Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

25. 2. 2014

Nové vydanie Katechizmu v čase krízy v Cirkvi


Žiadna kniha za posledné roky neprispela k jasnosti v otázkach viery a liturgie tak veľmi ako Katechizmus ku kríze v Cirkvi od pátra Matthiasa Gaudrona. Teraz vychádza v novom, rozšírenom a prepracovanom vydaní.


Tu je krátky úryvok - otázka číslo 62: Bola reforma omšového rítu vedomá protestantizácia? Dlhoročný priateľ Pavla VI. - Jean Guitton referoval v roku 1993 novinárom, že pápež chcel z omše vedome odstrániť všetko to, čo by mohlo rušiť protestantov. Potvrdzuje to aj fakt, že pápež Pavol VI. odobril šiestim protestantským pastorom participáciu na vypracovávaní nového omšového rádu. Jedna známa fotografia ho ukazuje spolu s týmito protestantskými služobníkmi viery. Jeden z nich, Max Thurian z Taizé sa neskôr vyjadril: „Nič vo vynovenom omšovom ráde už nemá tendenciu skutočne rušiť evanjelických protestantov.“  V roku 1988 bol potom aj vysvätený za kňaza, bez toho, aby pred tým opustil protestantizmus. Doslovné znenie vyjadrenia Jeana Guittona, ktoré odznelo v jednej rozhlasovej diskusii 19. decembra 1993 zverejnil opát Dom Gérard Calvet: „Úmysel Pavla VI. v súvislosti s liturgiou, v súvislosti s tým, čo sa všeobecne nazýva omšou, je obnoviť katolícku liturgiu tak, aby sa temer zhodovala s protestantskou bohoslužbou.... Opakujem: Pavol VI. urobil všetko, čo bolo v jeho moci, aby katolícku Omšu - povznesúc sa nad ustanovenia tridentského koncilu (z rokov 1545-1563 - pozn. prekl.) - priblížil protestantskému sláveniu Poslednej večere... Neverím, že by som sa mýlil, ak vravím, že úmysel Pavla VI. a novej liturgie, ktorá nesie jeho meno, tkvie v tom, že požaduje od veriacich väčšiu spoluúčasť na liturgii a v tom, že venuje viac priestoru Svätému Písmu a menej priestoru všetkému tomu, čo je v liturgii magické (ako vravia niektorí), substančné (ako zas hovoria iní), vrátane transsubstanciačnej konsekrácie, čiže tomu, čo tvorí katolícku vieru. Povedané inak, u Pavla VI. existuje určitý ekumenický úmysel, vymazať alebo aspoň korigovať alebo aspoň zjemniť všetko to, čo je vo svätej Omši príliš katolícke v tradičnom zmysle, aby tak bola katolícka Omša, opakujem to, priblížená kalvínskej bohoslužbe.“


Pre porovnanie k tomu aj kniha „Reforma liturgie“ od Annibale Bugniniho, hlavného zodpovedného za novú omšu, v ktorej tento veľmi otvorene odkrýva svoje ekumenické úmysly. Rozliční liturgickí experti vždy znovu a opätovne priznávali, že reforma omše nie je kontinuálnym pokračovaním vývoja starého rítu, ale jeho zničením a nahradením rítom novým. Ohľadom tradičnej liturgie hovorí napríklad aj jeden z členov tzv. Rady, ktorá stála za vytvorením novej omše - páter Joseph Gelineau SJ toto: „Porovnajme ju s omšou, ktorú máme teraz (pred zavedením NOM - pozn. prekl.). Nielen niektoré slová, melódie a gestá sú odlišné, ale, pravdu povediac, jedná sa o inú liturgiu. To musí byť povedané bez akejkoľvek dvojznačnosti: Rímsky rítus, ako sme ho poznali dodnes, viac nejestvuje. (Le rite romain tel que nous l’avons connu n’existe plus) Bol zničený. (Il est détruit)


Aj expert na liturgiku Alcuin Reid povedal predvlani v jednom interview: „Nie je úlohou koncilu, ani pápeža, vytvárať liturgiu. Koncil nehovorí o tom, že by chcel vytvoriť novú liturgiu alebo že by chcel „meniť starú“ - používa pojem „obnova“ („instauratio“). Koncil chcel cez obsiahle  liturgické vzdelávanie veriacich, zahŕňajúce všetky úrovne Cirkvi, ako aj umiernenou reformou rítu dosiahnuť plodnú „participatio actuosa“ (aktívnu účasť) - ale žiaden zlom. Dobrým príkladom na to je Ordo Missae z roku 1965. Jedná sa pritom o zredigovaný a ďalej rozvíjaný omšový rítus, ktorý je v súlade s diskusiami, vedenými na koncile. Ale Ordo Missae z roku 1969 sa už od neho značne odlišuje, je novým výtvorom koncilu. Hoci zachováva ešte viac, ako sa vôbec zachovávať zamýšľalo, lebo pápež Pavol VI. odmietol požiadavku koncilu, odstrániť Rímsky Kánon, modlitbu Orate Fratres a prežehnanie sa na začiatku Omše... Nie som žiaden „tradicionalista“, som katolík. Okrem toho som historik so zameraním na liturgiku. A ako taký môžem povedať, že sú indície, ktoré poukazujú na to, že tí, čo sú zodpovední za reformu liturgie, zamýšľali zlom - ako z pohľadu teológie, tak aj z pohľadu rítu liturgie. To, čo bolo odovzdávané tradíciou, nechceli. Nechceli to ani ďalej rozvíjať. Chceli niečo „nové“, niečo, čo odzrkadľuje „moderného človeka“ šesťdesiatych rokov 20. storočia a čo ten človek, podľa ich názoru, potreboval. To je historická realita, to nie je nejaké cirkevnopolitické stanovisko. Preto sú v tom liturgici „oboch strán“ zajedno, že tá reforma bola radikálnou a že sa jedná o zlom. Ako katolík to považujem za značný problém, lebo ide v dejinách liturgie o bezpríkladný precedens a nie je to práve tým, k čomu koncil - s ohľadom na úctu k liturgickej Tradícii - vyzýval.“


Veľa sa špekuluje o „Doktrinálnej preambule“, texte, poslanom z Ríma. Vlastné presné znenie textu je širšej verejnosti neznáme. Dokument bol predložený 28 predstaveným Kňazského bratstva Svätého Pia X. na konzultácie. O čom však môžeme vedieť, sú vysvetlivky k textu, ktoré poskytol Rím v tlačovom komuniké zo 14. septembra 2011. Hovorí sa v nich: Text „pritom povoľuje diskusie... o určitých formuláciách, uvedených v textoch II. vatikánskeho koncilu a nasledovného učiteľského úradu.“ To je pozitívny aspekt: možnosť kritiky pokoncilového učiteľského úradu. Tým padlo tabu koncilu, určitým spôsobom stratil vlastnosť „superdogmy“. To je akýmsi odôvodnením - polokonzervatívnymi kruhmi často kritizovanej - požiadavky Kňazského bratstva svätého Pia X., neobmedzovať sa len na otázky liturgie, ale v rovnakej miere pojať v kritiku aj (pokoncilovú cirkevnú) náuku ako takú.


Druhým pozitívnym aspektom je postavenie Kňazského bratstva Svätého Pia X. Uvádza sa ako dôležitý potenciálny účastník cirkevného diania. Text už nikde viac neuvádza bratstvo ako „spoločnosť“, ktorá by prispievala k nesprávne chápanému poňatiu Tradície alebo ktorá by prepadla „nostalgickému pohľadu“ na kresťanstvo. Nie, dielo arcibiskupa Lefebvrea je v texte charakterizované ako to, ktoré chce „nezlomne uznávať katolícku vieru“. Sú to veľmi šikovné a výstižné slová, ktoré sú tu použité.


