Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

19. 12. 2014

Slobodomurári (6. časť)
                                                                                                                    
Slobodomurárstvo a Druhý vatikánsky koncil  

Sloboda    Rovnosť     Bratstvo - Stredobodom je človek

Lexikón pre teológiu a cirkev uzatvára heslo o slobodomurárstve nasledovnou zľahčujúcou vetou: „Svetonázorové boje budúcnosti nebudú vedené ani tak medzi Katolíckou Cirkvou a slobodomurárstvom, ako skôr medzi Kresťanstvom a marxistickým voľnomyšlienkarstvom, medzi Cirkvou a Komunizmom.“ Toto ďalekosiahle podcenenie vplyvu slobodomurárstva na Cirkev ukazuje účinnosť princípu zachovávania tajomstiev, s ktorým pracujú slobodomurárske lóže a združenia. Slobodomurári sa predsa už od svojho založenia pred vyše dvesto rokmi snažili a snažia o rozširovanie svojich myšlienok naprieč celou spoločnosťou. Katolícka Cirkev bola - predovšetkým svojim odsúdením slobodomurárstva a skrze jeho sankcionovanie cirkevným trestom exkomunikácie - poslednou veľkou baštou proti slobodomurárskemu myšlienkovému konštruktu „svetového bratstva“. Prenikanie základných slobodomurárskych princípov - slobody, rovnosti a bratstva do Cirkvi je ľahké vybadať pri rozbore koncilových textov a tiež bežným vnímaním pokoncilového spôsobu ohlasovania viery a praxe vysluhovania sviatostí. Každý z týchto troch princípov sa v pokoncilovej Cirkvi prejavuje dvojako - v akejsi umiernenej („soft“) podobe a popri nej i v extrémnej („hard“) forme. Oba prístupy sa pritom odvolávajú na koncilové dokumenty.

Princíp slobody 

Zatiaľ čo v slobodomurárstve existuje možnosť výkladu samotného pojmu slobody rozličnými smermi, Druhý vatikánsky koncil ho recipoval vo forme „náboženskej slobody“. No tento pojem je nanajvýš dvojznačný, keďže Cirkev pozná skutočnú náboženskú slobodu, ktorú aj vždy hlásala. Táto náboženská sloboda spočíva v tom, že nik nesmie byť v otázkach viery a náboženstva podrobený tlaku, teda - nik nesmie mať „prikázané veriť“ nasilu. Nesprávne chápaná náboženská sloboda vo význame, v akom bola formulovaná na poslednom koncile, spočíva na náboženskej ľahostajnosti štátu voči rôznym svetonázorom a náboženským systémom, ktoré v danej spoločnosti existujú. Toto je na koncile zdôvodnené akýmsi „prirodzeným právom na vieru“, hoci aj v bludy. Z katolíckeho pohľadu je toto jedným z najzásadnejších a najďalekosiahlejších ideologických omylov Druhého vatikánskeho koncilu.
 

Takto nesprávne vnímaná „náboženská sloboda“ spočíva na náuke o „práve“ verejného šírenia bludov a bola ako následok absolútne nadsadenej „slobody človeka“ zakotvená v koncilovom dokumente Dignitatis humanae. Je to však chápanie, ktoré naráža na svoje hranice i v postmoderných nekatolíckych štátoch, v akých žijeme dnes. Viaceré západoeurópske štáty napríklad otvorene podnikajú kroky voči Salafistom (jeden z radikálnych smerov Islamu, od arabského výrazu „Salaf“ pre predka, predchodcu), ktorí sa dopúšťajú protištátnej činnosti, resp. ohrozovaním bezpečnosti občanov destabilizujú spoločnosť. Na takéto konanie však tieto štáty nemajú podľa Dignitatis humanae právo, pokiaľ sa Salafisti (alebo predstavitelia iných náboženských skupín) odvolajú na [od koncilu] platnú náuku o „práve“ na verejné šírenie bludov [alias nesprávne poňatú „náboženskú slobodu].
 

