Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

13. 2. 2014

Antony Cekada: Plod práce ľudských rúk - kritická recenzia

Dr. Francisco J. Romero Carrasquillo

Táto kniha je odvážnou a kritickou štúdiou ideológie, ktorá stojí za liturgickými zmenami uskutočnenými v druhej polovici dvadsiateho storočia v Rímskom ríte. Teologicky dôkladný a poctivý výskum, ktorý Cekada podstúpil je dôležitým príspevkom k tradicionalistickému učeniu. Obšírne, doposiaľ vydané monografie k tejto téme, sa príliš sústredili na kritiku zmien v Ordináriu omše a na zdokumentovanie historických okolností, ktoré ku zmenám viedli. Táto štúdia sa sústreďuje aj na zmeny v Propriách (menlivé časti omše) a na bezprecedentnú zmenu v lekcionári a tiež analyzuje ideologické vplyvy, ktoré podtrhujú všetky zmeny. Napriek autorovmu sedevakantistickému pozadiu, je jeho kritika Novej omše postavená výlučne na tradičnej katolíckej teológii, takže je nezávislá, na jeho vnímaní situácie v Cirkvi a situácie na pápežskom stolci.

Kniha je rozdelená na štrnásť približne rovnako dlhých kapitol. Po úvodnej kapitole, ktorá sa zaoberá rozsahom a motívom tejto knihy sa kapitoly 2 -6 venujú dejinám súčasných zmien v Rímskom obrade a ideológii, ktorá ich zaštiťuje. Druhá kapitola odkrýva myslenie učencov, vodcov liturgického hnutia, ktoré vyvrcholilo v reforme, so zvláštnym dôrazom na Josefa Jungmana a Luisa Bouyera. Tretia kapitola hovorí o predkoncilných reformách liturgie Svätého týždňa, uskutočnených komisiou Pia XII, ktoré sa stali pohnútkou pre pokoncilnú reformu. Kapitoly 5 a 6 sa zaoberajú prvou (1969) a druhou (1970) edíciou Všeobecnej inštrukcie k Rímskemu misálu (GIRM) [1] .

Kapitoly 7-13 bod po bode analyzujú Novú omšu, vrátane umenia, architektúry, kostolného vybavenia, od úvodných obradov až k prepusteniu ľudu, pričom berie v úvahu Ordinárium aj Propriá. Robí to vzájomným porovnávaním jednotlivých prvkov Novej omše s ich tradičnými náprotivkami, doplnenými o citácie hierarchie, peritov a iných autorít, ktoré odhaľujú pohnútky ku konkrétnym zmenám. Knihu uzatvára zhrnutie všetkých dôkazov a rekapitulácia argumentov. Všetky kapitoly, okrem poslednej, končia neobvyklým, ale užitočným zhrnutím, ktoré prispieva k celkovej jasnosti a presvedčivosti hlavného záveru. Takisto príloha je hodná zmienky. Cekada ponúka presvedčivý dôvod pre používanie misálu z roku 1951 (resp. ktoréhokoľvek z obdobia staršieho ako 1955) namiesto edície z roku 1962.

Ústrednou tézou knihy je, že (A) omša Pavla VI, slúžená podľa predpísaných rubrík Editio typica, je hrubo bezbožná a ničí v mysliach veriacich katolícku doktrínu. [2] Cekada obhajuje aj dve sekundárne tézy, ktoré prvú sprevádzajú: že omša Pavla VI., slúžená podľa predpísaných rubrík predstavuje (B) zásadný zlom s tradíciou a (C) falošnú obnovu pradávnej liturgie. Knihu možno chápať ako 400 stranový induktívny argument, podporujúci tieto tri tézy. Hoci s tézami B a C celkovo súhlasím, myslím si, že tézu A je treba lepšie obhájiť. Najskôr sa budem zaoberať B a C a potom pristúpim k téze A.

Autor pre druhú a tretiu tézu ponúka dostatok silných dôkazov. Teologické základy Cekadovho záveru nachádzame v kapitole 2, ktorá je skvostom medzi analýzami teologických motívov liturgickej reformy. Cekada dokazuje, že cieľom zmien je presadiť nouvelle theologie mužov ako Pius Parsch, Romano Guardini, Josef Jungman a Louis Bouyer.

Cekada definuje štyri účinkujúce teologické princípy:

1, Teóriu “liturgickej korupcie” Josefa Jungmana, podľa ktorej predstavuje Rímsky rítus zo začiatku 20. storočia zásadný rozchod s pôvodnými liturgickými ideálmi. Jungman požadoval obnovu týchto pôvodných ideálov a presadzoval istý druh liturgického resourcementu.

