Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

11. 4. 2014

Úvahy o Francúzsku (9.)

Joseph de Maistre

O predpokladaných nebezpečenstvách sprevádzajúcich kontrarevolúciu

Všeobecná úvaha

Všeobecne rozšíreným omylom dnes je poukazovať na nebezpečenstvo kontrarevolúcie a tak predchádzať myšlienke návratu k monarchii. Veľké množstvo kníh, ktoré sa usilujú presvedčiť Francúzov k pevnému primknutiu k Republike, je len rozvinutím tejto idey. Autori týchto prác zdôrazňujú všetky zlá, ktoré sú s revolúciami nerozlučne späté a potom dokazujú, že bez revolúcie nemožno reštaurovať monarchiu a preto teda treba radšej zachovať Republiku. To je ich úvaha. Tento ohromný blud, či už pochádza z obavy, či z úmyslu zavádzať, si zaslúži starostlivejšiu diskusiu. Väčšinu omylov má na svedomí zlé užitie slov. Stalo sa zvykom volať kontrarevolúciou každé hnutie smerujúce k zastaveniu revolúcie. A pretože toto hnutie musí účinkovať proti revolúcii, tak niekto predpokladá, že je to jednoduchá opačná revolúcia. Dá sa ale napríklad argumentovať, že návrat z choroby ku zdraviu musí byť rovnako bolestivý, ako prechod od zdravia k chorobe? Alebo, že monarchia, ktorú zvrhli obludy a monštrá, môže byť obnovená len ľuďmi rovnakého druhu? Kiež by tí, čo tento blud šíria, boli úprimní aspoň sami k sebe! Dobre vedia, že priatelia monarchie a náboženstva nedokážu rozpútať besnenie, ktorým sa poškvrnili ich nepriatelia. Veľmi dobre vedia, že aj v tom najhoršom prípade, pri uvážení celej šírky ľudskej biedy a slabosti, sú dnes utláčaní tisíc krát cnostnejší ako utláčatelia. Dobre vedia, že utláčaní sa nevedia ani brániť ani pomstiť, za čo ich sami utláčatelia viac krát otvorene hanili a tupili. Aby bolo možné docieliť Francúzsku revolúciu, bolo treba zvrhnúť náboženstvo, vysmiať sa morálke, odvrhnúť všetku slušnosť a spáchať každý zločin.
Toto diabolské dielo vyžadovalo spoluprácu takého veľkého počtu lotrov, že doposiaľ azda v dejinách neusilovalo o spáchanie nejakého zla toľko nerestí v tej istej chvíli a naraz. Pre nastolenie poriadku je treba opak, kráľ musí povolať všetky cnosti. Nepochybne si to bude želať sám, ale aj samotná povaha veci ho k tomu donúti. Jeho najpálčivejším záujmom bude zjednotenie milosrdenstva a spravodlivosti. Čestní a ctihodní muži sa sami ponúknu pre pozície, na ktorých by mohli byť užitoční a náboženstvo prepožičia politike svoju autoritu a dodá silu, ktorú môže poskytnúť len jeho vznešenosť.

