Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

10. 2. 2014

Úvahy o Francúzsku (8.)

Joseph de Maistre

Ako prebehne kontrarevolúcia, ak vôbec príde? 

Pri úvahách o kontrarevolúcií ľudia často predpokladajú, že môže a mala by byť výsledkom ľudského rozhodnutia. (1) „Ľudia sa boja, ľudia chcú, ľudia nebudú súhlasiť, ľuďom nevyhovuje atď.“ Aká škoda! V revolúciach nemajú ľudia žiaden význam, maximálne sú ich pasívnym nástrojom. Štyria či piati muži by mohli dať Francúzsku kráľa. Depeše z Paríža oznámia provinciám, kto je nový kráľ. Tam sa ozve zvolanie „Nech žije kráľ!“ a tým to skončí. Ba i v Paríži sotva dvadsatina obyvateľstva ráno vstane a zistí, že majú kráľa. „Je to možné?“ zvolajú. „Nie je to zvláštny zvrat udalostí? Vie niekto, ktorou bránou vstúpi? Snáď by bolo rozumné vopred zatvoriť okenice, lebo ho bude sprevádzať rozvášnený dav.“ Ak bude obnovená monarchia, tak ľudia nebudú nariekať nad jej obnovou viac, ako nariekali nad jej zničením a zavedením revolučnej vlády. Prosím vás, aby ste pozorne rozvážili moje úvahy a odporučili ich najmä tým, ktorí veria, že kontrarevolúcia je nemožná, pretože priveľa Francúzov je spätých s republikou a zmena by znamenala pre mnohých utrpenie. Scilicet is superis labor est! (2) Či republika má alebo nemá veľkú podporu je otázka, ale nakoniec to nemá žiadny význam. Entuziasmus a fantizmus nemajú dlhé trvanie. Ľudskú prirodzenosť vzrušenie rýchlo omrzí. Ak si teda myslíme, že národ a francúzsky národ obzvlášť, po niečom dlho túži, je isté, že po tom netúži vášnivo a dlho zároveň. Naopak. Veľké výbuchy nadšenia sú vždy nasledované malomyseľnosťou, apatiou a nezáujmom. To je presne dnešný stav Francúzska, keď nikto po ničom netúži, len po pokoji. Ak by sme aj predpokladali, že väčšina Francúzov republiku podporuje (čo je nepochybne omyl), čo to znamená? Ak by sa objavil kráľ, nikto by nepočítal zástupcov republiky a nikto by nerobil rozruch. Pretože tí, ktorí republiku podporujú, si už od nej tiež chcú oddýchnuť a tiež tí, čo oporujú monarchii, sa nevedia nijako zjednotiť. Teórie, ktoré neberú v úvahu rozličnú kvalitu materiálu, z ktorého sa mechanizmus kladá, zlyhávaju vo fyzike i politike. Preto sa napríklad zdá, že obnove monarchie musí predchádzať súhlas Francúzov. Ale nič nie je ďalej od pravdy.

Zanechajme teórie a pozrime sa na fakty. Do Bordeaux, Lyons alebo Nantes príde kuriér so správou, že v Paríži bol uznaný kráľ a že tá a tá frakcia (nemusí byť ani menovaná) získala moc a vykonáva v kráľovom mene vládu a že ku kráľovi bol vyslaný posol, ktorý sa má každú chvíľu vrátiť a všade vidieť bielu kokardu. Klebety, ktoré sa vezú spolu s touto správou dodajú množstvo pozoruhodných podrobností. Čo spraví národ? Aby som dal republike šancu, povedzme že vačšina je republikánska, ba že sú tam aj republikánske oddiely. Takže v provom rade sa začnú vojaci búriť, ale aj oni chcú jesť a začnú postupne odpadať od režimu, ktorý ich prestal platiť. Každý dôstojník, ktorý cítil nedostatok uznania od republikánskej vlády, pochopí, že kto prvý zvolá „Nech žije kráľ!“ bude najväčší hrdina. Jeho sebaúcta mu načrtne zvodný obraz bohato vyznamenaného generála v službách Jeho najkresťanskejšieho veličenstva, ktorý povýšenecky zhliada tých, ktorí ho ešte nedávno hnali pred municipiálny súd. Toto je tak prirodzené, že tomu nikto neunikne. Každý dôstojník vycíti čo sa deje a začne podozrievať všetkých ostatných. Obavy a nedôvera vyvolajú nerozhodnosť a chlad. Vojak, nehnaný veliteľom stratí aj zvyšok odvahy. Disciplína dostane zásadnú trhlinu, ktorá ju nakoniec zničí. Jeden bude vyhliadať kráľovho úradníka s peniazmi, inému sa zacnie za rodinou, velenie sa vytratí, poslušnosť zanikne. Už viac nebudú konať v jednote.