Ale k týmto pozitívnym aspektom sa pridružujú aj negatívne. Ak chceme vedieť, ako zmýšľajú zástupcovia Ríma, môžeme sa odvolať len na to, čo bolo povedané na inom mieste. Tu je výnimočne zaujímavé najmä to, čo spomína Mons. Pozzo v jednom interview pre gloria.tv. Jeho odpoveď, zdá sa, odzrkadľuje postoj Kongregácie pre náuku viery. O otázke liturgického vývoja posledných desaťročí hovorí prelát Pozzo: „Liturgické knihy pápežom Pavlom VI. želanej reformy, sú jedna vec. Spôsoby ich používania, tak ako boli v mnohých častiach katolíckeho sveta uvedené do praxe, a ktoré predstavujú skutočné zneužívania tejto liturgickej reformy Pavla VI, sú zas niečo iné. Obsahujú aj omyly v náuke a tie musia byť korigované a odmietnuté. Toto chcel ešte raz zdôrazniť aj svätý otec Benedikt XVI. počas svojej reči na univerzite Anselmianum koncom jari 2011. Jedno sú liturgické knihy reformy a iné je ich konkrétne používanie. Toto sa, žiaľ, veľmi rozšírilo a nezodpovedá princípom, ktoré boli zachytené a vysvetlené v Konštitúcii II. vatikánskeho koncilu „Sacrosanctum Concilium“ o svätej liturgii.“ Inými slovami: Nová forma omše vznikla z tradície, ale to, čo sa z nej spravilo neskôr po koncile, to bolo jej zneužitím, ktoré musí byť zavrhnuté. Podobne znie aj argumentácia, týkajúca sa priamo koncilu: Koncil sám ako taký povstal z tradície, ale to, čo sa neskôr urobilo z jeho textov, šlo ďaleko nad rámec cieľov koncilu a nad úmysly koncilových otcov.


Tejto teórii bolo dané zvláštne meno: nazýva sa „Hermeneutikou kontinuity“. Hermeneutika značí „výklad, objasnenie významu, interpretáciu“. Znamená to, že koncil a nová omša vraj vznikli „v kontinuite s Tradíciou“. Práve v tomto sa ale nemôže Bratstvo s Rímom zhodnúť. Ako koncil, tak aj nová omša predstavujú jasný zlom.


Bolo by bezpríkladným mätením, ak by dnes niekto chcel katolíkov presviedčať o tom, že účastníci koncilu chceli ohlasovať všetko v zmysle Tradície. To mohlo platiť pre jednotlivých koncilových otcov, ktorí boli konzervatívneho razenia, ale nie pre progresivistov. Rahner ako „otec myšlienky“ a celá „Rýnska aliancia“ (biskupi z germánskych krajín - pozn. prekl.), všetci veľmi dobre vedeli, že dvojznačnosti a očividné bludy budú neskôr slúžiť už ako pevné konštanty, aby na nich  bolo možné postaviť novú teológiu. Môže teda ísť len o to, prepracovať v koncilových textoch patričné miesta a nanovo ich naformulovať vo svetle Tradície.

Preložil Ladislav Hajdu



13. 2. 2014

Antony Cekada: Plod práce ľudských rúk - kritická recenzia

Dr. Francisco J. Romero Carrasquillo

Táto kniha je odvážnou a kritickou štúdiou ideológie, ktorá stojí za liturgickými zmenami uskutočnenými v druhej polovici dvadsiateho storočia v Rímskom ríte. Teologicky dôkladný a poctivý výskum, ktorý Cekada podstúpil je dôležitým príspevkom k tradicionalistickému učeniu. Obšírne, doposiaľ vydané monografie k tejto téme, sa príliš sústredili na kritiku zmien v Ordináriu omše a na zdokumentovanie historických okolností, ktoré ku zmenám viedli. Táto štúdia sa sústreďuje aj na zmeny v Propriách (menlivé časti omše) a na bezprecedentnú zmenu v lekcionári a tiež analyzuje ideologické vplyvy, ktoré podtrhujú všetky zmeny. Napriek autorovmu sedevakantistickému pozadiu, je jeho kritika Novej omše postavená výlučne na tradičnej katolíckej teológii, takže je nezávislá, na jeho vnímaní situácie v Cirkvi a situácie na pápežskom stolci.

Kniha je rozdelená na štrnásť približne rovnako dlhých kapitol. Po úvodnej kapitole, ktorá sa zaoberá rozsahom a motívom tejto knihy sa kapitoly 2 -6 venujú dejinám súčasných zmien v Rímskom obrade a ideológii, ktorá ich zaštiťuje. Druhá kapitola odkrýva myslenie učencov, vodcov liturgického hnutia, ktoré vyvrcholilo v reforme, so zvláštnym dôrazom na Josefa Jungmana a Luisa Bouyera. Tretia kapitola hovorí o predkoncilných reformách liturgie Svätého týždňa, uskutočnených komisiou Pia XII, ktoré sa stali pohnútkou pre pokoncilnú reformu. Kapitoly 5 a 6 sa zaoberajú prvou (1969) a druhou (1970) edíciou Všeobecnej inštrukcie k Rímskemu misálu (GIRM) [1] .

Kapitoly 7-13 bod po bode analyzujú Novú omšu, vrátane umenia, architektúry, kostolného vybavenia, od úvodných obradov až k prepusteniu ľudu, pričom berie v úvahu Ordinárium aj Propriá. Robí to vzájomným porovnávaním jednotlivých prvkov Novej omše s ich tradičnými náprotivkami, doplnenými o citácie hierarchie, peritov a iných autorít, ktoré odhaľujú pohnútky ku konkrétnym zmenám. Knihu uzatvára zhrnutie všetkých dôkazov a rekapitulácia argumentov. Všetky kapitoly, okrem poslednej, končia neobvyklým, ale užitočným zhrnutím, ktoré prispieva k celkovej jasnosti a presvedčivosti hlavného záveru. Takisto príloha je hodná zmienky. Cekada ponúka presvedčivý dôvod pre používanie misálu z roku 1951 (resp. ktoréhokoľvek z obdobia staršieho ako 1955) namiesto edície z roku 1962.

Ústrednou tézou knihy je, že (A) omša Pavla VI, slúžená podľa predpísaných rubrík Editio typica, je hrubo bezbožná a ničí v mysliach veriacich katolícku doktrínu. [2] Cekada obhajuje aj dve sekundárne tézy, ktoré prvú sprevádzajú: že omša Pavla VI., slúžená podľa predpísaných rubrík predstavuje (B) zásadný zlom s tradíciou a (C) falošnú obnovu pradávnej liturgie. Knihu možno chápať ako 400 stranový induktívny argument, podporujúci tieto tri tézy. Hoci s tézami B a C celkovo súhlasím, myslím si, že tézu A je treba lepšie obhájiť. Najskôr sa budem zaoberať B a C a potom pristúpim k téze A.

Autor pre druhú a tretiu tézu ponúka dostatok silných dôkazov. Teologické základy Cekadovho záveru nachádzame v kapitole 2, ktorá je skvostom medzi analýzami teologických motívov liturgickej reformy. Cekada dokazuje, že cieľom zmien je presadiť nouvelle theologie mužov ako Pius Parsch, Romano Guardini, Josef Jungman a Louis Bouyer.

Cekada definuje štyri účinkujúce teologické princípy:

1, Teóriu “liturgickej korupcie” Josefa Jungmana, podľa ktorej predstavuje Rímsky rítus zo začiatku 20. storočia zásadný rozchod s pôvodnými liturgickými ideálmi. Jungman požadoval obnovu týchto pôvodných ideálov a presadzoval istý druh liturgického resourcementu.