Som si istý, že ma veľa ľudí požiada, aby som ukázal, na čom zakladám tieto svoje krásne domnienky. Môžeme však veriť, že politický svet sa riadi náhodou, nie je organizovaný, usmerňovaný a oživovaný tou istou Múdrosťou, ktorú odhaľujeme vo fyzickom svete? Ruky vinné štátnym prevratom si nevyhnuteľne privolali na seba strašné rany, pretože žiadny slobodný činiteľ nedokáže mariť Stvoriteľove zámery bez toho, aby vo sfére svojej aktivity nespôsobil zlo úmerné veľkosti jeho zločinu. Tento zákon je viac prejavom dobroty Najvyššej Bytosti, ako prejavom jej spravodlivosti. Keď však človek usiluje o nastolenie poriadku, pridružuje sa k Autorovi tohto poriadku. Je takpovediac, obdarovaný prirodzenosťou, súhrnom sekundárnych síl, ktoré sú agentmi Božstva. Jeho činy majú podiel na Božstve a stáva sa slabým i vládnucim, poddajným a zároveň nepremožiteľným. Jeho činy obnovujú zdravie. Utišujú nepokoj a bolestivé podráždenie, ktoré sú výsledkom a znakom neporiadku. Podobne ako ruky skúseného chirurga utišujú bolesť, čo je znakom toho, že vykĺbená končatina sa dostala naspäť na správne miesto. Francúzi, za zvuku pekelných piesní, ateistických blasfémií, smrteľného kriku, za stonu masakrovanej nevinnosti, pri svetle plameňov, na troskách trónu a oltára poškvrnených krvou najlepšieho z kráľov a nespočítateľného davu iných obetí, pohŕdajúc mravnosťou a vierou, uprostred samotného zločinu založili vaši zvodcovia a tyrani to, čo voláte sloboda. V mene veľmi dobrého a veľmi veľkého Boha, v zástupe tých, ktorých On miluje a inšpiruje, pod vplyvom Jeho tvorivej moci sa vráťte k starej ústave a kráľ vám dá to, po čom by ste mali rozumne túžiť. Slobodu skrze monarchiu.

Aká odporná slepota vás ženie do trpkého boja so silou, ktorá všetko vaše úsilie obracia vnivoč, len aby vás upozornila na svoju prítomnosť? Ste bezmocní, lebo ste sa odvážili túto silu opustiť, ba sa jej dokonca vzoprieť. Vo chvíli, keď spolu s touto silou budete pôsobiť, budete sa podieľať istým spôsobom na jej prirodzenosti. Každá prekážka pred vami padne a budete sa smiať detským obavám, ktoré vás dnes znepokojujú. Všetky súčasti politickej mašinérie prirodzene tiahnu k svojmu cieľu a táto tendencia bude napomáhať všetkému o čo kráľ bude usilovať. Smerujú k poriadku, ktorý je prirodzenou súčasťou človeka a šťastie, ktoré darmo hľadáte v tomto chaose, práve v ňom nájdete. Revolúcia vám priniesla utrpenie preto, lebo je to dielo každej mysliteľnej neresti, zloby a zhýralosti a neresti sú podľa tej najlepšej spravodlivosti vašimi katmi. Návrat monarchie, ktorý nesprevádzajú zlá, ktorých sa bojíte, vás zbaví toho zla, ktoré vás požiera v súčasnosti. Vaše úsilie bude pozitívne a zničíte len ničenie.

Zbavte sa konečne tých zahanbujúcich doktrín, ktoré zneuctili toto storočie a zruinovali Francúzsko. Viete už čo sú zač títo kazatelia smrteľných dogiem, ale dopad, ktorý na vás mali nebol ešte odstránený. Vo svojich plánoch pre obnovu a budovanie ste zabudli na Boha. Oddelili vás od Neho a len ak budete rozmýšľať, pozdvihnete svoje myšlienky k nevyčerpateľnému zdroju existencie. Chcete vidieť iba človeka – jeho činy sú slabé, závislé, ohraničené, je skorumpovaný a nerozhodný – a existencia Najvyššej príčiny je pre vás len teória. Bez ohľadu na to však táto príčina na vás doľahla a obklopuje vás. Cítite ju a celý vesmír vám ju zvestuje.
Ak vám hovorím, že bez tejto Príčiny máte moc len ničiť, nehovorím vám nič teoretické, je to praktická pravda, ktorú nachádzate v skúsenosti každého veku a v znalosti ľudskej prirodzenosti. Skúmajte dejiny a nenájdete nič silné ani trvácne pokiaľ to nespočíva na božskej idei. Nezáleží na ktorej, pretože nejstvuje niečo ako úplne falošný náboženský systém. Preto prestaňte rozprávať o problémoch a nebezpečenstvách, ktoré plynú z toho, čo voláte kontrarevolúciou. Všetko zlo, ktoré teraz znášate prišlo od vás samotných. Prečo sa teda čudujete hľadiac na ruiny stavby, ktorú ste sami zbúrali? Rekonštrukcia je však odlišný rád vecí. Musíte znova nastúpiť na cestu, ktorá Vás tam zavedie. Kráčaním po ceste ničotnosti nikdy nič nevytvoríte.