2. Teóriou “Pastoračnej liturgie”, ktorá obhajuje prestavbu omše spôsobom, ktorý by napĺňal potreby moderného človeka, teda istý druh liturgického aggiornamenta.

3. Teológiu “zhromaždenia” Louisa Bouyera, podľa ktorej podstata omše spočíva v zhromaždení “božieho ľudu”, ktorý spolu celebruje zhromaždenie a kňaz účinkuje len ako “predseda zhromaždenia” – teda protestantizujúci pohľad, ktorý obchádza tradičnú katolícku náuku o omši, ktorá je predovšetkým a podstatne OBETOU obetovanou samotným kňazom Bohu, s ktorou sa ľud len zjednocuje.

4. Boyerovu teóriu “inej skutočnej prítomnosti”, ktorá neúmerne nafukuje Kristovu prítomnosť v zhromaždení a v Písme, aby tak potlačila vieru v Skutočnú prítomnosť v Eucharistii. Cekada to nazýva “devalvácia skrze infláciu”. Jungmanovými princípmi boli resourcement a aggiornamento, Bouyerovou motiváciou bol predovšetkým ekumenizmus.

Cekada vyčerpávajúco dokazuje, ako tieto princípy pôsobili pri súčasných liturgických zmenách. V kapitole 5 a 6 poukazuje na vzťah medzi Bouyerovou teológiou zhromaždenia a teóriou inej skutočnej prítomnosti a ústrednými princípmi Nového misálu a GIRM. Rovnako dokladuje, ako každá zmena, ktorá je prezentovaná ako návrat k starobylému ideálu (Jungmanova “korupčná teória”), nie je v skutočnosti motivovaná vernosťou starobylosti, ale snahou zrušiť rubriky, ktoré “moderný človek“ (či skôr moderní teológovia), nie je ochotný doktrinálne prijať. Odtiaľ pramení potreba liturgiu “modernizovať” a urobiť ju prijateľnou pre “súčasné chápanie” (Jungmanova pastoračná liturgia).

Napríklad Modlitba veriacich, či Všeobecná modlitba (pozn. red. prosby veriacich, ktoré sa modlia po Kréde): Takéto modlitby v staroveku naozaj v istých liturgiách boli a preto sa ich návrat do Novej omše prezentuje ako návrat k starobylosti. Avšak pôvodný text týchto modlitieb, ktorý tradičný misál predpisuje na Veľký piatok, je citeľne neekumenický a uráža moderného človeka a novú teológiu. Okrem toho je nemenný. Nová verzia tejto modlitby je systematicky odkresťančená, odspiritualizovaná a zbavená akéhokoľvek nadprirodzena, primárne preto, aby vyhovela liturgistom, ktorí sa sťažovali, že pôvodný text je napísaný v “duchu devótnosti a konvenčného náboženstva, ktorý je úplne cudzí pastoračným potrebám dneška” (str. 256).

Nakoniec sa aj tieto odduchovnené modlitby stali len voliteľnými a ich obsah je absolútne neregulovaný a vydaný napospas kňazom, liturgickým vydavateľstvám, miestnej liturgickej komisii, alebo nejakému organizátorovi bohoslužieb. Výsledkom je teda paškvil, ktorý povrchne pripomína starobylú modlitbu (“teória korupcie”), ale ktorý bol vymyslený, aby uspokojil potreby “moderného človeka” (“teória pastoračnej liturgie”) a ktorý je, ako Gamber hovorí, ”úplnou novinkou v rozpore s celou liturgickou tradíciou.” (p. 257).

Iný, rozsiahly príklad starobylosti, ako zámienky pre novoty, sa nachádza v kapitole 10, ktorá sa zaoberá novým lekcionárom. Tu Cekada dokazuje, že napriek tomu, že nový lekcionár má trojročný cyklus a je v ňom teda viac textov ako v starom misáli, ich šikovný výber, zátvorky označujúce voliteľné časti a dôsledné preškrtanie spôsobil to, že niektoré dôležité časti, ktoré sú poznačené “negatívnou teológiou”, tj. sú doktrinálne namierené proti novej teológii a ekumenizmu, nikdy nezaznejú. Takže vďaka týmto vypusteniam bežný katolík, ktorý chodí každú nedeľu na omšu, za tri roky trvajúci cyklus nikdy nepočuje teologický “negatívne” pasáže z Písma, ako varovanie Nášho Pána pred peklom, varovanie sv. Pavla o nehodnom príjmaní Tela Pánovho, jeho učenie o bludoch, bludároch a ich konci, o tom ako majú byť manželky podriadené manželom a ako majú ženy v zhromaždení mlčať. Táto kapitola je pre zástancov liturgickej reformy dočista zničujúca a myslím, že už len ona sama je hodná celej knihy.