2. Teóriou “Pastoračnej liturgie”, ktorá obhajuje prestavbu omše spôsobom, ktorý by napĺňal potreby moderného človeka, teda istý druh liturgického aggiornamenta.

3. Teológiu “zhromaždenia” Louisa Bouyera, podľa ktorej podstata omše spočíva v zhromaždení “božieho ľudu”, ktorý spolu celebruje zhromaždenie a kňaz účinkuje len ako “predseda zhromaždenia” – teda protestantizujúci pohľad, ktorý obchádza tradičnú katolícku náuku o omši, ktorá je predovšetkým a podstatne OBETOU obetovanou samotným kňazom Bohu, s ktorou sa ľud len zjednocuje.

4. Boyerovu teóriu “inej skutočnej prítomnosti”, ktorá neúmerne nafukuje Kristovu prítomnosť v zhromaždení a v Písme, aby tak potlačila vieru v Skutočnú prítomnosť v Eucharistii. Cekada to nazýva “devalvácia skrze infláciu”. Jungmanovými princípmi boli resourcement a aggiornamento, Bouyerovou motiváciou bol predovšetkým ekumenizmus.

Cekada vyčerpávajúco dokazuje, ako tieto princípy pôsobili pri súčasných liturgických zmenách. V kapitole 5 a 6 poukazuje na vzťah medzi Bouyerovou teológiou zhromaždenia a teóriou inej skutočnej prítomnosti a ústrednými princípmi Nového misálu a GIRM. Rovnako dokladuje, ako každá zmena, ktorá je prezentovaná ako návrat k starobylému ideálu (Jungmanova “korupčná teória”), nie je v skutočnosti motivovaná vernosťou starobylosti, ale snahou zrušiť rubriky, ktoré “moderný človek“ (či skôr moderní teológovia), nie je ochotný doktrinálne prijať. Odtiaľ pramení potreba liturgiu “modernizovať” a urobiť ju prijateľnou pre “súčasné chápanie” (Jungmanova pastoračná liturgia).

Napríklad Modlitba veriacich, či Všeobecná modlitba (pozn. red. prosby veriacich, ktoré sa modlia po Kréde): Takéto modlitby v staroveku naozaj v istých liturgiách boli a preto sa ich návrat do Novej omše prezentuje ako návrat k starobylosti. Avšak pôvodný text týchto modlitieb, ktorý tradičný misál predpisuje na Veľký piatok, je citeľne neekumenický a uráža moderného človeka a novú teológiu. Okrem toho je nemenný. Nová verzia tejto modlitby je systematicky odkresťančená, odspiritualizovaná a zbavená akéhokoľvek nadprirodzena, primárne preto, aby vyhovela liturgistom, ktorí sa sťažovali, že pôvodný text je napísaný v “duchu devótnosti a konvenčného náboženstva, ktorý je úplne cudzí pastoračným potrebám dneška” (str. 256).

Nakoniec sa aj tieto odduchovnené modlitby stali len voliteľnými a ich obsah je absolútne neregulovaný a vydaný napospas kňazom, liturgickým vydavateľstvám, miestnej liturgickej komisii, alebo nejakému organizátorovi bohoslužieb. Výsledkom je teda paškvil, ktorý povrchne pripomína starobylú modlitbu (“teória korupcie”), ale ktorý bol vymyslený, aby uspokojil potreby “moderného človeka” (“teória pastoračnej liturgie”) a ktorý je, ako Gamber hovorí, ”úplnou novinkou v rozpore s celou liturgickou tradíciou.” (p. 257).

Iný, rozsiahly príklad starobylosti, ako zámienky pre novoty, sa nachádza v kapitole 10, ktorá sa zaoberá novým lekcionárom. Tu Cekada dokazuje, že napriek tomu, že nový lekcionár má trojročný cyklus a je v ňom teda viac textov ako v starom misáli, ich šikovný výber, zátvorky označujúce voliteľné časti a dôsledné preškrtanie spôsobil to, že niektoré dôležité časti, ktoré sú poznačené “negatívnou teológiou”, tj. sú doktrinálne namierené proti novej teológii a ekumenizmu, nikdy nezaznejú. Takže vďaka týmto vypusteniam bežný katolík, ktorý chodí každú nedeľu na omšu, za tri roky trvajúci cyklus nikdy nepočuje teologický “negatívne” pasáže z Písma, ako varovanie Nášho Pána pred peklom, varovanie sv. Pavla o nehodnom príjmaní Tela Pánovho, jeho učenie o bludoch, bludároch a ich konci, o tom ako majú byť manželky podriadené manželom a ako majú ženy v zhromaždení mlčať. Táto kapitola je pre zástancov liturgickej reformy dočista zničujúca a myslím, že už len ona sama je hodná celej knihy.

Cekadova téza A nie je podľa môjho názoru dostatočne podložená. Je isté, že s novým misálom aj GIRM sú spojené doktrinálne problémy. Hoci Cekada tvrdí opak, ani v misále ani v GIRM nie je nič, čo možno označiť za explicitne heretické. Na 444 stranách ani raz úspešne nepredložil heretickú propozíciu z textov Novej omše, ani z Ordinária ani z Propria. Všetky doktrinálne problémy na ktoré poukazuje spočívajú vo vynechaniach, mnohoznačných frázach, devalvácii skrze infláciu, či nedostatkoch v rubrikách, výrazoch a gestách, predpísaných misálom alebo GIRM. Dogma nie je nikde explicitne popieraná. Pokiaľ viem, Cekada sa len na dvoch miestach knihy pokúša ukázať na špecifickú herézu, ktorá je prítomná v novej liturgickej reforme. Jedno z nich je spor s GIRM o tvrdení, že omša je sprítomnením Poslednej večere. Tvrdí, že toto odporuje dogme Tridentského koncilu, že omša je sprítomnením Obety kríža. Cekada však dostatočne nevysvetlil ani neanalyzoval, v čom si tieto dve tvrdenia odporujú, alebo prečo nie sú vzájomne kompatibilné. Nevidím dôvod, pre ktorý by človek, ktorý omšu chápe v nejakom zmysle ako sprítomnenie Poslednej večere musel zároveň nutne popierať dogmu o tom, že omša je sprítomnenie Kalvárskej obety. Hoci nezastávam teóriu o sprítomňovaní Poslednej večere, neodvážil by som sa tvrdiť, že je to zároveň poprenie Tridentskej dogmy. Doktrinálna novota nie je ipso facto heréza. Jestvujú rozličné úrovne teologického omylu – a Cekada ich veľmi dobre pozná – ale odmieta diskutovať o tom, či doktrinálne problémy Novej omše sú niečo iné, ako heréza.

Namiesto tvrdenia, že Nová omša obsahuje herézy by som pripustil, že bola zreteľne motivovaná novátorskými náukami, pričom niektoré z nich sú zjavne nebezpečné. Dá sa dokonca súhlasiť, že v kontexte dnešných teologických trendov, Nový obrad môže tieto novoty nepriamo šíriť a v mysliach väčšiny veriacich tieto nové náuky zahŕňajú odmietnutie tradičnej viery, ale to nijako neznamená, že Nový misál obsahuje propozície či gestá, inherentne bludné.