Tí zradní a zbabelí pisálkovia, vinní z plašenia ľudu nejestvujúcim strašidlom, ktoré oni volajú kontrarevolúcia! Tí škrabáci, ktorí pripúšťajú, že Revolúcia bola pohroma a napriek tomu tvrdia, že je nemožné vrátiť sa späť.  Tvrdíte snáď, že Revolúcia skončila a Francúzi už ukončili svoju púť? Národ bol natoľko bitý a zastrašený Robespierrovou vládou, že sa mu akákoľvek situácia, ktorá by ukončila to nepretržité vraždenie, zdala znesiteľná a šťastná. Pozorovatelia zo zahraničia si všimli, že listy z Francúzska z obdobia vlády teroru opisujúce hrozné výjavy krutej doby končili slovami: “Momentálne je pokoj.“ Znamenalo to: „Kati oddychujú a zbierajú sily, kým čakáme je všetko fajn.“ Tieto pocity prežili režim, ktorý ich splodil. Francúz, skamenený strachom a zbavený odvahy politickými chybami cudzích mocností, sa zatvoril do seba, hnaný egoizmom, ktorý mu bráni vidieť viac ako seba, tu a teraz. Na stovkách miest vo Francúzsku sa vraždí, ale to nevadí, kým on sám nie je okrádaný, alebo masakrovaný. Ak sa zločin stal na jeho ulici, u jeho suseda, čo na tom záleží? Už sa to stalo a teraz je pokoj. Zamkne na dva západy a prestane na to myslieť. Každý Francúz, ktorý nebol zabitý, je skrátka dosť šťastný.
Zákony však neboli uvedené do života a samotná vláda uznáva, že je bezmocná ich vykonávať. Po všetkých kútoch krajiny sa bežne a v stále väčšom počte páchajú tie najohavnejšie zločiny a revolučný démon opäť pyšne dvíha hlavu. Ústava ma silu pavučiny a vláda sama schvaľuje tie najstrašnejšie zverstvá. Manželstvo sa stalo legálnou prostitúciou. Niet viac otcovskej autority, niet strachu pred zločinom, niet útočiska pre biedneho. Ohyzdné samovraždy, ktoré zavinila vláda, hlásajú zúfalstvo tisícov nešťastníkov. Národ je demoralizovaný tým najodstrašujúcejším spôsobom. Absencia náboženstva spojená s celkovou absenciou verejného vzdelávania pripravila Francúzsku novú generáciu, na ktorú je strach len pomyslieť.
Zbabelí optimisti! Toto je usporiadanie vecí, ktoré sa bojíte zmeniť! Straste zo seba tú mizernú letargiu! Prestaňte ľuďom ukazovať imaginárne problémy, ktoré môže priniesť zmena, využite svoje talenty a miernou a ozdravujúcou agitáciou ich pripravte na návrat kráľa na trón a obnovu poriadku vo Francúzsku.
Ukážte nám, vy ustráchaní muži, ukážte nám tie strašné nešťastia, ktorých sa tak obávate, že ste si znechutili monarchiu. Nevidíte snáď, že republikánske inštitúcie len sedia na pôde, v ktorej ich predchodcovia boli zakorenené?  Tie staršie bolo treba zrúcať sekerami, tie novšie odfúkne vietor a nezanechajú po sebe stopu. Istotne je rozdiel odobrať dedičnú hodnosť predsedovi parlamentu, ktorý ktorá bola jeho vlastníctvom a prepustiť dočasného sudcu bez hodnosti. Revolúcia spôsobila toľko utrpenia pretože tak veľa zničila, pretože náhle a kruto znásilnila každý druh vlastníctva, každý zvyk, každý predsudok. Pretože každá plebejská tyrania je zo svojej vlastnej prirodzenosti prchká, poburujúca a ukrutná, tak tyrania, ktorú splodila Francúzska revolúcia dohnala tieto charakteristiky do extrému. Svet doposiaľ nevidel podlejšiu a absolútnejšiu krutovládu. Ľudia sú najcitlivejší v myslení. Ak ich zraníte tu, tak reagujú s najväčším krikom. Práve preto bola Revolúcia taká bolestivá. Pošliapala akúkoľvek ušľachtilosť myslenia. Ak by obnova monarchie predsa len priniesla reálne utrpenie pre niekoľko ľudí, stále by tu bol nekonečný rozdiel, pretože by nezničila nikomu dôstojnosť. Veď teraz vo Francúzsku niet žiadnej dôstojnosti a to z toho istého dôvodu, prečo tu niet suverenity.

