Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

16. 6. 2014

Biskup Athanasius Schneider o liturgii, rodine a veľkej kríze v  Cirkvi

Athanasius Schneider, pomocný biskup z Astany (Kazachstan) a známy priateľ tradične zmýšľajúcich katolíkov, poskytol 27. mája interview pre magazín Mass of Ages, ktorý vydáva Latin Mass Society of English and Wales. Portál Rorate Caeli zverejnil časť tohoto rozhovoru. Napriek tomu, že sa s biskupom Schneiderom stopercentne nezhodujeme, považujeme preláta s takýmito názormi za pozoruhodnú výnimku v dnešnom mori neomodernistických liberálov (Kasper, Schonborn, Bezák, etc.)  http://rorate-caeli.blogspot.com/2014/06/bishop-athanasius-schneider-in-england.html


[Biskup začal rozhovor pohľadom na najťažšie rany, ktoré kríza spôsobila Cirkvi ]

Biskup Schneider (BS): Na základe svojho poznania a skúsenosti považujem za najťažšiu ranu, ktorú kríza spôsobila Cirkvi, Eucharistickú ranu - zločiny proti Najsvätejšej Sviatosti.

Množstvo ľudí príjma Sväté príjmanie v objektívnom stave smrteľného hriechu……Toto sa šíri celou Cirkvou, najmä na Západe. Ľudia len zriedka pristupujú ku Svätému príjmaniu s náležitou prípravou.

Niektorí, ktorí chodia na sv. príjmanie, žijú v iregulárnej mravnej situácii, ktorá sa nezhoduje s Evanjeliom. Nie sú ženatí (tu hovorí o konkubináte pozn.prekl.), ale na Sväté príjmanie chodia. Alebo sú rozvedení a žijú v druhom manželstve, civilnom manželstve a napriek tomu chodia na Sväté príjmanie. To je, myslím si, veľmi, veľmi žalostná situácia.

A potom je tu otázka neúctivého príjmania Eucharistie. Takzvaný “nový spôsob” príjmania do ruky je veľmi nebezpečný, pretože znižuje Krista na úroveň nesmiernej banality.

Smutná je aj skutočnosť, že sa stráca množstvo odrobiniek z konsekrovanej hostie. To nemôže nikto poprieť. A tieto odrobinky sú potom nohami pošliapavané. To je strašné! Náš Boh je našimi nohami v našich kostoloch pošliapavaný! To nemôže nikto poprieť! A to sa deje vo veľkej miere. Pre človeka s vierou a láskou k Bohu musí byť toto nesmierne smutný úkaz.

Nemôžeme pokračovať, akoby Ježiš ako Boh už nejestvoval a bol to iba chlieb. Tento moderný spôsob Svätého príjmania do ruky postupne prispieva ku strate katolíckej viery v skutočnú prítomnosť a transubstanciáciu. Kňaz ani biskup nesmie povedať, že je to v poriadku. Tu je v stávke to najsvätejšie, najbožskejšie a najhmatateľnejšie na Zemi

Zastávate tento názor len Vy sám?

BS: Som veľmi smutný, ale mám pocit, ako by som volal na púšti. Eucharistická kríza spôsobená moderným spôsobom príjmania do ruky je až príliš viditeľná. Nepreháňam. Je čas, aby sa biskupi ozvali a bránili Eucharistického Ježiša, ktorý nemá hlas, aby sa bránil sám. Máme tu útok na to Najsvätejšie, útok na Eucharistickú vieru.

Samozrejme, že sú aj ľudia, ktorí príjmajú sv. príjmanie do ruky s veľkou zbožnosťou a vierou, ale je ich málo. Široké masy však strácajú vďaka tomuto prízemnému spôsobu príjmania vieru, berúc Eucharistiu ako bežné jedlo, chips alebo koláčik. Taký spôsob príjmania Najsvätejšieho nie je posvätný a postupne ničí hlboké presvedčenie a katolícku vieru v skutočnú prítomnosť a transubstanciáciu.

Ide Cirkev opačným smerom, ako idete Vy?

BS:
Zdá sa mi, že väčšina kléru a biskupov je spokojná s moderným spôsobom príjmania do ruky a neuvedomuje si reálne nebezpečenstvá spojené s touto praktikou. Je to pre mňa neuveriteľné. Ako je to možné, keď Ježiš je prítomný v tých malých hostiách? Kňaz a biskup by mali povedať: “Musím urobiť niečo, aby som to aspoň postupne potlačil. Všetko čo preto môžem urobiť musím urobiť.”  A napriek tomu sú to klerici, ktorí robia propagandu novému spôsobu príjmania na ruku a niekedy zakazujú príjmanie na jazyk a kľačanie. Sú dokonca kňazi, ktorí diskriminujú tých, ktorí si na Sväté príjmanie kľakajú. A to je veľmi, veľmi smutné.