Zoberme napríklad ofertórium. Tradičné modlitby pri obetovaní patény a kalicha zreteľne sumarizujú katolícku náuku o Obeti sv. omše a prinášajú chlieb a víno z pohľadu Nepoškvrnenej obete (Immaculatam Hostiam), ktorá bude neskôr obetovaná a tak odkazujú ku konsekrácii. Nové modlitby ani Obeť ani obetu nespomínajú. V naturalistickom tóne hovoria o obetovaní obyčajného chleba a vína, ktoré sú chápané ako “plod zeme (viniča) a práce ľudských rúk”, ktoré sa stanú “chlebom života” a “duchovným nápojom”. V tomto bode vznáša Cekada druhé obvinenie z bludu. Tvrdí, že označiť chlieb a víno za “plod práce ľudských rúk” je ako tvrdiť, že podstata Sviatosti Eucharistie spočíva len v ľudskej činnosti, čo je heréza. Ak niektorý teológ číta misál takto, to je jedna vec, to čo misál hovorí je vec druhá. Oveľa rozumnejšia kritika nových ofertóriových modlitieb by znie, že hoci nie sú heretické, predsa len nevyjadrujú katolícku náuku o Obete Svätej omše. A aj keď je zmena pravdepodobne motivovaná novou teológiou, ktorá sa od tradičnej teológie líši, v ríte samotnom nie je žiadne odmietnutie tradičnej doktríny prítomné. Podobne, aj v kontexte smerovania súčasnej teológie (ekumenické požiadavky na Omšu, ktorá by nebola protivná protestantom a snaha opustiť tradičnú teológiu sv. omše), povolené príjmanie na ruku, to môžeme chápať ako útok na našu vieru v Skutočnú prítomnosť. Ale samé o sebe nie je príjmanie na ruku inherentne zlé, ani heretické, dokonca aj De defectibus to za istých mimoriadnych podmienok pripúšťa. Táto zmena sama o sebe tiež len prispieva k umenšovaniu vyznávania viery v Skutočnú prítomnosť, je to opomenutie či zanedbanie, ktoré však samé o sebe neimplikuje popieranie dogmy. Takže tento ústupok je doktrinálne problematický v kontexte a nie sám v sebe.

Cekada okrem toho ponúka dva argumenty, ktoré hovoria v prospech tézy o neplatnosti Novej omše. Prvým je jeho známy argument “pro multis – za všetkých”. Sklamalo ma, že Cekada odmieta reagovať na detailné obhajoby platnosti prekladu “za všetkých”, ktoré podali John McCarthy a Manfred Hauke, ba i na Vatikánske vyhlásenie k tomuto problému.

Jeho druhý argument je zaujímavejší. Je založený na časti Ottavianiho intervencie, ktorá pojednáva o pre slúženie platnej Omše potrebnej kňazovej intencii. Tradičná omše neponechávala žiadny priestor k tomu, aby k nedostatku intencie pre premenu chleba v Najsvätejšie Telo a Krv Nášho Pána. Texty zreteľne a jasne rozprávali, čo sa ide diať a aký je úmysel celebranta. Kňaz, ktorý slová vedome a zreteľne a dôrazne vysloví, automaticky získa potrebnú intenciu. Nová omša spolu s GIRM z roku 1969 hovorí o konsekrácii ako o “opise ustanovenia”[3], ako by kňaz mal podávať len dejepisný opis Poslednej večere bez úmyslu transubstanciáciu uskutočniť. To by viedlo k neplatnej omši, čo Cekada dramaticky zdôrazňuje: “žiadne Telo, žiadna Krv, žiadna Omša.”

Z môjho pohľadu je toto teologicky dobre fundovaná kritika novej terminológie “opisu ustanovenia”. Treba ju však zmierniť dôležitým rozlíšením, ktoré Cekada nikdy nerobí: Toto platí len pre tie omše, keď kňaz nemá potrebnú intenciu – niečo, čo bolo možné, hoci oveľa menej pravdepodobné, aj v Tradičnej omši. Neplatí to pre všetky omše podľa Nového misálu, pretože aj v Novom obrade sa kňaz, napriek vágnym slovám “opisu ustanovenia”, pri vedomom a zreteľnom vyslovení konsekračných slov, s potrebnou intenciou, tomuto problému vyhne a platne premenenie uskutoční . [4]

Cekadova štúdia je však celkovo odborná, dôkladná, oči otvárajúca a presvedčivá. Nenecháva čitateľovi priestor, aby o pochyboval o tom, že tvorcovia Novej omše usilovali o propagáciu doktrín, ktoré sú v jednej línií s hnutím novej teológie a ekumenizmu. Napriek tomu, že jeho centrálna téza nebola s potrebnou istotou a dôkladnosťou preukázaná, kniha dostatočne dobre dokazuje, že Nová omša predstavuje teologickú novotu, doktrinálny rozchod s Tradíciou a falošný návrat k jednoduchej, pôvodnej liturgii. Určite ju musia brať vážne súčasní teologickí špecialisti z obidvoch táborov.



[1] Cekada skracuje GI, ale ja používam konvenčné označenie GIRM.

[2] Cekada nechce kritizovať len liturgické “abusy”, ktoré sa v kontexte Novej omše často dejú. Namiesto toho kritizuje Nový misál ako doktrinálne problematický sám o sebe. Podla Cekadu, sa jeh prístup líši od iných tradicionalistických autorov, ktorí kritizujú abusy a Tradičnú omšu uprednostňujú len z estetických a sentimentálnych dôvodov a ak kritizujú Nový misál, tak len pre to, že je nejednoznačný a nie preto lebo je sám doktrinálne problematický. Myslím si, že Cekada preháňa. Existuje množstvo prác, ktoré kriticky útočia no doktríny implicitne a explicitne obsiahnuté v Novej omši. Napríklad Daviesova monumentálna Liturgická revolúcia, alebo Problém liturgickej reformy z dielne SSPX, samozrejme Ottavianiho intervencia a mnohé iné

[3] GIRM z roku 1970 už používa ‘opis ustanovenia, alebo konsekrácia’.

[4] Je dosť zvláštne, že Cekada považuje Novú omšu za neplatnú a zároveň si myslí, že je to svätokrádež! Ak to teda je “žiadne Telo, žiadna Krv, žiadna Omša”, ako to môže byť svätokrádež? Toto, zdá sa, Cekadovi nedošlo.


preložil Jozef Duháček

10. 2. 2014

Úvahy o Francúzsku (8.)

Joseph de Maistre

Ako prebehne kontrarevolúcia, ak vôbec príde? 

Pri úvahách o kontrarevolúcií ľudia často predpokladajú, že môže a mala by byť výsledkom ľudského rozhodnutia. (1) „Ľudia sa boja, ľudia chcú, ľudia nebudú súhlasiť, ľuďom nevyhovuje atď.“ Aká škoda! V revolúciach nemajú ľudia žiaden význam, maximálne sú ich pasívnym nástrojom. Štyria či piati muži by mohli dať Francúzsku kráľa. Depeše z Paríža oznámia provinciám, kto je nový kráľ. Tam sa ozve zvolanie „Nech žije kráľ!“ a tým to skončí. Ba i v Paríži sotva dvadsatina obyvateľstva ráno vstane a zistí, že majú kráľa. „Je to možné?“ zvolajú. „Nie je to zvláštny zvrat udalostí? Vie niekto, ktorou bránou vstúpi? Snáď by bolo rozumné vopred zatvoriť okenice, lebo ho bude sprevádzať rozvášnený dav.“ Ak bude obnovená monarchia, tak ľudia nebudú nariekať nad jej obnovou viac, ako nariekali nad jej zničením a zavedením revolučnej vlády. Prosím vás, aby ste pozorne rozvážili moje úvahy a odporučili ich najmä tým, ktorí veria, že kontrarevolúcia je nemožná, pretože priveľa Francúzov je spätých s republikou a zmena by znamenala pre mnohých utrpenie. Scilicet is superis labor est! (2) Či republika má alebo nemá veľkú podporu je otázka, ale nakoniec to nemá žiadny význam. Entuziasmus a fantizmus nemajú dlhé trvanie. Ľudskú prirodzenosť vzrušenie rýchlo omrzí. Ak si teda myslíme, že národ a francúzsky národ obzvlášť, po niečom dlho túži, je isté, že po tom netúži vášnivo a dlho zároveň. Naopak. Veľké výbuchy nadšenia sú vždy nasledované malomyseľnosťou, apatiou a nezáujmom. To je presne dnešný stav Francúzska, keď nikto po ničom netúži, len po pokoji. Ak by sme aj predpokladali, že väčšina Francúzov republiku podporuje (čo je nepochybne omyl), čo to znamená? Ak by sa objavil kráľ, nikto by nepočítal zástupcov republiky a nikto by nerobil rozruch. Pretože tí, ktorí republiku podporujú, si už od nej tiež chcú oddýchnuť a tiež tí, čo oporujú monarchii, sa nevedia nijako zjednotiť. Teórie, ktoré neberú v úvahu rozličnú kvalitu materiálu, z ktorého sa mechanizmus kladá, zlyhávaju vo fyzike i politike. Preto sa napríklad zdá, že obnove monarchie musí predchádzať súhlas Francúzov. Ale nič nie je ďalej od pravdy.

