Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

27. 3. 2014

Existencia očistca

Čo je očistec a odkiaľ vieme, že nejaký očistec existuje? Existencia miesta očisťovania, na ktorom musia trpieť tí, čo síce boli v čase svojej smrti v stave posväcujúcej milosti, ale ešte si neodpykali všetky tresty za svoje hriechy a teda potrebujú ešte očisťovanie, je katolíckou dogmou. Toto očisťovanie sa je potrebné, nakoľko „Ale nič poškvrnené, nik, kto sa dopúšťa ohavnosti a lži, doň [do neba] nevojde, iba tí, čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života.“ (Zjavenie 21, 27) Už v Starom zákone sa verilo v miesto očisťovania: „Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.“ (2 Mak 12, 46) Aj v Novom zákone sa dajú nájsť niektoré miesta, z ktorých vyplýva existencia očistca. Ježiš hovorí: „Pokonaj sa včas so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste, aby ťa protivník nevydal sudcovi a sudca strážnikovi a aby ťa neuvrhli do väzenia. Veru hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera.“ (Matúš 5, 25-26)

Cirkevní učitelia chápu pod týmto žalárom očistec, lebo z pekla je únik nemysliteľný, čo sa však tu pripúšťa ako možné. Napokon, existencii očistca nás učí aj tradícia. Kňaz a cirkevný otec  Tertullianus hovorí už v treťom storočí o obetách za mŕtvych ako o apoštolskej tradícii. Svätý Ján Damascénsky hovorí v jednej zo svojich rečí o zosnulých: „Učeníci a apoštoli božského mesiáša učili, že je treba vykonávať v plodných, nepoškvrnených a oživujúcich Tajomstvách obety svätej omše pamiatku tých, čo usnuli ako veriaci.“ Už rozumné uvažovanie nám ukazuje, aká logická je existencia očistca, lebo mnoho ľudí umrie síce v stave priateľstva s Bohom, ale za svojho pozemského života sa dostatočne nesnažili o vlastnú svätosť a o pokánie za vlastné hriechy. Nie sú preto ešte pripravení, predstúpiť pred tvár nekonečne svätého Boha, ale musia najprv podstúpiť očistu svojej duše, aby tak dohnali to, čo na Zemi zanedbávali. Niektorí svätí, ktorým bolo darované nadprirodzené poznanie očistca nás ubezpečujú, že taká duša vo svetle Božej prítomnosti na onom svete spoznáva samu seba ako tú, ktorá potrebuje očistu. V tomto úplne jasnom sebapoznaní vo svetle prítomnosti Božej spočíva jej „súd“. Keďže teraz duše jasne spoznávajú, že vo svojom nedokonalom stave nie sú ešte pripravené vstúpiť pred Boží pohľad, z vlastného popudu sa s radosťou okamžite vrhajú do plameňov očistného ohňa.

Utrpenie duší v očistci

Tu na Zemi odmeňuje Boh naše obety a dobrovoľne znášané utrpenie veľmi veľkoryso a uspokojí sa s málom. Trpezlivo znášané utrpenie neslúži len ako pokánie za naše hriechy, ale prináša nám i zásluhy. Naproti tomu v očistci je utrpenie bez akejkoľvek zásluhy, bez akéhokoľvek prerušenia a bez akejkoľvek útechy. Utrpenia v očistci sú isto rozlične ťažké a dlhé, vždy podľa stavu, v akom sa nachádzala duša v čase svojej smrti. Niektoré duše očistcom len prebehnú, iné tam musia zotrvať veľmi dlho: roky, desaťročia alebo dokonca stáročia. Svätý Tomáš Aquinský, veľký teológ a učiteľ Cirkvi hovorí: „Oheň očistného miesta je ten istý, ako oheň pekla. Ten istý oheň, ktorý trýzni prekliatych, očisťuje aj duše v očistci.“ Svätý Tomáš Aquinský pokračuje: „Aj najmenší trest v očistci prekonáva všetko utrpenie tohto sveta.“ Vlastný trest pre dušičky spočíva v tom, že nesmú hľadieť na Boha. Keď sa duša po smrti oddelí od tela, celkom jasne spoznáva, že jej cieľom je len Boh, že len On je nadovšetko milovania hodný a všetko ostatné je bezvýznamné a zbytočné. Nesmúc ešte „vlastniť“ tohto Boha, snáď možno ešte dlho musiac čakať na hľadenie naňho je najväčšou mukou pre duše v očistci, spolu s bolestivou ľútosťou nad všetkými hriechmi a všetkým zanedbaným dobrom, čo predstavuje príčinu utrpenia. K tomu ešte prichádzajú ďalšie iné tresty - vždy podľa druhu hriechov, ktorými sa duša za svojho života previnila.

