celou infernálnou komickosťou, v akej úbohej pojmovej zlátanine žila a momentálne dožíva Európa, postaviac celý zmysel svojej existencie na vojnovom konflikte končiacom v roku 1945. Pomeriavajúc svet šablónkou z roku 1945, neustále účelovo škatuľkujúc realitu do vyprázdnených politických pojmov, modliac sa, lepšie ani nevedieť ku komu, aby táto šablónka vydržala čo najdlhšie, nakoniec impotentná a vyprázdnená Európa dokonale zošalela, zameniac kresťanstvo, za hermafroditnú bradatú speváčku; tak symbolickú vo svojej všezahrnujúcej amorfnosti.

Prehistória brány

Čím širšie sa otvára brána a čím viac hnisu vyteká z jej hniloby, tým viac sa pred našimi zrakmi dovršuje  nahota sekulárneho a demo-liberálneho režimu, ktorý započal svoju púť za mocou niekoľko storočí dozadu.  Sila šesťdesiatročného intermezza, v rámci ktorého bolo najťažším hriechom pochybovať o blahodarnosti pokroku, slobody, rovnosti a bratstva, vyprchala postupne v prvom desaťročí nového storočia. Táto zotrvačná sila, čerpaná z neustáleho verklíkovania osvedčenej mantry  roku 1945, s nádejou, že jej vydrží tento zázračný zdroj energie čo najdlhšie, vyšumela v chaose pojmov, obludnom pokrytectve a v lži, ktorá sa stávala a ďalej stáva s postupujúcim časom, stále očividnejšou.

Lož liberalizmu, úspešne sa maskujúc v roku 1945 tým, že ukazovala prstom na svoje obludné deti: komunizmus a národný socializmus, sa dnes opäť dostala tam, kde ju európske ľudstvo uvrhlo koncom 19. a začiatkom 20. storočia -  do hnojovej jamy na odpadky. Nebyť vojnového súboja troch novopohanských výlupkov protestantskej revolúcie: liberalizmu, komunizmu (čiže medzinárodného socializmu) a národného socializmu a mraku lží, ktorý tento súboj obostieral a dodnes obostiera pomocou trápneho zákonodarstva, tak by demokratický liberalizmus dodnes vzbudzoval, tak ako v prvej polovici 20. storočia, len pohŕdavý úškrn. Jeho dokonale zdiskreditovaná amorfná slizkosť, bezoctná úbohosť, močovková skorumpovanosť a duchovná impotentnosť, ho vtedy definitívne urobili nestráviteľným pre väčšinu zažívacích traktov, ktoré si odmietali privyknúť na konzumáciu kanálových splaškov. 

Avšak v roku 1945, keď už táto uťahaná matróna liberalizmu s pokryteckým jasaním pochovala jedno zo svojich demokraticky zvolených pohanských dietok, národný socializmus, ktoré zahrdúsila za pomoci jeho staršieho a vitálnejšieho súrodenca, boľševizmu, rozhodla sa s nemenším elánom popierať svoje materstvo aj voči dovtedajšiemu "spojencovi", tomu doposiaľ vrelo milovanému staršiemu boľševickému synčekovi, bugriškovi – spoluosloboditeľovi. Ostentatívne zatiahla železnú roletu. Akoby v náhlom osvietení, uvidela odrazu všetky zverstvá komunizmu, pravda až potom ako mu stihla ponakladať do pusinky zlé reakčné živly z východnej Európy; všelijakých farárov, kozákov a aristokratickú háveď, nachádzajúcu sa aj na jej území.

Potom sa opäť spustila osvedčená mesianistická propagandistická mašinéria, anglosasko-protestantského pôvodu a zručnosti, ktorá s drzosťou čo ju neopúšťa po stáročia, započala maľovať obrázok zlých autoritatívnych režimov od praveku, cez antiku a samozrejme tmársky stredovek, až po dnešné totalitné systémy, pričom na tomto temnom pozadí ľudstva svietil jediný svetlý bod – kýžená a stáročiami očakávaná liberálna demokracia, spasiteľka ľudstva. Tým sa jej podaril skvelý ťah, pretože sa zbavila genetickej zodpovednosti za vznik novopohanských totalitných režimov a previedla celú genézu na líniu: autoritatívnosť + konzervativizmus + kresťanstvo = totalita. A táto zárodočná kresťanská totalita (najlepšie barokového absolutistického strihu), ako pevne verí každý liberál, sa po určitom sociálnom pohybe, nevediac sa zmieriť s blahodarnou a osviežujúcou slobodou individua, transformovala na zlé totalitné režimy. Odtiaľ pramení ona krásna prvoplánová liberálna devíza, poučujúca nás o tom, že Sovietsky zväz je len modifikované cárske Rusko a že etatizmus novopohanských totalít má korene v katolíckom absolutizme ála Filip II. Španielsky alebo Ľudovít XIV.