Zanechajme teórie a pozrime sa na fakty. Do Bordeaux, Lyons alebo Nantes príde kuriér so správou, že v Paríži bol uznaný kráľ a že tá a tá frakcia (nemusí byť ani menovaná) získala moc a vykonáva v kráľovom mene vládu a že ku kráľovi bol vyslaný posol, ktorý sa má každú chvíľu vrátiť a všade vidieť bielu kokardu. Klebety, ktoré sa vezú spolu s touto správou dodajú množstvo pozoruhodných podrobností. Čo spraví národ? Aby som dal republike šancu, povedzme že vačšina je republikánska, ba že sú tam aj republikánske oddiely. Takže v provom rade sa začnú vojaci búriť, ale aj oni chcú jesť a začnú postupne odpadať od režimu, ktorý ich prestal platiť. Každý dôstojník, ktorý cítil nedostatok uznania od republikánskej vlády, pochopí, že kto prvý zvolá „Nech žije kráľ!“ bude najväčší hrdina. Jeho sebaúcta mu načrtne zvodný obraz bohato vyznamenaného generála v službách Jeho najkresťanskejšieho veličenstva, ktorý povýšenecky zhliada tých, ktorí ho ešte nedávno hnali pred municipiálny súd. Toto je tak prirodzené, že tomu nikto neunikne. Každý dôstojník vycíti čo sa deje a začne podozrievať všetkých ostatných. Obavy a nedôvera vyvolajú nerozhodnosť a chlad. Vojak, nehnaný veliteľom stratí aj zvyšok odvahy. Disciplína dostane zásadnú trhlinu, ktorá ju nakoniec zničí. Jeden bude vyhliadať kráľovho úradníka s peniazmi, inému sa zacnie za rodinou, velenie sa vytratí, poslušnosť zanikne. Už viac nebudú konať v jednote.

Iná situácia nastane medzi občanmi. Prichádzajú a odchádzajú, vadia sa, spochybňujú jeden druhého. Každý sa bojí toho, ktorému by mal veriť a hoci rozhodujú minúty, váhaním sa strácajú hodiny. Opatrnosť ochromí odvahu. Starým chýba rozhodnosť, mladým rada. Na jednej strane sú tu veľké riziká, na druhej amnestia a možné výhody. A kde sú prostriedky, ako sa vzoprieť? Kde sú vodcovia, ktorým možno veriť? V pasivite niet nebezpečenstva, ale aj tá najmenšia akcia môže byť neospravedlniteľnou chybou. Treba čakať. Tak počkajú a na druhý deň zistia, že to a to mesto otvorilo brány. Ďalší dôvod nekonať unáhlene. Skoro sa zistí, že to nebola pravda, ale že iné dve mestá tak urobili. Na základe falošnej správy sa správca mesta XY rozhodol odvzdať kľúče kráľovi. Stal sa tak prvým, ktorého kráľ odmenil. Na mieste z neho spravil prvého maršála Francúzska. Nespočetné fleur-de-lis ho pokryli nesmrteľnou slávou, jeho meno bude vo Francúzsku známe naveky. Rojalistické hnutie je každou minútou silnejšie a čoskoro sa stane nepremožiteľným. Milujúci a lojálni poddaní s láskou volajú „Nech žije kráľ!“, pokryteckí republikáni so strachom odpovedajú „Nech žije!“ A kráľ je korunovaný.

Občania! Takto sa robia kontrarevolúcie. Boh nás varuje, že si vyhradil právo ustanovovať vládcov sám pre seba a že masám nikdy nezverí právo voliť si pánov. V tých významných okamihoch, kedy sa rozhoduje o osudoch kráľovstiev, používa davy len ako pasívny nástroj. Masy nikdy nedostanú to, čo chcú, masy vždy akceptujú to, čo dostali. Samé si nikdy nevyberajú. Je to, dovoľte mi použiť to slovo, úskok Božskej prozreteľnosti, ktorá využije všetko úsilie ľudu, smerujúce k dosiahnutiu nejakého cieľa na to, aby ho od toho cieľa vzdialila. Rímsky ľud, v snahe zabrániť vláde aristokracie nasledoval Ceasara a tak v konečnom dôsledku sám sebe ustanovil samovládnych cisárov. Toto je obraz každého ľudového povstania. Vo Francúzskej revolúcii bol ľud nepretržite zotročovaný, pohoršovaný, ruinovaný a ponižovaný všetkými stranami a jednotlivé strany zasa bojovali jedna proti druhej, až sa napriek všetkému úsiliu, nakoniec rozbili o útesy, ktoré na nich čakali.

Ak chcete spoznať pravdepodobný výsledok Francúzskej revolúcie, stačí preskúmať to, čo zjednocuje všetky zainteresované strany. Všetky usilovali o poníženie, prípadne zničenie Katolíckej Cirkvi a monarchie a z toho plynie, že všetko ich úsilie skončí oslavou kresťanstva a monarchie.

Všetci, ktorí uvažovali a písali o dejinách, obdivovali túto skrytú moc, ktorá si robí žarty z ľudských zámerov. Jeden z nich bol veľký veliteľ staroveku, ktorý túto silu ctil ako inteligentú a slobodnú moc a ktorý nepodnikol nič, bez toho, aby sa jej nezveril. (3) Konanie Prozreteľnosti sa najviditeľnejšie prejavuje v ustanovovaní a zvrhávaní kniežat. Nielen že ľud pri tom účinkuje rovnako, ako drevo a povraz v rukách robotníka, ale aj vodcovia ľudu sú vodcami len pre oko neskúseného pozorovateľa. Vskutočnosti sú ovládaní rovnako, ako oni ovládajú davy. Títo muži, ktorí spolu tyranizujú davy, sú sami tyranizovaní dvoma alebo tromi a tí sú tyranizovaní jedným. A ak by tento jeden chcel, alebo mohol odhaliť svoje tajomstvo, videli by ste, že sám netuší ako moc naozaj získal a že jeho vplyv je väčším tajomstvom pre neho samotného, ako pre ostatných a že všetko sa stalo len vďaka okolnostiam, ktoré ani nemohol predvídať, ani nedokázal ovplyvniť. Kto by si trúfol pyšnému Henrichovi VI. povedať, že vládu nad Francúzskom mu zoberie obyčajné sedliacke dievča? (4) Nabubrelé vysvetlenia adresované tejto veľkej udalosti ju nijako neobrali o jej obdivuhodný charakter. Napriek tomu, že tento zázrak bol bol dvakrát pošpinený, raz nedostatkom a druhý raz prostituovaním talentu (5), zostáva jedinou udalosťou francúzskych dejín hodnou epickej múzy.

