Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

27. 6. 2014

Kapitalizmus a náboženstvo

Alfred Fuchs

Nemôže byť zmierenie medzi katolicizmom a liberalistickým kapitálom. 

Hospodárstvo sa stáva úžerou, vykorisťujúcim a kapitalistickým systémom vtedy, keď niektoré jeho časti, funkcie a zariadenia sa zakladajú na princípe zisku bez práce. Mnohé z dnešných inštitúcii smerujú k tomuto princípu a to svojou ideou, svojou štruktúrou a svojou funkciou. Môžeme povedať, že tento princíp v dnešnom hospodárstve prevláda.

Aké sú idey kapitalizmu? Sú to idey z kresťanského stanoviska zavrhnutiahodné už preto, že vidia cieľ človeka tu na zemi a nie v ráde nadprirodzenom. Pokiaľ však liberalisticko-kapitalistické myslenie predsa len nadprirodzený život uznáva, tvrdí, že náboženstvo nemá zasahovať do praktického života, obzvlášť nie do života hospodárskeho a že najme hospodárstvo je svojzákonné, na obecnej morálke nezávislé. Stopy tohto spôsobu myslenia môžeme sledovať od stredovekého nominalizmu a averroizmu až po lutheránsku reformáciu.

Sú však aj také smery, ktoré naopak by zase chceli zapriahnuť náboženstvo do zarábania peňazí. Stopy tohto myslenia môžeme sledovať u niektorých židovských teológov. (Prílišné zdôrazňovanie starozákonného, "aby sa ti dobre viedlo na zemi:") Tiež sú tieto prvky v kalvinizme a hlavne v americkom puritanizme, ktorý stotožňuje hospodársku prosperitu s Božím požehnaním - a preto pokladá chudobu vždy za trest Boží.
Ďalšou nesprávnou ideou kapitalizmu je názor, že vlastníctvo človeku dáva absolútne práva a že teda s majetkovým právom nie sú spojené povinnosti. Nesprávne je ďalej podrobenie práce princípu rentability. Kapitalista sa neprávom pozerá na prácu ako na tovar, oddeľuje prácu od ľudskej osobnosti, takže ľudská práca je daná napospas ľubovôli, kolísaniu trhu a rozmarom tých čo trh ovládajú. Práve tak je nesprávny aj názor, že len trh pomocou ponuky a dopytu má udržiavať ceny v hospodárskom styku, ktorý sa deje za peniaze. Trh nie je svojzákonným činiteľom. Pri určovaní cien musí platiť princíp ekvivalencie, čo kapitalizmus neuznáva.

V stavovskom hospodárskom ráde by hospodárstvo nemalo naprostú voľnosť, ktorú má v liberálnom,čiže kapitalistickom systéme. Stavy uznané štátom by vytvárali hospodársky rámec. Boli by vytvorené vlastné hospodárske jednotky, organicky vzájomne spojené, prispôsobené potrebám , ktoré by zodpovedali poslaniu celej spoločnosti. Dnešné voľné hospodárstvo nemá podobné inštitúcie. Preto je možné, že jednotlivec alebo (podnikateľská) spoločnosť ovládnu úplne trh, takže úplne vylúčia akúkoľvek inú súťaž. A tak liberalizmus, ktorý začal hlásaním voľnej súťaže, došiel v mnohých odvetviach k hospodárskemu monopolizmu. Tieto kapitalistické monopoly sú dôsledkom neobmedzenej túžby po zisku a ovládajú vytváranie cien vo svoj prospech a vyhlasujú požiadavku hospodárskej stability. Štát, ktorý je nakoniec závislý na kapitalistických mocnostiach, sa obyčajne uspokojuje s tým, že sa pozerá na monopoly len ako na isté a výdatné zdroje daní, bez toho aby sa staral o to, ž tieto monopoly alebo polomonopoly - samé zdaňujú konzumentov.