A keďže topiaci sa aj britvy chytá, uchopil mnohý ľud, poskrúcaný komunizmom do krkolomných krvavých neprirodzeností, s detinskou naivitou a radosťou blikajúcu britvu liberalizmu, svietiac si touto bludičkou na cestu z jednej stoky do stoky druhej, v ktorej momentálne úspešne predvádza kŕčovité fekalické akvabely. To všetko k nemalej radosti uťahanej a ošlapanej bohyne liberalizmu, ktorú by okolo roku 1930 už ani nenapadlo, že vzbudí u niekoho  láskyplný cit. Stalo sa a táto veteránka finančných trotoárov slávila triumf nikým neočakávaný. Kresťanský svet, ktorý ju pár rokov predtým zatratil, odrazu s dychtivosťou gymnaziálneho študentíka upieral oči na úctyhodnú liberálnu mamičku komunizmu, ktorá ho mala teraz ochrániť pred svojim vlastným synáčikom a nedávnym spojencom. Nezabúdal pritom, s pseudokresťanskou láskou a ústretovosťou, tajne škrabkať za ušami aj zlého marxistického bundáša, tváriaceho sa, že podriemkáva v pomaly sa rozpadávajúcej búde socializmu.

Nakoniec, po dojímavej domácej scénke, v rámci ktorej sa detičky komunistických papalášov rozhodli, že sa vrátia k liberálnej pramamičke, aby tam zúročili svoj ťažko vydretý kapitál, konal sa pohreb aj druhého novopohanského synáčika, vitálnejšieho a poslušnejšieho. No a v roku 1990, po dojímavom a bezbolestnom pohrebe, veselom kare a ešte veselšom zbrataní všetkých so všetkými, sa liberálno-demokratická pramatka pokroku, nalíčená, absolvujúca niekoľko plastických operácií a omladzovacích kúr, vyrútila, s bujarosťou priam nevídanou, plná neskromných očakávaní, dychtiaca po láske ľudu, na ošúchanú scénu sveta. Tu, na vrchole triumfu však začína aj jej tragikomický pád, ktorého zatiaľ poslednou a najponižujúcejšou zastávkou je práve Ukrajina.

Schizofrénia

Všetci nohsledi odchádzajúceho storočia tušia, že prichádza „čosi“. Tušia, že ich korytá už nikdy nebudú také pohodlné, že vyťahovanie ošúchaných vlajočiek, ktoré im umožnili zaradiť sa na tú správnu stranu, už nikdy nebude také jednoznačné. Pobehujú v zmätku ako pochabé panny za olejom, krútiac hlavami na všetky strany, očakávajúc záchranu, ktorá neprichádza. Chaos ich uvrhol do schizoidných reakcií a oni sa neustále zaplietajú do svojich rozporov viac a viac, trepúc sa ako muchy v sieti.

Koľko úchvatných javov všade vôkoľ. Je napríklad skutočne nesmierne zábavné vidieť politikov ako oslavujú oslobodenie komunistickou sovietskou Červenou armádou a zároveň odmietajú nekomunistickú ruskú armádu. Ako prvý zdvihol zástavu chaosu primátor Liptovského Mikuláša a predbehol tak aj politikov uložených v západnejších korýtkach. Nemal na výber. Neúprosná realita časového postupu oslobodzovania, ho donútila byť jedným z prvých. A tak je na jednej strane velebená armáda najohavnejšieho režimu, vedená generalissimom Stalinom, ktorý (peklo má svoj humor) vyhladoval Ukrajinu a na druhej strane je preklínaná a zatracovaná súčasná nekomunistická ruská armáda za to, že "stýrala" Ukrajinu tým, že anektovala Krym. Vyplienenie Slovenska v roku 1945, znásilňovanie a rabovanie, potlačenie katolíckej Cirkvi, zrušenie katolíckych škôl, anihilácia samostatnosti Slovenska, skrátka oslobodenie, je oslavované, aby zároveň ten istý čo toto oslavuje, zatracoval Putina (Putlera) ako pohrobka komunistického totalitného režimu!!! Prečo mu vadí v prípade Putina domnelý kryptokomunizmus keď mu nevadí boľševizmus sovietskej armády, ktorú oslavuje, to už je otázka skôr pre psychoanalytika, či iného moderného čarodeja. Tu končí veškerá súdnosť a začína mágia. 

