Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

11. 9. 2014

Veľká temnota zahalila Rím.

Christopher A. Ferrara

Antonio Socci je jeden z najvýznamnejších katolíckych hlasov v Taliansku, novinár, autor, komentátor a verejný intelektuál najvyššej triedy. Mal som tú česť preložiť jeho prelomovú prácu “Štvrté fatimské tajomstvo”, v ktorej opisuje svoj pokus dokázať, že žiadne nezverejnené časti Tretieho tajomstva už nie sú a ako nielenže dospel k pevnému presvedčeniu, že taký text existuje, ale aj k poznaniu že je dobre ukrytý vo Vatikáne. Socci nie je tradicionalista. Je to mainstreamový katolík, veľký obdivovateľ Jána Pavla II, ktorý však podporuje obnovu predkoncilovej latinskej omše. V prvých dňoch Františkovho pontifikátu Socci oplýval chválou. Ako aj ja.

(Ak neveríte pozrite sa http://www.fatimaperspectives.com/oc/perspective662.asp , alebo http://www.fatimaperspectives.com/oc/perspective660.asp )

Musel som svoj názor zmeniť a uznať, že tí, ktorí niekdajšieho kardinála Bergoglia kritizovali hneď od počiatku, vedeli o tomto mužovi a jeho postojoch viac než ja a od samého začiatku mali pravdu. Socci už tiež postúpil od oslavných rečí k náreku nad alarmujúcim trendom tohoto pontifikátu, ktorý ukazuje na zavŕšenie pokoncilnej sebadeštrukcie Katolíckej Cirkvi (v miere v akej to Boh dopustí a ľudia sú schopní vykonať). V priebehu niekoľkých mesiacov sa Socci stal jedným z najostrejších kritikov Bergogliovej agendy a to oprávnene. Poslednou kvapkou v Socciho pohári bola, zdá sa, škandalózna rehabilitácia marxistického kňaza Miguela d’Escoto Brockmanna, ktorého Ján Pavol II. suspendoval a František obnovil v plnom rozsahu jeho kňazskej služby, pričom prešlo len pár dní kým, d’Escoto ukázal Rímu dlhý nos a verejne chválil Fidela Castra sťa dar Ducha Svätého zoslaný kubánskemu ľudu (a dokázal, že chabá vatikánska historka ako sa d’Escoto kajal za svoje omyly, je obyčajná lož)

Socci s neskrývaným pohŕdaním píše:
”Vatikán za Bergogliovej vlády prakticky rehabilitoval teológiu oslobodenia, ktorá vznikla v šesťdesiatych rokoch a osvojením si marxistického myslenia spôsobila, predovšetkým v Latinskej Amerike, neopísateľnú katastrofu.”


So znechutením píše, že d’Escoto označil Castra za prostriedok, ktorým Duch Svätý zosiela svoje posolstvo o nutnosti vybudovať Božie kráľovstvo na zemi. Socci pokračuje:
"Po tejto teologickej oslave kubánskeho tyrana, ktorý po desaťročia utláča svoj ľud ako komunistický diktátor, vyjadril D’Escoto svoju radosť z toho,  že ho František oslobodil od cirkevného trestu.“

Kontrast s brutálnym zásahom voči Františkánom Nepoškvrnenej (http://www.traditioninaction.org/religious/m033rpFranciscans.htm)  Socciho, tak ako každého katolíka so zmyslom pre spravodlivosť, napĺňa hnusom:
Toto zaobchádzanie v rukavičkách, ktoré Bergoglio praktizuje voči mocným a slávnym súdruhom ako D’Escoto, kontrastuje s oceľovou pasťou, akou rozdrvil svojho pokorného rehoľníka, duchovného syna pátra Pia a zakladateľa Františkánov Nepoškvrnenej, otca Stefana Manelliho. Otec Manelli tiež pápežovi písal, jeho list však nikto nevzal do úvahy. Pravoverná, disciplinovaná rehoľná rodina otca Manelliho, oplývajúca povolaniami, bola z vôle samotného Bergoglia zničená len preto, lebo Manelli aplikoval na rádovú liturgiu motu proprio Benedikta XVI. Bol až príliš pravoverný. Otec Manelli nebol nikdy neposlušný, ani raz sa neodchýlil od verejne hlásanej náuky Cirkvi, nikdy za nezaplietol s politikou ako D’Escoto, ani nikdy nespieval ódy na komunistických tyranov

Socciho záver je mrazivý a prichádza od muža, ktorý Františka vehementne podporoval, ale vidí nesmiernu škodu ktorú tento pontifikát už napáchal a pravdepodobne ešte napácha na poslaní, ktoré má Cirkev v časoch bezprecedentného mravného a duchovného úpadku:
Dnes, za Bergoglia, sa vraciame naspäť k Rahnerovi, k filozofii, ktorá napáchala na jezuitoch a Cirkvi neopísateľne veľké škody. V tejto priepastnej prázdnote sú katolíci sem a tam zmietaní „každým doktrinálnym poryvom“ a podriaďujú sa kdejakej ideológií a infikujú všetkými možnými herézami.


