Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

19. 11. 2014

Slobodomurári (2. časť)

Historický vývoj

a) Anglosaské slobodomurárstvo

Vstupom nových členov, patriacich do šľachtických kruhov získalo anglické slobodomurárstvo nielen enormné zvýšenie počtu členstva, ale aj nárast svojho vplyvu. V roku 1772 pôsobilo na britských ostrovoch už 160 lóží. Počnúc rokom 1765 až podnes zaujímajú popredné miesta v štruktúrach anglického slobodomurárstva členovia panovníckej dynastie, respektíve kráľovskej rodiny. Vnútorné rozpory medzi lóžami boli urovnané v roku 1813 založením United Grand Lodge of England (Spojenej Veľkej lóže Anglicka) so sídlom v Londýne. Patria do nej všetky anglické lóže. Od 30-tych rokov osemnásteho storočia preniká slobodomurárstvo aj do Nového sveta. V Severnej Amerike zažíva neuveriteľný rozmach. Venuje sa najmä dobrovoľníctvu a charite, v roku 1931 sa v Spojených štátoch hlásilo k slobodomurárstvu 3 509 000 bratov, združených v 18 000 lóžach.

Celkovo sa dá povedať, že anglosaské slobodomurárstvo je vo všeobecnosti mierne konzervatívneho razenia, je zložené viac-menej z členov, patriacich do rôznych protestantských vyznaní a náboženských zoskupení. Od svojich členov zásadne vyžaduje vieru v najvyššiu bytosť, v akúsi duchovnú prasilu, usporadúvajúcu svet. Členovia týchto lóží sú z náboženského hľadiska  tolerantní, nezdráhali sa medzi seba prijímať ani vyznávačov iných (teda nekresťanských) náboženských systémov, zastúpených na územiach, patriacich do British Empire ako seberovných bratov. Za svoj hlavný cieľ si kladú pestovanie myšlienok všeľudského bratstva, rozvoj humanity a dobročinnosť.

c) Románske krajiny

Slobodomurárstvo v románskych krajinách je na rozdiel od toho anglosaského zamerané výrazne proticirkevne a protinábožensky. Je politicky mimoriadne aktívne, najmä pokiaľ ide o slobodomurárstvo vo Francúzsku. V 18. storočí bolo prístupné všetkým romantickým a ezoterickým prúdom (najmarkantnejšie sa to odrazilo pri formovaní systému vyšších stupňov „zasvätenia“). Čoraz otvorenejšie sa hlásilo k nastoleniu akejsi „svetovej demokracie“ a zničení Cirkvi a pápežstva (v tomto smere mal najväčší vplyv Grand Orient de France - Veľký Orient Francúzska).

10. septembra 1877 pozbavil Grand Orient svoje regule starého slobodomurárskeho záväzku viery v „majstra staviteľa sveta“ a v nesmrteľnosť ľudskej duše, odstránil tiež zo svojich obradov a symbolov Bibliu a Krucifix. Ako reakciu na toto prerušili Veľké lóže Anglicka, Škótska, Írska a Kanady akékoľvek kontakty s Veľkým Orientom Francúzska. (Veľká lóža Nemecka sa s Grand Orientom rozišla už v roku 1871). Grand Orient pristupoval nenávistne k všetkému cirkevnému učeniu a snažil sa minimalizovať cirkevné vplyvy na spoločenské dianie. Badať to bolo najmä v otázkach manželstva a výchovy mládeže, v otázkach spoločenského poriadku (jeho ukotvenie nie na báze cirkevnej náuky o spoločenských dobrách) a v otázke združovania sa do spolkov. Grand Orient zaštiťoval predstaviteľov voľnomyšlienkárskeho hnutia, stál na čele boja za sekulárny štát, založený na princípoch ateizmu. Odmietal monarchiu, všetci jeho významní členovia patrili k popredným stúpencom republikanizmu. Svoj kultúrny ideál sekulárnej spoločnosti, v ktorej verejný náboženský kult nemá žiadne miesto predstavil Veľký Orient na medzinárodnom slobodomurárskom kongrese, konanom v Paríži v roku 1889.
Na Grand Oriente bolo duchovne závislým slobodomurárstvo krajín Itálie. Veľmajstri Giuseppe Mazzini a Giuseppe Garibaldi bojovali za odstránenie svetského panstva pápeža, ich nasledovníci - Ernesto Nathan a Adriano Lemmi presadili v novovytvorenom Talianskom kráľovstve sekularizáciu školského systému. Ten istý vplyv republikanizmu a voľnomyšlienkarstva badať aj pri lóžach, pôsobiacich v Španielsku a v Portugalsku (všetky proticirkevné pogromy prvej polovice dvadsiateho storočia, počnúc odstránením portugalského kráľa Manuela II. v roku 1910, ktoré sa prehnali Iberským polostrovom možno pripísať slobodomurárskej réžii, ono to nikdy tieto hnutia ani nepopierali.), ako aj v Belgicku, v Rumunsku, vo Švajčiarsku, v krajinách Južnej Ameriky, v Mexiku a v neskoršej Juhoslávii. Zvlášť pri nastoľovaní proticirkevných režimov a štátneho teroru v Španielsku, Portugalsku a Mexiku bola viditeľnou spolupráca slobodomurárskych kruhov s komunistami, čo bolo výsledkom ideologického premiešavania členstva týchto dvoch entík.