Iná situácia nastane medzi občanmi. Prichádzajú a odchádzajú, vadia sa, spochybňujú jeden druhého. Každý sa bojí toho, ktorému by mal veriť a hoci rozhodujú minúty, váhaním sa strácajú hodiny. Opatrnosť ochromí odvahu. Starým chýba rozhodnosť, mladým rada. Na jednej strane sú tu veľké riziká, na druhej amnestia a možné výhody. A kde sú prostriedky, ako sa vzoprieť? Kde sú vodcovia, ktorým možno veriť? V pasivite niet nebezpečenstva, ale aj tá najmenšia akcia môže byť neospravedlniteľnou chybou. Treba čakať. Tak počkajú a na druhý deň zistia, že to a to mesto otvorilo brány. Ďalší dôvod nekonať unáhlene. Skoro sa zistí, že to nebola pravda, ale že iné dve mestá tak urobili. Na základe falošnej správy sa správca mesta XY rozhodol odvzdať kľúče kráľovi. Stal sa tak prvým, ktorého kráľ odmenil. Na mieste z neho spravil prvého maršála Francúzska. Nespočetné fleur-de-lis ho pokryli nesmrteľnou slávou, jeho meno bude vo Francúzsku známe naveky. Rojalistické hnutie je každou minútou silnejšie a čoskoro sa stane nepremožiteľným. Milujúci a lojálni poddaní s láskou volajú „Nech žije kráľ!“, pokryteckí republikáni so strachom odpovedajú „Nech žije!“ A kráľ je korunovaný.

Občania! Takto sa robia kontrarevolúcie. Boh nás varuje, že si vyhradil právo ustanovovať vládcov sám pre seba a že masám nikdy nezverí právo voliť si pánov. V tých významných okamihoch, kedy sa rozhoduje o osudoch kráľovstiev, používa davy len ako pasívny nástroj. Masy nikdy nedostanú to, čo chcú, masy vždy akceptujú to, čo dostali. Samé si nikdy nevyberajú. Je to, dovoľte mi použiť to slovo, úskok Božskej prozreteľnosti, ktorá využije všetko úsilie ľudu, smerujúce k dosiahnutiu nejakého cieľa na to, aby ho od toho cieľa vzdialila. Rímsky ľud, v snahe zabrániť vláde aristokracie nasledoval Ceasara a tak v konečnom dôsledku sám sebe ustanovil samovládnych cisárov. Toto je obraz každého ľudového povstania. Vo Francúzskej revolúcii bol ľud nepretržite zotročovaný, pohoršovaný, ruinovaný a ponižovaný všetkými stranami a jednotlivé strany zasa bojovali jedna proti druhej, až sa napriek všetkému úsiliu, nakoniec rozbili o útesy, ktoré na nich čakali.

Ak chcete spoznať pravdepodobný výsledok Francúzskej revolúcie, stačí preskúmať to, čo zjednocuje všetky zainteresované strany. Všetky usilovali o poníženie, prípadne zničenie Katolíckej Cirkvi a monarchie a z toho plynie, že všetko ich úsilie skončí oslavou kresťanstva a monarchie.

Všetci, ktorí uvažovali a písali o dejinách, obdivovali túto skrytú moc, ktorá si robí žarty z ľudských zámerov. Jeden z nich bol veľký veliteľ staroveku, ktorý túto silu ctil ako inteligentú a slobodnú moc a ktorý nepodnikol nič, bez toho, aby sa jej nezveril. (3) Konanie Prozreteľnosti sa najviditeľnejšie prejavuje v ustanovovaní a zvrhávaní kniežat. Nielen že ľud pri tom účinkuje rovnako, ako drevo a povraz v rukách robotníka, ale aj vodcovia ľudu sú vodcami len pre oko neskúseného pozorovateľa. Vskutočnosti sú ovládaní rovnako, ako oni ovládajú davy. Títo muži, ktorí spolu tyranizujú davy, sú sami tyranizovaní dvoma alebo tromi a tí sú tyranizovaní jedným. A ak by tento jeden chcel, alebo mohol odhaliť svoje tajomstvo, videli by ste, že sám netuší ako moc naozaj získal a že jeho vplyv je väčším tajomstvom pre neho samotného, ako pre ostatných a že všetko sa stalo len vďaka okolnostiam, ktoré ani nemohol predvídať, ani nedokázal ovplyvniť. Kto by si trúfol pyšnému Henrichovi VI. povedať, že vládu nad Francúzskom mu zoberie obyčajné sedliacke dievča? (4) Nabubrelé vysvetlenia adresované tejto veľkej udalosti ju nijako neobrali o jej obdivuhodný charakter. Napriek tomu, že tento zázrak bol bol dvakrát pošpinený, raz nedostatkom a druhý raz prostituovaním talentu (5), zostáva jedinou udalosťou francúzskych dejín hodnou epickej múzy.