Socci je dôkazom toho, že stále viac úprimne zmýšľajúcich katolíkov si uvedomuje, že kríza v Cirkvi sa dostala do novej, možno už poslednej fázy. Zostávať úmyselne slepý voči tomu čo sa deje neznamená  “neveriť Cirkvi”, ale znamená to ako ignorovať alarm, ktorý každého katolíka volá splniť to čo sľúbil pri birmovke: brániť vieru otcov proti všeobjímajúcej parakoncilnej ideológii (http://rorate-caeli.blogspot.co.at/2010/10/msgr-pozzo-on-aspects-of-ecclesiology.html), ktorá ohrozuje Cirkev viac, než ktorákoľvek heréza minulosti.

  
(Spomínaný list Antonia Socciho uvádzame tu v plnom znení):

Kauza  D’Escoto

Antonio Socci

Vatikán za Bergogliovej vlády prakticky rehabilitoval teológiu oslobodenia, ktorá vznikla v šesťdesiatych rokoch a osvojením si marxistického myslenia spôsobila, predovšetkým v Latinskej Amerike, neopísateľnú katastrofu. V posledných mesiacoch sme pozorovali pozoruhodne súvisiace udalosti, ako prijatie Gustava Gutierreza, otca teológie oslobodenia, vo Vatikáne. Pred rokom denník Osservatore Romano vydal obsiahly výber z jeho kníh a chválil Gutierrézove útoky proti neoliberalizmu. Toto leto sme videli iné, mimoriadne symbolické a všeobecne prehliadané gesto voči  Miguelovi D’Escoto Brockmannovi.

Hlboko červený

D’Escoto je synom nikaragujského vyslanca v USA, ordinovaný bol v roku 1961 a teológiu oslobodenia prijal v októbri 1977, kedy verejne deklaroval podporu Sandinistickému frontu, revolucionárskej skupine s marxistickým pozadím, ktorá prevzala moc v Nikarague v roku 1979.
D’Escoto bol ministrom zahraničných veci sandinistickej vlády od roku do 1979 do 1990. V tejto vláde bol jezuita Fernando Cardenal ministrom školstva a jeho brat Ernest bol ministrom kultúry. Týtcho troch kňazov, zapletených so sandinistickou vládou, Ján Pavol II prísne odsúdil. Hneď po svojom zvolení  Pápež Wojtyla na teológiu oslobodenia zaútočil a počas návštevy Mexika v roku 1979 povedal: „Idea Krista ako politika, revolucionára a buriča z Nazaretu sa nezhoduje s cirkevným učením.“ V roku 1983 na pastierskej návšteve v Nikarague verejne pokarhal Ernesta Cardenala za jeho účasť vo vláde. Počas omše sa uskutočnili sandinistickou vládou zorganizované protesty. Wojtyla sa však nezľakol, prekričal protestujúcich a zdvihol vysoko do vzduchu kríž, aby ukázal skutočné Kráľa sveta. Napriek verejnému pokarhaniu sa títo kňazi nekajali a v roku 1984 boli spolu  suspendovaný a divinis.  Sandinistická vláda v roku 1990 padla, D’Escoto však zostal politicky aktívny a v roku 2008 dokonca predsedal výročnému zasadaniu OSN. Keď bol za pápeža zvolený Bergoglio, D’Escoto zacítil šancu a novému pápežovi poslal žiadosť o ukončenie trestu a povolenie začať znova slúžiť omšu. Jeho žiadosť bola okamžite schválená.

Prvého augusta tohoto roku Bergoglio trest zrušil. Podľa stanoviska, ktoré 4.8. 2014 vydala kúria, „časy a súvislosti sa zmenili, rovnako ako sa aj on zmenil.“ D’Escoto – tvrdí kúria  – pochopil, že sa mýlil a pápež jeho úprimnú nápravu prijal.

Vskutku. Hneď nasledujúci deň uviedol denník La Prensa  ( http://rorate-caeli.blogspot.com/2014/08/in-new-declarations-priest-pardoned-by.html ) niektoré z bombastických deklarácií, ktoré D’Escoto pre televízny Kanál 4 uviedol. Napríklad: “Fidel Castro je vyvolený Bohom”. Kňaz a exminister, ktorému Bergoglio vrátil právo slúžiť omšu  tiež povedal: „Vatikán môže umlčať každého, ale Boh potom  nechá hovoriť kamene a tie budú šíriť jeho odkaz. Ešte tak nespravil -  vybral si najväčšieho latinoameričana všetkých čias – Fidela Castra.“

