Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

31. 1. 2014

Úvaha o latinskom jazyku

Joseph de Maistre

(Dovoľujeme si uviesť krásnu, poučnú a povzbudzujúcu kapitolu o význame latinského jazyka. Je to zároveň čítanie smutné, ba je nám až do plaču, pretože takmer všetko, čo autor chváli a vyzdvihuje, sa vďaka pokoncilnej reforme prepadlo do nenávratna a to, čo autor haní a odmieta, je dnes vynášané a oslavované. Pozn. red.)

Povedal som, že od pápežskej zvrchovanosti, ktorá býva vykresľovaná falošnými farbami, nemusí žiaden katolícky národ očakávať ohrozenie svojich špecifických a zákonných obyčajov. Ak sú pápeži povinní preukazovať otcovskú blahosklonnosť zvykom, ktoré nesú pečať úctyhodnej starobylosti, národy sú povinné si uvedomiť, že lokálne rozdiely, pokiaľ nie sú nutné, sú takmer vždy viac, či menej zlé, pretože povstali z izolácie a preferencií individuálnych názorov, teda vecí, v katolíckej ekonómii netolerovateľných. U rozumného muža chôdza, reč, ba i odev hlásajú jeho charakter a preto aj nikdy sa nemeniacu povahu Katolíckej Cirkvi prezrádza  jej vonkajší zjav. Kto by jej však pripisoval stabilitu, ak by nemala zvrchovaného vládcu a ak by mala podliehať móde a chvíľkovým rozmarom? Nie je to práve ten zvláštny vplyv jej pozemského správcu, ktorý jej dáva jedinečný, na nezaujatého pozorovateľa tak silno pôsobiaci chrakter? A nie je mu Cirkev zaviazaná vďačnosťou predovšetkým za katolícky jazyk, jeden a ten istý pre všetkých, ktorí vyznávajú tú istú vieru? Myslím, že M. Necker v knihe „O dôležitosti náboženských názorov“ hovorí: „je najvyšší čas opýtať sa Rímskej Cirkvi, prečo trvá na používaní neznámeho jazyka....“. Naopak, je najvyšší čas, alebo už viac túto tému neotvárať, alebo Cirkev chváliť a oslavovať za jej hlbokú múdrosť. Aká vznešená myšlienka, mať jeden univerzálny jazyk pre jednu univerzálnu Cirkev! Katolík, ktorý vstúpi do kostola latinského obradu, kdekoľvek na planéte, od pólu k pólu, je doma, nič mu nepripadá cudzie. Od chvíle, čo prekročí prah počuje len to, čo je zvyknutý počúvať celý svoj život. Svoj hlas môže pripojiť k hlasu svojich bratov. Rozumie im, oni rozumeju jemu. Môže zvolať: „Rím je všade so mnou“.

Bratstvo, prýštiace zo spoločného jazyka, je tajomným putom, nesmiernou silou. Príliš poddajný Ján VIII. povolil Slovanom sláviť liturgiu v ich vlastnom jazyku. Zaiste sa tomu čudujú tí, ktorí čítali jeho 195. list, v ktorom vypočítava problémy spojené s týmto povolením. Gregor VII. toto povolenie stiahol, ale s ohľadom na Rusov už bolo neskoro a je dobre známe, čo to tento veľký národ stálo. Ak by sa bola latinčina zabývala v Kyjeve, Novgorode a Moskve, nikdy by ju nezosadili z trónu a slávni Slovania, jazykom tesne spojení s Rímom, by nikdy nepadli za korisť hanebným Grékom, obyvateľom tej podlej ríše, ktorej dejiny vzbudzujú len ľútosť. Ak práve nevyvolávajú hrôzu.

Latinskému jazyku sa dôstojnosťou žiadny iný nevyrovná. Je to jazyk panujúceho národa (populum late regem), ktorý mu vtisol veľkolepý charakter, ktorý v dejinách ľudských jazykov stojí samojediný a ani tie najnádhernejšie a najdokonalejšie jazyky mu nie je možné prirovnať. Pojem majestát náleží Latiníkom. Gréci ho nevlastnia. A len pre tento majestát prežil Rím v listoch i zbraniach. Zrodený rozkazovať stále stále rozkazuje v knihách tých, ktorí ním vládnu. Je to jazyk aj rímskych dobyvateľov, aj  misionárov Rímskej Cirkvi. Títo muži sa líšia len predmetom a výsledkom ich pôsobenia. Prví chceli zotročit, podrobiť a vyrabovať celý svet. Tí druhí chceli osvietiť, obnoviť a spasiť ľudstvo. V oboch prípadoch išlo na jednej strane o víťazstvo a dobývanie, na strane druhej o tú istú Moc, ktorá rozširovala ich vládu:

                         .............Ultra Garamantas et Indos Proferet imperium .....

Traján, ktorý ako posledný osedlal a riadil slabnúcu moc pohanského Ríma nedokázal preniesť svoj jazyk za Eufrat. Rímsky pápež dostal latinčinu do Indie, Číny, Japonska. Je to jazyk civilizácie. Zmiešaný s jazykmi našich praotcov úspešne zjemnil, vyhladil a spiritualizoval ich neotesanú reč. A naozaj, dnes ich reč ako neotesanú vnímame. Vyslanci Rímskeho pápeža vyzbrojení týmto jazykom vyšli hľadať tých, ktorí k ním nechceli prísť. Tí tento jazyk počuli prvý raz pri svojom krste a nikdy na to nezabudli.  Pohľaďte na mapu sveta a naznačte čiaru, za ktorou už univerzálny jazyk nemožno počuť. Táto čiara je hranicou Európskej civilizácie a bratstva. Za ňou nájdete len obyčajné zväzky medziľudských vzťahov, ktoré existujú všade. Latinský jazyk je známkou Európy. Medajle, mince, trofeje, hroby, staré letopisy, zákony, kánony, všetky tieto monumenty hovoria latinsky. Treba ich všetky zničiť ako nezrozumiteľné? Posledné storočie, ktoré si vylialo svoju zúrivosť na všetkom posvätnom a úctyhodnom neopomenulo latinčine vyhlásiť vojnu. Francúzski arbitri dobrého vkusu na tento jazyk úplne zabudli. Zabudli naň natoľko, že ho zabudli odstrániť z mincí. A zdá sa, že doposiaľ ich ani nenapadlo uvažovať o zločine, ktorý spáchali na zdravom európskom rozume, na vkuse a náboženstve. Dokonca aj Angličania, tak spätí so svojimi starými zvykmi, začínajú po Francúzoch opakovať. A ak sa nemýlim, deje sa to častejšie, ako si myslíme a oveľa častejšie, ako si myslia Angličania. Preskúmajte podstavce moderných sôch. Už nenájdete strohý vkus epitafov na hrobe Newtona či Christophera Wrena. Namiesto ušľachtilého lakonizmu narazíte na bájky písané vulgárnym jazykom. Monumentálny mramor odsúdený k bľabotaniu kvíli za strateným jazykom a vznešeným štýlom, štýlom, ktorý bol pojmom medzi inými štýlmi a ktorý z kameňa prerástol do ľudských spomienok.

Súc nástrojom civilizácie, potrebovala latinčina už len jeden druh pocty a tú získala, keď sa v pravý čas stala jazkom vedy. Ľudia kreatívneho ducha ju pojali za prostriedok komunikácie svojich ideí svetu. Koperník, Descartes, Kepler, Newton a stovky iných významných, hoci nie rovnako známych mužov, písalo latinsky. Nevyčísliteľné množstvo teológov, dejepiscov, právnych vedcov, lekárov, starožitníkov a iných zaplavilo Európu latinskými prácami najrozličnejšieho typu. Okúzľujúci literáti obnovili jazyk Ríma v jeho starých formách a priviedli ho k dokonalosti, ktorá neprestáva udivovať všetkých, ktorí porovnávajú moderných autorov s ich staršími vzormi. Všetky ostatné jazyky, akokoľvek kultivované a zrozumiteľné v porovnaní s týmto monumentom staroveku mlčia a pravdepodobne budú mlčať naveky. Zo všetkých starovekých jazykov, len ten rímsky znova povstal a tak ako Ten, ktorého latinčina už dve tisícročia oslavuje, „vzkriesený, už nikdy neumrie“. (Rim. 6:9)

Aký dôsledok má v prorovnaní s týmito privilégiami vulgárna, neprestajne opakovaná námietka, že je to jazyk, ktorý ľudia nepoznajú? Protestanti túto námietku neprestanú nikdy zdôrazňovať, pričom ignorujú fakt, že tá časť Bohopocty, ktorú s nimi máme spoločnú, je na oboch stranách konaná v ľudovej reči. U nich je však hlavnou vecou, dušou kultu, kázanie, ktoré vo všetkých formách je svojou prirodzenosťou možné len v ľudovej reči. Pre nás je ale skutočným kultom OBETA. Ostatné je len doplnok. A aký má pre ľud význam, ak sa sakramentálna forma, prednášaná aj tak tichým hlasom, vyslovuje nemecky, francúzsky, alebo hebrejsky?

Ako dôkaz uvádzajú rovnaký sofizmus ohľadom Liturgie, ako ohľadom Svätého Písma. Neprestávajú rozprávať o neznámom jazyku, ako by to bola čínština, alebo sanskrit. Ktokoľvek nerozumie Písmu, alebo Offíciu, dokáže sa latinsky naučiť. Fénelon raz povedal, že  by sa mu páčilo, „keby sa dámy učili latinsky, aby rozumeli Breviáru, rovnako ako sa učia taliansky, aby mohli čítať ľúbostné básne.“

Predsudky nikdy nepočúvajú rozum. Po tri storočia nás obviňujú, že zatajujeme Písmo a verejné obrady, zatiaľ čo ich predkladáme v jazyku dostupnom každému, kto o sebe tvrdí, že je ak aj nie vzdelaný, tak aspoň dobre informovaný a ktorý sa aj ignorant, unavený svojou ignoranciou, dokáže naučiť za pár mesiacov.

Okrem toho bolo urobené maximum, pre preklad všetkých cirkevných modlitieb. Niektoré z prekladov sú doslovné, iné usilujú o čo najpresnejšie vystihnutie zmyslu. Je ich nekonečné množstvo, sú prispôsobené každej dobe, každému stupňu chápania, každej povahe.

Isté dôležité slová, blízke každému uchu, isté obrady, isté pohyby, isté zvuky napovedajú, aj tomu najmenej vzdelanému prístojacemu liturgie, čo sa deje a čo sa hovorí. Vždy môže byť v dokonalom súlade s kňazom a ak ho niečo rozptyľuje, nech to pripočíta sebe samému. A čo tí, čo natoľko postrádajú vzdelanie, že nerozumejú ani slovo? Tým lepšie pre nich! Dôstojnosť rastie a chápanie netrpí žiadnu škodu. Ten, čo nerozumie vôbec, je na tom lepšie ako ten, čo rozumie len čiastočne. Ako by sa mohol sťažovať na náboženstvo, ktoré robí všetko za neho? Nevedomosť, bieda a pokora učí, utešuje a predovšetkým miluje. A veda? Prečo nepovie po latinsky to jediné, čo povedať musí: že pre pýchu niet spásy?

Zhrniem to: každý jazyk, ktorý je predmetom zmien, je len veľmi málo vhodný pre nemenné náboženstvo. Všetky veci musia viesť nepretržitú vojnu so živými jazykmi a ak nehovoríme o veľkých zmenách, ktoré kompletne menia ich podstatu, je tu veľa zmien, ktoré, hoci sa tak nejavia, sú nesmierne významné. Svetská skaza si každý deň berie podiel na istých slovách, ničí ich a prevracia. Ak by Cirkev hovorila naším jazykom, každý vtipkujúci voľnomyšlienkár by mal moc zosmiešňovať a tupiť sväté slová našej Liturgie.


V každom mysliteľnom ohľade by mal jazyk náboženstva zostať mimo moc človeka.