c) Nemecké štáty

Slobodomurárstvo v germánskych (nemeckých) krajinách zastáva z väčšej časti akési „nedogmatické kresťanstvo“, alebo niekde viac, niekde menej ortodoxný protestantizmus. V mnohom akcentuje nacionálny rozmer, no zväčša je apolitické a zvláštnu pozornosť venuje skôr pestovaniu slobodomurárskej filozofie. Nemecké slobodomurárstvo začalo svoje dejiny písať v Hamburgu, v roku 1737. Do jeho radov patrili veľmi známe osobnosti: Friedrich II. (Veľký) - pruský kráľ a brandenburský kurfürst (knieža); z filozofov napríklad Johann Gottfried von Herder a Johann Gottlieb Fichte; zo sveta hudby veľmi známy Wolfgang Amadeus Mozart; spomedzi literátov  Christoph Martin Wieland, Johann Wolfgang von Goethe, Johann Heinrich Voß (ten do nemčiny preložil Homérove eposy Iliada a Odysea), Gottfried August Bürger, Adelbert von Chamisso, Ferdinand Freiligrath, Matthias Claudius, či Johann Heinrich Daniel Zschokke, mnohí z nich pôsobili aj ako prekladatelia, novinári, pedagógovia alebo sa venovali prírodným vedám. Treba mať ale na zreteli fakt, že v 18. storočí v určitých intelektuálnych kruhoch (najmä) pruskej elity patrilo k „dobrému štýlu“ neodmysliteľne aj členstvo v nejakej tej lóži.
V tridsiatych rokoch 18. storočia bolo nemecké slobodomurárstvo rozdelené na dva tábory: Na jednej strane boli tri staropruské Veľké lóže (1Veľká národná materská lóža „U troch glóbusov“, 2Veľká krajinská lóža slobodomurárstva Nemecka a 3Veľká lóža Pruska „Priateľstvo“), ktoré združovali asi dve tretiny slobodomurárov Nemeckých krajín. Začiatkom 20. storočia stáli tieto organizácie na platforme (nemeckého) nacionalizmu a odmietali humanistické slobodomurárstvo, ako ho poznáme z anglosaského prostredia. Od členov sa požadovalo vyznávanie Kresťanstva. Naproti tomu stálo ostatných šesť Veľkých lóží, zahrňujúcich asi tretinu nemeckého slobodomurárstva. Tieto boli naklonené humanistickému svetonázoru, ktorý bol dominantný pre väčšinu svetového slobodomurárstva.

Od polovice devätnásteho storočia zaznamenávame v rámci európskeho slobodomurárstva pokusy akéhosi cezhraničného zbližovania medzi jednotlivými národnými štruktúrami. Toto zbližovanie je artikulované najmä konaním slobodomurárskych kongresov, kde dochádza k publikovaniu konkrétnych vyhlásení, propagovaných rozličnými publikáciami. Výsledkom týchto pohybov je ukotvenie slobodomurárskych národných a regionálnych štruktúr v novovznikajúcich supranacionálnych organizáciách s celosvetovou pôsobnosťou. Prvou takouto organizáciou bol Bureau international de relations maçonniques (Medzinárodný výbor mazonických [rozumej slobodomurárskych] vzťahov), ktorý vznikol v roku 1903 vo švajčiarskom Neuchâteli. Nasledovali Ligue Internationale de Francs-Maçons (Medzinárodná liga slobodomurárov) v roku 1905 a Association maçonnique internationale [A.M.I.] (Medzinárodná slobodomurárska asociácia) v roku 1921.
Medzi známe slobodomurárske štruktúry patria tiež: International Grand Lodge of Druidism (Medzinárodná Veľká lóža druidizmu) [s druidmi ako keltskými pohanskými kňazmi nemá spoločné nič, názov má symbolizovať múdrosť, vedu, umenie a spätosť s prírodou], ktorej symbolom je sedemcípa hviezda; ďalej sú to Rád Illuminátov [illumináti = osvietení, spolok vznikol v bavorskom Ingolstadte v roku 1776]; ברית יבנ - B´nai B´rith [ide o židovskú lóžu z roku 1843, založenú v New Yorku, názov značí „Synovia zmluvy“]; Independent Order of Odd Fellows - I.O.O.F. [Voľne preložiteľné ako „Nezávislý rád čudákov“, založený v 18. storočí v Anglicku, jeho heslom je „Priateľstvo, láska a pravda“] a nemožno opomenúť veľmi rozšírené Rotary Clubs [prvý z nich bol založený v roku 1905 v Chicagu, dnes ich v 166 štátoch sveta funguje asi 34 tisíc - p. p.] a Lions Clubs [ich počiatky siahajú do roku 1917, prvým bol klub založený v Oak Brook, štát Illinois. Dnes je vo svete 46 tisíc Lions klubov v 208 krajinách sveta. Ich mottom je „We serve“ („Slúžime“)] ako predstupne vyšších slobodomurárskych spolkov a lóží.


S použitím dostupnej literatúry spracoval a preložil Ladislav Hajdu