Vďaka príjmaniu do ruky sa stále častejšie objavujú krádeže konsekrovaných hostií. Existuje dokonca sieť, obchod s kradnutými hostiami, ktorému príjmanie do ruky len napomáha.

Prečo by som ja, kňaz a biskup, mal vystaviť Nášho Pána takému nebezpečenstvu, takému riziku? Keď títo kňazi a biskupi (ktorí schvaľujú príjmanie na ruku) vlastnia niečo cenné, tak to nikdy nevystavia nebezpečenstvu krádeže, alebo straty. Chránia svoje domy, ale nechránia Ježiša a dovoľujú, aby bol bez ťažkostí ukradnutý.

Vďaka dotazníku o problémoch v rodinách, ľudia čakajú veľké zmeny

BS:
V tejto veci je veľký kus propagandy, ktorú robia masmédiá. Musíme byť veľmi opatrní. Po celom svete sú oficiálne, protikresťanské médiá. V takmer každej krajine je v novinách to isté, možno okrem pár afrických a ázijských krajín, alebo východnej Európy. Svoje názory môžete šíriť len po internete. Vďaka Bohu že existuje.

Idea zmien v manželstve a mravných zákonoch, ktoré by mala uskutočniť nastávajúca synoda biskupov v Ríme, pochádza z antikresťanských médií. A niektorí klerici a katolíci ju podporujú a šíria očakávania protikresťanského sveta na zmenu v Božom zákone ohľadom manželstva a sexuality.

Je to útok antikresťanského sveta a je mimoriadne tragické, že niektorí klerici sa na ňom tiež podieľajú. Aby ospravedlnili zmeny v Božom zákone, tak používajú sofistický koncept milosrdenstva. V skutočnosti to ale nie je milosrdenstvo, lež krutosť.

Nie je milosrdné ponechať chorého v jeho zúboženom stave. To je kruté.

Tí z kléru, ktorí chcú, aby rozvedení a znova zosobášení mohli pristupovať ku Svätému príjmaniu, používajú falošný pojem milosrdenstva. Sú ako doktor, ktorý dáva pacientovi cukor, hoci vie, že ho to zabije. A duša je predsa oveľa dôležitejšia než telo.

Ak biskupi dovolia rozvedeným a znova sobášeným pristupovať ku Svätému príjmaniu, tak ich utvrdia pred Božím zrakom v ich vlastných omyloch. Umlčia dokonca hlas ich svedomia. Ešte viac ich budú tlačiť do ich iregulárnej pozície len v záujme ich časného života, zabúdajúc, že po smrti ich čaká Boží súd.

Na synode sa o tejto téme bude hovoriť. Je na programe. Ale dúfam, že väčšina biskupov si stále zachovala aspoň toľko katolíckeho ducha a viery, že hore spomínaný návrh odmietnu a nepríjmu.

Čo je to tá kríza, o ktorej hovoríte?

BS:
Je to oveľa rozsiahlejšia kríza ako len nehodné príjmanie Najsvätejšej sviatosti. Myslím si, že práve otázka Svätého príjmania pre rozvedených odhalí a ukáže skutočnú krízu v Cirkvi. Skutočná kríza je antropocentrizmus a zabúdanie na Kristocentrizmus. Toto je v skutočnosti to najväčšie zlo, keď sa pri celebrovaní liturgie do centra postaví človek, či kňaz a keď sa mení zjavená Božia pravda, napríklad ohľadom 6. prikázania a ľudskej sexuality.

Kríza sa ukazuje aj v spôsobe, akým zaobchádzame s Eucharistickým Pánom. Eucharistia je srdcom Cirkvi. Keď je srdce slabé, celé telo je slabé. Keď sa biedne zaobchádza s Eucharistiou, celý život Cirkvi je biedny. A keď ľudia stratia nadprirodzenú víziu Boha v Eucharistii, začnú uctievať človeka a zmenia náuku podľa ľudských chúťok.

Je krízou, keď do centra postavíme seba, vrátane kňazov a Boha šupneme do kúta a to sa deje aj fyzicky. Najsvätejšia sviatosť býva niekedy uložená v kredenci ďaleko od presbytéria a kňazova stolička stojí uprostred. Sme v tejto situácií už 40-50 rokov a je tu vážne nebezpečenstvo, že  Boh a jeho príkazy a zákony sa odtisnú nabok a človek s jeho prirodzenými žiadosťami sa postaví do centra. Existuje kauzálne spojenie medzi eucharistickou a doktrinálnou krízou.