Podľa “La Prensa”, D’Escoto, teraz pracujúci pre vládu sandinistu Daniela Ortegu ako riaditeľ oddelenia pre medzinárodné vzťahy (nemal náhodou prestať s politikou?), ešte dodal: "Duch Svätý posiela svoje posolstvo cez Fidela Castra. Ježišovo posolstvo o potrebe vybudovať na tejto zemi Božie kráľovstvo, ktoré je alternatívou k imperializmu, pevne a nezvratne". Po tejto teologickej oslave kubánskeho tyrana, ktorý po desaťročia utláča svoj ľud ako komunistický diktátor, vyjadril D’Escoto svoju radosť z toho,  že ho František oslobodil od cirkevného trestu.“

Odstrániť Boha

Toto zaobchádzanie v rukavičkách, ktoré Bergoglio praktizuje voči mocným a slávnym súdruhom ako D’Escoto, kontrastuje s oceľovou pasťou, akou rozdrvil svojho pokorného rehoľníka, duchovného syna pátra Pia a zakladateľa Františkánov Nepoškvrnenej, otca Stefana Manelliho. Otec Manelli tiež pápežovi písal, jeho list však nikto nevzal do úvahy. Pravoverná, disciplinovaná rehoľná rodina otca Manelliho, oplývajúca povolaniami, bola z vôle samotného Bergoglia zničená len preto, lebo Manelli aplikoval na rádovú liturgiu motu proprio Benedikta XVI. Bol až príliš pravoverný.

Otec Manelli nebol nikdy neposlušný, ani raz sa neodchýlil od verejne hlásanej náuky Cirkvi, nikdy za nezaplietol s politikou ako D’Escoto, ani nikdy nespieval ódy na komunistických tyranov.
Tiež nebude náhoda, že to bol súdruh kardinál Braz de Aviz (prefekt kongregácie pre inštitúty zasväteného života), ktorý podpísal trestné dekréty pre Manelliho. Tento brazílsky kardinál sa tiež zaplietol s teológiou oslobodenia a v jednom z rozhovorov povedal, že teológia oslobodenia bola nie len užitočná, ale dokonca nutná. Dodal : „Som presvedčený, že sa v týmto hnutím uskutočnilo v Cirkvi niečo veľké.“
Vskutku veľké nešťastie. Niektorí D’Escotovi  „spoločníci“ v kardinálskej červeni dnes zastávajú významné miesta vo Vatikáne a trestajú tých, čo boli Cirkvi vždy verní.

Kardinál Braz de Aviz ľahkovážne kritizoval neprehliadnuteľné odsúdenia teológie oslobodenia ktoré Jozef Ratzinger (a Ján Pavol II) urobili v dokumentoch  “Libertatis Nuntius” (1984) a “Libertatis Conscientia” (1986).  Myslia si že zvíťazili: Wojtyla je mŕtvy a Ratzinger je, ako veria, preč.

Dvaja velikáni

Benedikt XVI nedávno, spomínajúc na Jána Pavla, napísal:
“Prvý veľký problém, ktorému sme čelili, bola teológia oslobodenia, ktorá sa šírila v Latinskej Amerike. V Európe i Severnej Amerike sa verilo, že to celé bolo len o podpore chudobných a že  mala byť bez výhrady schválená. Ale to bol omyl. Kresťanská viera bola použitá ako politická sila. Takéto falšovanie kresťanskej viery je v protiklade najmä voči  láske k chudobným a starostlivosti, ktorá im musí byť poskytnutá. ”

V roku 2013 jeden s tvorcov teológie oslobedenia Clodoveo Boff, jeden z málo tých čo sa poučili, povedal, že v tom čo pred tridsiatimi rokmi vo Wojtylovom mene urobil mal Ratzinger pravdu:
“Bránil základný plán teológie oslobodenia: starostlivosť o biednych v mene viery. Zároveň však kritizoval marxistický rozmer. Cirkev nesmie začať vyjednávať o základoch viery – povedal Clodoveo Boff – nie je to občianska spoločnosť, kde si ľudia môžu povedať čo chcú. My sme vierou spútaní a kto vyznáva inú vieru, ten je z Cirkvi automaticky vylúčený. Od samého začiatku jasne videl (Ratzinger) nutnosť postaviť Krista do základu celej teológie. Ja som si uvedomil, že prevládajúcom prúde teológie oslobodenia je viera v Krista len v pozadí. Rahnerov „anonymný kresťan“ bol skvelou výhovorkou pre zanedbávanie Krista, modlitby a sviatostí a koncetráciu len na zmenu spoločenských štruktúr.”

Dnes, za Bergoglia, sa vraciame naspäť k Rahnerovi, k filozofii, ktorá napáchala na jezuitoch a Cirkvi neopísateľne veľké škody. V tejto priepastnej prázdnote sú katolíci sem a tam zmietaní „každým doktrinálnym poryvom“ a podriaďujú sa kdejakej ideológií a infikujú všetkými možnými herézami.

Preklad Jozef Duháček