Preložil Jozef Duháček


24. 1. 2014

Rok viery ( 3. časť )

P. Franz Schmidberger

V našom rozprávaní o Kristovi a Jeho Cirkvi nesmieme stratiť z očí Najsvätejšiu Pannu Máriu. Boh od večnosti videl vopred hriešny pád ľudí a s ním aj prostriedok Spásy - vykupiteľské Vtelenie svojho Syna - a samozrejme, tiež aj ľudskú matku, z ktorej sa mal Jeho božský Syn vo svojej ľudskej prirodzenosti narodiť. Mária je skutočnou Bohorodičkou, pretože priviedla na svet Krista, v ktorom prebýva len jedna osoba - Druhá božská Osoba. V Kristovi nieto púhej ľudskej osoby. Mária je Θεοτόκος (Theotókos), Dei Genitrix. Výnimočným spôsobom to dogmaticky zachytil efezský koncil v roku 431. Je nemožným, aby tá, ktorá by mala priviesť na svet Boha v Jeho ľudskej prirodzenosti, stála v akomkoľvek okamihu svojho bytia v područí hriechu alebo Satana. Preto ju Boh vyňal spod dedičného hriechu. Mária je počnúc prvým okamihom svojho života úplne čistá, nepoškvrnená a svätá - ona je Nepoškvrneným počatím. Cez to všetko je vždy Pannou - je Pannou pred pôrodom Krista, je Pannou pri pôrode Krista a je Pannou i po pôrode Krista. Znamená to, že nepočala skrze spojenie s mužom, ale skrze silu Ducha Svätého. Pri pôrode Pána nebolo jej telo natrhnuté, ale zostala Pannou. Ako lúč slnka preráža sklo bez toho, aby ho porušilo, ako Kristus vo veľkonočné ráno vystúpil so svojim vzkrieseným telom z uzavretého hrobu, tak i Pán vystúpil z lona Máriinho, bez toho, aby ho porušil. Mária je Pannou aj po pôrode. Znamená to, že ďalšie deti už nemala. Zostala Pannou. Je to dôležitá pravda viery, hoci niektorí preláti v dnešnej Cirkvi už nie sú viac
ochotní v to veriť. My ju však preto vyznávame vo všetkých našich modlitbách ako semper virgo (vždy Pannu). Je prirodzené, že Kristus na konci Máriinej pozemskej púte nemohol ponechať rozkladu telo, ktoré Jeho samotného nosilo a prsia, ktoré Ho živili; o to skôr ju s jej dušou a zároveň i telom prijal do nebeskej blaženosti. Okrem toho je Mária nádherným obrazom svätej Cirkvi.

Ďalším dôležitým článkom viery je pravda o dedičnom hriechu. Milí veriaci, domnievam sa, že tejto dogme nie je veľmi ťažké porozumieť. Keď všemohúci, dobrotivý Boh, Boh Lásky, vytvoril všetko stvorenstvo, z jeho stvoriteľskej ruky mohlo ono vzísť len úplne harmonické, jagavé, žiariace a čisté. Všetko iné by bolo nemysliteľným. Teraz sa pozrime, čo všetko sa z tohto stvorenstva stalo: rozličné skrivodlivosti, skaza duší a spoločnosti ako takej, drogová scéna, potraty, rozpady manželstiev a rodín, vojny a povstania, ale aj fyzické utrpenie - katastrofy, nešťastia, choroby a napokon smrť. Medzi pôvodným stavom stvorenstva a jeho súčasným stavom musel nastať zlom, ktorý so sebou priniesol toto radikálne zhoršenie. A tento zlom nazývame dedičným hriechom, presne tento hriešny pád našich prarodičov Adama a Evy, ktorí týmto celé svoje potomstvo strhli do vlastnej viny a do vlastnej biedy. Teraz okamžite badáme, že nemáme žiadnej možnosti, aby sme sa vykúpili sami. Nieto žiadnej autoredempcie (samovykúpenia - pozn. prekl.), ako o nej učí budhizmus. Potrebujeme vykúpenie zvonku, potrebujeme vykupiteľa. Týmto vykupiteľom je len sám Ježiš Kristus. Hriech je čisto dielom našich prarodičov a našim vlastným dielom. Milosť a vykúpenie prichádzajú iba skrze Ježiša Krista, nášho Pána, skrze vteleného Boha a jeho kríž.

Ďalším dôležitým vieroučným výrokom v tejto oblasti je skutočnosť, že človek vlastní nesmrteľnú dušu a táto je oveľa dôležitejšou súčasťou človeka, než jeho zmyslové, fyzické telo. Následne má človek pred sebou večný život s dvomi opciami - konkrétne nebo alebo peklo. Ak na tomto mieste nehovoríme o očistci, tak to len preto, lebo očistec je prípravou na nebo. Duše v očistci sú v stave milosti a sú zachránené. Na tomto mieste Vám, milí veriaci, poviem niečo, čo Vami veľmi otrasie: My všetci, ktorí sme dnes tu - Vy, ako aj ja - prídeme jedného dňa do neba alebo do pekla. Tertium non datur - Tretej možnosti niet. A my sami rozhodneme o tom, kam prídeme. Každý z nás si je strojcom svojho vlastného šťastia. Cirkevný učiteľ Tertulián hovorí: som bytosťou večnosti - podľa potreby padnem do jednej alebo druhej večnosti. V dnešných časoch Panta rhei, keď vyzerá, že všetko plynie, keď sa hlása, že Pravda podlieha dejinám a premieňa sa v ich priebehu, meniac sa v každej kultúrnej epoche, musíme jednoznačne zdôrazniť: Viera a morálka sú úplne nemenné a objektívne. Zaväzujú všetkých ľudí rovnakým spôsobom. Či Afričana alebo Európana, či človeka prvých kresťanských stáročí alebo modernej éry 20. storočia alebo 21. storočia, či muža alebo ženu, či Eskimáka alebo černocha z afrického buša, to nehrá žiadnu rolu. Viera a morálka sú absolútne nemenné, lebo Boh je nemenný, rovnako Kristus je nemenný a tiež ľudská prirodzenosť je nemenná. Boh stvoril človeka takým, aký jednoducho je. Vieme, že človek padol, je bytosťou, ktorá potrebuje vykúpenie a toto vykupiteľské dielo prechádza stáročiami. Človek je schopný vykúpenia, no nevie ho uskutočniť z vlastných síl, ale len skrze vykupiteľa zvonku - skrze Krista.

Obráťme svoju pozornosť ešte na niektoré morálnoteologické body, najprv na manželstvo. Manželstvo je jednou zo siedmych sviatostí Novej Zmluvy a preto úplne nerozlučiteľné. Ono nie je, ako to hovorí Luther, „čisto svetskou vecou“, ale obrazom spojenia medzi Kristom - ženíchom a Cirkvou - Jeho nevestou. Prvotným cieľom manželstva je odovzdávanie ľudského života. Preto sú antikoncepčné tabletky, „špirála“, sterilizácia a kondómy v úplnom protiklade k tomuto prvotnému cieľu manželstva a sú preto nemravné. Rovnako je možné za nemravné označiť aj umelé oplodnenie, lebo neprebieha podľa Bohom želaného poriadku, teda spojením medzi mužom a ženou.

Musíme povedať pár slov aj k „tabletke po“, o ktorej sa v poslednom čase toľko hovorí aj vďaka vyjadreniu kolínskeho kardinála Meisnera a tiež následnému uzneseniu nemeckej biskupskej konferencie. Ak by existovala „tabletka“, ktorá by po spojení muža a ženy len zabraňovala splynutiu spermie a vajíčka, potom by bolo užitie takejto „tabletky“ dovolené, napríklad po znásilnení. Ale takejto „tabletky“ niet. Je len „tabletka“, ktorá buď práve tomuto splynutiu spermie a vajíčka alebo zahniezdeniu oplodneného vajíčka do maternice zabraňuje alebo spôsobuje, že zahniezdené vajíčko je maternicou vypudené. Všetky možnosti sú principiálne otvorené. Človek teda vždy pri jej užívaní berie riziko takéhoto vypudenia vajíčka, respektíve zabráneniu nidácie, teda zahniezdeniu oplodneného vajíčka do sliznice maternice, čo je v skutočnosti potratom. Znamená to teda, že človek berie riziko zabitia iného človeka. Takýto preparát nie je za žiadnych okolností morálne povolený. Kardinál Meisner spočiatku správne podal tieto princípy a ich podstatu, ale vo svojom vyjadrení ohľadom konkrétneho použitia sa úplne mýli. Napísal som nato kardinálovi Meisnerovi a poprosil ho o vysvetlenie, aby tú vec uviedol na správnu mieru. Od jeho generálneho vikára som dostal odpoveď, v nej sa píše, že princípy, ktoré udáva kardinál sú úplne správne a je to už potom úloha lekárov,
súdiť o správnosti toho - ktorého preparátu. Ale práve takéhoto preparátu niet! Pre kardinála by nemalo byť ťažkým orieškom, zistiť si to, overiť si to. Nechal si však zle poradiť. Jeho slovo a rozhodnutie nemeckej biskupskej konferencie spôsobilo obrovský „prietrh hrádze“, nie menší ako ten, ktorý vyvolalo Königsteinské vyhlásenie v roku 1968 (Königsteinské vyhlásenie - dokument nemeckej biskupskej konferencie z 30. augusta 1968, relativizujúce text encykliky Humanae Vitae Pavla VI. Podobným dokumentom je „Vyhlásenie z Mariatrostu“, ktorého autorom je rakúska biskupská konferencia. Oba dokumenty považujú napr. používanie antikoncepcie za záležitosť vlastného svedomia, ponechanú slobodnému rozhodnutiu partnerov. - pozn. prekl.) Nemecká biskupská konferencia sa týmto previnila. Vo vzťahu k manželstvu musíme ďalej povedať, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu. Takto to stojí už v správe o stvorení, ktorú podáva kniha Genezis. Ľudské pokolenie vytvoril v dvoch rozdielnych pohlaviach. Muž je mužom, má byť mužom a má chcieť byť mužom. Žena je ženou, má byť ženou a má chcieť byť ženou. Muž a žena majú každému z ich pohlaví zodpovedajúcu rolu v manželstve, v rodine, v spoločnosti. Muž a žena nie sú to isté, ani fyzicky, ani duševne, ani podľa ich rolí, ktoré majú. Celá tá Gender-ideológia, Homolobby a „Homomanželstvá“ sú diabolským úkladom proti Božiemu stvoriteľskému poriadku.

Ďalším bodom, ktorý si v súčasnej dobe zasluhuje pozornosť, je dôstojnosť ľudského tela. Telo je nástrojom duše, jej predĺžením a jej výrazom, stvárnením. Preto má aj telo človeka veľkú dôstojnosť. Je sídlom duše. A ak je táto pokrstená, je spolu s ňou chrámom Najsvätejšej Trojice, svätyňou. Preto sa telo, keď sa v čase smrti od neho duša odlúči, nemá len tak odhodiť na kompostovisko, ani sa nemá odviezť do krematória, ale má sa odovzdať zemi, ako pšeničné zrnko, aby tam vyčkalo blaživého vzkriesenia.