Našou prvoradou úlohou, ako ľudských bytostí, je klaňať sa Bohu, nie nám ale Jemu. Liturgické praktiky sú posledných 40 rokov nanešťastie veľmi antropocentrické.

Účasť na liturgii v prvom rade nie je o robení vecí, ale o modlitbe a úcte, o milovaní Boha celou svojou dušou. To je pravá účasť, ktorou sa Boh a duša zjednocujú. Externá účasť je nepodstatná.

Skutočná kríza je naozaj toto. Nepostavili sme Krista a Boha do centra. Kristus je vtelený Boh. My sme takto odmietli jeho vtelenie a to je celý náš problém. My sme Ho zatemnili. Ak Boh zostane len ako idea v mysli, tak to je gnosticizmus. V iných náboženstvách, napr. u židov a mohamedánov, sa Boh nevtelil. Pre nich je Boh len v knihe, nie je konkrétny. Len v kresťanstve a vlastne len v Katolíckej cirkvi je inkarnácia plne realizovaná a preto musí byť zdôrazňovaná každým jedným liturgickým prvkom. Boh je tu a je skutočne prítomný. Každý detail má svoj význam.

Žijeme nekresťanskej spoločnosti, v novopohanstve. Klérus je vystavený pokušeniu prispôsobiť sa novému svetu, novému pohanstvu a kolaborovať. Sme v podobnej situácií, ako v prvých storočiach, keď bola väčšina spoločnosti pohanská a kresťanstvo bolo utláčané.

Myslíte si, že to vnímate vďaka svojim skúsenostiam zo sovietskeho zväzu?

BS:
Áno, [viem čo to znamená] byť prenasledovaný a vydať svedectvo o svojom kresťanstve.
Sme menšina, sme obklopení veľmi krutým, pohanským svetom. Pokušenie a výzvy dneška sú zrovnateľné s tými, z prvých storočí. Kresťanov žiadali, aby prijali pohanský svet a ukázali to obetovaním zrnka kadidla pred sochou cisára, alebo nejakej pohanskej modly. Radšej obetovali svoje životy, dokonca i deti a laici, ktorí boli prenasledovaní, položili svoje životy. Nanešťastie aj v prvých storočiach boli kňazi a dokonca biskupi, ktorí spálili zrnko kadidla pred sochou cisára alebo modly, či odovzdali svoje knihy a Sväté písmo na spálenie. Takíto kolaboranti spomedzi kresťanov a kléru sa vtedy volali “thurificati”, alebo “traditores”.

Dnes je prenasledovanie oveľa rafinovanejšie. Katolíci ani kňazi nie sú nútení obetovať modlám. To by bolo len materiálne. Dnešný novopohanský svet chce, aby sme sa vzdali svojich ideí, napríklad pod zámienkou milosrdenstva žiada odstránenie šiesteho Božieho prikázania. Ak niektorí biskupi a kňazi začnú so zneplatňovaním 6. prikázania a revíziami skutočnosti, že Boh stvoril muža a ženu, potom sa stanú zradcami Viery a účastníkmi pohanských obetí.



Očakávate v Cirkvi rozkol?

BS:
Pred niekoľkými desaťročiami si na nešťastie niektorí kňazi osvojili tieto svetské ideály. Dnes ich
vyznávajú verejne. Ak to tak bude pokračovať, myslím, že nastane v Cirkvi vnútorný rozkol medzi nimi a tými, ktorí sú verní viere, ktorú prijali v krste a integrite Katolíckej viery. Oddelia sa od tých, ktorí prijali ducha tohto sveta a to rozdelenie, si myslím bude viditeľné. Viem si predstaviť, že katolíci, ktorí zostanú verní nemennej katolíckej pravde budú načas perzekuovaní, alebo diskriminovaní, ba možno aj v mene tých, ktorí budú v externej štruktúre Cirkvi zastávať mocné pozície. Ale brány pekla, teda herézy, Cirkev nepremôžu a najvyššie magistérium určite vydá jednoznačné doktrinálne vyhlásenie, ktorým zavrhne kolaboráciu z novopohanskými ideami a zmeny napr. šiesteho prikázania, významu sexuality a rodiny. Potom niektorí liberáli, veľa kolaborantov a veľa moderných “thurificati et traditores” opustí Cirkev. Pretože Božia pravda neoblomne vyčíri situáciu a oddelí uprostred Cirkvi synov Božského svetla od synov antikresťanského, pohanského pseudosvetla. Predpokladám, že toto rozdelenie zasiahne všetky vrstvy katolíkov, laikov a nevyhne sa ani vysokému kléru. Tento klérus sám seba dnes deklaruje ako katolícky, verný pápežovi a za extrémistu označuje každého katolíka verného katolíckej viere resp. usilujúceho o Kristovu oslavu v liturgii.