Ak by sme však brali do úvahy len fyzické utrpenie, aj tak by bol rozdiel rovnako nekonečný. Uzurpátor vraždí nevinných, kráľ by pardonoval vinných. Jeden konfiškoval legitímne držaný majetok, druhý by sa len s obavami odvážil zasahovať i do ilegitímne držaného majetku. Prvý sa držal motta Diruit, aedificat, mutat quadrata rotundis (1). Po siedmich rokoch stále nedokáže zriadiť základnú školu, alebo usporiadať vidiecky festival. Jeho partizáni pohŕdajú jeho vlastnými zákonmi, jeho úradníkmi, inštitúciami, jeho sviatkami i uniformami. Ten druhý, stavajúc na skutočných základoch, nebude tápať v tme. Neviditeľná moc bude riadiť jeho kroky a bude zasahovať len obnovujúco. Okrem toho, všetky jej kroky budú trestať iba a len zlo. Je obrovskou chybou predstavovať si, že návratom monarchie by ľudia niečo stratili.  Jediná vec ktorú v tomto všeobecnom prevrate získali bola myšlienka, že majú rovnaké práva na každú hodnosť. O čo ide? Akú majú tieto hodnosti cenu? Tieto hodnosti, ostentatívne ponúkané ľudu, ako nejaká významná korisť, sú v skutočnosti pred tribunálom verejnej mienky úplne bezcenné. Dokonca aj vojenské povolanie, ktoré malo vo Francúzsku väčšiu obľubu a česť ako hociktoré iné, stratilo svoj lesk a už nie je cenené a mier zrazí jeho prestíž ešte nižšie. Strašili armádu s obnovou monarchie a pritom nikto by tým nezískal viac. Nič nie je zrejmejšie, ako to, že kráľ bude musieť armádu nechať nedotknutú. Závislosť, ktorú na vojsku bude mať, sa skôr či neskôr z politickej nevyhnutnosti zmení na nutnú náklonnosť, rešpekt a uznanie. Vďaka mimoriadnej kombinácii okolností niet v armáde nič, čo by otriaslo tým najrojalistickejším presvedčením. Nikto nemá právo sa vojsku vysmievať, lebo bojovalo za Francúzsko. Takže tu nie je bariéra predsudkov medzi armádou a kráľom, ktorá by prekážala vzájomnému rešpektu. Aj on je predovšetkým Francúz. Nech si spomenú na Jakuba II. ktorý počas bitky pri Hogue (2) z pobrežia tlieskal odvahe a statočnosti Angličanov, ktorí ho zbavili trónu. Môže snáď armáda pochybovať, že kráľ nie je hrdý na nebojácnosť, s ktorou ubránila celistvosť jeho kráľovstva? Netlieskal snáď verejne ich statočnosti a neľutoval, že nebola použitá pre lepšiu vec? Negratuloval snáď odvážnym mužom z Condého vojska, že premohli nenávisť, ktorú veľká úskočnosť medzi tak dlho živila a podporovala? (3)  Francúzske vojská, potrebujú po všetkých tých víťazstvách len jedno: legitímneho suveréna, ktorý legitimizuje ich status, lebo teraz sú len obávané a opovrhované. Odmenou za ich námahu je absolútny nezáujem a občania si vôbec nevšímajú triumfy vlastného vojska. Často dokonca pohŕdajú týmito víťazstvami a tak podporujú vojny chtivú náladu svojich pánov. Restorácia monarchie by okamžite obnovila armáde jej povesť, talenty by opäť získavali skutočnú česť a dôstojnosť a neprestajne narastajúci lesk, ktorý bol a vždy bude mzdou bojovníka by odovzdali aj svojim deťom. Táto čistá sláva, tichá nádhera bude oveľa hodnotnejšia, než čestné vyznamenania a ostrakizmus zabudnutia, ktorý nasleduje po šibenici.
Ak sa na tento problém pozrieme z toho najvšeobecnejšieho uhla zistíme, že monarchia je forma vlády, ktorá dáva najvyššie pocty najväčšiemu počtu osôb. Suverenita v takomto režime má dostatok lesku a nádhery a môže sa o ne podeliť, samozrejme s nutným odstupňovaním, s davom viac či menej významných činiteľov. V republike nie je suverenita hmatateľná,  tak ako v monarchii. Je to čisto mravný koncept a jej veľkosť nie je komunikovateľná. Naviac republikánske verejné úrady mimo hlavné mesto nič neznamenajú a neznamenajú nič, pokiaľ nie sú obsadené členmi vlády. Potom je to muž, ktorý prináša úradu dôstojnosť a nie úrad, ktorý dáva dôstojnosť mužovi, takže človek nakoniec nie je ctený ako vykonávateľ, ale ako samotná súčasť suverenity. V krajinách, ktoré sú spravované republikánskym systémom pozorujeme, že verejné úrady dodávajú ich držiteľovi v očiach spoluobčanov len pramalú vážnosť a nemajú na verejnú mienku žiadny dopad. Je to preto, že republika, už zo svojej povahy, dáva väčšinu práv len malej skupinke ľudí, o ktorých sa hovorí ako o suverénoch a berie väčšinu práv ostatným, ktorí sa volajú poddaní. Čím sa republika viac blíži čistej demokracii, tým pádnejšie sa toto pozorovanie stáva. Spomeňte si na všetky ty nespočetné úrady (a vynechajte pritom všetky zbytočné), ktoré stará vláda Francúzska ponúkala všeobecným ambíciám ľudu. Sekulárny klérus, rehoľný klérus, meč, róba, financie, administratíva atď. boli príležitosťami pre každý talent, každú ctižiadosť. Koľko možností a stupňov osobnej dôležitosti! Koľko miesta pre uplatnenie a žiadne mimo legitímne ašpirácie obyčajných občanov! (4)

