Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

25. 2. 2014

Nové vydanie Katechizmu v čase krízy v Cirkvi


Žiadna kniha za posledné roky neprispela k jasnosti v otázkach viery a liturgie tak veľmi ako Katechizmus ku kríze v Cirkvi od pátra Matthiasa Gaudrona. Teraz vychádza v novom, rozšírenom a prepracovanom vydaní.


Tu je krátky úryvok - otázka číslo 62: Bola reforma omšového rítu vedomá protestantizácia? Dlhoročný priateľ Pavla VI. - Jean Guitton referoval v roku 1993 novinárom, že pápež chcel z omše vedome odstrániť všetko to, čo by mohlo rušiť protestantov. Potvrdzuje to aj fakt, že pápež Pavol VI. odobril šiestim protestantským pastorom participáciu na vypracovávaní nového omšového rádu. Jedna známa fotografia ho ukazuje spolu s týmito protestantskými služobníkmi viery. Jeden z nich, Max Thurian z Taizé sa neskôr vyjadril: „Nič vo vynovenom omšovom ráde už nemá tendenciu skutočne rušiť evanjelických protestantov.“  V roku 1988 bol potom aj vysvätený za kňaza, bez toho, aby pred tým opustil protestantizmus. Doslovné znenie vyjadrenia Jeana Guittona, ktoré odznelo v jednej rozhlasovej diskusii 19. decembra 1993 zverejnil opát Dom Gérard Calvet: „Úmysel Pavla VI. v súvislosti s liturgiou, v súvislosti s tým, čo sa všeobecne nazýva omšou, je obnoviť katolícku liturgiu tak, aby sa temer zhodovala s protestantskou bohoslužbou.... Opakujem: Pavol VI. urobil všetko, čo bolo v jeho moci, aby katolícku Omšu - povznesúc sa nad ustanovenia tridentského koncilu (z rokov 1545-1563 - pozn. prekl.) - priblížil protestantskému sláveniu Poslednej večere... Neverím, že by som sa mýlil, ak vravím, že úmysel Pavla VI. a novej liturgie, ktorá nesie jeho meno, tkvie v tom, že požaduje od veriacich väčšiu spoluúčasť na liturgii a v tom, že venuje viac priestoru Svätému Písmu a menej priestoru všetkému tomu, čo je v liturgii magické (ako vravia niektorí), substančné (ako zas hovoria iní), vrátane transsubstanciačnej konsekrácie, čiže tomu, čo tvorí katolícku vieru. Povedané inak, u Pavla VI. existuje určitý ekumenický úmysel, vymazať alebo aspoň korigovať alebo aspoň zjemniť všetko to, čo je vo svätej Omši príliš katolícke v tradičnom zmysle, aby tak bola katolícka Omša, opakujem to, priblížená kalvínskej bohoslužbe.“


Pre porovnanie k tomu aj kniha „Reforma liturgie“ od Annibale Bugniniho, hlavného zodpovedného za novú omšu, v ktorej tento veľmi otvorene odkrýva svoje ekumenické úmysly. Rozliční liturgickí experti vždy znovu a opätovne priznávali, že reforma omše nie je kontinuálnym pokračovaním vývoja starého rítu, ale jeho zničením a nahradením rítom novým. Ohľadom tradičnej liturgie hovorí napríklad aj jeden z členov tzv. Rady, ktorá stála za vytvorením novej omše - páter Joseph Gelineau SJ toto: „Porovnajme ju s omšou, ktorú máme teraz (pred zavedením NOM - pozn. prekl.). Nielen niektoré slová, melódie a gestá sú odlišné, ale, pravdu povediac, jedná sa o inú liturgiu. To musí byť povedané bez akejkoľvek dvojznačnosti: Rímsky rítus, ako sme ho poznali dodnes, viac nejestvuje. (Le rite romain tel que nous l’avons connu n’existe plus) Bol zničený. (Il est détruit)


Aj expert na liturgiku Alcuin Reid povedal predvlani v jednom interview: „Nie je úlohou koncilu, ani pápeža, vytvárať liturgiu. Koncil nehovorí o tom, že by chcel vytvoriť novú liturgiu alebo že by chcel „meniť starú“ - používa pojem „obnova“ („instauratio“). Koncil chcel cez obsiahle  liturgické vzdelávanie veriacich, zahŕňajúce všetky úrovne Cirkvi, ako aj umiernenou reformou rítu dosiahnuť plodnú „participatio actuosa“ (aktívnu účasť) - ale žiaden zlom. Dobrým príkladom na to je Ordo Missae z roku 1965. Jedná sa pritom o zredigovaný a ďalej rozvíjaný omšový rítus, ktorý je v súlade s diskusiami, vedenými na koncile. Ale Ordo Missae z roku 1969 sa už od neho značne odlišuje, je novým výtvorom koncilu. Hoci zachováva ešte viac, ako sa vôbec zachovávať zamýšľalo, lebo pápež Pavol VI. odmietol požiadavku koncilu, odstrániť Rímsky Kánon, modlitbu Orate Fratres a prežehnanie sa na začiatku Omše... Nie som žiaden „tradicionalista“, som katolík. Okrem toho som historik so zameraním na liturgiku. A ako taký môžem povedať, že sú indície, ktoré poukazujú na to, že tí, čo sú zodpovední za reformu liturgie, zamýšľali zlom - ako z pohľadu teológie, tak aj z pohľadu rítu liturgie. To, čo bolo odovzdávané tradíciou, nechceli. Nechceli to ani ďalej rozvíjať. Chceli niečo „nové“, niečo, čo odzrkadľuje „moderného človeka“ šesťdesiatych rokov 20. storočia a čo ten človek, podľa ich názoru, potreboval. To je historická realita, to nie je nejaké cirkevnopolitické stanovisko. Preto sú v tom liturgici „oboch strán“ zajedno, že tá reforma bola radikálnou a že sa jedná o zlom. Ako katolík to považujem za značný problém, lebo ide v dejinách liturgie o bezpríkladný precedens a nie je to práve tým, k čomu koncil - s ohľadom na úctu k liturgickej Tradícii - vyzýval.“