VIERA A KULTÚRA

Je veľmi dôležité vidieť spojitosť medzi vierou a kresťanskou kultúrou. Viera, moji milí priatelia, nutne vytvára so sebou kresťanskú kultúru. Tak ako sa Kristus stal človekom a viditeľne medzi nami pôsobil, tak je aj každá katedrála, každý dóm, každý kostol, každá kaplnka, aj kaplnka Svätého Atanáza tu v Hattersheime, každá Božia muka, každý podstavec sochy Božím zjavením vo svete, je stelesnenou vierou. Vytvorili to naši praotcovia. Nevytvorili len tieto stavby, ale darovali svojim národom aj kresťanské zákonodarstvo. Kresťanské zákony, kresťanské štátne zriadenie, kresťanské školy, kresťanskú službu v láske k blížnemu v nemocniciach, to všetko je viditeľnou sa stávajúcou kresťanskou vierou, katolíckou vierou. Viera samu seba neustále potvrdzuje v dielach - a potom práve v kresťanskej kultúre. Na druhej strane môžeme povedať, že kresťanská kultúra nesie vieru ďalej, že ku kresťanskej viere privádza. Keď prechádzam okolo Božej muky niekde na kraji dediny, vtedy si pripomínam, že Kristus zomrel za moje hriechy. Ak vidím podstavec a na ňom sochu Preblahoslavenej Panny Márie, tak mi to pripomína, že je opravdivou Bohorodičkou. Ak idem okolo kostola, napadne mi, že je tu opravdivo, skutočne a bytostne prítomný Kristus v Najsvätejšej Sviatosti. Vidíme to predsa, ako v našich dedinách, v našich mestách stoja kostoly vždy v centrách a rodiny sa postupne usadzovali vôkol obetných oltárov. Okolo nich je organizovaný aj celý rodinný, pracovný a spoločenský život: výchova detí v školách, remeslá, poľnohospodárstvo, ktoré sa stará o obživu. Ako vidíte, to všetko je organizované z centra, od Krista, obetovaného Bohočloveka. Ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Pán stojí v centre celého kresťanského života, buduje od svojho oltára, od svojej svätyne svoje mystické telo a kresťanstvo. Týmto kresťanská kultúra vieru ďalej prenáša, vieru pripomína a vyzýva na ňu.

VIERA, NÁDEJ A LÁSKA

Tu musíme ešte povedať pár slov k obom ďalším božským čnostiam: k nádeji a k láske. Vieru môžeme nazvať fundamentom, základom duchovnej stavby, nádej jej múrmi a lásku to všetko korunujúcou strechou. Kristus a jeho apoštol - Svätý Pavol, zdôrazňujú vieru znovu a znovu ako niečo úplne bezpodmienečné. Ale ona predsa nie je koncom. Vo Veľpiesni lásky hovorí apoštol národov, že keby aj mal vieru, čo by mohla hory prenášať, no lásky by nemal, nič by mu to neosožilo. Prázdnu, holú vieru majú aj démoni. Veria a trasú sa, hovorí svätý apoštol Jakub. Taká viera nič neosoží. Vieru je potrebné oživovať nádejou a kresťanskou láskou, až tak prináša svoje ovocie. Človeka, ktorý postráda Božiu lásku, ale vieru ešte má, je predsa len ľahšie možné priviesť k Bohu, ako niekoho, kto vieru stratil. Potiaľ je hriech proti viere v určitom zmysle tým najťažším spomedzi všetkých hriechov, lebo znamená radikálny zlom vo vzťahu k Bohu, zakoreňujúc človeka v postoji „preč od Boha“.

HRIECHY PROTI VIERE

Prvým hriechom proti viere je heréza, bludárstvo, na ktorom môžu ľudia začať lipnúť. Je popretím niektorej z právd viery, definovaných Cirkvou, teda Pravdy, zjavenej Bohom. Kto vedome takúto pravdu viery popiera, alebo čo i len vážne spochybňuje, stratil nadprirodzenú čnosť viery, lebo tým spochybňuje autoritu samotného Zjavujúceho sa Boha. Hovorí, že rád by všetko prijal, ale v tomto jednom konkrétnom bode sa Boh alebo mýli, alebo nás naschvál vedie do omylu. Musíme teda prijať celú vieru, s jej plným obsahom. Druhým veľkým hriechom proti viere je apostáza. Nie je ničím iným, ako hodením celej zjavenej viery cez palubu. Ó, koľko veľa ľudí padlo po Druhom vatikánskom koncile za obeť tomuto zlu !

Ďalším hriechom proti viere je poverčivosť, keď si vytváram falošné spojenie medzi prirodzenými udalosťami a nadprirodzenými účinkami. Pri splne, myslím si, sa viem výnimočne dobre modliť, a keďže som sa narodil v tomto znamení, určite som preto predurčený pre večný život v nebi. Do tejto kategórie poverčivosti spadajú aj horoskopy, potom celá pseudokultúra Teozofie, ezoteriky a ideológie New Age. Všade sa toto zlo v našej spoločnosti rozšírilo, ako taký rakovinový nádor. Ale už je to raz tak: Kde je viera vyhodená von oknom, prichádza dverami dnu poverčivosť. Nepriateľmi kresťanskej viery nie je viera
napádaná vždy priamo, o to skôr zavše tie pravdy, ktorými je viera obostretá, obklopená a chránená. Tak je to aj s bojom proti kňazskému celibátu. Tento nie je žiadnou dogmou, no to, že kňaz nie je ženatý, je jedným zo základných zákonov Cirkvi. Všetci tí, čo celibát napádajú, spochybňujú v konečnom dôsledku sviatostné kňazské svätenie, ktoré už ale dogmou je, či už sú si toho oni vedomí, alebo nie. Dnes nejde len o tzv. definovanú vieru, ale ide aj o takzvaný Sensus fidei, o zmysel viery, o zmysel pre vieru, o Sentire cum Ecclesia, o preciťovanie, prežívanie viery, zmýšľanie v súlade s vierou, o cítenie viery. Ide teda aj o ochranu viery ako takej.

SÚČASNÝ STAV

Pozrime sa teraz na súčasný stav viery. Vedomosti z oblasti viery u kedysi kresťanského ľudu dosiahli pomyselné dno a už svätý Pius X. označoval tento nedostatok náboženských vedomostí ako najväčšie zlo súčasnosti. Ľudia už nepoznajú vieru, obzvlášť unikajú tieto vedomosti mládeži a deťom. Odkiaľ to prichádza? V rodinách sa už viera ďalej neodovzdáva. Rodina - otec, mama a tiež aj samotní starší súrodenci sú prvými katechétami detí. Sediac v matkinom lone sa dieťa učí prežehnávať, učí sa prvé modlitbičky, mamka ho vedie do kostola a ukazuje mu večné svetlo so slovami: „Pozri sa, červená lampa ukazuje, že Ježiš, tvoj stvoriteľ a vykupiteľ, je skutočne prítomný tu v tabernákulu.“ K týmto nedostatkom pri odovzdávaní viery v rodinách uvediem jeden príklad: Máme jedného priateľa, kňaza na juhu Nizozemia, v provincii Limburg, ktorý nám pred nejakým časom rozprával, že má na vyučovaní náboženstva v triede 24 detí vo veku sedem, osem a deväť rokov. Pýta sa tieto katolícke deti, kto z nich sa vie prežehnať. Z 24 detí v triede sa mu vedelo prežehnať jedno jediné dieťa. To značí, že v 23 rodinách z 24 sa už nemodlievajú. Znamená to, že tam sa už neprežehnávajú. Tam, v týchto 23 rodinách, sa viera deťom už ďalej neodovzdáva. Toto je skutočná katastrofa. Oveľa lepšie na tom nie je ani výuka náboženstva. Áno, v tejto oblasti sa majú veci ešte horšie. Aj k tomu dva príklady: Jedného dňa príde triedny učiteľ do zborovne a v prítomnosti učiteľa náboženstva hovorí, že deti nevedia z náboženstva naozaj absolútne nič. „Predstavte si,“ hovorí, „dnes som sa ich pýtal, ktorí boli štyria evanjelisti.“ Jeden žiak mi na to odpovedal, že „Peter a Pavol.“ Nato mu učiteľ náboženstva vraví: „Však buďte rád, že poznal aspoň dvoch z nich!“ Tento príbeh som pred nejakým časom spomenul v jednej svojej prednáške a v kruhu našich veriacich bol prítomný aj jeden učiteľ. Po prednáške mi vraví: „Viete, tento príbeh poznám už dlho. Ale ešte vám k tomu niečo pridám: Tento príbeh som totiž nedávno rozprával tiež jednému katechétovi a on ho vôbec nepochopil.“ Pred dobrým poldruha rokom bol u nás na exercíciách jeden mládenec, ktorý mal rok do maturít. Rozprával kňazovi, čo viedol exercície, že písal nemeckej biskupskej konferencii, pýtajúc sa, prečo sa už na hodinách
náboženstva nepreberá tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Od nemeckej biskupskej konferencie mu bolo odpovedané, že táto téma patrí na pôdu univerzity, nie na hodinu náboženstva. Na inom exercičnom kurze sa pýtal kazateľ jednej mladej dámy, ktorá maturuje tento rok, že o čom sa učia na vyučovaní náboženstva, čo preberajú? „Viete, za všetky tie roky sa na vyučovaní náboženstva jeden jediný raz okrajovo popri inom hovorilo o Kristovi, oproti tomu sa však nikdy nespomenuli sviatosti, svätá omša, najsvätejšia Panna Mária, dedičný hriech, vykúpenie, milosť, modlitba - nič, absolútne nič z toho.“ „No dobre, ale o čo potom na hodine náboženstva ide?“ „Hovoríme o ochrane životného prostredia, mieri vo svete, o cudzineckom probléme, o iných náboženstvách, najmä o islame.“ Hodiny náboženstva sa nám zmenili na sociálnu etiku, a ešte ani tá nestojí za veľa.