Najvyššie pozície bolo pre obyčajného občana ťažšie dosiahnuť, čo je vcelku rozumné. V štáte je priveľa pohybu a primálo poriadku, ak každý môže všetko. Poriadok si vo všeobecnosti žiada, aby boli úrady odstupňované podľa situácie a schopností občanov a aby  bariéry, ktoré delia triedy, padli len pred silou talentu a patronátu. V takom prípade funguje napodobňovanie bez poníženia, pohyb bez ničenia. Rozdielna dôstojnosť spätá s úradom je výsledkom väčšej či menšej náročnosti, ktorú jeho vykonávanie obsahuje. Namietať, že rozdiely sú zlé, sa vyhýba odpovedi na pôvodnú otázku. Ja by som však povedal: „Ak vaše úrady nevyznamenávajú tých, ktorí ich vykonávajú, tak sa nechváľte s ich udeľovaním, lebo neudeľujete nič. Ak ale naopak, úrady znamenajú a musia znamenať dôstojnosť a česť, tak žiadny poctivý človek nemôže poprieť, že monarchia je režim, ktorý len skrze úrady, nezávisle na nobilite, udeľuje pocty a vyznamenania najväčšiemu množstvu občanov.“

Človek sa tiež nesmie nechať oklamať ideálnou rovnosťou, ktorá jestvuje iba na papieri. Vojak, ktorému sa dostane privilégium rozprávať so svojím dôstojníkom ako s kamarátom, sa mu týmto nestáva rovným. Aristokracia úradov, ktorá na prvý pohľad nie je viditeľná, sa v tomto všeobecnom zmätku začína ukazovať a aj šľachta získava späť svoj nezničiteľný vplyv. Armáda a flotila sú pod velením gentlemanov a žiakov starého režimu, ktorí sa stali šľachticmi v šľachtickej profesii. A práve títo muži republike získali ten najväčší úspech. Keby ich ten nešťastný zmysel pre slušnosť patriaci francúzskej nobilite nebola udržala doma, boli by všade inde veliteľmi. Často počuť, že ak by aristokracia chcela, dostala by všetky úrady.  Vo chvíli keď toto píšem riadia republikánske plavidlá tí šľachtici, ktorých republika masakrovala pri Quiberone (5). Ľudia, alebo masy občanov nemajú čo stratiť. Naopak, môžu obnovou monarchie len získať. Prinesie im množstvo skutočných, lukratívnych a niekedy aj dedičných hodností, ktoré nahradia neisté a nedocenené zamestnania, ktoré ponúka republika. A to nemusím hovoriť o peňažnej stránke veci, lebo je notoricky známe, že republika platí biedne, ak vôbec. Republika rozmnožuje len škandály a hriechy.