Veľa sa špekuluje o „Doktrinálnej preambule“, texte, poslanom z Ríma. Vlastné presné znenie textu je širšej verejnosti neznáme. Dokument bol predložený 28 predstaveným Kňazského bratstva Svätého Pia X. na konzultácie. O čom však môžeme vedieť, sú vysvetlivky k textu, ktoré poskytol Rím v tlačovom komuniké zo 14. septembra 2011. Hovorí sa v nich: Text „pritom povoľuje diskusie... o určitých formuláciách, uvedených v textoch II. vatikánskeho koncilu a nasledovného učiteľského úradu.“ To je pozitívny aspekt: možnosť kritiky pokoncilového učiteľského úradu. Tým padlo tabu koncilu, určitým spôsobom stratil vlastnosť „superdogmy“. To je akýmsi odôvodnením - polokonzervatívnymi kruhmi často kritizovanej - požiadavky Kňazského bratstva svätého Pia X., neobmedzovať sa len na otázky liturgie, ale v rovnakej miere pojať v kritiku aj (pokoncilovú cirkevnú) náuku ako takú.


Druhým pozitívnym aspektom je postavenie Kňazského bratstva Svätého Pia X. Uvádza sa ako dôležitý potenciálny účastník cirkevného diania. Text už nikde viac neuvádza bratstvo ako „spoločnosť“, ktorá by prispievala k nesprávne chápanému poňatiu Tradície alebo ktorá by prepadla „nostalgickému pohľadu“ na kresťanstvo. Nie, dielo arcibiskupa Lefebvrea je v texte charakterizované ako to, ktoré chce „nezlomne uznávať katolícku vieru“. Sú to veľmi šikovné a výstižné slová, ktoré sú tu použité.


Ale k týmto pozitívnym aspektom sa pridružujú aj negatívne. Ak chceme vedieť, ako zmýšľajú zástupcovia Ríma, môžeme sa odvolať len na to, čo bolo povedané na inom mieste. Tu je výnimočne zaujímavé najmä to, čo spomína Mons. Pozzo v jednom interview pre gloria.tv. Jeho odpoveď, zdá sa, odzrkadľuje postoj Kongregácie pre náuku viery. O otázke liturgického vývoja posledných desaťročí hovorí prelát Pozzo: „Liturgické knihy pápežom Pavlom VI. želanej reformy, sú jedna vec. Spôsoby ich používania, tak ako boli v mnohých častiach katolíckeho sveta uvedené do praxe, a ktoré predstavujú skutočné zneužívania tejto liturgickej reformy Pavla VI, sú zas niečo iné. Obsahujú aj omyly v náuke a tie musia byť korigované a odmietnuté. Toto chcel ešte raz zdôrazniť aj svätý otec Benedikt XVI. počas svojej reči na univerzite Anselmianum koncom jari 2011. Jedno sú liturgické knihy reformy a iné je ich konkrétne používanie. Toto sa, žiaľ, veľmi rozšírilo a nezodpovedá princípom, ktoré boli zachytené a vysvetlené v Konštitúcii II. vatikánskeho koncilu „Sacrosanctum Concilium“ o svätej liturgii.“ Inými slovami: Nová forma omše vznikla z tradície, ale to, čo sa z nej spravilo neskôr po koncile, to bolo jej zneužitím, ktoré musí byť zavrhnuté. Podobne znie aj argumentácia, týkajúca sa priamo koncilu: Koncil sám ako taký povstal z tradície, ale to, čo sa neskôr urobilo z jeho textov, šlo ďaleko nad rámec cieľov koncilu a nad úmysly koncilových otcov.


Tejto teórii bolo dané zvláštne meno: nazýva sa „Hermeneutikou kontinuity“. Hermeneutika značí „výklad, objasnenie významu, interpretáciu“. Znamená to, že koncil a nová omša vraj vznikli „v kontinuite s Tradíciou“. Práve v tomto sa ale nemôže Bratstvo s Rímom zhodnúť. Ako koncil, tak aj nová omša predstavujú jasný zlom.


Bolo by bezpríkladným mätením, ak by dnes niekto chcel katolíkov presviedčať o tom, že účastníci koncilu chceli ohlasovať všetko v zmysle Tradície. To mohlo platiť pre jednotlivých koncilových otcov, ktorí boli konzervatívneho razenia, ale nie pre progresivistov. Rahner ako „otec myšlienky“ a celá „Rýnska aliancia“ (biskupi z germánskych krajín - pozn. prekl.), všetci veľmi dobre vedeli, že dvojznačnosti a očividné bludy budú neskôr slúžiť už ako pevné konštanty, aby na nich  bolo možné postaviť novú teológiu. Môže teda ísť len o to, prepracovať v koncilových textoch patričné miesta a nanovo ich naformulovať vo svetle Tradície.

Preložil Ladislav Hajdu