Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

27. 6. 2014

„Koncil urobil Cirkev mdlou“

Pred vyše 50 rokmi začal Druhý vatikánsky koncil, o ktorom sa hovorí, že to bol práve on, čo katolicizmus úspešne voviedol do moderny. Nemecký filozof Robert Spaemann to vidí inak.
               
V Ríme ste sa nedávno zúčastnili osláv jubilea Druhého vatikánskeho koncilu. Je to aj pre Vás osobne dôvod na radosť?
              
Vlastne ani nie. Je treba otvorene povedať, že koncil spustil epochu úpadku. Radostná oslava určite nie je namieste, vzhľadom na skutočnosť, že už v období prebiehania koncilu opustilo tisíce kňazov svoju službu.

A ako za to môže koncil?
             
Koncil bol súčasťou hnutia, ktoré zachvátilo celý západný svet. Bol súčasťou kultúrnej revolúcie. Pápež Ján XXIII. vtedy povedal, že cieľom koncilu je „Aggiornamento Cirkvi“. Mnohí to prekladali a chápali ako prispôsobenie, čiže prispôsobenie sa Cirkvi svetu. Ale to bolo nedorozumenie. Aggiornamento znamená: protiklad Cirkvi voči svetu, ktorý tu vždy bol a ktorý tu vždy aj má byť, ten je nutné aktualizovať pre naše časy. To je opak prispôsobovaniu sa.  

Ale Ján XIII. predsa vo svojej otváracej reči, ktorú mal, keď koncil otváral, sám vzbudil tieto nádeje, že ide o prispôsobenie Cirkvi svetu.

To sedí. Ján XIII. bol hlboko zbožným mužom. Ale bol poznačený takým optimizmom, ktorý možno nazvať až temer nehanebným. Tento optimizmus nebol oprávnený. Mimochodom, historická perspektíva kresťanstva je už raz taká, aspoň podľa toho, čo sa píše v Novom zákone: na konci časov príde veľký odpad od viery a príbeh dejín bude spieť v očakávanie príchodu Antikrista. O tomto na koncile ale nebola vôbec žiadna reč. Všetko, čo naznačovalo spor alebo konflikt bolo eliminované, ešte aj v textoch modlitebných knižiek. Koncil chcel tým požehnať emancipačného a kultúrno-revolučného ducha doby.

Začiatkom minulého roka rozhodol súd (v Nemecku - p. p.) v jednej kauze, že katolícka Cirkev smie byť beztrestne nazývaná „sektou przniteľov detí“. Proti tomuto ortieľu neprotestoval nik. Má aj tento jav niečo spoločné s duchom Druhého vatikánskeho koncilu

Áno, koncil učinil katolíkov ako takých mdlými. Cirkev sa vždy nachádzala v určitom boji. V duchovnom boji, nie vo vojenskom. Ale v boji. Apoštol Pavol hovorí o výzbroji svetla, o pancieri viery a podobne. Slovo „nepriateľ“ sa stalo urážlivým pojmom, samotné prikázanie „Milujte svojich nepriateľov !“ v našich časoch už nemôže byť ani uplatňované, veď dnes predsa žiadnych nepriateľov ani už viac mať nesmieme! Pre takzvaných pokrokových katolíkov existuje dnes vlastne už len jeden obraz alebo prototyp nepriateľa: tradicionalisti. Je to dedičstvo koncilu. Iste, my kresťania by sme na urážky našej viery, či urážky voči Cirkvi nemali odpovedať násilím. Ale protestovať sa snáď ešte smie.

Texty, ktoré schválil koncil po niekoľkoročných rokovaniach, sú plné liknavých kompromisov. Kto to vtedy vlastne „vyhral“ ? Reformátori, či tradicionalisti?
            
Ani jedni, ani druhí. Obe strany jednali na koncile často ako politici. Platí to predovšetkým pre progresivistov. Ak vedeli správne predvídať, že nebudú vedieť pre ten-ktorý návrh uznesenia v parciálnej otázke zabezpečiť väčšinu, potrebnú na jeho prijatie, vpašovali do kompromisného návrhu textu vždy nejakú všeobecnú klauzulu, o ktorej vedeli, že bude môcť byť po koncile výkladom „zmäkčená“. Často pracovali vyslovene konšpiratívne. Dodnes si uzurpujú právo výkladu na kompletné „Vaticanum“, na všetky relevantné, koncilom prijaté dokumenty. Pozvoľne však nastáva akési prehodnocovanie, cirkevné autority pomaly prestávajú klamať samé seba. Všetko je akési zvädnuté-ľudia, ktorí popierajú vzkriesenie Krista, zostávajú profesormi katolíckej teológie a ako kňazi vysluhujú Omše, kážu na nich. To nie je v poriadku. V poriadku nie je ani to, že ľudia, ktorí odmietajú platiť cirkevnú daň, hromadne Cirkev opúšťajú. Tu predsa niečo nesedí!

