Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

11. 12. 2014

Chudoba

Léon Bloy

Chudobných vždy budete mať medzi sebou.
Od priepasti tejto reči nikdy nemohol ani jeden človek povedať, čo je to Chudoba.
Svätí, ktorí sa s ňou z lásky zasnúbili a splodili s ňou mnoho detí, tvrdia, že je nekonečne hodná milovania. Tí, čo nechcú takú spoločnicu, niekedy pod jej bozkom zomierajú hrôzou alebo zúfalstvom a dav prechodí "de utero ad sepulcrum" bez toho, aby vedel, čo si má myslieť o tej príšere.
Keď sa opýtame Boha, odpovie nám, že práve On je chudobný: Ego sum pauper. Keď sa Ho napýtame, ukazuje nám svoju velebnosť.
Stvorenie je ako by kvetom nekonečnej Chudoby; a dokonalým dielom Toho, ktorého menujeme Všemohúcim, bolo dať sa uprostred úplnej Hanebnosti ukrižovať ako lotor.
Anjeli mlčia a trasúci sa Démoni vytrhávajú si jazyk, aby nehovorili. Len hlupáci posledného storočia podujali sa vysvetliť tajomstvo. Kým ich prehltne priepasť, Chudoba sa spokojne prechádza so svojou maskou a svojím sitom.
Ako sa hodia na ňu slová Evanjelia sv. Jána! "Bola pravým svetlom, ktoré osvecuje človeka, prichádzajúceho na tento svet. Bola na svete, svet bol učinený skrze ňu a svet ju nepoznal. Do svojho prišla a svoji ju neprijali."
Svoji!  Hej veru, či jej nepatrí ľudstvo? Veď nieto tak nahého zvieraťa, ako je nahý človek a všade by sa malo užívať porekadlo, že boháči sú zlí chudáci.
Keď sa odstráni zmätok tohto klesajúceho sveta, keď hviezdy budú vyhľadávať svoj chlieb a keď najposlednejšie blato samé pripustí k tomu, aby vyžarovalo Nádheru; keď budeme vedieť, že nič nebolo na svojom mieste  a že rozumná bytosť žila len v hádankách a zdaniach, potom by bolo možné, že by muky bedára ukázali mizériu milionárovej duše, ktorá by sa na tajomnom registri položiek všeobecnej Solidarity duchovne rovnala handrám.
Mandarín hovorí: "Vyondiem sa na chudobných."
"Veľmi dobre, milý chlapče", povie Chudoba pod svojim závojom, "poď ku mne. U mňa je teplo a mám výborné lôžko ..." A sama ho zavedie spať do kostnice.
Ach, vskutku by sa zhnusilo aj byť nesmrteľným, keby ešte pred tým , čo sme navykli volať smrťou, nebolo prekvapení a keby žranie psov tejto vojvodkyne, nimi znovu vydávané, raz nemalo byť jedinou nádejou ich večne vyhladnutých vnútorností.

"Ja som tvoj otec Abrahám, ó, Lazar, môj drahý nebožtík, moje dieťatko, ktoré kolíšem vo svojom Lone a chystám na šťastné Vzkriesenie. Ty vidíš veľký neporiadok, ktorý je medzi nami a nemilosrdným boháčom. To je priepasť nedorozumení, ilúzií, nepremožiteľných nevedomostí, ktorú nemožno preklenúť. Nikto nevie svoje vlastné meno, nikto nepozná svoju vlastnú vlastnú tvár. Všetky tváre a všetky srdcia zatiahnuté sú hmlou nepreniknuteľného tkaniva kombinácií Pokánia, ako čelo otcovraha. Nevieme, pre koho trpíme a nevieme pre čo sa tešíme. Nemilosrdník, ktorému si závidel omrvinky a ktorý teraz žobre o jednu kvapku Vody z konca tvojho prsta, mohol zbadať svoju biedu iba pri svetle plameňov svojho mučenia; bolo však treba, aby som ťa vzal z rúk Anjelských, aby sa ti vo večnom zrkadle ohnivej tváre odkrylo tvoje bohatstvo. Pravda, neprestajné rozkoše, s ktorými ten zatratenec rátal, neprestanú, ako ani tvoja bieda nebude mať konca. Lenže, keď sa uviedol Poriadok, ty si zmenil miesto. Lebo medzi vami dvoma bola tak skrytá blízkosť, tak dokonale neznáma, že len Duch Svätý, navštevovateľ kostí mŕtvych, mohol ju v nekonečnej konfrontácii tak ukázať!"

Boháči sa boja chudoby, lebo čierne šípia smierne zaobchádzanie, vnuknuté jej prítomnosťou. Boja sa jej ako zachmúrenej tváre veriteľa, nepoznajúceho pardonu. Zdá sa im, a celkom správne, že hrozná bieda, ktorú skrývajú vo svojom vnútri, zrazu by mohla roztrhať svoje zlaté putá a svoje prikrývky nespokojnosti a plačúca utiecť v ústrety Tej, ktorá bola vyvolenou spoločnicou Syna Božieho!

V tom istom čase inštinkt Zdola ich upozorňuje na nákazu. Tí vyvrheľovia dobre vedia, že Chudoba je tvárou samého Krista, zapľutou Tvárou, ktorá obracia na útek Knieža tohto sveta a že pred Ňou nemožno jesť srdce biednych pri hudbe flaut alebo hobojov. Cítia, že jej blízkosť je nebezpečná, že lampy dymia, keď sa blíži a fakle sa podobajú pohrebným sviecam a že každá rozkoš umiera. To je nákaza božských Smútkov ...
Aby sme použili známe porekadlo, ktorého hĺbka privádza do zmätku: "Chudobní donášajú nešťastie", v tom istom zmysle, ako vyhlásil Kráľ chudobných, že "prišiel doniesť meč". Hrozné a priamo strašné protivenstvo získa si človek rozkoše, ktorého šiat dotkol sa chudobný a ktorému sa pozrel zoči-voči.
Práve preto je na svete toľko múrov od časov biblickej Veže, ktorá sa mala dotýkať neba - tak slávnej Veže, že Boh "zostúpil z neba", aby si ju pozrel zblízka a ktorú isteže stavali na to, aby naveky odháňali anjelov nahých a bez domova, už vtedy sa túlajúcich po zemi.

Z knihy Léona Bloya: Chudobná žena, vydala Obroda, Ružomberok 1943

Preložil Jozef Gonsorčík