Ako už bolo povedané, dušičky sa do očistného ohňa vrhajú dobrovoľne, lebo sú tak nečisté a plné viny, že nedokážu zniesť pohľad Boží. Preto znášajú svoje ťažké útrapy v najdokonalejšej oddanosti a trpezlivosti. Svätý biskup a zakladateľ Kongregácie Najsvätejšieho Spasiteľa (Redemptoristi) Alfonz z Liguori píše: „Oveľa väčším, než utrpenie zmyslov v očistci je utrpenie, ktoré tam musia sväté duše znášať tým, že sú pozbavené hľadenia na svojho Boha. Lebo tieto duše zahoreli nielen prirodzenou, ale aj nadprirodzenou láskou k Bohu a tak sú silno priťahované k spojeniu so svojim najvyšším Dobrom, že, vidiac samé seba zdržiavané vlastnou vinou, pociťujú takú prudkú bolesť, že by ich tá bolesť mohla v ktorýkoľvek okamih zabiť, ak by len mohli umrieť.“ 

Svätý John Fischer povedal: „Úbohé dušičky patria medzi najhlbších znalcov pozemskej biedy a ľudského bytia. Keďže žijú v nám ešte neprístupnom zakúšaní Boha, sú naplnené silou lásky k nám a sú najvernejšími priateľmi obzvlášť tým ľuďom, ktorí im skrz modlitbu a obetu skracujú ich cestu k hľadeniu na Boha.“

Svätý Augustín hovorí: „Modlitba je kľúčom, ktorým otvárame dušičkám nebeskú bránu.“

Arcibiskup Lefebvre píše vo svojej duchovnej rukoväti: „Ak sa chceme dostať do súladu s duchom katolíckej Cirkvi, musíme pamätať na duše v (tomto) očistci s pravou pobožnosťou, keďže aj my sami sa tam so všetkou pravdepodobnosťou budeme musieť zdržiavať, či už na kratší alebo na dlhší čas. Prajme si, aby to bolo znakom našej vyvolenosti.“

Záverom slová Svätej Kataríny z Janova: „Kto si svoje hriechy odpyká v tomto živote, splatí pár haliermi vinu za 1000 dukátov. Kto si ale svoje viny odpyká až v budúcom živote, ten zaplatí 1000 dukátov namiesto pár halierov.“

Je možné uviesť ešte veľa citátov veľkých svätcov, či učiteľov Cirkvi, ktorí vyjadrujú potrebu a účinok pobožnosti k dušičkám v očistci.

Ako a prečo sa máme modliť za úbohé duše v očistci?                            

Keďže duše v očistci si sami sebe vo svojej najkrajnejšej núdzi a biede nedokážu zabezpečiť a získať ani najmenšiu úľavu, nekonečne a bez ustania túžia po záchrane a pomoci. Nám, katolíkom, sú ale k dispozícii všetky poklady Cirkvi, so všetkými zásluhami utrpenia Pána Ježiša Krista, s nimi môžeme s ľahkosťou získať pre dušičky útechu a úľavu, ba dokonca úplné oslobodenie. Čím úbohejší niekto je, tým viac sme povinní mu pomôcť. Kto ale môže byť úbohejší ako ten, čo zažíva najhroznejšie muky? Katolícka Cirkev nám dáva k dispozícii rozličné prostriedky milosti, akými sú modlitba, pohreb, Requiem v tridentskom ríte a napokon odpustky. Tak môžeme pomôcť jednoduchým, no nekonečne účinným spôsobom! Obzvlášť v mesiaci november zabezpečuje Katolícka Cirkev denne všetkým tým, čo navštívia od 1. do 8. novembra cintorín, za obvyklých podmienok (spoveď v priebehu tohto času, denné prijímanie Eucharistie, žiadna náklonnosť k hriechu, modlitba Vyznania viery a Otčenáša) úplné odpustky pre zosnulých v očistci. Cez to všetko môžu byť takéto odpustky za tých istých podmienok získané aj pri návšteve kostola v deň dušičiek (2. november, vrátane predchádzajúceho dňa Všetkých svätých od 12. hodiny). Ak jedna z podmienok nie je splnená, získajú sa čiastočné odpustky. Takéto odpustky môžu byť získané návštevou cintorína aj vo zvyšné dni v priebehu roka, a to aj viac ráz.

Je dôležité, vykonávať túto výnimočnú pobožnosť v prospech najopustenejších duší po celý rok. Jedného dňa budeme i my stáť pred súdnou stolicou Božou a potom tiež túžobne očakávať modlitby živých a dôverovať v ich srdečnú a veľkorysú pomoc. Túto milosť si môžeme ale sami zaslúžiť už aj tu na Zemi, keď sa spojíme s dušičkami v očistci. No mimo vlastného osohu pre nás samých a osohu pre duše v očistci musí byť tým posledným a najvyšším úmyslom nášho jednania Sláva a Veleba Boha, ktorá je týmto podporovaná.

Preložil Ladislav Hajdu