Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

25. 11. 2014

Slobodomurári (3. časť)

Slobodomurárske náboženstvo

Odhliadnuc od francúzskych a frankofónnych lóží, slobodomurárstvo zásadne nemožno považovať za „nenáboženské“. Znie to možno prekvapivo, ale vzhľadom na pôvod slobodomurárstva v dominantne protestantských krajinách to ani neudivuje. Vzhľadom na nekonečné spory vo vnútri anglického protestantizmu 17. storočia, vyrástlo na odpore voči všetkému, čo súviselo s cirkvou a cirkevnou správou. Následkom toho, že jeho filozofické podhubie tvoril Deizmus, odmietalo slobodomurárstvo cirkvami hlásané zjavené náboženstvo (teda Kresťanstvo v katolíckom alebo protestantskom poňatí). Obsahovalo však myšlienku Boha, ohľadom pojmu ktorého sa hlásala od počiatku absolútna tolerancia výkladu - Boh bol vnímaný ako Večný prazáklad všetkých vecí; Večná prasila, ktorá usporiadala svet; nepochopiteľná, dôveru i obavy vzbudzujúca Moc. Naturalistický, materialistický ateizmus bol odmietaný. Murár jest skrze svoje povolanie držaný v povinnosti, poslúchať morálny zákon. Ak správne chápe Umeniu, nestane sa z neho ani tupohlav, ani popierač Boha, ani bezbožný zvrhlík. {Kapitola 1 Starých povinností, zahrnutých v Konštitučnej knihe z roku 1723}
      
Preto nie je neobvyklým, keď počas zhromaždenia lóže znie v sále modlitba. Dogmatickým úvahám a rozborom sa však nevenuje temer žiadna pozornosť. Rovnako sa nezvykne zaujímať postoj k „posledným veciam“, akými sú smrť, nebo, peklo, osobný súd. Za najvyšší cieľ, najvyššie dobro sa pokladá nasledovanie „Mravného zákona“. Ten si obzvlášť motivovaní a praktizujúci slobodomurári spájajú s pojmom Boha, pre väčšinu slobodomurárov je však „Mravný zákon“ autonómnou, na Bohu nezávislou normatívnou hodnotou. Formálne platí zásada, že súkromné vierovyznanie jednotlivých bratov nie je viazané len slobodomurárskym pohľadom na svet, v skutočnosti však možno predpokladať, že u konfesne zameraných členov sú vernosť svojmu vierovyznaniu a praktizovanie (kresťanskej) viery dlhodobo podkopávané - práve vďaka slobodomurárom vlastnej „tolerancii v dogmatických otázkach“. Všetky smery slobodomurárstva spája odmietavý postoj voči katolíckej Cirkvi, väčšina odnoží je voči nej namierená vyslovene nepriateľsky.
              
Nie je zriedkavosťou, že pri téme „slobodomurári“ zaznie udivená otázka: „Ako to? Slobodomurári veria v Boha?“ Vieru slobodomurárstva 18. a 19. storočia nie je možné pochopiť bez pojmu „Deizmus“. Svojím (filozofickým) pôvodom sú všetci slobodomurári deistami. To znamená, že veria v Boha ako v najvyššie bytie. Veria v „staviteľa“ sveta, ktorý síce svet vytvoril, potom sa ale úplne stiahol do úzadia, mimo všetko dianie, sťa nejaký hodinár, čo vytvorí dokonalý chronometer a potom ho len tak nechá ležať na stole. Deistický pohľad bytostne protirečí Kresťanstvu - náuke o starostlivom Otcovi, ktorý je na nebesiach. Ten dokonca neváhal poslať na náš svet svojho Syna. Z odmietnutia tohto, do chodu sveta zasahujúceho a otcovsky starostlivého Boha vyvstáva antropocentristické stanovisko osvietencov a slobodomurárov, podľa ktorého je stredobodom všetkého človek a ako taký má právo rozhodovať o všetkom, čo sa ho týka. Človek určuje a riadi všetko, aj keď to odporuje predpisom a príkazom Cirkvi. Aj formulovanie „Ľudských práv“ bolo pôvodne zamýšľané ako kontrapunkt k starozákonnému Dekalógu. Francúzska revolúcia venovala na popud Maximiliena de Robespierrea vo svojom „kalendári“ tomuto mazonistickému „bohu“ dokonca jeden sviatočný a oslavný deň, založiac tak kult „Najvyššej bytosti“.

Spracoval Ladislav Hajdu