Aby paradoxov konca nebolo, tak organizáciou SNP, ďalšieho oslavovaného aktu, bola poverená práve kyjevská odnož sovietských ozbrojených síl, ktorej hnacím motorom v Kyjeve boli príslušníci NKVD (sovietskej tajnej polície). Práve títo príslušníci sa pred vojnou na Ukrajine vyznamenali vyvražďovaním kresťanského obyvateľstva, hladomorom a podobnými lahôdkami, avšak tu sú oslavovaní ako iniciátori alebo aj účastníci partizánskych výsadkov z roku 1944. Dejiny sa tu dostali akýmsi záhadným spôsobom do čudesnej roviny keď tie isté osoby a ten istý režim je zároveň zatracovaný aj oslavovaný. Čo viac, pri týchto príslušníkoch sovietskej tajnej polície z čias masových čistiek nie je problémom pri oslavovaní ich pracovná náplň, zatiaľ čo pri novom mediálnom vlkodlakovi, Putinovi, je nám neustále predhadzovaná jeho príslušnosť ku KGB, z čias keď už k žiadnym masovým čistkám v ZSSR nedochádzalo.

Inak to ani nejde. Neúprosná logika sledu vecí núti hrať európskych aktérov túto hru. Nie preto, že by súčasné Rusko bolo kryptoboľševickým štátom, ale práve preto, že ním nie je. Ich des z Ruska je desom systému, ktorý investoval v priebehu cca 150 rokov neuveriteľné kvantum financií, energie a ľudských životov do zničenia tzv. starého sveta a teraz po všetkom tom pachtení a moriach krvi sa začína na obzore vynárať to staré tmárske imperiálne Rusko, ktoré si na jadrovú ponorku namiesto hviezdičky (tak európskej, tak americkej) nacapí sv. Michala Archanjela.  Na jednej strane nemôžu povedať, že Sovietsky zväz bol zlý, či dokonca horší ako Nemecká socialistická ríša, pretože by sa im zrútil obraz sveta, taký aký si ho vyfabrikovali po roku 1945, avšak na strane druhej je teraz tá istá krajina, ktorá k nám v roku 1945 priniesla krásne ideály internacionalizmu, pokroku, ženskej rovnoprávnosti, ateizmu etc., etc. v jednotnom a bratskom zväzku so spojencami, odrazu reprezentantom čohosi iného. Ostentatívne sa hlási ku kresťanstvu, zakazuje propagáciu homosexuality, vysmieva sa zo západného liberalizmu. Ako to uchopiť, pýta sa úbohý demo-liberálny euromesianista? Vládcovia velia jasne: prehltnúť ako ricínový olej. Zavrieť oči a šup s tým do bruška. Trochu nervozity, trochu ošívania a zmätku, hovorí si eurovládca a pôjde sa ďalej.

A humor pokračuje. Zlý kagebák Putin je umravňovaný dobrou lady Ashtonovou, bývalou (?) komunistkou, ktorá sa nachádzala na výplatných zoznamoch KGB. Zalamuje nad ním ruky najmocnejšia žena sveta Angela Merkelová, bývalá spolupracovníčka východonemeckej tajnej polície STASI a vlastne Putinova kolegyňa, keďže ten operoval v rámci NDR. Preklína ho bývalí maoista Barroso, trockista Cohn-Bendit i svorne bývalí členovia komunistických strán vo východnej Európe, ktorým nevadil Sovietsky zväz kým bol komunistický ale odrazu im akosi záhadne vadí Rusko šmajchlujúce sa kresťanstvu. Pojmový chaos nadobúda obludné rozmery: radikálni pravicoví nacionalisti, považovaní v rámci EU za spodinu ľudstva sa odrazu vynárajú na kijevskom Majdane ako anjeli európskej spásy a bojovníci proti totalite. Bandera a banderovci, ešte nedávno symbol antisemitizmu a nacionalistickej zaslepenosti, vzorne lapaní majorom Zemanom a statočnou osloboditeľskou Červenou armádou, sú odrazu tolerovanými vzormi hrdinov z Majdanu. To všetko vo chvíli keď vo Francúzsku polícia bez milosti mláti tisícové davy demonštrantov, kňazov nevynímajúc, protestujúcich proti neomarxistickej homo-agende, so zdôvodnením, že sa jedná o pravicových a nacionalistických radikálov.