Tento odsek ukončím niekoľkými postrehmi, ktoré ako sa mi zdá, jasne ukážu, že jediné nebezpečenstvo spojené s kontrarevolúciou spočíva v oddiaľovaní tejto zmeny. Republikánski vodcovia nedokážu s Bourbonovcami nič spraviť. Tá rodina jestvuje, jej práva sú zjavné a jej mlčanie kričí hlasnejšie, než akýkoľvek manifest.
Je nad slnko jasnejšie, že republika, hoci zjemnila svoje maximy, nemôže mať skutočných spojencov. Svojou povahou to je nepriateľ každej vlády. Usiluje o zničenie všetkých a tak všetky majú záujem o zničenie republiky. Politika však bez pochyby republike nejakých spojencov prinesie, budú to však neprirodzené aliancie, alebo ak chcete, budú to spojenci Francúzska, ale nie Francúzskej republiky (6). Na tom, že je potrebné aby dostalo Francúzsko kráľa, sa zhodujú aj priatelia aj nepriatelia. Často počuť, ako sa odvolávajú na úspech Anglickej revolúcie, lenže na rozdiel od Francúzska, tam monarchiu nezrušili. Kráľ bol odstránený, aby mohol nastúpiť iný kráľ. Krv Stuartovcov, ktorá postriekala trón dala základ nároku nového kráľa. Tento bol silným kniežaťom, mal za sebou moc svojho rodu a mnoho rodinných príslušníkov. Anglická vláda okrem toho nepredstavovala hrozbu pre iné vlády. Bola to stále monarchia, ako aj pred revolúciou. Jakuba II. by nestálo veľa získať žezlo naspäť a ak by mal trochu šťastia alebo viac taktu, nebol by oň ani prišiel. Napriek tomu, že má Anglicko kráľa a napriek náboženským predsudkom, ktoré sa spojili s politickými predsudkami aby odstránili pretendenta, napriek geografickej situácií, ktorá kráľovstvo ochránila pred inváziou, i tak Anglicko čelilo hrozbe druhej revolúcie. Ako vieme, všetko záviselo na bitke pri Cullodene. (7)
Vo Francúzsku však vláda nie je monarchistická. Naopak, je to vláda nepriateľská všetkým susedným monarchiám. Nie je to princ, kto velí a ak je štát v ohrození, nie sú to panovníkovi príbuzní zo zahraničia, ktorí pozdvihnú zbrane, aby prišli na pomoc. Takže Francúzsko je v neprestajnom nebezpečenstve občianskej vojny. Toto nebezpečenstvo má dve príčiny: treba sa obávať oprávnených nárokov Bourbonovcov a prešibanej politiky susedných mocností pripravených vždy dačo vyťažiť z konkrétnej situácie. Pokiaľ by na francúzskom tróne sedel legitímny panovník, žiadna moc na svete by neuvažovala o jeho ovládnutí, ale kým je prázdny, je terčom intrigánskej chamtivosti a