Veríte snáď, že by rameno, ktoré použilo taký biedny inštrument, bolo zrazu prikrátke? Veríte snáď, že Zvrchovaný Pán všetkých kráľovstiev sa potrebuje radiť s Francúzmi, keď sa im rozhodne dať kráľa? Nie, ale tak ako vždy, vyberie tých najslabších aby zahanbil najmocnejších. On nepotrebuje cudzie armády. Nepotrebuje koalície. A tak, ako zachoval integritu Francúzska napriek snahám a moci mnohých kniežat, ktoré sú v Jeho očiach menej ako nič, keď príde čas, napriek všetkým nepriateľom obnoví francúzske kráľovstvo. Vyženie ten otravný hmyz pulveris exogio jactu. (6) Kráľ príde, uvidí a zvíťazí. Potom vás prekvapí hlboká bezvýznamnosť tých, ktorí sa dnes javia takí mocní. Prislúcha múdrym už dnes toto predvídať a uvedomiť si, skôr ako to potvrdí skúsenosť, že francúzski vládcovia majú len umelú a dočasnú moc, ktorej ničotnosť dokazujú jej excesy, „ a ich zrno nebolo zasadené, zasiate ani nezakorenilo v dobrej zemi a že ich víchrica vytrhne ako trávu.“ (7)

Je márne, že sa mnohí z tých, čo o kontrarevolúcii píšu, obávajú ťažkostí pri obnove monarchie. Je zbytočné, že strašia Francúzov s dôsledkami kontrarevolúcie. A keď z toho dokazujú, že Francúzi s ohľadom na tieto ťažkosti nikdy nedovolia obnovenie monarchie, argumentujú veľmi zle, pretože o tom nebudú rozhodovať Francúzi. Možno im kráľa opáť dá obyčajné dievča. Žiadny národ si nedokáže dať vládu. Maximálne, ak také právo jestvuje v jeho ústave (8), je potlačené, alebo zneuznané, istí muži, podporení okolnosťami,dokážu odstrániť prekážky a zaistiť uznanie práv národa. Ľudská moc dalej nesiaha. Pretože Prozreteľnosť neberie ohľady na to, čo bude obnovenie kráľovej moci Francúzov stáť, treba povedať, že autori, ktorí desia Francúzov s možnými nešťastiami sprevádzajúcimi návrat monarchie, sa určite alebo mýlia, alebo majú zlé úmysly.



1. De Maistre bol veľmi hrdý na túto kapitolu. Po restorácií požiadal svojho priateľa, aby si znova prečítal Úvahy o Francúzsku, ktoré boli natoľko prorocké, že menovali dve mestá, kde kráľa najskôr uznajú: Lyons a Bordeaux. List grófovi Potockému, 28.10. 1814
2. Vergílius, Aeneas IV. Toto je naozaj práca pre bohov!
3. „Veril, že nič z ľudských záležitostí sa nedeje bez zámeru bohov. A preto si vo svojom dome vybudoval svätyňu Osudu, ktorý s najväčšou zbožnosťou ctil.“ Cornelius Nepos- Timoelonov život.
4. Po smrti Karola VI. bol za kráľa Francúzska korunovaný Henrich VI. Anglický (1422-61). Jana z Arcu sa pričinila o korunováciu a uznanie Karola VII.
5. Chapelainova La Pucelle 1656 a Voltairova La Pucelle 1755.
6. Vergílius, Georgiky IV. Vrhne zrnko prachu.
7. Is. 40:20
8. Tu myslím prirodzenú ústavu, lebo písaná ústava je len papier.



pokračovanie – O predpokladaných nebezpečenstvách sprevádzajúcich kontrarevolúciu
preložil Jozef Duháček

8. 2. 2014

Ako sa určuje dátum Veľkej noci.

Veľká noc je centrum katolíckeho liturgického roka a od jej dátumu sa odvíjajú dátumy všetkých pohyblivých sviatkov. Dátum, na ktorý Veľká noc pripadá sa však neriadi svojvôľou nejakého cirkevného hierarchu, ale presnými a pravidlami a zákonmi a práve tá premenlivosť dňa, na ktorý každý rok Veľká noc padne, je ďaľšou, rafinovanou ozdobou tejto inštitúcie. Je starou tradíciou, že dátum Veľkonočnej nedele je slávnostne vyhlásený na omši vo sviatok Zjavenia Pána, ktorú slúži pápež v bazilike sv. Petra.

V Starom zákone sa židovská veľká noc, ktorá bola predobrazom kresťanskej Veľkej noci, slávila tiež v nerovnaký deň a to podľa prvého splnu mesiaca po jarnej rovnodennosti. Prví kresťania, najmä tí, ktorí konvertovali zo židovstva slávievali tento sviatok v tie isté dni ako Židia, keďže Spasiteľa nechali Židia ukrižovať v piatok pred Veľkou nocou a v nedeľu, prvý deň týždňa po tomto sviatku, Kristus vstal z mŕtvych. Kresťania, ktorí prišli z pohanstva, však nechceli sláviť tento veľký deň spolu so Židmi a tak ho prekladali na neskôr. Aby však v Cirkvi, ohľadom dátumu tohoto dňa zavládla jednota, tak nicejský koncil v roku 325 túto otázku vyriešil a stanovil po dnes platný poriadok:

1. Veľká noc sa nesmie sláviť v tých istých dňoch, ako židovská veľká noc, ktorá pripadá na prvý spln mesiaca po jarnej rovnodennosti. Rovnodennosť je deň, v ktorom trvá deň i noc rovnako dlho, čo sa deje okolo 21. marca a 21.septembra. Dátum sa každý rok mierne mení.

2. Kresťanská Veľká noc sa slávi v nedeľu, ktorá nasleduje po prvom splne po jarnej rovnodennosti.


Tieto dva zákony sa podnes zachovávajú.

K určeniu dotyčného dátumu sú potrebné isté predbežné znalosti.

- obyčajný slnečný rok má 12 mesiacov, teda 52 týždňov a jeden deň, čo znamená 365 dní a takmer 6 hodín.
- Tých 6 hodín činí za 4 roky jeden celý deň a tak je každý štvrtý rok prestupný, teda má 366 dní. Toto pravidlo pochádza z reformy kalendára, ktorú uskutočnil diktátor G.Iulius Caesar v polovici prvého storočia pred Kristom.
- Keďže to nie je presne 6 hodín, ale trochu menej, stalo sa, že minúty, ktoré sa každému roku pridávali naviac za 1600 rokov spôsobili rozdiel 10 dní. Keďže takto sa jarná rovnodennosť podstatne vzdialila 21.marcu a robilo to problémy pri výpočte Veľkej noci. Gregor XIII. v roku 1582 posunul dátum na správny deň, kalendár opravil a systémovú chybu odstránil tak, že nie každý stý rok, ktorý by mal byť tiež prestupný (100:4 je celé číslo) prestupný bude, ale len každý štvrtý. Teda roky 1700, 1800 ani 1900 prestupné neboli, ale 2000 prestupný bol. Tento kalendár, zvaný gregoriánsky sa postupne ujal v celej kresťanskej časti sveta, hoci pravoslávni si z trucu a ako okázalé gesto pohŕdania Petrovým stolcom ponechali juliánsky kalendár a o niečo podobné sa pokúsili aj protestanti, i keď z praktických dôvodov, keďže obývali s katolíkmi rovnaké územia, nevydržali trucovať dlho.
- Keďže Veľká noc pripadá na nedeľu po prvom splne, ktorý na jarnú rovnodennosť, alebo hneď po nej nastáva, treba poznať dátum splnu, ktorý tiež nenastáva vždy v ten istý deň roka. Toto tajomstvo nám odhalí tzv. mesačný kľúč, alebo epakta.

