Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

10. 12. 2014

Slobodomurári (5. časť)

Slobodomurárstvo a Cirkev

a) Odsúdenia

Slobodomurárstvo odmieta Katolícku Cirkev ako pravú Kristovu Cirkev, popiera a odmieta absolútny charakter Kresťanstva a skrze svoju prevažne racionalistickú a antropocentristickú povahu v sebe skrýva nebezpečenstvo úplnej náboženskej letargie a ľahostajnosti. Tá môže prerásť až v nenávistné odmietanie Boha a nevraživosť voči Cirkvi, čoho svedectvom sú dejiny slobodomurárstva románskej proveniencie, ktoré nadobudlo výrazne protikatolícky charakter. Katolícka cirkev preto slobodomurárstvo odsúdila a svojim členom vstup do jeho štruktúr pod sankciou exkomunikácie zakázala. Prvýkrát sa s týmto postojom Cirkvi stretávame v bule Klementa XII. „In eminenti“ z 28. apríla 1738 a v bule Benedikta XIV. „Providas“ zo 17. mája 1751. Autorom tretieho nariadenia (z 13. augusta 1814) bol kardinál Consalvi počas pontifikátu Pia VII. Postoj Cirkvi potvrdili aj Lev XII. v „Quo graviora mala“ z 13. marca 1825 a Gregor XVI. v „Mirari vos“ z 15. augusta 1832. Pius IX. odsúdil slobodomurárstvo v celkovo ôsmich alokúciách (alokúcia = prejav pápeža k určitej cirkevnej alebo politickej téme) a pastierskych listoch, spomeňme najmä „Syllabus“ z. 8. decembra 1864 a alokúciu „Multiplex inter“ z 25. septembra 1865. Lev XIII. odsúdil slobodomurárstvo v encyklike „Humanum genus“ z 20. apríla 1884 a v listoch z 8. decembra 1892, 20. júna 1894 a 2. septembra 1896. Codex Iuris Canonici (Kódex kánonického práva) z roku 1917 (Kánon 2335) hovorí: „Prívrženci sekty slobodomurárov a združení podobného druhu, ktoré pracujú proti Cirkvi a zákonnej štátnej moci, vzťahujú na seba ipso facto exkomunikáciu, vyhradenú Apoštolskému stolcu.“ Toto ustanovenie platilo do vydania nového Codex Iuris Canonici v roku 1983.

b) Zrušenie odsúdenia po Druhom vatikánskom koncile

Z iniciatívy viedenského kardinála Franza Königa začal intenzívny dlhoročný dialóg medzi predstaviteľmi slobodomurárstva a Katolíckou cirkvou. Jeho závery sú zhrnuté v spoločnom „Lichtenauskom vyhlásení“ z 5. júla 1970, podpísanom na zámku Lichtenau v Hornom Rakúsku. Partnerom v dialógu boli najmä slobodomurárske združenia z nemecky hovoriacich krajín, ich hovorcom a šéfom za rokovacím stolom bol vtedajší Veľmajster Veľkej lóže Rakúska, linecký neurológ Dr. Kurt Baresch. Vyhlásenie z Lichtenau podpísalo šesť zástupcov humanitných Veľkých lóží Nemecka, Rakúska a Švajčiarska a traja predstavitelia Katolíckej cirkvi. V dokumente sa uvádza, že „Slobodomurárstvo nie je žiadnym náboženstvom a ani žiadne náboženstvo nehlása a neučí, keďže nemá žiadnu spoločnú ucelenú predstavu Boha.“ Veľké náboženstvá spája „narastajúce, celosvetové ohrozenie ich existencie skrze popieranie ľudskej dôstojnosti a ľudských práv a skrze pseudonáboženské ideológie“. „Všeobecne sa zastáva stanovisko, že pápežské buly, zaoberajúce sa slobodomurárstvom majú už len historický význam a nezodpovedajú súčasným časom. Odsúdenie slobodomurárstva ustanoveniami cirkevného práva nie je už viac z dôvodov, uvedených v tomto vyhlásení Cirkvou ospravedlniteľné, navyše, keď tá (Cirkev) podľa Zákona Božieho učí, že svojho brata treba milovať“. Kurt Baresch spísal o rozhovoroch s kardinálom Königom správu, ktorá vyšla vo Viedni v roku 1983 pod titulom „Katolícka cirkev a slobodomurárstvo“. Na základe tohto zmierenia pokoncilovej Cirkvi so slobodomurárstvom bola v rámci publikovania nového CIC (Kódexu kánonického práva) klauzula o exkomunikácii členov slobodomurárskych združení z CIC vypustená. Nový CIC bol vyhlásený pápežom Jánom Pavlom II. Apoštolskou konštitúciou „Sacrae Disciplinae Leges“ z 25. januára 1983 a účinnosť nadobudol 27. novembra 1983.   

c) Intervencia kardinála Josepha Ratzingera

Hoci na rozdiel od Kódexu kánonického práva z roku 1917 neboli v tom novom, z roku 1983, slobodomurári priamo spomínaní, vyhlásil prefekt Kongregácie pre náuku viery - kardinál Ratzinger (neskorší pápež Benedikt XVI.) deň pred nadobudnutím účinnosti nového CIC (teda 26. novembra 1983), neberúc pritom na zreteľ „zmierlivé myšlienky“ v texte vyhlásenia z Lichtenau, že katolík, ktorý sa stane slobodomurárom, sa nachádza v stave ťažkého hriechu a je vylúčený z účasti na Najsvätejšej Eucharistii, keďže zásadná nezlučiteľnosť Katolíckej cirkvi a slobodomurárstva platí naďalej, aj podľa nového Kódexu kánonického práva, hoci v ňom tento fakt nie je explicitne uvedený.

Vybral a spísal Ladislav Hajdu