Cekadova téza A nie je podľa môjho názoru dostatočne podložená. Je isté, že s novým misálom aj GIRM sú spojené doktrinálne problémy. Hoci Cekada tvrdí opak, ani v misále ani v GIRM nie je nič, čo možno označiť za explicitne heretické. Na 444 stranách ani raz úspešne nepredložil heretickú propozíciu z textov Novej omše, ani z Ordinária ani z Propria. Všetky doktrinálne problémy na ktoré poukazuje spočívajú vo vynechaniach, mnohoznačných frázach, devalvácii skrze infláciu, či nedostatkoch v rubrikách, výrazoch a gestách, predpísaných misálom alebo GIRM. Dogma nie je nikde explicitne popieraná. Pokiaľ viem, Cekada sa len na dvoch miestach knihy pokúša ukázať na špecifickú herézu, ktorá je prítomná v novej liturgickej reforme. Jedno z nich je spor s GIRM o tvrdení, že omša je sprítomnením Poslednej večere. Tvrdí, že toto odporuje dogme Tridentského koncilu, že omša je sprítomnením Obety kríža. Cekada však dostatočne nevysvetlil ani neanalyzoval, v čom si tieto dve tvrdenia odporujú, alebo prečo nie sú vzájomne kompatibilné. Nevidím dôvod, pre ktorý by človek, ktorý omšu chápe v nejakom zmysle ako sprítomnenie Poslednej večere musel zároveň nutne popierať dogmu o tom, že omša je sprítomnenie Kalvárskej obety. Hoci nezastávam teóriu o sprítomňovaní Poslednej večere, neodvážil by som sa tvrdiť, že je to zároveň poprenie Tridentskej dogmy. Doktrinálna novota nie je ipso facto heréza. Jestvujú rozličné úrovne teologického omylu – a Cekada ich veľmi dobre pozná – ale odmieta diskutovať o tom, či doktrinálne problémy Novej omše sú niečo iné, ako heréza.

Namiesto tvrdenia, že Nová omša obsahuje herézy by som pripustil, že bola zreteľne motivovaná novátorskými náukami, pričom niektoré z nich sú zjavne nebezpečné. Dá sa dokonca súhlasiť, že v kontexte dnešných teologických trendov, Nový obrad môže tieto novoty nepriamo šíriť a v mysliach väčšiny veriacich tieto nové náuky zahŕňajú odmietnutie tradičnej viery, ale to nijako neznamená, že Nový misál obsahuje propozície či gestá, inherentne bludné.

Zoberme napríklad ofertórium. Tradičné modlitby pri obetovaní patény a kalicha zreteľne sumarizujú katolícku náuku o Obeti sv. omše a prinášajú chlieb a víno z pohľadu Nepoškvrnenej obete (Immaculatam Hostiam), ktorá bude neskôr obetovaná a tak odkazujú ku konsekrácii. Nové modlitby ani Obeť ani obetu nespomínajú. V naturalistickom tóne hovoria o obetovaní obyčajného chleba a vína, ktoré sú chápané ako “plod zeme (viniča) a práce ľudských rúk”, ktoré sa stanú “chlebom života” a “duchovným nápojom”. V tomto bode vznáša Cekada druhé obvinenie z bludu. Tvrdí, že označiť chlieb a víno za “plod práce ľudských rúk” je ako tvrdiť, že podstata Sviatosti Eucharistie spočíva len v ľudskej činnosti, čo je heréza. Ak niektorý teológ číta misál takto, to je jedna vec, to čo misál hovorí je vec druhá. Oveľa rozumnejšia kritika nových ofertóriových modlitieb by znie, že hoci nie sú heretické, predsa len nevyjadrujú katolícku náuku o Obete Svätej omše. A aj keď je zmena pravdepodobne motivovaná novou teológiou, ktorá sa od tradičnej teológie líši, v ríte samotnom nie je žiadne odmietnutie tradičnej doktríny prítomné. Podobne, aj v kontexte smerovania súčasnej teológie (ekumenické požiadavky na Omšu, ktorá by nebola protivná protestantom a snaha opustiť tradičnú teológiu sv. omše), povolené príjmanie na ruku, to môžeme chápať ako útok na našu vieru v Skutočnú prítomnosť. Ale samé o sebe nie je príjmanie na ruku inherentne zlé, ani heretické, dokonca aj De defectibus to za istých mimoriadnych podmienok pripúšťa. Táto zmena sama o sebe tiež len prispieva k umenšovaniu vyznávania viery v Skutočnú prítomnosť, je to opomenutie či zanedbanie, ktoré však samé o sebe neimplikuje popieranie dogmy. Takže tento ústupok je doktrinálne problematický v kontexte a nie sám v sebe.