Epakta

Epakta nie je nič iné, ako počet dní, o ktoré rok slnečný prevyšuje rok mesačný, tj. 11 dní. Pomocou neho možno vyrátať kedy príde nov a teda aj spln mesiaca, ktorý nastáva 14 dní po nove.

Slnečný rok sa skladá z mesiacov 30 a 31 dňových, s výnimkou februára, zatiaľ čo rok mesačný sa skladá mesiacov dlhých 29 dní a 12 hodín. Z toho vychádzajú oné dĺžky 365 a 354 dní a jedenásťdňový rozdiel. Slnečné mesiace, keďže sú dlhšie, za mesačnými zaostávajú. Číslo, ktoré v mesačnom kľúči pre všetky kalendáre nachádzame, znamená počet dní, ktoré by bolo treba zo slnečného roku vynechať, aby nový rok pripadol na ten deň, na ktorý pripadol posledný nov roku predchádzajúceho.

Napríklad, keď mesačný kľúč uvádza číslo XXX (30), potom posledný nov pripadol na 2.decembra a nový rok prichádza o 30 dní neskôr. Z takéhoto chápania mesačného kľúča vyplývajú tieto pravidlá:

- ak nový rok pripadá na deň, keď je nový mesiac, mesačný kľúč alebo epakta bude 0 ( značí sa niekedy *)
- nasledujúci rok, pretože je rozdiel medzi dĺžkou lunárneho a solárneho roku, bude nov o jedenásť dní skôr, teda 21. decembra. Epakta bude 11
- teda
prvý mesačný kľúč 0
druhý mesačný kľúč 11
tretí mesačný kľúč 22
štvrtý mesačný kľúč 33 teda 3
- keď epakty prekročia hodnotu 30, treba číslo 30 odpočítať a teda vo štvrtý rok je kľúč 3.

Epakta roku 2012 bola 6, k tomu prirátaj 11 dostaneš 17 pre rok 2013. Pre rok 2014 tak dostaneš 38 teda 8. Ak by si však chcel vyrátať epaktu pre nejaký rok v minulosti, alebo budúcnosti, bola by to veľká papračka. A preto používame zlatý počet.


Zlatý počet

Zlatý počet je kolobeh 19 slnečných rokov 365 a štvrť dňa počítajúcich, za ktorý sa nový mesiac 235 krát ukáže tak, že potom všetky mesačné štvrte na tie isté dni pripadajú. Tento systém vypozoroval už v roku 432 pr. Kr. Metón a nazval ho zlatým počtom. Iní tvrdia, že toto meno má podľa zlatého atramentu, ktorým ho mnísi v manuscriptoch značili. Podľa opáta Dionýzia sa rok pred narodením Krista tento cyklus znova začínal. Nájsť zlatý počet pre každý rok je možné takto

- k roku pripočítaj 1 a podeľ 19. Celé číslo ukáže, koľko krát sa už cyklus od narodenia Krista Pána zopakoval. Zostatok je zlatý počet na daný rok.
- zo zlatého počtu epaktu dostaneš takto: mesačný kľúč = (11*zlatý počet – 12)/30
- aby sa ale človek takémuto počítaniu vyhol, bola vytvorená tabuľka zlatých počtov a mesačných kľúčov.

ZP   Mes.Kľúč

1     XXIX
2     X
3     XXI
4     II
5     XIII
6     XXIV
7     V
8     XVI
9     XXVII
10   VIII
11   XIX
12   0
13   XI
14   XXII
15   III
16   XIV
17   XXV
18   VI
19   XVII

Keď už máš vyhľadaný zlatý počet a mesačný kľúč, dostávaš tak dátum novu a splnu pred Veľkou nocou. A to tak, že k mesačnému kľúču pridáš to, čo chýba do 30 a dostaneš dátum januárového novu. K nemu pridáš 30 a máš dátum februárového novu, k nemu 30 a máš dátum marcového novu. Ak tento bude pred 7. marcom, pridáš ešte raz 30 a dostaneš dátum novu aprílového.

Januárové aj marcové novy padaju v prestupný i obyčajný rok na ten istý deň, aprílové na takmer ten istý deň. Napr. keď je nov 6. januára, je 5.februára, 6.marca a 6. apríla. Keď je ale mesačný kľúč 0, nov vychádza na 1. januára aj na 31 januára, ale vo februári nie je žiaden.

Napríklad, mesačný kľúč pre rok 1996 bol X (10). Teda nov bol 20. januára (10 a 20 je 30), 19. februára, 20. marca a 19. apríla. Keďže vieme, že lunárne mesiace nemajú 30, ale len 29 a pol dňa,medzi novom a splnom sa ráta iba 14 dní. Z toho plynie, že prvý spln po jarnej rovnodennosti bol v roku 1996 3.apríla.

Na základe horeuvedeného zákona, Veľká noc nepripadne skôr ako 22. marca a neskôr ako 25. apríla. To prvé sa stáva, keď bol posledný nov 7.marca, rovnodennosť je 20. marca, spln vychádza na 21. marca a ak je v ten deň zároveň sobota, nedeľa 22. marca je Veľká noc. To druhé sa stáva je posledný nov 2. marca, spln padá na 21.marca, ale ešte nebola rovnodennosť a je to nedeľa. Treba počkať nový spln, ktorý vyjde na 20. apríla, ktorý padne na utorok a Veľká noc bude o päť dní neskôr. Medzi 22.marcom a 25.aprílom môže padnúť Veľká noc na ktorýkoľvek deň, je tam teda 35 možností.

Keď už si aj vyrátal dátum predveľkonočného splnu, ešte stále nevieš dátum samotného sviatku, lebo nevieš, na ktorý deň tá nedeľa pripadá. To sa dozvieš z tabuľky, kde je každému z oných 35 dní priložená nedeľná litera. Teda musíš zistiť na ktorý deň v týždni pripadne spln a od toho dňa do nedele napočítať, aby si tak dátum konečne zistil. Teda ak je spln napr. 10.apríla a to je streda, máš 4 dni do nedele a sviatok padá na 14. apríla. To sa ľahko povie, ale ťažšie urobí. K tomu bola zostavená tabuľka veľkonočného splnu. Dni v týždni sú označené písmenami a.b.c.d.e.f.g počnúc od nového roku literou a. Všetky dni od nového roku až do splnu veľkonočného spočítaj, podeľ siedmimi a čo zostane ukáže, ktorá litera je na rade. Teda ak je spln 10.apríla, spočítaj dni od 1. januára (31+28+31+10=100), podeľ siedmimi a zvyšok 2 hovorí, že je to litera b. Zostatok 0 znamená literu g. Aby si sa ale nemusel týmto počítaním unúvať, je tu tabuľka veľkonočných splnov s príslušnými literami.

Marec 21C 22D 23E 24F 25G 26A 27B 28C 29D 30E 31F
Apríl 1G 2A 3B 4C 5D 6E 7F 8G 9A 10B 11C 12D 13E 14F 15G 16A 17B 18C 19D 20E

Keď aj máš literu dňa splnu, ešte stále nevieš, ktorý deň v týždni to je, aby si vedel povedať, koľko dní ku splnu je treba pripočítať, aby si nedeľu Veľkonočnú dostal. Toto vyriešiš pomocou nedeľnej litery. Poznač prvých sedem dní ktoréhokoľvek roku literami tak, aby 1. január mal A atď. až po 7.január s literou G. Potom litera prvej novoročnej nedele bude nedeľnou literou daného roku. Hovorí tiež, koľko dní medzi novým rokom a prvou nedeľou sa nachádza.