O nič lepšie to nie je s kázňami, ohlasovaním viery a cirkevnou tlačou. Fundamentálne pravdy našej viery sa už nespomínajú. Káže sa, ohlasuje sa plytký humanizmus, medziľudská solidarita, sociálna angažovanosť, ale o nadprirodzenej skutočnosti, ku ktorej sme povolaní skrze náš krst a prijímanie sviatostí, o našom začlenení do Tela Kristovho, sa už nevraví nikde. Svätý Pavol hovorí v 10. kapitole Listu Rimanom: Fides ex auditu. Viera prichádza z počúvania. A pokračuje: „A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? A ako budú kázať, ak nie sú poslaní?“ (Rimanom 10, 14- 5) Problém našich dní spočíva v tom, že viera nie je viac predkladaná, nie je viac ohlasovaná. Ako potom majú ľudia poznať vieru, ako potom majú milovať Cirkev, ako sa potom majú pripravovať na večný život? Stav, v ktorom žijeme, je všade vôkol sa rozpínajúca heréza a apostáza. Niekdajší kresťania sa stali pokrstenými pohanmi a často nie sú naši súčasníci už ani len pokrstení. Tento stav nám pomáha lepšie pochopiť pozoruhodné Ježišove slová z 18. kapitoly Evanjelia podľa Svätého Lukáša: „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lukáš 18, 8)
Mohli by sme vlastne predpokladať, že vplyvom celej tej kresťanskej misionárskej práce bude raz celý svet kresťanský. Predpokladať, že národy prijmú kresťanstvo ako svoju vieru. Ale očividne tu Kristus touto svojou otázkou naznačil, že to bude so stavom viery na konci časov veľmi zlé. Apoštol Pavol hovorí to isté v Druhom liste Solúnčanom, kde hovorí o tom, že príde veľký odpad od viery a vystúpi človek záhuby, Antikrist. Vidíme v dnešnej dobe pôsobenie laicizmu, ktorý vytláča Krista z verejného života a náboženstvo prezentuje ako privátnu záležitosť. Kristus a Jeho Cirkev nemajú vo verejnom živote - v školách, parlamentoch, v zákonodarstve čo hľadať. Tento duch popiera nadprirodzeno a úplne ho „zhasína“. Každý nech je blažený podľa svojho vlastného gusta. Od objektívneho poriadku spásy sa prešlo k číremu subjektivizmu. K tomu sa pridáva sekularizmus, ktorý chce Božiu obec nahradiť ľudskou obcou, ktorý chce vystavať spoločnosť bez Boha, bez Evanjelia, bez Milosti a bez sviatostí. Na biskupskej synode v Ríme medzi 7. a 28. októbrom minulého roka, kde sa biskupi venovali téme novej evanjelizácie, povedal arcibiskup kardinál Donald Wuerl z Washingtonu, ktorý bol generálnym spravodajcom tejto synody, nasledovné slová: „Celou kultúrnou krajinou sa prevalilo tsunami sekulárneho vplyvu, ktoré odplavilo preč sociálne vzťažné body, akými sú manželstvo, rodina, koncept spoločenského blaha a schopnosť rozlišovať dobré od zlého.“ A pokračuje: „Sekularizmus poznačil dve generácie katolíkov, ktorí už nepoznajú základné modlitby Cirkvi, ktorí už nerozumejú potrebe navštevovať Sväté Omše a ktorí stratili zmysel pre Tajomstvo a transcendentno. Toto je stav, v ktorom žijeme. Prelát Georg May (zástanca Tradície, kritik II. Vaticana - pozn. prekl.) nedávno povedal, že Cirkev v Nemecku leží v určitom druhu agónie, bojuje o holý život. Pápež Ján Pavol II. vo svojom posynodálnom liste z 28. júna 2003 našiel veľmi pozoruhodné slová pre súčasný stav kresťanstva v Európe: „Doba, v ktorej žijeme, nám s výzvami jej vlastnými sprostredkuváva skutočne zdanie záhuby. Veľa mužov a žien sa zdá byť dezorientovaných, neistých a bez nádeje a nemálo kresťanov zdieľa stav takýchto nálad. Spomedzi mnohých, aj pri príležitosti konanej synody obsiahlo uvedených aspektov, by som chcel uviesť stratu kresťanskej pamäte a kresťanského dedičstva, ktorá je sprevádzaná istým druhom praktického agnosticizmu a náboženskej ľahostajnosti, kvôli čomu vzbudzujú mnohí Európania dojem, akoby žili bez duchovného pozadia a ako dedičia, ktorí dedičstvo, im dejinami zverené, premrhali. (...) S touto stratou kresťanskej pamäte kráča ruka v ruke akýsi druh strachu z budúcnosti. Všeobecne rozšírený obraz budúcnosti sa často ukazuje ako vyblednutý a neistý. Človek má z budúcnosti skôr strach, než by si ju prial zažiť. Obavy vzbudzujúce príznaky pre toto sú okrem iného vnútorná prázdnota, ktorá trýzni mnohých ľudí a tiež strata zmyslu života. K znakom a dôsledkom tohto existenčného strachu sa rátajú predovšetkým dramatický pokles pôrodnosti a úbytok kňazských a rehoľných povolaní, ako aj ťažkosť, ak už nie priam zdráhanie sa prijímania zodpovednosti za konečné životné rozhodnutia, týkajúce sa oblasti manželstva.“ Ľudia žijú spolu, no neberú sa. „Prežívame čoraz viac rozšírené roztrieštenie bytia, prevažuje pocit osamelosti, osirelosti, pribúda protikladov a rozkolov. Okrem iných symptómov tohto stavu sa dnešná Európa potýka aj s vážnym fenoménom krízy rodiny a miznutím konceptu rodiny ako takého.“ Rodina je modelom na ústupe. „Strata nádeje má svoj základ v pokuse, presadzovať antropológiu - to znamená náuku o človeku - bez Boha, bez Krista. Tento druh myslenia viedol k tomu, že sa na človeka nazerá ako na absolútny stredobod všetkého bytia, pričom ho - nesprávne - necháva zaujať miesto, vyčlenené pre Boha a pritom zabúda, že nie človek vytvoril Boha, ale Boh stvoril človeka. Zabúdanie na Boha priviedlo človeka k úpadku.“ V skutočnosti je to vždy tak: Ak Boh odchádza z centra ľudského vnímania, ak sa na Boha zabúda, tak to potom znamená najväčšie nešťastie pre človeka a pre ľudstvo. „Nemožno sa preto diviť, že v tomto kontexte vznikol veľký priestor pre rozvoj nihilizmu v oblasti filozofie, relativizmu v oblasti morálky a teórie poznania, pragmatizmu a dokonca cynického hedonizmu v oblasti fungovania všedného života. Európska kultúra vytvára dojem mlčiacej apostázy zo strany presýteného človeka, ktorý žije, akoby Boha nebolo.“ Toľko Ján Pavol II.

ČO TREBA ROBIŤ?

Čo je teda, vzhľadom na túto situáciu potrebné konať? Najprv, milí veriaci, musí každý jeden z nás urobiť všetko pre to, aby si uchoval vieru, lebo ona je bránou do večného života. V Liste Hebrejom hovorí Svätý Pavol: „Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu.“ (Hebrejom 11, 6) A Svätý Ján nás uisťuje, že našou vierou premôžeme svet (1 Ján 5, 4). Musíme teda opäť vyhrabať náš starý katechizmus a študovať ho odpredu dozadu. Dobré knihy, dobré písané slovo, nás podporujú v našom živote podľa viery. Je niekoľko vydavateľstiev, ktoré disponujú bohatou ponukou: knihy, brožúry, kazety, prospekty, CD-čka, DVD-čka. Svoje vedomosti o viere musíme prehlbovať. V žiadnom prípade sa nesmieme uspokojiť s minimálnou vierou a nesmieme sa stať zástupcami „zaopatrovacieho“ katolicizmu. Musíme žiť a byť aktívne činnými ako presvedčení katolíci. Musíme spolu s apoštolmi prosiť Pána: „Pane, rozmnož v nás vieru! Uchovaj nám vieru!“ Existuje vlastná votívna Omša na úmysel rozšírenia viery s nádhernými textami. V tamojšej modlitbe je napríklad nasledovné: „Ó Bože, Ty chceš, aby boli všetci ľudia zachránení a aby prišli k poznaniu Pravdy. Pošli teda, prosíme ťa, robotníkov na Tvoju žatvu, daj, aby plní dôvery ohlasovali Tvoje slovo, aby sa tak Tvoja zvesť rýchlo šírila a aby bola oslávená a aby ťa tak, jediného a pravého Boha, spoznali všetky národy, ako aj Tvojho, Tebou poslaného Syna Ježiša Krista, nášho Pána. Amen.“ V tichej modlitbe tej istej Omše je potom Boh prosený o to, aby mu od východu slnka až po jeho západ bola prinášaná čistá obeta. Touto čistou a pravou obetou prirodzene nie je Novus Ordo Missae, ale Svätá Omša vo svojej starej a dôstojnej forme.

Po druhé ide o to, aby bola viera ďalej odovzdávaná v rodinách. Rodičia si musia byť vedomí svojej úlohy, vzdelávať svoje deti vo viere. Ako majú deti veriť, keď im nik nerozpráva o milom Bohu, keď im nikto nezasadí do srdiečka lásku k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, keď im nik nič nepovie o Najsvätejšej Panne Márii? Keď ich nikto nenaučí prvé modlitbičky? Mimochodom, v diaľkovom katechizme sestričiek z Göffingenu máte mimoriadne cennú a vzácnu pomoc k tomu, aby ste vieru mohli ďalej odovzdávať svojim deťom. Zapíšte sa doň, zvolávajte, ak je to možné, k sebe deti, aby ste ich mohli vzdelávať vo viere. Vykonáte tým mimoriadne Bohu milé dielo, veľmi užitočné pre duše týchto dietok.

Čo majú robiť biskupi, čo má konať Cirkev? Biskupi musia na prvom mieste opäť začať organizovať ľudové misie. V priebehu posledných mesiacov som vyhľadal niekoľkých biskupov v nemeckom (jazykovom) priestore a povedal som im: „Excelencia, nevyhnutne musíte zorganizovať vo vašej diecéze ľudové misie.“ Nato mi jeden povedal: „Ale viete, osem alebo štrnásť dní zďaleka nestačí. V tomto úplne zosekularizovanom svete by bolo treba pol roka kázaní, takpovediac, misionárov-pútnikov, čo by šli od fary k fare, aby tam opäť prebudili vieru.“ Odpovedal som mu: „Ale urobte aspoň to, čo je možné, už štrnásť dní výkladu viery môže vykonať veľmi veľa.“ Biskupi musia organizovať kurzy viery, musia zriaďovať exercície a vzdelávať, vychovávať duchovnú elitu. Viera musí byť hlásaná presvedčenými ľuďmi, katechétami, ktorí túto vieru aj sami žijú. Poslúžiť nám tu môžu aj moderné masovokomunikačné prostriedky, veď tieto kurzy viery je možné nahrať na CD-čka, na DVD-čka alebo ich dať na internet. Prečo by sa tieto CD-čka alebo DVD-čka nemohli dať k dispozícii všetkým farárom, všetkým učiteľom náboženstva, všetkým rodinám v diecéze? Takéto niečo by bolo naliehavo potrebné. Ale mám ten dojem, a hovorím to s veľkou bolesťou, že biskupi v nemeckom priestore (ráta sa sem Nemecko, Rakúsko, nemecky hovoriace Švajčiarsko, Liechtenstein a Južné Tirolsko (diecéza Bozen) - pozn. prekl.), odhliadnuc od niekoľko málo výnimiek, nemajú ani ten najminimálnejší koncept remisionizácie, rekristianizácie alebo novej evanjelizácie pre svoje diecézy.

V Ríme prebieha synoda o novej evanjelizácii. Robia sa trefné analýzy - ale čo sa deje v praxi? Kde sa prikladá ruka k dielu? Kde sa prijímajú konkrétne opatrenia, aby bola viera nanovo šírená, aby bola viera znovu oživovaná? Vidím len pustatinu, vyprahnutosť a duchovnú smrť. Opäť je tiež potrebné zakladať katolícke školy pre mladých ľudí, ktorí potom budú nositeľmi viery. Musí byť vytvorená duchovná elita presvedčených katolíkov. Toto bolo vždy dielom Cirkvi. Jedného dňa som sa opýtal arcibiskupa Lefebvrea: „Excelencia, ako majú tieto úplne odkresťančené, bezbožné národy nájsť späť cestu ku Kristovi? Ako sa majú vrátiť k Cirkvi a k viere?“ Povedal mi: „Poznám len dva prostriedky - na jednej strane školy pre naše deti a našu mládež a na druhej strane duchovné cvičenia pre dospelých.“ Mal pravdu, skutočne je to tak. My sami si musíme svoju vieru neustále vždy nanovo oživovať a prehlbovať. Preto vám nemôžem odporučiť nič lepšie, ako to, urobiť si aspoň každé dva, tri roky duchovné cvičenia. Ponúkame také, najmä v našom exercičnom dome Porta Caeli v Schwarzwalde. Termíny na ne sú vyznačené v našom informačnom mesačníku.

VIERA, TRADÍCIA A RODINA

Viera, moji milí priatelia, berie na seba podobu, chce byť viditeľnou, ako aj Kristus sa stal viditeľným človekom. Preto smieme bez akejkoľvek nadsázky povedať, že všetky tie prioráty, všetky školy - dnes ráno ste počuli spievať dievčatá zo Schönenbergu - všetky kaplnky, kňazské semináre a aj kláštory, ktoré sú s nami spojené, sú Vašim dielom, svedectvom Vašej, vrchy prenášajúcej viery. Kto postavil kaplnku Svätého Atanáza v Hattersheime, ak nie vaša, vrchy prenášajúca viera? Kto zriadil všetky tieto prioráty, pootváral všetky školy, zadovážil všetky exercičné domy? Všetko to bolo možné uskutočniť tými prostriedkami, ktoré nám dali k dispozícii Vaše obetavé ruky. Dovoľte, aby som skončil jedným malým príbehom: Keď sa všade vôkol v 16. storočí šíril protestantizmus, bola v blízkosti Freiburgu (myslí sa ten vo Švajčiarsku - pozn. prekl.) malá mariánska svätyňa - Unsere Liebe Frau von Bürglen/Notre- Dame du Bourguillon (Naša milá Pani z Bürglen). Obyvateľstvo Freiburgu sa utiekalo k tejto mariánskej svätyni, putovalo do nej a snažne vzývalo Božiu Matku, aby im pomohla uchovať si vieru. Freiburg zostal úplne katolíckym mestom, zatiaľ čo Bern, vzdialený len 30 kilometrov, odpadol od viery a stal sa protestantským. A práve na tomto mieste, v tejto malej svätyni v Bürglen, kde je pod titulom Ochrankyňa viery (Gardienne de la Foi) vzývaná Božia Matička, udelil arcibiskup Lefebvre nižšie svätenie prvým mladým ľuďom, ktorí sa v roku 1969 začali okolo neho zhromažďovať a putoval s nimi k tomuto pútnickému miestu, aby vzýval našu Milú Pani, nech nám uchová vieru našich otcov, nech nás v tejto viere posilňuje, aby v nás zapustila korene a aby nás tak mohla táto viera priviesť k večnému životu.