Podobným, rozumom ťažko uchopiteľným, sledom úvah sa prepracovali aktéri propagandistického aparátu k zaujímavému rezultátu, na základe ktorého je banskobystrický župan Marian Kotleba, zlým nacionalisticko-fašizoidným zvrhlíkom, okrem iného aj pre to, že zavrhol hrdinov z Majdanu a je prorusky orientovaný, pričom rovnako nacionalisticky orientovaní hrdinovia z Majdanu, len ešte o poznanie radikálnejší než býva vo všeobecnosti nejaký  nevýbojný slovenský bača, sú dobrí bojovníci proti ohavnému Putlerovi. Zároveň ale, keď Kotleba kritizoval sovietsku osloboditeľskú armádu v župnom časopise, tak bol zase zvrhlíkom, napriek tomu, že predsa kritizovať ruskú armádu je dnes dobre platenou zábavou žurnalistického kolovrátku. Ten istý nacionalizmus je v tej istej chvíli dobrý aj zlý, podľa toho ako to komu vyhovuje a tá istá armáda nemôže byť spochybňovaná a zároveň musí byť spochybňovaná. Jediným kritériom je - moc a účel. 

Pojmy stratili svoj význam a zostala len čistá nietzscheovská vôľa k moci. Duch, ktorý je za pojmami, tlačí eurovládcov do samovražednej slučky, v ktorej sa krátkodobý propagandistický úspech premení na kolaps. Svedectvom toho je aj chovanie pravicových a národne orientovaných zoskupení.  V akom surrealistickom sne by koho napadlo, že ruskí radikáli s jednoznačne konzervatívnou a nacionalistickou orientáciou, ktorých mamušky prežehnávajú volebné lístky krížikmi, sa budú niekedy fotografovať so zástavou Antifa!!! Uvedomujú si liberálni nešťastníci, že s pojmom im drahým sa tu narába naprosto svojvoľne, ničiac tým akýkoľvek kontext a pevný význam onoho pojmu?  Aký význam má slovo „fašista“ keď sa ním ohadzujú všetci navzájom a znamená už vlastne len nadávku označujúcu premennú „nepriateľ“. Zaiste si neuvedomujú eurotruhlíci, že časy keď len oni boli pánmi udeľovania tejto nálepky sú preč a že to je pravdepodobne aj koniec ich sveta budovaného po roku 1945. Pravicovo-konzervatívne sily to okamžite pochopili a s gustom začali nálepkovať každého Ukrajinca a ich euro i amero spojencov náckovskými nálepkami, konečne osedlajúc tohto koníčka, na ktorom po nich liberáli rajtovali. Ani pre nich tento pojem nemá konkrétny význam, ostatne ani nikdy nemal, na rozdiel od liberálnych demokratov, avšak tej nepočítanej radosti, že môžu vmiesť liberálom do tváre obvinenie z podpory "náckov"!

Ale nielen liberáli tápu v tmách neistoty, čo je pre nich ako nepriateľov tmy zaiste tristné, ale aj mnohí konzervatívni katolíci odmietajú pochopiť, že pojmovo-politický svet, v ktorom sa ocitli možno ešte ako deti a ktorý im pomáhal niesť bremeno komunistického jarma sa zrútil a že teraz budú musieť hodnotiť každú situáciu nie na základe sentimentálnych spomienok z detstva ale osobitne, na základe konkrétneho vzťahu každej jednotlivej udalosti ku kresťanstvu. Časy dobrých a zlých pologúľ, spojencov a tolerantných ponechávačov na pokoji sú zdá sa definitívne preč a to práve preto, že liberálne pojmoslovie, na ktorom boli tieto časy vybudované a ktoré si kresťania trestuhodne osvojili, už nemá žiadny význam. Vnímať Rusko ako pohrobka Sovietskeho zväzu a EU ako dietko veľkokarolínskej tradície, veriť, že každý kto sa prihlási k nejakému pravicovému symbolu je automaticky dobrý a kto k ľavicovému je zlý, to všetko sú naivity, ktoré nechápu, že v rámci nastávajúceho chaosu si babka nesúca ikonu dá na čapicu kosák a kladivo a pod kresťanským erbom španielskych kráľov sa môžu odohrávať, bez mrknutia kresťanského oka, nekresťanské sodomské legislatívne orgie.