Cítite, že ste označovaný za extrémistu?

BS:
Formálne som tak označený nebol. Povedal by som, že taký klérus nie je vo väčšine, hoci získal v Cirkvi veľký vplyv. Dokázali obsadiť kľúčové posty v niektorých cirkevných úradoch. To však v Božích očiach nie je skutočná moc. Skutočnú moc majú maličkí, ktorí zachovávajú Vieru.

Títo maličkí boli v Cirkvi utisnutí a sú prehliadaní. Zachovávajú čistotu Viery a predstavujú v Božích očiach skutočnú moc Cirkvi. Oni a nie tí, ktorí sú v úradoch. Vďaka Bohu, počet týchto maličkých narastá.

Budúcnosti sa nebojím. Cirkev je Kristovou Cirkvou a On je jej Hlavou. Pápež je len Kristov námestník. Dušou Cirkvi je Duch svätý a Ten je mocný. Zažívame však teraz hlbokú krízu, ako sa to už v priebehu dvoch tisícročí niekoľko krát stalo.

Zhorší sa to ešte, skôr, ako sa to zlepší?

BS:
Mám pocit, že sa to ešte zhorší. Veci musia spadnúť ešte hlbšie a potom zažijeme pád tohoto antropocentického klerikálneho systému, ktorý nivočí cirkevnú administratívnu moc, nivočí liturgiu, nivočí koncept Boha, vieru a zbožnosť maličkých.

Potom opäť uvidíme vzostup obnovenej Cirkvi. Už sa pripravuje. Potom sa táto liberálna klerikálna stavba zrúti, pretože nemá ani korene ani plody.

Niektorí hovoria, že sa strachujte o nedôležité veci, ale čo chudobní?

BS:
To je nesprávne. Prvý Kristov príkaz nám káže klaňať sa len samotnému Bohu. Liturgia nie stretnutie nejakých kamarátov. Je našou prvoradou úlohou v liturgii Boha adorovať a oslavovať a konať to isté aj svojimi životmi. Z pravej adorácie a lásky k Bohu potom vyrastá láska k blížnemu a biednemu. Tá je jej dôsledkom. Svätci Cirkvi dvoch tisícročí, všetci tí svätci plní modlitieb a zbožnosti, tí všetci boli mimoriadne milosrdní k biednym a starali sa o chudobných.

V týchto dvoch príkazoch sú všetky ostatné. Ale prvým príkazom je milovať a uctievať Boha a to sa zvrchovaným spôsobom uskutočňuje vo svätej liturgii. Ak zanedbávame prvý príkaz, potom neplníme Božiu vôľu, ale tú svoju. Ale šťastie spočíva v uskutočňovaní Božej vôle, nie tej našej.

Ako dlho budeme ešte čakať na obnovu  Cirkvi?

BS:
Nie som prorok. Môžeme sa len domnievať. Pri skúmaní dejín zisťujeme, že najväčšou krízou bolo ariánstvo vo štvrtom storočí. Bola to nesmierna kríza, celý episkopát, takmer celý s herézou kolaboroval. Len niekoľkí biskupi zostali pravoverní, spočítali by ste ich na prstoch jednej ruky. Táto kríza trvala zhruba 60 rokov.

Potom tu bola strašná kríza takzvaného Temného storočia - 10. storočia, keď bolo pápežstvo v moci niektorých zločinných rímsky rodín. Obsadzovali pápežský stolec svojimi zvrhlými synmi. Bola to naozaj strašná kríza.

Ďalšie škodlivé obdobie bol takzvaný avignonský exil, pre Cirkev veľmi zničujúci, ktorý spôsobil Veľkú západnú schizmu. Tieto krízy trvali tak 70-80 rokov a boli pre Cirkev veľmi zlé.

Teraz sme, povedal by som, vo štvrtej veľkej kríze, v ohromnom zmätení ohľadom doktríny a liturgie. Už trvá asi 50 rokov. Možno sa Pán nad nami zmiluje o 20 lebo 30 rokov? Máme však pri sebe všetku tú nádheru Božích právd, Božej lásky a milosti v Cirkvi. To nám nikto nemôže zobrať, ani biskupi, ani pápež nedokáže zničiť poklad a nádheru Katolíckej viery, Eucharistického Krista a  sviatostí. Nemenná doktrína, nemenné liturgické princípy a svätosť života predstavujú skutočnú moc Cirkvi.