Preložil Ladislav Hajdu

13. 1. 2014

List proti Abelardovi

sv. Bernard z Clairvaux

Na samom prahu svojho bohoslovia, či skôr svojho hlúposlovia, definuje (Abelard) vieru ako odhadovanie, akoby každému bolo dovolené o nej zmýšľať a hovoriť, čo sa mu zachce, alebo akoby  tajomstvá našej viery záviseli v neistote na všelijakých menlivých domnienkach a nezáležali skôr na istej Pravde. Či nie je, ak kolísa naša viera, aj naša nádej márna? Blázniví boli tým pádom naši mučeníci, trpiaci veci tak trpké pre neistotu a neváhajúci pre neistú odmenu a odplatu podstúpiť tvrdé a ako sa ukázalo dlhé vyhnanstvo.

Ale nech je nám vzdialené, aby sme sa domnievali , že vo viere alebo v nádeji našej je niečo vratkého, ako sa on domnieva, niečo pochybným odhadovaním a že nie je  skôr všetko, čo v nej je, založené na istej a pevnej pravde, dokázanej z Neba výrokmi a zázrakmi, utvrdenej a posvätenej pôrodom Panny, Krvou Vykupiteľa, slávou Zmŕtvychvstalého. Viac než dosť sa stali tieto svedectvá hodnovernými. Ak nie, tak potom Duch sám vydáva svedectvo nášmu duchu, že sme synovia Boží.  Kto sa teda odváži povedať, že viera je odhadovaním, ak jedine ten kto neprijal onoho Ducha a kto evanjeliá buď nepozná alebo ich má za bájku?

"Viem komu som uveril a istý som", volá Apoštol : a ty tu do mňa syčíš, že viera je odhadovanie? Ty mi tu drístaš, že je pochybné to, nad čo nič nie je istejšie? 

Avšak Augustín vraví: "Pretože, kto usudzuje alebo stavia domnienky, ten nemá už vieru vo svojom srdci, ktorého je pánom, ale isté vedenie a súhlas svedomia."  Nech je nám  vzdialené, vravím, nech vzdialené je, aby viera kresťanská mala tieto medze. Ponechajme akademikom toto odhadovanie, ktorí o všetkom pochybujú a nič nevedia. Ja však bezpečne utekám, aby som sa pridal k mienke učiteľa národov a viem, že nebudem zahanbený. Priznávam sa: páči sa mi jeho definícia viery, aj keď on (Abelard) na ňu skryto žaluje. "Viera je", vraví (učiteľ národov), "podstata vecí nádejných, dôvod vecí neviditeľných." Podstata, hovorí, vecí nádejných, a nie fantázia falošných domýšľavostí. Počuješ: je podstatou, nie je ti dovolené o viere súdiť a posudzovať podľa chute, ani tiež poskakovať hore-dole po lichých domnienkach, po scestí bludu. Menom podstaty ti je označené niečo isté a pevné. Si uzavretý v isté medze, stlačený v isté hranice. Pretože viera nie je odhadovanie, ale istota.

***

Čo je viac proti rozumu, než snažiť sa rozumom rozum predstihnúť? A čo viac proti viere, než nechcieť veriť tomu, čo nemôže viera rozumom postihnúť?

A nakoniec chce (Abelard) vykladať slová Mudrca: "Kto rýchlo verí, ľahkého je srdca." Na to on hovorí: "Rýchlo veriť znamená dávať niečomu vieru pred rozumom."  To však Šalamún nepovedal o viere v Boha, ale o vzájomnej viere medzi nami. Avšak o viere v Boha vraví blažený pápež Gregor, že nemá zásluhu, ak jej dodáva ľudský rozum dôkaz. A chváli apoštolov, že na hlas prvého rozkazu nasledovali Vykupiteľa. Bolo zaiste k chvále povedané: "Sluchom ucha počúva ma"; naproti tomu apoštoli sú trestaní, že akosi váhavo uverili. Na koniec Maria je chválená, že vierou predišla rozum a Zachariáš trestaný, že vieru rozumom skúšal. A zase Abrahám je chválený, že proti nádeji v nádej uveril.

Prevzaté z Katechizmu svätého Petra Kanízia, učiteľa Cirkvi, vydaného v Starej Ríši na Morave roku Pána 1920.


11. 1. 2014

Mysteria dubiosa

Fr. Cleatus

Homília pápeža Františka z 20. decembra 2013:

“Evangelium nám neříká, zda tu něco vyslovila, či ne…Byla tichá, avšak kolik věcí jen Pánu říkala ve svém srdci! „Ty jsi mi onoho dne řekl, že bude veliký – jak jsme právě četli. Řekl jsi mi, že mu dáš trůn jeho předka Davida, že jeho vláda bude bez konce, a teď ho vidím takto! Matka Boží byla lidská! Možná měla chuť říci: „Jsou to lži! Podvedli mne!“ – tak o tomto okamžiku mluvil Jan Pavel II. Avšak Ona tichem zakryla tajemství, které nechápala. Tímto tichem umožnila, aby tajemství vyrostlo a vykvetlo v naději.“  http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=19276

Robí si z nás rímsky biskup žarty? Či už to bol úmysel alebo nie, tento výrok je poburujúci. Predstava, že by Božia Matka čo i len pomyslela na to, aby obvinila Boha z klamstva, aby z neho urobila klamára, je tak príkro v rozpore s Písmom, Tradíciou, mariánskou úctou a katolíckou teológiou, že by si to netrúfol tvrdiť ani nejaký lepší protestant. Problémy stráviť to majú aj neokatolíci. Odhliadnuc od neslýchaného bludu ohľadom Márie, sa František mýli aj v Jánovi Pavlovi, ktorého krivo obvinil, že o Božej Matke povedal rovnakú vec.

Keď teraz Mária stojí pod krížom, ľudsky povedané, je svedkom popretia týchto slov. Jej Syn umiera v bolestiach na dreve kríža ako odsúdenec. "Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí... opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili", skoro zničený (porov. Iz 53,3-5). Akú veľkú a hrdinskú poslušnosť viery preukázala Mária pred "nepochopiteľnými Božími súdmi"! Ako bezvýhradne "sa oddala Bohu", "podriadiac úplne svoj rozum a vôľu" tomu, ktorého "cesty sú nevyspytateľné" (porov. Rim 11,33). A zároveň ako mocne pôsobí milosť v jej duši, aký prenikavý je vplyv Ducha Svätého, jeho svetla a jeho sily! Touto vierou je Mária dokonale spojená s Kristom v jeho pokorení. Ježiš Kristus, "hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom": práve na Golgote "sa uponížil a stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži" (porov. Flp 2,5-8). Pod krížom má Mária skrze svoju vieru účasť na strhujúcom tajomstve tohto poníženia. Azda je to tá najhlbšia "kenóza" (prázdnota) viery v dejinách ľudstva. Vierou má Matka účasť na smrti Syna, na jeho vykupiteľskej smrti. Ale na rozdiel od viery učeníkov, ktorí sa rozutekali, jej viera bola oveľa osvietenejšia.
Redemptoris Mater 18. http://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/redemptoris-mater

Ján Pavol II  v skutočnosti napísal opak toho, čo tvrdí František. Že Mária mala heroickú poslušnosť viery. Nehovoril o pochybnostiach, skrytých hboko vo vnútri, ako František. Ak by mal František pravdu – čo nemá – potom by jej zásluhy pod Krížom boli len biedne. Namiesto Piety by sme mali Mater Dubita, so zaťatými päsťami a v srdci kričiac: „Klamstvo!“ To je ale nepredstaviteľné, rovnako ako aj toto pápežovo rozjímanie. Modlime sa a dúfajme, že už niet viac modernistických tajomstiev, ktoré treba pridať do ruženca. Snáď nedostaneme aj Ruženec pochybností, s tajomstvami „Zachariáš neverí Archanjelovi, Jozef neverí Márii, Ján Krstiteľ pochybuje o Ježišovi, Ježiš pochybuje o Otcovi a Tomáš neverí apoštolom. “

Človek sa naozaj čuduje, ako sa pápež môže v tomto pomýliť. Veď zamieňa Novú Evu s Padlou Evou. Mária je predsa vzorom viery a poslušnosti. Neuvedomuje si, že Mária poznala Simeonovo proroctvo, o meči, čo jej prenikne srdce? Neuvedomuje si, že Mária určite poznala prorocké slová vlastného Syna, ktorý opakovane predpovedal, že Syn človeka bude ukrižovaný a potom vstane z mŕtvych?

Ak si snáď mysíte, že som na pápeža príliš prísny, tak či už to chcel alebo nie, zahráva sa s našou Matkou. Svoju kázeň ukončil slovami „Nech nám Pán všetkým dá milosť milovať ticho.“ Keď ho tak počúvam, myslím, že mnohí z nás by milovali, keby on sám bol aspoň chvíľu ticho. Ak teda hovoríme o tajomstvách, tak je tu jedno tajomstvo, ktoré tento pontifikát charakterizuje. Tajomstvo pápeža Františka a toho, čo naozaj zamýšľa.

Poznámka vydavateľa: Uvádzame niekoľko citácií, ktoré dokumentujú tradičné chápanie Máriinej úlohy vo Vtelení a ukrižovaní jej Syna, chápanie, ktoré ako dúfame, ba dovolíme si predpokladať, pápež František chcel, hoci márne, vo svojej zmätenej kázni zopakovať:

Ctihodný Fulton Sheen: "Od chvíle, kedy počula Simeonové slová, už nikdy nepohliadla na  ruky dieťaťa bez toho, aby na nich nevidela tieň klincov, každý západ slnka bol pre ňu krvavo sfarbeným obrazom Jeho Umučenia."

Sv. Ambróz: "Jeho matka stála pred krížom a zatiaľ čo muži utiekli, ona zostala neohrozená ... Nemala strach z mučiteľov ... Jeho matka sa ponúkla sama svojim prenasledovateľom. "

Sv. Bernard: "Ale možno niekto povie," nevedela dopredu, že jej syn zomrie? " Áno, nepochybne.

Sv. Bonaventúra: "Keď videla lásku večného Otca k ľuďom, tak veľkú, že aby ich zachránil si prial smrť svojho Syna a na druhej strane videla lásku Syna, ktorý si prial za nás zomrieť, tak v zhode sama so sebou, ktorá bola vždy a vo všetkom v jednote s Božou vôľou a spolu s nesmiernou láskou Otca i Syna k ľudskej rase sa i ona sama celou svojou vôľou obetovala a súhlasila so smrťou svojho Syna, aby sme mohli byť spasení."