Skôr ako budeme pokračovať je treba vysvetliť význam slnečného cyklu. Každý vie že dátum v mesiaci nepadá vždy na ten istý deň v týždni. Ak je 1.január toho roku streda o rok to bude štvrtok a podobne to platí pre ostatné dni. Keďže mesiace majú rôzne dĺžky, trvá to 28 rokov, kým sa minú všetky možnosti a cyklus sa vráti na začiatok. Každý rok končí tým dňom, ktorým aj začína, keby nebolo priestupných rokov, trvalo by to len sedem rokov, kým by sa to opakovalo, keďže to však každé 4 roky naruší prestupný rok, tak aby sa cyklus vrátil na začiatok, je treba 4x7 rokov. Ak teda pridám k roku 1986 28 rokov dostanem 2014. V týchto rokoch sú všetky dátumy na tých istých dňoch týždňa. Teda 1.januára padlo na stredu a 31.december tiež padne na stredu. Z toho ale neplynie, že pohyblivé sviatky padnú na rovnaké dni. Hoci sa Veľká noc slávi vždy nedeľu, neznamená to, že o 28 rokov bude tá nedeľa mať rovnaký dátum, to závisí od hore spomínanej rovnodennosti a splnu.

Teraz teda už ľahko nájdeš nedeľnú literu skúmaného roku. A keďže každý rok má svoju nedeľnú literu a piestupný má dve, tak od narodenia Krista Pána až do skúmaného roku sa minulo toľko nedeľných liter koľko bolo rokov, plus tie, ktoré sa na priestupný rok duplikovali. Súčet týchto liter podeľ počtom dní v týždni a zvyšok od 7 odčítaj, ak skúmaš rok medzi 1700-1800 alebo od 8, ak skúmaš roky medzi 1800-1900, alebo od 9, ak skúmaš 20. storočie. Toto odčítavanie zvyšku od 7,8 alebo 9 sa robí preto, lebo roky 1700, 1800 a 1900 neboli prestupné, napriek tomu, že by byť mali (deliteľné 4). Rok 2000 však prestupný bol, preto sa odčítava tiež od 9. Pravidlá hľadania nedeľnej litery teda sú:

1. vydeľ daný rok 4
2. k podielu prirátaj zasa ten istý rok
3. súčet podeľ 7
4. zvyšok tohoto delenia odčítaj pre roky 1700 – 1800 od 7, pre roky 1800 – 1900 od 8, pre roky 1900 – 2100 od 9. Rozdiel bude číslom nedeľnej litery, v abecednom poriadku

Litera, ktorú týmto spôsobom získaš v roku priestupnom platí len od dňa prestupu – 25.februára do konca decembra, spočiatku roku do dňa prestupu sa píše litera nasledujúca.

Prečo má prestupný rok dve litery? Keď prvých sedem dní roku písmenami A-G označíš, litera, ktorá na prvú nedeľu po novom roku padne je litera nedeľná a v obyčajnom roku by každá nedeľa, ak by si dni dôsledne takto značil, mala tú istú literu. V prestupnom roku však poskočí vo februári o jednu literu vpred. Napríklad v prestupnom roku má nedeľa literu C, pondelok D ..... štvrtok G , piatok A atď. Deň prestupu padne napríklad na štvrtok. Ten sa neznačí a litera G padne až na piatok a nedeľná litera bude B. Pre ľahké vyhľadanie pomôže tabuľka:

AfedcAgfecbAgedcbgfedbAgfdcb
g---b---d---f---A---c---e 


Tabuľka sa používa takto:

K roku 1900 priložíš len dolnú literu g, pretože nie je prestupný – horná litera A sa v prestupnom roku použije a bola to nedeľná litera roku 1899 . V roku 1901 je nedeľná litera f, 1902 e, 1903 d, 1904 je prestupný a sú dve, c - b. Takto to ide až k roku, ktorý hľadáš. Keď tabuľku prebehneš, vrátiš sa na začiatok. V prestupnom roku znamená prvá, horná litera nedeľné litery od nového roku od 25.februára, dolná od od 25. februára do konca roku. Táto tabuľka platí pre roky 1900 až 2100, pre iné roky bude platiť iná tabuľka

Keď už teda máš literu dňa splnu predveľkonočného a literu nedeľnú, ľahko zistíš, na ktorý deň nedeľa Veľkonočná, ako prvá po splne pripadá. Rátaj po poradí od litery splnu k litere nedeľnej a zistíš koľko dní treba k splnu pripočítať, aby si nedeľu Veľkonočnú dostal. Napr. predveľkonočný spln padne na 10. apríla a ten deň má literu b. Nedeľná litera toho roku je ale E. C-D-E teda 3. Preto pridáš tri dni a vieš, že Veľká noc padne na 13. apríla. Pri tomto počítaní ideme dokola, teda ak by sme od litery splnu prišli až po G a nedostali by sme sa k litere nedeľnej, tak pokračujeme A, B, atď. Keďže je len 7 nedeľných liter, je jasné, že viac ako 6 dní nikdy k dátumu splnu neprídavame. Niekedy sa stane, že litera splnu aj litera nedeľná sú tie isté. To značí, že prvý spln po jarnej rovnodennosti padá na nedeľu. Vtedy platí pravidlo, že Veľká noc sa slávi na nasledujúcu nedeľu.

Podľa tohoto obšírneho návodu je teda možné vyrátať dátum Veľkej noci.

Povedzme rok 1901

Zlatý počet je 2
Mesačný kľúč je X
Nov predveľkonočný 20. marca
Spln predveľkonočný 4. apríla
Litera splnu je C
Litera nedeľná je F
Veľkonočná nedeľa 7. apríl.

Aké sú pevné tieto základy, na ktorých náš vypočet stojí, sa presvedčíš nasledovne

1. Rok, v ktorom Veľkú noc počítaš podeľ 19. Zvyšok po delení označ a.
2. Ten istý rok podeľ 4. Zvyšok označ b.
3. Podeľ ten rok ešte 7. Zvyšok označ c.
4. Vypočítaj (19*a+24)/30 a zvyšok označ d
5. Zrátaj (2*b+4*c+6*d+5)/7 a zvyšok označ e
6. Sčítaj d+e+22. Ak dostane3 viac ako 31, tak odčítaj od výsledku 31 a počet ktorý dostaneš ti povie, ktorého apríla bude veľká noc. Ak počet 31 neprevyšuje, máš dátum ktorý Veľkej noci v marci.

Takže pre rok 1901 : a=1, b=1, c=4, d=13, e=3, d+e+22 = 38
38 – 31 = 7 teda Veľká noc pripadne na 7. apríla. Vyskúšaj ktorýkoľvek rok a zistíš, či tento postup platí, alebo nie.

Skúsme to pre rok 2014

Zlatý počet = zvyšok po deleni (2014+1)/19 = 1
Mesačný kľúč = pre Zlatý počet 1 = XXIX (29).
Dátum januárového novu je 30 – 29 = 1.január
Ďalšie novy sú (+30) 31. január, 1.marec. 31. marec.
Aprílový spln (+14) vychádza na 14. apríla
Litera splnu = zvyšok po delení (31+28+31+14)/7= 6 teda F
Litera nedeľná 9 – zvyšok po delení (2014+2014/4)/7=5 teda E.
Od F do E (G-A-B-C-D-E) máme šesť dní, takže dátum Veľkej noci je 20.apríl


Táto tradičná metóda, založená na gregoriánsko-juliánskom kalendári sa menuje computus, výpočet.


Podľa Nábožných výlevov Andreja Radlinského spracoval, upravil a doplnil Jozef Duháček.