Cekada okrem toho ponúka dva argumenty, ktoré hovoria v prospech tézy o neplatnosti Novej omše. Prvým je jeho známy argument “pro multis – za všetkých”. Sklamalo ma, že Cekada odmieta reagovať na detailné obhajoby platnosti prekladu “za všetkých”, ktoré podali John McCarthy a Manfred Hauke, ba i na Vatikánske vyhlásenie k tomuto problému.

Jeho druhý argument je zaujímavejší. Je založený na časti Ottavianiho intervencie, ktorá pojednáva o pre slúženie platnej Omše potrebnej kňazovej intencii. Tradičná omše neponechávala žiadny priestor k tomu, aby k nedostatku intencie pre premenu chleba v Najsvätejšie Telo a Krv Nášho Pána. Texty zreteľne a jasne rozprávali, čo sa ide diať a aký je úmysel celebranta. Kňaz, ktorý slová vedome a zreteľne a dôrazne vysloví, automaticky získa potrebnú intenciu. Nová omša spolu s GIRM z roku 1969 hovorí o konsekrácii ako o “opise ustanovenia”[3], ako by kňaz mal podávať len dejepisný opis Poslednej večere bez úmyslu transubstanciáciu uskutočniť. To by viedlo k neplatnej omši, čo Cekada dramaticky zdôrazňuje: “žiadne Telo, žiadna Krv, žiadna Omša.”

Z môjho pohľadu je toto teologicky dobre fundovaná kritika novej terminológie “opisu ustanovenia”. Treba ju však zmierniť dôležitým rozlíšením, ktoré Cekada nikdy nerobí: Toto platí len pre tie omše, keď kňaz nemá potrebnú intenciu – niečo, čo bolo možné, hoci oveľa menej pravdepodobné, aj v Tradičnej omši. Neplatí to pre všetky omše podľa Nového misálu, pretože aj v Novom obrade sa kňaz, napriek vágnym slovám “opisu ustanovenia”, pri vedomom a zreteľnom vyslovení konsekračných slov, s potrebnou intenciou, tomuto problému vyhne a platne premenenie uskutoční . [4]

Cekadova štúdia je však celkovo odborná, dôkladná, oči otvárajúca a presvedčivá. Nenecháva čitateľovi priestor, aby o pochyboval o tom, že tvorcovia Novej omše usilovali o propagáciu doktrín, ktoré sú v jednej línií s hnutím novej teológie a ekumenizmu. Napriek tomu, že jeho centrálna téza nebola s potrebnou istotou a dôkladnosťou preukázaná, kniha dostatočne dobre dokazuje, že Nová omša predstavuje teologickú novotu, doktrinálny rozchod s Tradíciou a falošný návrat k jednoduchej, pôvodnej liturgii. Určite ju musia brať vážne súčasní teologickí špecialisti z obidvoch táborov.



[1] Cekada skracuje GI, ale ja používam konvenčné označenie GIRM.

[2] Cekada nechce kritizovať len liturgické “abusy”, ktoré sa v kontexte Novej omše často dejú. Namiesto toho kritizuje Nový misál ako doktrinálne problematický sám o sebe. Podla Cekadu, sa jeh prístup líši od iných tradicionalistických autorov, ktorí kritizujú abusy a Tradičnú omšu uprednostňujú len z estetických a sentimentálnych dôvodov a ak kritizujú Nový misál, tak len pre to, že je nejednoznačný a nie preto lebo je sám doktrinálne problematický. Myslím si, že Cekada preháňa. Existuje množstvo prác, ktoré kriticky útočia no doktríny implicitne a explicitne obsiahnuté v Novej omši. Napríklad Daviesova monumentálna Liturgická revolúcia, alebo Problém liturgickej reformy z dielne SSPX, samozrejme Ottavianiho intervencia a mnohé iné

[3] GIRM z roku 1970 už používa ‘opis ustanovenia, alebo konsekrácia’.

[4] Je dosť zvláštne, že Cekada považuje Novú omšu za neplatnú a zároveň si myslí, že je to svätokrádež! Ak to teda je “žiadne Telo, žiadna Krv, žiadna Omša”, ako to môže byť svätokrádež? Toto, zdá sa, Cekadovi nedošlo.


preložil Jozef Duháček