Fr. Reginald Garrigou-Lagrange:
"Ona je pri päte kríža na Kalvárii, keď všetci apoštoli, len s výnimkou Jána, utiekli, ona stojí vzpriamene, pevná vo svojej viere, že jej Syn je Syn Boží, že On je Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta i keď je zdanlivo porazený, On je víťaz nad Satanom a hriechom a do troch dní porazí svojím vzkriesením smrť. Máriin úkon viery na Kalvárii bol tým najväčším, aký kedy na zemi niekto vykonal, pretože to bola nevýslovne temná chvíľa a predmet tohoto úkonu viery bol ten najťažší - že Ježiš naozaj získa to najväčšie víťazstvo tým, že sa absolútne celý obetuje. Jej viera bola podporovaná aj darmi Svätého ducha. Darom múdrosti prenikla hlboko do zjavených tajomstiev, hlboko až k ich vnútorným významom, ich harmónii, ich náležitosti a ich dôsledkom. Bola mimoriadne obdarená chápaním tajomstiev, v ktorých sama hrala dôležitú úlohu, ako bolo panenské počatie Krista, Jeho vtelenie a celá ekonómia spásy..... To bolo umocnené aj tým, že Mária bola potvrdená v milosti a zachránená od všetkých nedostatkov - nedostatku dôvery, rovnako ako aj domýšľavosti. "

Bl. Simon Cassia: "Zatiaľ čo smútila tak sa radovala, že obeť bola ponúknutá na vykúpenie všetkých a Ten, ktorý sa hneval, bol ňou zmierený."

Pápež Benedikt XV: "Ponúkla svojho Syna na obetu pre uspokojenie Božej spravodlivosti tak veľkoryso, že možno odôvodnene povedať, že s Kristom na záchrane ľudského pokolenia spolupracovala."

Arnold z Bonneval: "Kristus bol pohnutý svojou láskou k Matke. V tom okamihu mali Kristus aj Mária len jednu vôľu a obaja rovnako obetovali jeden celopal Bohu: ona krv svojho srdca, On krv svojho tela."

Alain de Lille: "Viera učeníkov" zlyhala, ale sila viery Panny Márie sa nezmenšila''.

Prevzaté a upravené z www.remnantnewspaper.com

Preložil Jozef Duháček

10. 1. 2014

Rok viery ( 2. časť)

P. Franz Schmidberger

(Prednáška k nedeli „Spes unica“)

Kristus teda zakladá Cirkev, aby sa pokračovalo v jeho vlastnom diele v priestore a čase. Ona je preto naďalej žijúcim, naďalej účinkujúcim, „predĺženým“ a „rozšíreným“ Kristom. Kristus káže, Cirkev káže. A Cirkev káže presne tú istú Pravdu, to isté Evanjelium a tú istú Vieru, čo Kristus. Kristus sa modlí a Cirkev v modlitbe Krista pokračuje. Cirkev mu prepožičiava svoje ústa, svoje srdce, aby sa On skrze ňu prihováral a modlil k nebeskému Otcovi. Kristus vykonáva obetu - veď na Kalvárii priniesol svojmu nebeskému Otcovi sám seba ako obetu čistú, obetu bez poškvrny, v ktorej Otec našiel svoje zaľúbenie. Cirkev prináša tú istú obetu na našich oltároch. V Obete svätej Omše koná ten istý obetujúci Kňaz skrze ľudského kňaza. Sám
Kristus je obetným darom, ako vtedy na kríži a sama obeta má rovnaké ciele - velebenie, vzdávanie chvály, ďakovanie, pokánie a prosenie. Tridentský koncil doslovne učí, že obeta svätej Omše je tou istou Obetou, akou bola obeta na kríži, len je dnes predkladaná nekrvavým spôsobom, na rozdiel od tej krvavej, vtedy na Golgote.

Kristus odpúšťa hriechy. A svojich apoštolov poveril, aby aj oni odpúšťali hriechy. Po svojom vzkriesení im dal v sieni, kde s nimi pred časom večeral, výsadu: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané." (Ján 20, 23) Dal im poslanie, poveril ich, aby pokračovali v jeho diele. „A povedal im: "Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.““ (Marek 16, 15) Vyzval ich, aby „sa modlili a bdeli“; pri poslednej večeri, keď ustanovil sviatosť najsvätejšej Eucharistie im povedal, aby to robili „na jeho pamiatku“. Večer, na konci tej nedele, keď vstal z mŕtvych, hovorí svojim apoštolom: "Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás." (Ján 20, 21) S tou istou plnou mocou, s tým istým poverením, s tou istou autoritou!

Otec posiela svojho Syna, Syn posiela svoju Cirkev. Medzi Najsvätejšou Trojicou, medzi Bohom, ktorý na seba vzal ľudskú podstatu a Cirkvou preto nemožno činiť rozdielu. Je možné rozlišovať, no nedá sa oddeľovať. Kristus hovorí o svojej Cirkvi, nie o nejakej Cirkvi, nie o nejakej náboženskej pospolitosti. Oveľa viac je Cirkev jeho mystickým telom.

Kristus sa skrze Cirkev prihovára, skrze Cirkev učí a napomína. Preto svojim apoštolom hovorí: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal.“ (Lukáš 10, 16) Vidíme túto dokonalú jednotu medzi týmito tromi skutočnosťami - Najsvätejšou Trojicou, Bohom, ktorý sa stal človekom a Jeho Cirkvou. Kristus a Jeho Cirkev sa správajú - dá sa to tak vyjadriť - ako slnko a jeho lúče. Slnko sa vo svojich lúčoch predlžuje, „pokračuje“ v nich, rozširuje sa v nich. Slnečná guľa a lúče slnka vytvárajú celosť slnka. Tak je Kristus a Cirkev Christus Totus - celý Kristus. Svätý Pavol nazýva Krista hlavou mystického tela, nás jeho údmi. Hlava a údy vytvárajú neoddeliteľnú jednotu. Niet živého tela, ak je bez hlavy. Preto niet ani Cirkvi bez Krista. Ak by Kristus zmizol - čo samozrejme, nie je možné - potom by na mieste zmizla i samotná Cirkev, stala by sa čisto ľudským združením, všetci kňazi by boli ľuďmi ako všetci ostatní, nik z nich by už nemohol vysluhovať sviatosti, či dávať rozhrešenia od hriechov.

Keďže je Kristus pravý Boh a pravý človek bez akéhokoľvek obmedzenia, je aj Cirkev božskou a zároveň ľudskou ustanovizňou. Je božskou, nakoľko bola založená samotným Bohočlovekom a má v rukách božské prostriedky na to, aby posväcovala ľudí. Na druhej strane je ľudskou, lebo je tvorená ľuďmi, synmi Adama a Evy, ktorí sú navyše zaťažení následkami dedičného hriechu a nesú vo svojich dušiach jeho štyri rany (nevedomosť, zlobu, slabosť a žiadostivosť - pozn. prekladateľa). Cirkev je ešte dokonca ľudskejšia, než samotný Kristus. Kristus je totiž podľa svojej ľudskej podstaty úplne nepoškvrnený, bezhriešny, svätý, vznešený, zatiaľ čo ľudia, ako sme povedali, majú svoje slabosti, svoje chyby a sú plní hriechov. Preto sa nemôžeme čudovať, keď sa v Cirkvi vyskytnú pohoršenia alebo keď sa v nej robia chyby. Naša pýcha by chcela povedať: „také dačo sa nesmie vyskytnúť“, „také dačo nemôže byť“ a potom sa Cirkvi otočiť chrbtom. Kristus však takéto pohoršenia predpovedal: „Beda svetu pre pohoršenie! Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza!“ (Matúš 18, 7) Nezabúdajme cez to všetko na to, že medzi jeho vlastnými apoštolmi bol jeden Judáš, ktorý ho zradil a bol jeden Peter, ktorý ho zaprel! Takéto smutné momenty a udalosti sú v Cirkvi zakorenené, lebo je založená na slabých ľuďoch.

Cirkev je viditeľná. Niet žiadnej Cirkvi, ktorá by mala iba neviditeľnú podstatu, ako sa domnievali niektorí reformátori v 16. storočí alebo v skorších dobách sčasti Manichejci. Takisto nesmieme oddeľovať Cirkev ako „spoločenstvo lásky“ od Cirkvi ako „osoby práva“. Cirkev disponuje viditeľnou Obeťou, viditeľnými sviatosťami a viditeľnou hierarchiou. Tak ako medzi nás predstúpil viditeľný Kristus ako pravý človek so skutočným telom - apoštoli s ním vedno jedli, počúvali jeho hlas, po jeho vzkriesení sa ho smeli dotknúť - tak je viditeľnou aj Cirkev.

Cirkev je navyše neomylná. Nie vo všetkých oblastiach, ale určite na poli Viery a mravov, teda tam, kde ide o večnú spásu ľudí. Je nemožné, aby túto cestu do neba Boh prenechal náhodilosti alebo akémusi „osudu“, veď v hre je tu najvyššie Dobro človeka, jeho večné Určenie. Ešte raz: kto vás počúva, mňa počúva. A Kristus je neomylný a večný Syn Boží.

Cirkev je tiež indefektibilná. Má prísľub večného života, nemôže zaniknúť. Prisľúbil jej to sám Kristus. Obrátiac sa k Petrovi povedal pri Cézarei Filipovej: „A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ (Matúš 16, 18) A bezprostredne pred svojim Nanebovstúpením uisťuje apoštolov: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Matúš 28, 20) Je so svojou Cirkvou i dnes, o tom nemôže byť pochýb. Je s ňou po všetky dni, bol s ňou po všetky dni i doteraz - nielen pri začiatkoch Kresťanstva, nielen v stredoveku, je s ňou pri každom konkláve, je s ňou i v týchto pokoncilových časoch. Isteže, týmto nie je narušená ľudská sloboda, možné sú i zlyhania, dokonca zrada. Aj keby sme dokonca nemali tieto prisľúbenia Kristove, vedeli by sme o nepominuteľnosti Cirkvi. Ona je predsa nevestou obetovaného Baránka. A keďže jej ženích - obetovaný Baránok - je nesmrteľným a má večný život, má aj Cirkev ako jeho nevesta prisľúbenie večného života.

Kristus je učiteľom celého ľudstva, pravý prorok, ktorý prišiel na tento svet. Od prvého okamihu svojho ľudského bytia požíva Visio beatifica - oblažujúce nazeranie na Boha. Neustále vidí nádheru Boha, ktorá sa odkrýva pred jeho vnútorným zrakom. Kristus teda nemal vieru. Nedávno písal istý nemecký biskup v pastierskom liste veriacim jeho diecézy, že „musíme veriť s Ježišom“. Takéto vyjadrenie postráda akýkoľvek teologický fundament, je veľkým omylom. V blaženom pohľade vidí Pán Božiu Bytosť, všetky plány Božej Prozreteľnosti, predurčenie každého jedného človeka k večnej spáse, respektíve, samozrejme tiež možnosť jeho večného zatratenia.

Kristus je zároveň veľkňazom novej Zmluvy. Byť kňazom znamená byť prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Nikto nie je prostredníkom väčšmi než Kristus. Kristus nechodí „hore-dolu“ medzi Bohom a človekom ako „dvomi stranami“ vzťahu, ale je bez akéhokoľvek obmedzenia jedným i druhým. Je Bohom. A je tiež človekom. Má teda na oboch podstatách plný podiel a je ideálnym, dokonalým, jediným pravým prostredníkom, teda veľkňazom novej Zmluvy.

Kristus je tiež kráľom celej ľudskej pospolitosti, všetkých národov, pastierom každého jedného človeka, každej rodiny, pastierom svojej Cirkvi. Tieto tri úrady prechádzajú na Cirkev. Cirkev má teda 1.učiteľský úrad, 2.kňazský úrad a 3.pastiersky úrad. Tieto tri úrady spravuje Cirkev v mene Kristovom a v Jeho osobe, nie vlastnou plnou mocou, ale tým, že jej tieto tri úrady zveril Pán.

Napokon, Cirkev je vyjadrená štyrmi charakteristikami, ktoré vyznávame i v modlitbe Kréda. Je jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Čo znamená, že je jedna ? V prvom rade, je celkom jedinečná. Nič na svete sa jej nevyrovná. Je Kráľovstvom Božím, na Zem zostúpivším Nebom, Bránou do večného Života. Je Jedna - to značí i to, že je jednou a jednotnou v ohlasovaní Viery. Všade (na svete) sa káže tá istá Viera. Je jednou a jednotnou v kulte, teda v Obete svätej Omše a v siedmych sviatostiach. Je jednou a jedinou vo svojej vláde, v hierarchii, ktorá pozostáva z pápeža a biskupov.