najrozličnejších kraľovania chtivých ambícií. Pretože bol zvalený do prachu, je v moci kohokoľvek pokúsiť sa ho získať. Poriadna vláda by tomuto nekonečnému intrigovaniu ľahko predišla, ale pod vládou falošnej suverenity nebude všelijakým chimérickým komplotom konca. Vášne sú odviazané z reťaze a každá nádej je oprávnená. Zbabelci, ktorí odmietli kráľa z obavy pred občianskou vojnou, jej teraz pripravujú cestu. Bláznivo usilujú o stabilitu ústavy a skončia bez ústavy aj bez stability. V dnešnej situácii niet nádej na bezpečnosť krajiny. Iba kráľ, legitímny kráľ ktorý ponesie žezlo Karola Veľkého, dokáže z výšin svojho trónu potlačiť, odzbrojiť a premôcť tieto podlé a zločinné úklady. Len jeho velenie dokáže dať na poriadok všetky ambície, utíšiť vybičované vášne a obklopiť svoju autoritu s tým podivuhodným múrom, ktorý je jej skutočným strážcom.
Je tu ešte iná vec, ktorú by si mali uvedomiť tí Francúzi, ktorí sa momentálne podieľajú na autorite vlády a ktorí dokážu svojím vplyvom pomôcť návratu monarchie. Čas uteká a skôr či neskôr, aspoň tí úctyhodnejší, zistia, že šanca pre skutočnú slávu im už unikla. Tá, ktorú majú dnes je len relatívna. Ukončili masakrovanie a dovolili národu utrieť si slzy. Vyzerajú dobre, lebo odstránili najväčších  ničomníkov, ktorých kedy nosila zem. Keď sa však obnoví trón, z tisícov rôznych dôvodov dostanú amnestiu v plnom zmysle slova.  Ich mená, vždy neznáme, zostanú zahalené zabudnutím. Nemali by zabúdať na nesmrteľnú žiaru, ktorá ozdobí mená obnoviteľov monarchie. Každá vzbura poddaných proti aristokracii skončí vytvorením novej aristokracie a už sme videli, ako sa formujú tieto nové pokolenia, ktorých slávu stvorili okolnosti a ktoré si od svojho stvorenia nárokujú  všetko.


(1)    Horácius, Ep I. Zhodiť, postaviť a zmeniť štvorec na kruh.
(2)    Anglická a holandská flotila porazili francúzske loďstvo v roku 1692.
(3)    List princovi de Condé z 3.1.1797, vyšiel vo všetkých novinách
(4)    Zákon, ktorý vylučoval tretí stav z vojenskej služby nebol zavedený - bol to prehmat ministerstva.
(5)    V roku 1795 bolo pri Quiberone zajatých asi šesť tisíc mužov, vrátane tisícky emigrantov. Emigranti boli postrieľaní na rozkaz generála Hocha.
(6)    Horácius, List Pisonovcom
(7)    Karol Eduard, stuartovský pretendent trónu bol porazený v roku 1746

Preložil Jozef Duháček

Pokračovanie – O národnom majetku