Dnešná doba v Cirkvi sa chápe ako omnoho liberálnejšie obdobie.

BS:
Musíme sa modliť, aby Boh z tejto krízy svoju Cirkev vyviedol a dal jej odvážnych a svätých apoštolov. Potrebujeme obrancov pravdy, obrancov Eucharistického Ježiša. Keď biskup bráni svoje stádo a bráni Ježiša v Eucharistii, tak tento biskup bráni v Cirkvi maličkých, nie mocných.

Neprekáža Vám teda, že nie ste populárny?

BS: Je vcelku jedno, či je človek populárny, alebo nepopulárny. Pre každého kňaza musí byť na prvom mieste starosť, aby bol populárny v Božích očiach a nie v očiach mocných tohto sveta. Ježiš nás varoval: “Beda vám, ak vás budú ľudia chváliť!”

Popularita je klam. Ježiš a apoštoli popularitu odmietli. Veľkí cirkevní svätci, napr. sv. Tomáš More a Ján Fisher odmietli popularitu a tak sa stali veľkými hrdinami. Tí, ktorí sa dnes starostia o obľúbenosť v médiách a verejnú mienku, upadnú do zabudnutia. Bude sa na nich spomínať ako na zbabelcov a nie na hrdinov Viery.

Médiá od pápeža Františka čakajú veľa.

BS: Vďaka Bohu sa pápež František neprejavil tak, ako to média očakávajú. Na svojich oficiálnych kázňach zatiaľ veľmi pekne kázal katolícku náuku. Dúfam, že bude aj naďalej učiť takto veľmi jasne katolícku doktrínu.

A čo udeľovanie Svätého príjmania anglikánom a iným?
 

BS: To nie je možné. Sú to iné náboženstvá. Sväté príjmanie nie je prostriedok, ktorým sa buduje jednota. Je to až ten posledný krok, nie ten prvý. Bolo by to znesvätením Svätého.  Samozrejme, že musíme byť jedno. Ale ešte sú medzi nami rozdiely vo viere, niektoré podstatné rozdiely. Eucharistia je znak tej najhlbšej jednoty. Bolo by lžou a poprením logiky, ak by sme dávali nekatolíkom Sväté príjmanie.

Ekumenizmus je nevyhnutný, aby sme boli v kontakte s oddelenými bratmi a milovali ich. Uprostred  novopohanských výziev môžeme a musíme spolupracovať aj s serióznymi nekatolíkmi, aby sme bránili Božiu pravdu a Bohom stvorený prirodzený zákon.

Je lepšie ak nemáme takú štruktúru, v ktorej štát riadi život Cirkvi, ako napríklad keď určuje, kto sa stane biskupom. Takéto zvyky poškodzujú samotnú Cirkev. Napríklad v Anglicku je štát správcom anglikánskej cirkvi. Takýto vplyv štátu spirituálne a teologicky cirkev korumpuje, takže je lepšie, ak nemáme štátnu cirkev.

O ženách v Cirkvi.

BS:
Ženy sa volajú slabším pohlavím, pretože sú fyzicky slabšie, na druhej strane bývajú duchovne silnejšie a odvážnejšie než muži. Pretože Boh dal žene odvahu, akú muž nemá.

Samozrejme, v prenasledovaní bolo aj mnoho odvážnych mužov. Ale Boh rád vyberá slabých, aby zahanbil mocných. Napríklad eucharistické ženy, o ktorých píšem vo svojej knihe Dominus Est, pracovali vo svojich rodinách a túžili pomôcť prenasledovaným kňazom veľmi výnimočným spôsobom. Nikdy by sa však neodvážili dotknúť Svätej Hostie vlastnými prstami. Odmietli by dokonca aj čítať lekciu pri omši. Napríklad moja matka, ktorá má 82 rokov a stále žije v Nemecku, bola veľmi otrasená a pohoršená, keď prišla prvý raz na Západ a videla počas omše v sanktuáriu ženy. Skutočná moc kresťanskej a katolíckej ženy je byť srdcom rodiny, domácej cirkvi, privilégium byť tou prvou, ktorá živí duše svojich detí, ktorá ich učí prvé modlitby, prvé pravdy katolíckej viery. Najprestížnejším a najkrajším povolaním ženy je byť matkou a predovšetkým katolíckou matkou.

Preložil Jozef Duháček