Veríte snáď, že by rameno, ktoré použilo taký biedny inštrument, bolo zrazu prikrátke? Veríte snáď, že Zvrchovaný Pán všetkých kráľovstiev sa potrebuje radiť s Francúzmi, keď sa im rozhodne dať kráľa? Nie, ale tak ako vždy, vyberie tých najslabších aby zahanbil najmocnejších. On nepotrebuje cudzie armády. Nepotrebuje koalície. A tak, ako zachoval integritu Francúzska napriek snahám a moci mnohých kniežat, ktoré sú v Jeho očiach menej ako nič, keď príde čas, napriek všetkým nepriateľom obnoví francúzske kráľovstvo. Vyženie ten otravný hmyz pulveris exogio jactu. (6) Kráľ príde, uvidí a zvíťazí. Potom vás prekvapí hlboká bezvýznamnosť tých, ktorí sa dnes javia takí mocní. Prislúcha múdrym už dnes toto predvídať a uvedomiť si, skôr ako to potvrdí skúsenosť, že francúzski vládcovia majú len umelú a dočasnú moc, ktorej ničotnosť dokazujú jej excesy, „ a ich zrno nebolo zasadené, zasiate ani nezakorenilo v dobrej zemi a že ich víchrica vytrhne ako trávu.“ (7)

Je márne, že sa mnohí z tých, čo o kontrarevolúcii píšu, obávajú ťažkostí pri obnove monarchie. Je zbytočné, že strašia Francúzov s dôsledkami kontrarevolúcie. A keď z toho dokazujú, že Francúzi s ohľadom na tieto ťažkosti nikdy nedovolia obnovenie monarchie, argumentujú veľmi zle, pretože o tom nebudú rozhodovať Francúzi. Možno im kráľa opáť dá obyčajné dievča. Žiadny národ si nedokáže dať vládu. Maximálne, ak také právo jestvuje v jeho ústave (8), je potlačené, alebo zneuznané, istí muži, podporení okolnosťami,dokážu odstrániť prekážky a zaistiť uznanie práv národa. Ľudská moc dalej nesiaha. Pretože Prozreteľnosť neberie ohľady na to, čo bude obnovenie kráľovej moci Francúzov stáť, treba povedať, že autori, ktorí desia Francúzov s možnými nešťastiami sprevádzajúcimi návrat monarchie, sa určite alebo mýlia, alebo majú zlé úmysly.



1. De Maistre bol veľmi hrdý na túto kapitolu. Po restorácií požiadal svojho priateľa, aby si znova prečítal Úvahy o Francúzsku, ktoré boli natoľko prorocké, že menovali dve mestá, kde kráľa najskôr uznajú: Lyons a Bordeaux. List grófovi Potockému, 28.10. 1814
2. Vergílius, Aeneas IV. Toto je naozaj práca pre bohov!
3. „Veril, že nič z ľudských záležitostí sa nedeje bez zámeru bohov. A preto si vo svojom dome vybudoval svätyňu Osudu, ktorý s najväčšou zbožnosťou ctil.“ Cornelius Nepos- Timoelonov život.
4. Po smrti Karola VI. bol za kráľa Francúzska korunovaný Henrich VI. Anglický (1422-61). Jana z Arcu sa pričinila o korunováciu a uznanie Karola VII.
5. Chapelainova La Pucelle 1656 a Voltairova La Pucelle 1755.
6. Vergílius, Georgiky IV. Vrhne zrnko prachu.
7. Is. 40:20
8. Tu myslím prirodzenú ústavu, lebo písaná ústava je len papier.



pokračovanie – O predpokladaných nebezpečenstvách sprevádzajúcich kontrarevolúciu
preložil Jozef Duháček