Zdôraznili sme už niekoľko krát, že z katolíckeho stanoviska majiteľ ma byť mravne zodpovedný za správu svojho majetku. Ako však môže byť zodpovedný za správu majetku niekto, kto spravuje miliardové koncerny navzájom do seba posplietané, mnohonásobne zastúpené? Ale nejde len o neprehľadnosť dnešného kapitalizmu. Je v tom obsiahnutá priam snaha, aby sa tejto mravnej zodpovednosti vyhol.
Na břevnovskej konferencii, konanej v roku 1931, pojednávajúcej o encyklike (Quadragessimo anno), použil dr. Kogon tento názorný príklad, aby ukázal, aký nezodpovedný je dnešný kapitalizmus:Dajme tomu, že nejaká spoločnosť v Štajersku zastaví prevádzku v jednom zo svojich menších podnikov. Môže to byť niekedy aj podnik rentabilný, ale býva zastavený preto, že sa nerentujú podniky práve v inej krajine a úspora, získaná zastavením podniku relatívne prosperujúceho, by zabezpečila zase rovnováhu. Dajme tomu, že by sa závodná rada robotníkov zobrala a išla k riaditeľovi závodu. Riaditeľ im právom povie: "Páni, prepáčte, ja nie som zodpovedný. Porozprávajte sa s pánmi vo Viedni." Dajme tomu, že by sa závodná rada vydala za pánmi do Viedne. Tí jej povedia: "Páni, my nie sme zodpovední, sme súčasťou amerického trustu:" Keby sa však členovia závodného výboru vybrali do Ameriky, tak sa im povie: "Páni, my nie sme majitelia. Majiteľmi sú akcionári." A keby sa deputácia závodnej rady opýtala: "A prosím, kde sú tí páni akcionári?" dostane odpoveď: "Sú v Amerike, Japonsku, Československu, v Rakúsku - sú v celom svete." Tak vyzerá morálna zodpovednosť dnešného kapitalistu.

Majetok nie je už dávno tým, čím bol v dobe ranného liberalizmu. Nie je vlastníctvom reálnych hodnôt, ale mnohonásobne zastúpených papierov, takže majiteľ sám nevie kto nakoniec rozhoduje o osude jeho akcií. To nie je Rád chcený Bohom. To je rád, v ktorom človek uteká od zodpovednosti s Kainovou otázkou: " A čo som ja strážcom svojho brata?" Pri tom samozrejme všetky sociálne dôsledky, ktoré vyplývajú z tohto nezodpovedného hospodárstva, dopadajú na štát, t.j. na nás všetkých.

Táto anonymita je podstatným znakom kapitalistického hospodárskeho systému. Jeho posledným cieľom a účelom je nadobudnutie zisku. Aby však tento posledný cieľ zakryl, predstiera často iné ciele, ciele menšej dôležitosti. Vo svojich formách je premenlivý ako Proteus. Aj pri dnešnej mravnej otupenosti by ľudstvo neznieslo verejne priznávanú ziskuchtivosť. Túto anonymitu je samozrejme ťažké demaskovať, pretože kapitalizmus sa dokáže zahaliť pláštikom práce pre obecné blaho alebo aspoň morálnej neutrality.
Právnym predpokladom je pojem "právnickej osoby" prevzatý z rímskeho práva. Právnická osoba je fiktívnou nositeľkou práv a povinností, ale nemá osobné svedomie. Nemôže mať ako celok vedomie, nemôže mať ľútosť. Táto právna inštitúcia umožňuje zakladateľom a členom ziskovej spoločnosti, že ju vytvoria tak, aby podielnici síce mali účasť na právach právnickej osoby, ale aby mohli povinnosti uvaliť na fiktívnu osobu, ktorá nie je zodpovedná pred žiadnym morálnym tribunálom. Pri tom nestrácajú nijako povesť slušných občanov. Dnešný právny poriadok veľmi uľahčuje zakladanie podobných právnických osôb. Je ľahké ich založiť, rozpustiť a zase založiť a tak sa anonymnosť hospodárstva stupňuje a jednotlivé podniky sa neustále zmiešavajú. Podnikateľské formy právnickej osoby, nech už sa nazývajú komoditnými spoločnosťami, spoločnosťami s ručením obmedzeným či komoditnými spoločnosťami na akcie, sú hlavnou príčinou toho, že práca bola odlúčená od majetku.

Prevzaté z knihy Alfred Fuchs: Křesťan a svět, Universum, Praha 1948