Cirkev je svätá. To neznamená, že každý z jej údov je už teraz dokonalým svätcom. Oveľa viac to znamená, že Cirkev má v rukách prostriedky posväcovania, aby posväcovala všetkých ľudí. Cirkev naozaj stále, vo všetkých dobách, mnohých ľudí (ak sa o to oni v rámci svojej slobodnej vôle rozhodnú) privádza k Svätosti, k úplnej kresťanskej dokonalosti. Vo svojom lone na tomto svete prechováva vždy aj svätcov, aj hriešnikov. Tí druhí menovaní sú povolaní k tomu, aby sa obrátili, aby sa pripodobnili ku Kristovi, k Hlave Cirkvi. Kresťan má vždy úlohu rozvíjať svoj život v mravnosti a pracovať na svojom vlastnom sebazdokonaľovaní.

Cirkev je katolícka. To nie je nejakým vymedzením sa proti, napríklad protestantizmu, ale znamená to skutočnosť, že Cirkev je všeobecná, čiže je tu pre všetkých ľudí všetkých časových epoch, všetkých geografických zón. Je v stave prijať do svojho lona všetky osoby, všetkých kultúr, každej sociálnej vrstvy, každého veku, oboch pohlaví. Skutočne, vlastní prostriedky spásy, určené pre všetkých. Sú nimi hlásanie Evanjelia, je to sedem sviatostí, svätá Obeta, modlitba a pokánie. Cirkev je tu pre belocha i černocha, pre muža i ženu, pre mládenca i starca, pre bedára i boháča. Jej prostriedky (oslovenia) sú primerané všetkým ľuďom, zatiaľ čo napríklad takí anglikáni sa obmedzujú viac-menej len na anglofónny priestor a Islam nám, Európanom, pripadá už svojou prirodzenosťou ako cudzorodý.

Cirkev je apoštolská. To znamená, že pochádza od apoštolov. Jej história je niť, ktorá bez prerušenia siaha až k nim, do ich časov. Apoštoli povolali svojich nástupcov, vložením rúk na nich preniesli na nich vlastnú plnú moc, aby títo boli spôsobilí udeľovať sviatosti, prinášať svätú Obetu a vysväcovať kňazov. Títo nástupcovia potom tým istým aktom vkladania rúk určili ďalších a ďalších nástupcov, vytvoriac tak neprerušenú časovú „reťaz“, siahajúcu až do dnešných dní. Voláme to „apoštolská sukcesia“. Ak by bola táto reťaz jedného dňa prerušená, dospela by Cirkev k svojmu koncu. Ale Kristus sa postaral o to, aby sa hadica nikdy neuvoľnila z kohútika, ak mám použiť obraz z bežného života.

Vidíme, ako značne zatemnené sú v časoch dnešného úpadku Cirkvi tieto štyri charakteristiky. Najmä tá jednota a svätosť Cirkvi. A to až natoľko, že sa Cirkev stala pre ľudí niekedy ťažko spoznateľnou. Kúkoľ ďalekosiahlo prerástol pšenicu.

Spomedzi dvanástich apoštolov jeden výnimočným spôsobom vyniká - je to Šimon (Peter). Už pri jeho prvom stretnutí s Kristom, keď ho k Pánovi privádza jeho brat Ondrej, hovorí Ježiš Šimonovi: „“Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas,“ čo v preklade znamená Peter (skala)“. (Ján 1, 42) Zo svätého písma vieme a poznáme, že takéto udeľovanie menných prívlastkov, takáto zmena mena je vždy spojená s nejakým výnimočným poverením, nejakou úlohou, či nejakým výnimočným úradom. Aj tu toto nové meno zdôrazňuje nový úrad. Šimon, syn Jánov, sa má stať medzi dvanástimi apoštolmi „skalou“. Kristus práve jeho vyznamenáva, a to výnimočným spôsobom. Káže už potom len z Petrovej bárky, nie z inej loďky. Pri Cézarei Filipovej dáva Pán Šimonovi Petrovi prísľub kľúčov od kráľovstva nebeského: „Ty si Peter, skala, a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva.“ (Matúš 16, 18-19) Toto nepovedal žiadnemu inému z apoštolov! Iba Petrovi odovzdáva kľúče od neba. Bezprostredne pred svojim utrpením uisťuje Petra: „Šimon, Šimon, hľa, Satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.“ (Lukáš 22, 31-32) O žiadnom inom apoštolovi nepočúvame, žeby sa Pán zaňho bol býval modlil takto výnimočným, osobitným spôsobom. No a Kristova modlitba je bezchybná, neomylná a je VŽDY vyslyšaná. Z týchto Pánových slov môžeme síce vyvodiť okamih slabosti („až sa raz obrátiš“) - a naozaj - Peter Pána v noci jeho utrpenia zaprel, no predsa má to výnimočné poslanie, posilňovať svojich bratov vo Viere. Po svojom vzkriesení mu Kristus odovzdáva pastiersky úrad nad celou Cirkvou: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ A Peter odpovedá: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje baránky.“ (Ján 21, 15) Peter nevie, či má Ježiša rád „viac“ ako ostatní apoštoli, lebo do ich sŕdc nevidí. Mimo toho, od svojho zlyhania, keď zaprel svojho Pána, sa Peter stal pokornejším. Tak odpovedá len tak, ako vie. A Pán ho poveruje pasením jeho baránkov. Ježiš sa pýta ešte po druhýkrát, po tretíkrát a poveruje ho pasením ako oviec, tak baránkov. Robí ho najvyšším pastierom celého svojho stáda. 
Tento Šimon Peter prichádza do Ríma, zakladá tam malú komunitu Kresťanov, stáva sa ich prvým biskupom a umiera mučeníckou smrťou. Keďže je rímska zem nasiaknutá mučeníckou krvou, ktorú prelial Šimon Peter, ktorý tam bol ako prvý biskupom, je jeho nástupca v biskupskom úrade stále pastierom celého stáda.

 Nie je možné, aby bol pápežom arcibiskup Kolína, Paríža, či New Yorku. Prečo? Lebo pápežom je VŽDY rímsky biskup. Biskup z inej lokálnej cirkvi (=diecézy) môže byť zvolený za rímskeho biskupa a rímsky biskup môže určitý čas pobývať mimo mesta Rím, ako sa tomu aj udialo v stredoveku, keď pápeži dlhší čas pobývali v Avignone, na veci však nič nemení, že títo boli a naďalej aj zostali rímskymi biskupmi. Keď sa kardináli zídu na konkláve, aby zvolili nového pápeža, volia ako klérus mesta Ríma, v ktorom má každý z nich svoj titulárny kostol, svojho vlastného (teda rímskeho) biskupa. V dnešnom ekumenizme vidíme fatálny úder na túto, celkom nadprirodzenú dimenziu svätej Cirkvi. Tento dnešný ekumenizmus nie je ničím iným, než náboženským relativizmom. Hovorí, že my všetci hľadáme pravdu. Každý má z nej kúsok, každý má z nej diel, úlomkovo. No nikde sa vraj nenachádza a nie je dostupná celá. Ale predsa! Celá Pravda bola (Bohom) vložená do rúk svätej katolíckej Cirkvi spolu s pokladom Milostí, bez akéhokoľvek ukrátenia, či obmedzenia. Nič to nehovorí o osobnej dokonalosti konkrétnych členov Cirkvi, ale pokiaľ prijímame celé Božie Zjavenie, všetko zriadenie, dané nám Ježišom Kristom - osobitne Obetu svätej Omše, sedem sviatostí, pápežstvo a uctievanie svätých, teda, pokiaľ sa utiekame k týmto, nám samotným Kristom daným prostriedkom spásy, sme objektívne videné lepšími kresťanmi, ako sú protestanti. Nič to však nehovorí o konkrétnom protestantovi. A už vôbec sa nesmieme oddávať falošnej pýche, prameniacej z akejsi „vyvolenosti“.

Cirkev je vždy aj misionárskou. Pán jej dal poslanie: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Matúš 28, 19) Ak by sa Cirkev vedome zriekla misie čo i len voči jednému jedinému človeku, zradila by svoje poslanie a nebola by už viac Cirkvou Ježiša Krista. Pán porúča svojim apoštolom, aby učili „všetky národy“, nie aby učili „všetkých ľudí“. Evanjelium má hneď na počiatku svoju sociálnu, spoločenskú dimenziu. Aj dnešných Židov je treba poučovať, je treba povolávať, aby prijali Evanjelium, aby uverili v Krista ako Mesiáša, ktorý po stránke ľudskej prirodzenosti vzišiel z ich vlastného ľudu. Do tej miery teda nemôže byť žiadnej spásy mimo Cirkev. Cirkev je v Starom zákone znázornená v podobe Archy. Mimo nej všetci ľudia zahynuli. Iba osem duší - a síce Noe a jeho blízki - bolo zachránených. Extra Ecclesiam nulla salus znie stará dogma, ktorej pravý zmysel treba správne chápať ako: mimo Cirkvi nieto spásy.

Ale čo potom s ostatnými kresťanmi, čo s moslimami, čo so Židmi, čo s pohanmi? Nuž, v zásade každý človek dokáže zo stvorenia vypoznať Boha ako svojho vlastného stvoriteľa a Pána. Vidí svoju vlastnú nedokonalosť, svoju hriešnosť a svoju vinu a je povolaný, aby ich ľutoval. Z tohto stavu sa nemôže oslobodiť vlastnými silami, na to je potrebné Vykúpenie. Musí teda túžiť po nejakom Vykupiteľovi. Ak je uňho prítomný takýto vnútorný postoj, ak by takýto človek prijal Evanjelium, ak by sa mu (také) kázalo v celej svojej plnosti, v celom svojom bohatstve, mohli by sme tu hovoriť o krste túžby. Vlial by do svojej duše nadprirodzený život. Ak zomrie v takomto rozpoložení duše, je zachránený. S vážnosťou sa však musíme pýtať, koľkí ľudia sú v skutočnosti schopní povzniesť sa k takejto mravnej výške. V zásade však nemôže byť spásy mimo viditeľného rámca Cirkvi - človek ju vždy prijíma skrze Cirkev, či si to uvedomuje
alebo nie. Nemôže byť žiadnej spásy mimo Cirkev, lebo nemôže byť žiadnej spásy mimo Krista a Kristus a jeho Cirkev sú jedno.

Preložil Ladislav Hajdu

6. 1. 2014

Dobrí a zlí tradicionalisti

Nate Metzger


Neokatolíci mimoriadne roztomilo rozlišujú, keď sa pokúšajú vyjadriť rozdiel medzi dobrými" a "zlými" tradicionalistami. Hoci tento rozdiel opisujú vždy inak, možno povedať, že "dobrý" tradicionalista, jednoducho len preferuje starú omšu, zatiaľ čo "zlý" tradicionalista sa tiež domnieva, že je novú omšu potrebné nejakým spôsobom kritizovať. Ak počúvame neokatolíkov, tak je úplne v poriadku, ak sa niekomu páči stará omša, kým sú dôvody pre túto konkrétnu preferenciu len povrchné. "Dobrý" tradicionalista nemá problém s novými modlitbami, s versus populum, s prijímaním na ruku, s trojročným cyklom lekcionára, s miništrantkami, s laickými lektormi a podobne. "Dobrý" tradicionalista je celkom rád, že ostatní ľudia také veci uprednostňujú. Len jemu osobne sa stalo, že sa mu až tak veľmi nepáčia. On subjektívne uprednostňuje latinský jazyk, ad orientem, staré modlitby, tichú úctu a všetky tie staré, očarujúce, tradičné veci.