Hľaďme tiež na dva geopolitické tábory vzájomne sa obviňujúce za antisemitizmu a obviňujúce jeden druhého z toho, že v súvislosti so Židmi klamú a vymýšľajú si historky o ich súčasnom terorizovaní na Ukrajine. A novinárski gastarbajtri sa v tom činia ešte s dobrým pocitom mazanosti, odhaľujú údajných ruských fabulátorov-agentov. Neuvedomujú si vo svojej krátkozrakosti ako tým odkryli fakt, že nálepkovanie pojmom antisemitizmus odrazu dostalo trhlinu, keď eurovládca prizná a pripustí, že s týmto pojmom sa dá narábať účelovo, používať ho ako propagandistickú zbraň, či dokonca v jeho rámci klamať a vymýšľať si? Nekladie to celú radu otázok, ktorým sa po celé tie roky snažili urputne vyhnúť? Môže byť evidentnejšia ukážka rozkladu a straty sebazáchovného pudu?

A myšky pobehujú z jedného kúta vykúreného laboratória do druhého, nemajú pokoja. Niekedy je to až dojímavé ako sa bývalí boľševici z radov umelcov a vedeckých pracovníkov potia a snažia. Pochytilo ich pravé celoeurópske socialistické furore ako v roku 1905, keď všetci svorne v jednom šíku zatínali päste proti cárskemu Rusku. Konečne sú späť staré dobré časy. Radostne sa tmolia po kaviarňach, televíziach a časopisoch netušiac, že rakovina sa dostala do štádia keď si pacient namýšľa, že sa mu polepšilo.
A tak nám vo svojej nevinnosti niektorí novinári, v brušku s ricínovým olejom schizofrénie, spriadajú siahodlhé konšpiračné teórie o všadeprítomných ruských agentoch, zabúdajúc akosi na fakt, že predtým každého, kto prišiel s čo len náznakom konšpirácie v politike a dejinách, posielali do blázinca. Umelci angažovane bojujú ako za starých dobrých čias a vedeckí i mimovládni pracovníci sa už trasú na pravé povodne grantov, v ktorých by sa s radosťou utopili pre blaho a záchranu euroobčana. 

Zlo je opäť tu, jasné a ľahko definovateľné. Je to Rusko, ten ohavný tmársky štát, ktorý bol celé stáročia zlý, potom chvíľu dobrý, keď bol pokrokový a oslobodil nás a teraz je zase a definitívne zlý. Posledný pohrobok stredoveku, ohavný zmätok v evolúcií, ktorý určite čoskoro sám zakape, lebo mužik je neschopný, ako dobre vie každý uvedomelý euroobčan, sa na chvíľu vynoril ako záchranné koleso pre armádu novinárov, analytikov, mimovládnych chlebíčkárov, potencionálnych europoslancov, akademikov, škrabákov od novín, herečky a speváčky, skrátka pre celý pokrokový svet, aby mohol v zdraví a v pokoji ďalej pojedať svoj kaviár každodenný. Len tej nervozity a neistoty keby nebolo
.
Navyše: hydra tmárstva dvíha hlavu aj v EU a blížiace sa voľby do europarlamentu sľubujú síce menej churchillovskej krvi, ale zato sĺz a potu pre eurovládcov zrejme neúrekom.  Zdá sa, že aj tu sa čoskoro ukáže zbytočnosť a nerentabilnosť 150 ročnej investície do pokroku a výroby nového človeka, čo privádza investorov do pochopiteľného stavu permanentnej zúrivosti. A to je stav, ako všetci dobre vieme, v ktorom sa človek prestáva kontrolovať a dopúšťa sa chýb. Či dokonca, keď sa už jeho prechmaty stanú očividnými, rezignuje na ich maskovanie.

A tak sa nám chaos znásobuje: zle zorganizovaná ukrajinská revolúcia s platenými demonštrantmi a radikálno-pravicovým doplnkom, vymknuvším sa kontrole, Ashtonovej telefonát o tajomných strelcoch do demonštrantov, na to nadväzujúce popretie účasti amerických žoldnierov i následné potvrdenie za pomoci komickej slovnej zlátaniny „vojaci s irackými skúsenosťami“, návšteva šéfa CIA v Kyjeve pod cudzím menom, následne potvrdená v centrále, syn amerického viceprezidenta Bidena ako člen ukrajinskej plynárenskej firmy etc., etc., to všetko ukazuje na nezvládnutie, rozklad a rezignáciu.

Ukrajinská brána je otvorená dokorán a storočie hlučne deklarovanej demokracie a slobody nechávame za sebou. Hluk však určite nie. Katolícky kresťan sa bude ďalej potácať, podpory sa mu bude dostávať stále čoraz menej a to aj od vlastných pastierov. Opustenosť v hluku sa bude prehlbovať. Doba kresťanskej civilizácie sa vzďaľuje do minulosti a naša pamäť, živená ešte v detstve jej dožívajúcimi pamätníkmi, už nenachádza takmer nikoho kto by povedal: pamätám sa, bol som tam, videl som to.