Extrémna pozícia
 

Extrémna požiadavka „slobody“ je akýmsi vnútrocirkevným volaním po „oslobodení sa“ od akéhokoľvek druhu cirkevného (morálneho) „nátlaku“. Dnešný „osvietený“ človek nazerá na Cirkvou hlásanú „rigidnú“ sexuálnu morálku (odmietanie kondómov, umelej antikoncepcie...), predpisy o „nútenom“ celibáte, zákaz kňazského svätenia žien, odmietanie homosexuálneho správania, či odopieranie sviatostí pre cudzoložníkov totiž práve takto. Tieto tézy a volania nie sú síce v koncilových textoch nikde explicitne spomenuté, napriek tomu sa „progresivistickí“ zástancovia neustálych zmien a reforiem v Cirkvi odvolávajú na „ducha koncilu“. Myslia pritom na „Princíp slobody človeka“, základy ktorého bezpochyby položil Druhý vatikánsky koncil. Túto „slobodu človeka“ pritom vykladajú čo najextenzívnejšie, ako slobodu od „akéhokoľvek nátlaku“. Logicky to vedie k rozkolu medzi stúpencami posledného koncilu. A tak vidíme pred sebou dva tábory, ktoré sa - hoci stojac vzájomne proti sebe, odvolávajú na koncil a jeho dokumenty.
 

Napríklad prefekt Kongregácie pre náuku viery, kardinál Müller zastupuje „umiernený tábor“ a je aktívnym a rozhodným odporcom extrémistickej pozície, ktorú zastupuje napríklad Hans Küng.

Právo na šírenie bludov ?
 

„Tento vatikánsky snem prehlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda náleží v tom, že všetci ľudia musia byt prostí nátlaku ako zo strany jednotlivcov, tak zo strany spoločenských skupín a akejkoľvek ľudskej moci, takže nikto ani nesmie byť prinútený jednať v oblasti náboženstva proti svojmu svedomiu, ani mu nesmie byť bránené jednať podľa svojho svedomia súkromne i verejne, alebo samému alebo spolu s inými, v náležitých medziach.“ (Dignitatis Humanae 2) Blud tohto úryvku tkvie v slove „verejne“.
 

Idey slobodomurárstva boli jasne vyjadrené v koncilovom dokumente „Dignitatis Humanae“, falošne označované za „náboženskú slobodu“. Ďalší koncilový dokument „Gaudium et spes“ je vyjadrením nového chápania Cirkvi: Všetko upriamiť na človeka! A koncilový dokument „Nostra aetate“ je chválospevom na falošné vyznania, náuky a náboženstvá.
 

Človek ako jednotlivec

Omša, sviatosti, zjavenie sa (omylne) zameriavajú na človeka ako na posledný cieľ. „Veriaci i neveriaci jednomyseľne súdia, že všetko na svete má byť zamerané k človeku ako svojmu stredu a vyvrcholeniu.“ (Gaudium et spes 12) „Ide totiž o záchranu ľudskej osoby a obnovu ľudskej spoločnosti. Ťažiskom nášho výkladu bude teda človek, a to človek vo svojej jednote a úplnosti, s telom i dušou, srdcom i svedomím, mysľou i vôľou. Preto posvätný snem hlása vznešené povolanie človeka, uznáva v ňom akýsi božský zárodok a ponúka všetkým ľuďom úprimnú spoluprácu cirkvi k ustanoveniu všeobecného bratstva, ktoré by bolo s týmto povolaním v zhode.“ (Gaudium et spes 3)
 

Človek v kolektíve 

Cieľom pokoncilovej Cirkvi je vybudovanie „novej ľudskej rodiny“, bez potreby obrátenia sa ku Kristovi. „Čím viac sa totiž svet zjednocuje, tým je viac zrejmé, že úlohy, ktoré sú na človeka kladené, prekračujú hranice jednotlivých skupín a postupne sa rozširujú na celý svet. Ale to sa neuskutoční, ak nebudú jednotliví ľudia a ich skupiny v sebe pestovať a v spoločnosti šíriť mravné a spoločenské čnosti. S potrebnou pomocou Božej milosti povstanú noví ľudia a tvorcovia nového ľudstva.“ (Gaudium et spes 30) „Medzitým vzrastá presvedčenie, že ľudstvo nielen môže a musí stále viac upevňovať svoju nadvládu nad stvorenou prírodou, ale že jeho úlohou je tiež ustanoviť politický, spoločenský a hospodársky poriadok, ktorý by človeku stále lepšie slúžil a pomáhal jednotlivcom i skupinám uplatňovať a rozvíjať vlastnú dôstojnosť.“ (Gaudium et spes 9)
 

Centrálnym cirkevným postojom je dnes rovnocennosť všetkých náboženstiev - „A tak tieto oddelené cirkvi a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy nie sú bez zmyslu a významu, lebo Duch Kristov sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy, zverenej katolíckej Cirkvi.“ (Unitatis redintegratio 3)

Preložil a spracoval Ladislav Hajdu