Čo máte na mysli tvrdením, že si progresivisti uzurpujú právo výkladu koncilových dokumentov?

Poviem vám tri príklady. Dnes sa často hovorí, že koncil skoro, takpovediac „len o vlások“, zrušil celibát. Pritom len treba vtedajšie formulácie myšlienkovo doviesť do konca. Výsledok? Žiaden koncil kedykoľvek pred tým nebránil celibát s takým dôrazom, ako to činil Druhý vatikánsky koncil. Druhý príklad: Nemeckí biskupi zverejnili v tzv. Königsteinskom vyhlásení (dokument nemeckej biskupskej konferencie z 30. augusta 1968, ktorý relativizuje text encykliky Humanae Vitae Pavla VI. Považuje napr. používanie antikoncepcie za záležitosť vlastného svedomia, ponechanú slobodnému rozhodnutiu partnerov. - p. p.) stanovisko, podľa ktorého nie je učenie Cirkvi v oblasti antikoncepcie záväzným. Koncil ale povedal presný opak toho - a síce, že náuka Cirkvi v tejto otázke zaväzuje svedomie katolíkov. Alebo tretí príklad: Každý vie, že Koncil povolil používanie ľudových jazykov v liturgii. Ale skoro nik nevie, že koncil predovšetkým vyhlásil, že latinčina JE a ZOSTÁVA vlastným liturgickým jazykom západnej Cirkvi. Aj pápež Ján XXIII. zdôrazňoval význam latinského jazyka pre západnú cirkev.

Čo vás znepokojuje najviac?

Nemyslím teraz na jednotlivé rozhodnutia. Dnes ide skutočne skôr o to, čo sa urobilo z koncilu. Snáď sa pristúpi opäť k tomu, že sa začnú čítať texty jeho pôvodných dokumentov. Už ku koncu koncilu povstalo, ako písal Joseph Ratzinger, ako strašiak niečo, čo bolo nazvané „duchom koncilu“ a čo malo len veľmi podmienečne dočinenia so skutočnými, na koncile prijatými závermi. Duch koncilu, to znamenalo: vôľa novátorov. Až dodnes sa takzvaní reformisti pri všetkých možných svojich reformných „nápadoch“ odvolávajú na „ducha koncilu“, sledujúc tým prispôsobovanie sa svetu, duchu doby. My dnes ale potrebujeme protiklad zosvetštenia Cirkvi, na ktoré sa sťažoval už Luther. Potrebujeme to, čo pápež nazýva „odsvetštením“
 
Píšete, že „skutočný pokrok robí občas nutnými korektúry kurzu a za istých okolností aj kroky späť“. Ako by sa mala Cirkev obrátiť?

V podstate musí robiť to, čo robila vždy, musí sa neustále obracať. Žije zo svätých, ktorí sú vzormi obrátenia. Nie je to v poriadku, keď Cirkev v Nemecku žije dlhé roky z predaja pornografie (ako stopercentný vlastník Weltbild-u, jedného z najväčších knižných vydavateľstiev, distributérov  a predajcov kníh v Nemecku. Diela napr. revizionistických historikov by ste v ich portfóliu hľadali márne, lascivity rôzneho druhu problém nerobia - p. p.). Desať rokov upozorňovali na toto katolícki veriaci biskupov a nič sa nedialo. Dokonca nedávno, keď sa to celé prevalilo, osočil týchto veriacich sekretár Nemeckej biskupskej konferencie, keď ich nazval fundamentalistami. To, že sa teraz táto obchodná prax pozastavila (vyradenie niektorých titulov a žánrov z ponuky - p. p.), má s obrátením očividne spoločného len veľmi málo.

Interview bolo uverejnené na tradicionalistickom portáli Pius.info

Preklad: L. Hajdu