Ak chodíte na starú omšu len preto, že sa vám práve také veci ľúbia, nuž, užívajte si to, hovorí, neokatolík.  "Dobrý" tradicionalista  dáva zhodou okolností prednosť nadčasovej tradícií. Je to len jeho vec. Je to niečo, čo patrí do sekcie "koníčky" na jeho Facebooku. Má rád Beethovenove klavírne sonáty, jogging, karate, hru Hľadanie mín, šéfkuchára bez čapice, podkolienky, thajské jedlo, mačky, nohavice mrkváky, oranžovú farbu ... a latinskú omšu (dobre, neblbnime, mačky nemá rád). "Dobrý" tradicionalista má rád starú omšu rovnakým spôsobom, ako má rád tiramisu a neznáša výstrih do V. Je to úplne a len vec jeho subjektívnej preferencie. Je fanúšikom starej omše. “Dobre pre neho!“ hovorí neokatolík a hladká svojho "dobrého" tradicionalistického priateľa po hlave. Oslavujte rozmanitosť! A odvtedy, čo Benedikt XVI. vrátil starú omšu späť do menu, si ju môže  "dobrý" tradicionalista kedykoľvek objednať a nájsť si podnik, kde ju podávajú.
Tradicionalista sa dnes naozaj nemá dôvod sťažovať, hovorí neokatolík, pretože staré omše sú k dispozícii vo vybraných lokalitách vnútri jeho vlastnej diecéznej štruktúry. Iba "zlí" tradicionalisti cítia potrebu stále k tomu niečo uštipačne poznamenávať. Aj keď dnes majú svoju omšu, títo "zlí" tradicionalisti neprestajne šomrú a mrzuto sedia pri stole. Stále sa sťažujú na menu dňa, napriek tomu, že si môžu objednať, čo chcú! Z dôvodov, ktoré sú samozrejme úplne šialené, "zlý" tradicionalista cíti potrebu kritizovať výber ostatných zákazníkov.

Áno, je to hlúpy spôsob, ako sa pozerať na tradicionalizmus. Ale typický. Aj keď treba povedať, že dnes sú zmätené časy. Je  to pravda, že k omši všetkých vekov je dnes lepší prístup - iste, v porovnaní s dystopickou (Dystópia je opak utópie - pozn.prekl.) nočnou moru, čo je vhodné pomenovanie pre roky pred Summorum Pontificum (obdobie, ktoré ľahúčko prepadlo čiernou dierou neokatolíkovej pamäte) sú to pre tradicionalistov relatívne šťastné dni. Vďaka Benediktovej vyhláške, už despotickí biskupi nemajú možnosť tak ľahko vykázať starú omšu za hranice svojich diecéz, takže ju niektorá farnosť dokáže príležitostne ponúknuť aj bez ťažkých následkov.Takže  neokatolík má pravdu, však? Na čo sa teda tradicionalista potrebuje sťažovať? Dostal, čo chcel, či nie?

Bohužiaľ, ako to už býva, neokatolík ignoruje niektoré dôležité detaily. Napriek tomu je iróniou, že neokatolíkove rozprávky o "zlých" a "dobrých" tradicionalistoch, hoci sú skrz naskrz hlúpe, dostanú trochu dôveryhodnosti, za predpokladu, že človek je inak neznalý faktov (a neokatolíci sa zdajú byť) a má len povrchný prehľad o dianí v diecéznych farnostiach.

Hoci na jednej strane Benediktove motu proprio bolo dôležitým krokom v obnove nadčasovej Tradície našej cirkvi a zároveň bolo skvelé, keď dosvedčil, že stará omša nebola nikdy zrušená (nepochybujem že k mrzutosti mnohých panovačných biskupov po celom svete a k radosti oprávnene naštvaných dlhodobo ostrakizovaných farníkov FSSPX), na strane druhej Benediktove motu proprio, aká irónia, umožnilo neokatolíkom vykladať ich bájky o "dobrých" a "zlých" tradicionalistoch. Realita je však taká, že na rozdiel od šťastných farností FSSPX a FSSP, ktoré rozumne novú omšu úplne vypúšťajú, tie diecézne farnosti, ktoré starú omšu odvážne slúžia, musia slúžiť aj Novus Ordo. Každú siedmu nedeľu v 05:30 ráno, (pokiaľ to samozrejme nie je párny deň (ak neprší (meno mesiaca začína na písmeno "A", "D", "J", alebo "M" ))), sa môžete zúčastniť latinskej omše; O 10:00, máte rodinnú omšu s bábkami a klaunami (každú nedeľu), v 11:30, španielsku omšu a v 13:00, omšu s rockovou-metalovou hudbou.

Tento veľmi čudný stav, ktorý v diecézach zavládol po motu proprio, dáva, ako sa zdá, oprávnenie interpretovať tradicionalizmus ako, čisto svojvoľný, subjektívny, osobný výber. Môžete mať toto, alebo môžete mať tamto. Je to vaša vec. Či sa vám pozdáva to alebo ono, máme pre vás všetko. Každý dostane, čo chce! Samotná slová, ktoré pripájame k dvom položkám na menu "mimoriadna froma" a "riadna forma'  prepožičiavajú dôveryhodnosť neokatolíckemu  rozlišovaniu medzi" dobrými "a" zlými "tradicionalistami.
Navyše, ako už bolo uvedené, tieto čudné, diecézne rozpaky nám pomáhajú ľahko zabudnúť na odbojné akcie a vybojované ťažké bitky tradicionalistického ľudu,v časoch pred motu proprio. Je oveľa ťažšie, zhodiť len na "osobné preferencie" , keď sa tí, ktorí "uprednostňujú" starú omšu, stretávali v hotelových konferenčných miestnostiach a opustených kaplnkách na starých cintorínoch (to obvykle nie sú veci, ktoré ľudia robia, ako "koníčky"). Ale teraz je mnoho z týchto oobozretných ľudí absorbovaných do diecéznych štruktúr a môžu si chodiť na "svoje omše" v príjemných farnostiach, vo vlastných mestách a štvrtiach, za predpokladu (mimoriadne dôležitého), že reči o Dystópií, ktorú prežívali pred motu proprio sa stali tabu, aby si neokatolíci mohli oprávnene myslieť, že záležalo len na osobných preferenciách.

Ale to jednoducho nie je pravda. Dostali tradicionalisti Benediktovým ediktom konečne to, čo chceli? Len vtedy, ak by bolo išlo o uspokojenie osobného vkusu, či subjektívneho rozmaru. To znamená, že len v prípade, ak išlo o ľahší prístup k "ich omši". Nanešťastie pre neokatolíka, toto skrátka nie je o tom, čo sa komu „páči“. Je to o objektívnej superiorite starej omše a objektívných problémoch s novou omšou. Áno, tradicionalisti sa dokázali vcelku hladko začleniť do diecéznych radov (tí, ktorí o to stáli), ale ich vzdorný postoj voči Novus Ordo neustúpil ani nepoľavil. Nemýľte sa: vo farnostiach sa po laviciach zakráda veľa "zlých" tradicionalistov. A vďaka Bohu za nich.
Hoci mnohí tradicionalisti teraz chodia na omše vo farnostiach kde dominuje novus ordo, napriek tomu považujú novus ordo za znepokojujúce, či dokonca ohavné. Dobrý tradicionalista je k starej omši priťahovaný nie pre osobný vkus, alebo záľubu, ale preto, že uznáva jeho mimoriadnu úctyhodnosť a doktrinálny obsah. Kritizuje novú omšu nie preto, že sa mu jednoducho nepáči, ale preto, že je objektívne problematická.

Tradicionalista nielen spravodlivo bojuje za obnovu starej omše, ale právom bojuje za celkové zrušenie novej omše. Áno, neokatolíkovi by to mohlo znieť znepokojujúco, alebo "radikálne", ale je to absolútne správny postoj a je správne tento postoj šíriť medzi svojimi katolíckymi bratmi. Tradicionalista oprávnene nechce nič menšie, než úplne odstránenie novej omše. Chce novus ordo vymazať z menu. Navždy. A na zlosť neokatolíkom, motu proprio umožnilo, aby ľudia, ktorí takto zmýšľajú prebývali v ich strede a neboli viac vykázaní na perifériu.
Musíme zdôrazniť: napriek ich asimilácií do diecéznych radov, ktoré novus ordo stále považujú za "riadnu" formu omše, mnohí  tradicionalisti správne trvajú na tom, že ich účasť na starej omši nemá nič do činenia s osobným vkusomm alebo subjektívnými preferenciami . Že to ale má čo do činenia s objektívnym stavom vecí. Práve preto, že stará omša je (prinajmenšom) lepšia vo forme a obsahu a práve preto, že nová omša je hlboko a znepokojujco horšia, tradicionalista oprávnene požaduje, aby nová omša zahryzla do prachu. Aby zmizla. Konec. Vymazané. Finito. Chce, aby každý katolík, po celom svete, v každej krajine, alebo v meste, na predmestí, alebo v getách a slumoch, aby mal výhradný a ľahký prístup k omši vekov. Chce bohatým aj chudobným, negramotným aj vzdelaným, čiernym aj bielym, mladým aj starým, dať možnosť zúčastniť sa na omši celebrovanej tak, ako celebrovaná byť má a chce, aby nikto na celom svete nemusel trpieť novus ordo. Nikdy. Neokatolíci tento postoj s najväčšou pravdepodobnosťou označia za hlboko poburujúci, autoritársky, exkluzivistický a elitársky. Vari tradicionalista nechce oslavovať rôznorodosť? Nie, nechce. Prinajmenšom, keď ide o naše uctievanie Boha a Najsvätejšiu obetu svätej omše.
Tradicionalista vyzerá deň, keď bude "stará omša" jedinou omšou v ponuke (v latinskom ríte). A naozaj dúfame, že príde deň, keď mladí nebudú mať poňatia o tom, čo to bolo novus ordo. Raz, o to prosíme Boha, budú deti, ktoré budú poznať len omšu,  prosiť starších, aby im porozprávali o zlých časoch, keď sa v kostoloch slúžievala v národných jazykoch nová omša. Už to vidím. Nejaký katolícky starec vylezie na pôjd a zostúpi s modlitebnou knižkou. Jeho vnuci zalapajú po dychu. „Uff! Toto používali pri omši?“ A potom, s hlbokým povzdychom im starý otec porozpráva príbehy o miništrantkách, laických lektoroch, mizerných spevákoch, mimoriadnych rozdávateľoch príjmania a niečom, zvanom „tradicionalizmus.“ 

Áno, mnohí tradicionalisti chcú odstrániť novus ordo, raz a navždy. Chcú budúcnosť, v ktorej budú na nové omše spomínať len v minulom čase. Dobrý tradicionista bude len rád, keď sa pojem "stará omša" zastará a keď jediná omša v ponuke, bez vysvetľujúcich adjektív, bude omša vekov.
Je to ten neokatolícky "dobrý" tradicionalista, ktorému by sme sa mali vyhnúť, vyhnúť sa samoľúbosti a je to ten "zlý" katolík, ktorého by sme mali oslavovať. Je skrátka nebezpečné a zlé si myslieť, že je to vec osobných preferencií, alebo že môžeme ukončiť boj, keď sa už  "naša omša" dostala do ponuky. Toto nie je hobby. Nie je to zábava ani hra. Je to o plnosti viery a očistení od neporiadku, chaosu a bezprecedentných novôt. Benediktovo motu proprio neznamená koniec príbehu. Je to začiatok. Dobrí tradicionalisti sa nemôžu uspokojiť len preto, že "majú svoju omšu". Ich cieľom je úplná konverzia katolíckeho sveta k omši vekov a úplné, hoci aj pozvoľné, odstránenie novej omše. Kým nenastane ten šťastný deň, keď novus ordo prestane jestvovať, bude tradicionalista pokračovať v trúbení na poplach, kritizovať, argumentovať a bezpochyby poriadne otravovať svojich neokatolíckych bratov. "Zlý" tradicionalista sa nezastaví, kým sa svet raz, navždy a úplne nezbaví novus ordo.

Preložil Jozef Duháček

prevzaté z www.remnantnewspaper.com